ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[181]

Rozumie sa samo sebou, že pri čítaní Stodolovho Kráľa Svätopluka,^[182] zišiel mi na um môj Svätopluk. Teraz, keď od jeho vydania prešlo vyše šesť rokov, a ja som všetky jeho podrobnosti zabudol, prečítal som ho s istým záujmom, aby som sa presvedčil, nakoľko trafili pri jeho posudzovaní klinec po hlave tí páni kritici, ktorých posudky mi prišli do rúk.

Nebudem sa rozpisovať o oprávnenosti historického románu aj dnes, keď mnohí nechcú nič vedieť o cnostiach a chybách našich dedov, mysliac si, že sa dnes tvorí celkom iný človek, ako bol dosavádny. Ja si myslím, že charakter bude vždy charakterom a že sa človek nijakým myšlienkovým couéizmom nedá potlačiť na fabricky vyrábaný sériový tovar. Nedal sa dosiaľ a nedá sa ani v budúcnosti. Keby sa to dalo uskutočniť, mali by z takého dobytka osoh a panský život len jeho pastieri. Do času, pravda, lebo i najdôkladnejšie drilovaní otroci sa napokon obrátili proti svojim pánom (gladiátori, prétoriáni, janičiari atď.).

V našom prázdnom dejepise stoja postavy Rastislava a Svätopluka ako Memnonove sochy na púšti.

Chcel som urobiť nášmu národu akú-takú službu výkresom veľkého predka, a nemohol som vybrať inú veľkú, zaručene slovenskú postavu ako Svätopluka, hoci som bol na čistom, že je to úloha veľmi ťažká, a to preto, lebo sa nielen o ňom, ale i o jeho dobe málo vie. Toto cítime najlepšie, keď začneme skladať z tých niekoľkých zdrapov histórie, ktoré nám o ňom zostali, dej, ktorý, všakže, román musí mať.

Keď si premyslíme, čo vieme z kultúrnej histórie Slovanov z Niederleho Starožitností, zdá sa nám, že je toho mnoho: skutočne každý sa musí diviť mravenčej pilnosti a svedomitosti tohto znamenitého človeka, ktorý nezabudol spomenúť ani tú poslednú ihlicu, ak ju vedel preukázať. Ale na podrobnejší opis každodenného života s jeho zvykmi je toho málo, keďže nám púhe nástroje nevedia ešte povedať, čo ľudia s nimi robili. Z nálezov hrobových možno usudzovať na mnohé, ale zo zvykov, rečí, zmýšľania atď. na nič, keďže písaných zvestí o Slovenoch zostalo málo, skoro nič. Veď nepoznáme ani mytológiu našich predkov; čo vieme, je vyhútané viac na podklade iných slovanských bájesloví. Antropológia so svojimi každých desať-dvadsať rokov sa meniacimi dátami nás tiež nepoučí práve o tom, čo by sme chceli najradšej vedieť.

Ohľadne samého Svätopluka vieme z histórie asi toľko, že bol mohutným panovníkom vo Veľkej Morave, pred ktorým Nemci mali veľký rešpekt. Utvoril veľkú ríšu, ktorá sa krátko po jeho smrti jednak následkom neznášanlivosti jeho synov, jednak náporom Nemcov a starých Maďarov, rozpadla.

Ako a kedy zomrel Svätopluk, nevieme iste. Že si vzal za ženu českú kňažnú, nie je isté, ako ani správy o jeho šťastných a nešťastných bojoch. K tomu pripočítajme niekoľko drobných detailov a sme hotoví. Hlavný z týchto detailov je asi jeho nezhoda s Metodom.

Z tejto trošky som mal rekonštruovať živú, pravdepodobnú, všetky známe dáta vysvetľujúcu postavu, práve tak ako učení archeológovia z niekoľkých zrúcanín sa usilujú zostaviť starodávnu palotu s celým zariadením (Ak ho majú. Lenže Tut anch Amonov^[183] je málo.)

Sú to zaujímavé veci, keď ich berieme cum grano salis.^[184] A toto zrnko soli som ja pri svojich kritikoch vôbec nenašiel. Na môj trochu fantastický obraz vytiahli svoju ťažkú archeologickú učenosť (nakoľko ju ktorý mal), a dokázali, čo sa im páčilo. Nepobadali, alebo nechceli pobadať, že som v spôsobe podania svojej témy šiel celkom vlastnou cestou, neviažuc sa otrocky nijakými predpismi poetiky a neškúliac na nijaké novodobé vzory historických románov. Myslím, že Jirásek a Sienkiewicz by sa obrátili v hrobe, keby im niekto chcel nahovoriť, že som podľa ich receptu napísal svojho Svätopluka. Akože! To má byť znamenitý slovanský panovník, ten nemravný zákerník, bezohľadný zabiják, frajerkár!

Vzor tvorcu štátu som ja nebral z nijakého románu, ale z dejepisu. Tam ich je dosť, a opravdivejších ako v románoch. Mal som pred očami Karola Veľkého, Chlodviga,^[185] Cesara Borgiu,^[186] Petra Veľkého. Ani jeden z týchto pánov nebol taký slušný, dobrý človiečik, direktne pre čítanky ľudových škôl zostrojený, ako sú postavy v románoch tamtých dvoch dobrých pánov. Chcel som nakresliť človeka veľkých cieľov, nehľadiaceho na nijaké mravné zásady, lebo veď takí boli všetci tí veľkí panovníci — a takí sú i dnes!

Páni kritici si, azda okrem jedného, vôbec nevšimli moju snahu a nepovedali mi, či sa môj úmysel vydaril, či nie. Namiesto toho mi vyčítali kadejaké detailné, ale i celkové, ale in merito nerozhodujúce poklesky. Vyčítali mi archeologické nesprávnosti. Napríklad že západní Slovania nespaľovali vdovy^[187] s mŕtvolami manželov, a tým menej snúbencov. Udajne to robili len východní Slovania. Nuž toto vie pán kritik iste, prof. Niederle to nevie iste. Podľa neho nie je na to pri západných Slovanoch doklad, preto však nemožno tvrdiť apodikticky, že sa to nestávalo. Na základe tejto mienky upotrebil som ten motív, keďže som ho veľmi potreboval už aj preto, lebo zaručených motívov som mal až bolestný nedostatok.

Podobných výčitiek sa mi dostalo viac. Ale na tom mi veru nezáležalo a ani nezáleží. Nepísal som archeologické vedecké dielo, ale román. Román vyhútaný, z ktorého možno deväťdesiatdeväť percent je z povetria vychytané, jednoducho na základe kombinácie zostavené.

Väčšia chyba bola, že mi najvážnejší kritici vyčítali modernizmus^[188] nie v spôsobe vypracovania námetu, ale v citoch a myšlienkach opisovaných osôb. Jedným slovom: anachronizmus myšlienkový!

Pamätám sa dobre, že som si pri písaní knižky o Svätoplukovi dával veľký pozor, aby som sa nejako nevystavil tejto výčitke; a hľa, práve ona mi padla, a to z najvážnejšej strany, neočakávane, ako tehla zo strechy, na hlavu.

Aby som sa zoznámil s kultúrnym ústredím svojho románu, prečítal som Niederleho Starožitnosti; pre oboznámenie sa s dejepisom preštudoval som niekoľko obšírnejších dejepisov stredoveku a pre získanie základov myšlienkových a citových pretrápil som sa Nibelungenliedom,^[189] Gudrunliedom,^[190] Kleines Heldenbuchom Simrockovým,^[191] ako i rozličnými literárnymi históriami a s dosť obšírnymi výňatkami najznamenitejších eposov svetovej literatúry. Grécku, rímsku literatúru som už dávno dosť podrobne poznal zo znamenitých anglických prekladov. Iliadu a Odyseu som viac ráz prečítal.

Uznám pánom kritikom, pravdu majú: opisy lásky Svätopluka a Jarslavy, jeho politizovanie a rozvažovanie o národe atď. robia moderný dojem.

A jednako popieram, že by bol v mojom Svätoplukovi myšlienkový anachronizmus, a to preto, lebo všetky výjavy a reči, nežnosti lásky, všetok spôsob politizovania je, odhliadnuc od dobového a dejového, povedzme technického prifarbenia, v našich časoch ten istý, ako bol možno už za Summerov,^[192] ale celkom iste za Grékov a Rimanov, Arabov a Peržanov, a eo ipso i v stredoveku medzi kultúrnejšími európskymi národmi.

Prečítajte si, napríklad, drámy Euripidove,^[193] komédie Aristofanove a presvedčíte sa, aké sú to citove a myšlienkove úžasne moderné veci!

Anakreon,^[194] Ovídius, Horácius práve tak bozkával malý prstík svojej Lalagen,^[195] ako to mohol urobiť Svätopluk s Jarslaviným. Aká jemná citovosť je v opisoch lásky Arabov, Peržanov a trubadúrov! Veď spôsob prejavovania lásky vo všetkých časoch nezávisel od doby, ale od vzdelanosti zamilovaných! Dnešný paholok alebo drevorubač celkom tak neohrabane prejavuje svoju lásku, ako staroveký pohonič mulíc alebo žoldnier. Perikles, Augustus,^[196] Petronius^[197] alebo Firdusi,^[198] Kalidas,^[199] Saadi,^[200] Omar Chajjám^[201] sa iste práve tak milkovali ako dnešný gentleman. Báječnejších opisov lásky, ako sú v Ovidiovej Ars amandi,^[202] asi sotva jesto vo svetovej literatúre. Stredoveká Byzancia stála na vysokom stupni pôžitkárskej, hoc aj dekadentnej kultúry. A keď tam Svätopluk strávil dva roky, mal príležitosť zoznámiť sa s mnohým rafinementom, bez ktorého síce jeho láska tiež nemusela postrádať pravú nežnosť, ak bol človekom istej kultúry. A musel byť!

Som pevne presvedčený, že Masaryk alebo Šalda je citove a myšlienkovo omnoho bližší Sokratovi alebo Aristotelovi ako dnešnému valachovi alebo pltníkovi.

Ohľadne politizovania mi vyčítali, že Svätopluk hovorí o národnosti celkom tak moderne ako nejaký dnešný politik, hoci nacionalizmus je úplne moderná myšlienka.

Myslím, že by nebolo ťažko dokázať, že idea národnostná od počiatku sveta strašila medzi ľuďmi, pravda, v rozličných podobách, lebo kde sa viacej národov zrazilo, musela medzi nimi povstať revnivosť a boj o vládu.

Ale mne na tom ani nezáleží, lebo veď Svätopluk sa v mojom románe ani neborí za národnosť v terajšom zmysle slova. Dnes nám ide hlavne o reč, ale v mojom románe niet ani slova o reči! Svätopluk sa bije za ovládanie svojho štátu preto, aby ho zorganizoval k obrannému boju proti Nemcom.

Keď hovorí o svojom národe, rozumie pod tým vlastne svoj štát, svoju krajinu a ľud, ktorý v nej býva. A na tom mu muselo záležať, však s ním žil a mrel. Bez neho nemohol byť vladárom, a tak musel rojčiť zaň a starať sa všemožne, aby jeho rod bol mohutný a pre druhé národy hrozný.

Akože mal označovať Svätopluk to svoje územie? Mal hovoriť o svojom ľude, o svojom štáte? To sa mi zdalo úplne nepriliehavé, keď som si predstavoval, že „národ“ lepšie zodpovedá slovám „populus“, „Volk“, ako slovo „ľud“. Rimania užívali „populus“ a Nemci „Volk“. Celý stredovek sa hmýri nimi, prevrhovali sa jeden na druhom. To bola v tie časy akási kolektívna jednotka, ktorá vystupovala výbojne a obranne, bez ohľadu, či pozostáva z jednorečovej masy. (Hovoríme o sťahovaní národov.)^[203]

Že by bol býval Svätoplukov spôsob politickej morálky v mojom opise moderný, to by, myslím, sotvakto vedel dokázať, keďže on sa zbavoval svojich nepriateľov tak, ako to robili aj iní stredovekí panovníci: dal ich totižto otvorene alebo zákerne pobiť, na čo jest nielen práve zo stredoveku príkladov bez počtu. A že jeho cesty a konania politické boli by len moderné, dalo by sa práve tak ťažko dokázať, ako to, že všetky jeho úskoky, špehovačky, podplácania neboli praktizované nielen v stredoveku, ale už i v najdávnejšom praveku. Koľko dokladov jest na to len v gréckej histórii, koľko v klinopisoch a v hieroglyfoch! A akí rafinovaní politici boli Byzantínci, ktorí sa vlastne len svojím vyspelým politickým umením vedeli udržať ešte celých tisíc rokov po páde západnej Rímskej ríše v tej najdivšej chumelici tých najrozličnejších nepriateľov.

V mojom Svätoplukovi chybia opisy šatstva, zbraní, ceremónií, archaistické rečové zvraty, opisy starodávnych zvykov, na čo dnešní spisovatelia kladú veľkú váhu, lebo tieto veci dodávajú rozprave starobylé prifarbenie. Ale kde som ich mal brať, keď niet na ne nijakých prameňov, a ak by predsa dáke boli, mne neboli prístupné? Vybájiť si ich podľa vzorov iných národov toho veku? Alebo sklepať si ich len tak z povetria, podľa „citu“ a akejsi intuície? Veď je to veľmi nevďačná úloha a bolo mi jej práve dosť pri vyplnení skoro celkom prázdneho rámu Svätoplukovho obrazu, z ktorého sa len tu i tu zachovala drobná stopa.

Z tých niekoľkých čŕt, ktoré sa zachovali o Svätoplukovi, nemožno vykresliť jeho živú postavu. Musel som vziať na pomoc kombinovanie, ako mohol jeden malý vladár polobarbarského, neveľkého národa, v susedstve oveľa silnejšieho, na oveľa vyššom stupni kultúry stojaceho štátu nielen obstáť, ale ho aj, čo i len na čas, zatlačiť a utvoriť veľkú ríšu proti nemu a jemu na vzdor.

Keď Svätopluk prevzal vládu, boli Sloveni, ako aj iní Slovania, rozdrobení na kmene a nebolo ich mnoho, lebo veď v tie časy boli kraje riedko obydlené a Veľká Morava bola v pomere k Nemecku malou ríšou. Kmeňové zriadenie je, ako to dokazuje história škótskych clanov, vôbec jedna z najprimitívnejších organizácií národa, ktorá neuspôsobuje na dlhšie a húževnatejšie vedenie boja.

Taký veľký duch, akým Svätopluk podľa výsledkov jeho životného diela bol, musel vidieť, že sa len tak bude môcť udržať, keď svoj národ vyzdvihne vierou, administratívne a vojensky nielen na taký vysoký stupeň, na akom sa nachádzali jeho najnebezpečnejší súperi, ale, berúc do ohľadu ich nepomerne väčšiu silu, na ešte vyšší. A tak je celkom isté, že Svätopluk, poznajúc Nemcov, musel hľadať v Európe národ, ktorý i v politike i vo válečníctve bol ešte na vyššej úrovni ako títo. A to boli jedine Byzantínci, od ktorých sa chcel naučiť spôsobom, akými oni prevládali svojich susedov a nepriateľov.

K oživeniu jeho postavy a celého deja bola potrebná ženská postava. Vykreslil som teda popri ňom jeho milenku Jarslavu. Ňou som vniesol do jeho života i tragikum, ktoré nášmu cíteniu robí ľudí bližšími a mierni v našom uvažovaní odsúdenie ich chýb, lebo veď aj oni boli len citom ovládaní, nedokonalí ľudia.

Je podivné, že si predstavujeme, že naši predkovia inakšie cítili ako my a že v tých istých pomeroch, v akých sa prípadne i my nachádzame, súdili inakšie ako my. Akoby boli bývali nejaké tvory minorum gentium,^[204] hlúpejšie, ako sme my. A máme zátopu dôkazov, že mali aspoň toľko rozumu a citu ako my!

Vieme, že naši predkovia žili medzi tými istými ustanovizňami ako my, že mali štát, obce, rodiny, rozličné stavy: pánov, mešťanov a sluhov, ktorí sa už v starom a strednom veku búrili proti svojim utláčateľom. Máme tú istú vieru, náš mravný život riadi tých istých desatoro božích prikázaní, ktoré neviem pred koľko tisíc rokmi doniesol Mojžiš z hory Sinaj, kde mu ich nadiktoval boh na základe starodávnych, možno Summermi vymudrovaných zákonov; kódexy Justinianove tvoria základy nášho dnešného práva a grécki filozofi sú dnes práve takí živí, ako boli pred vyše dvetisíc rokmi, takže možno smelo tvrdiť, že naša terajšia filozofia bola vytvorená starodávnymi gréckymi umami. Včasný stredovek iste mnohé zničil, ale jednako je obdivuhodné, ako vysoko stála ľudská kultúra a civilizácia už i v 9. a 10. veku. A v Byzancii vôbec nebolo úpadku v znalosti gréckej kultúry; tam bol mravný a politický úpadok, ale nie vedecký. Kde sa teda mal vziať rozdiel medzi naším moderným a stredovekým rozmýšľaním, ak len nie v pokroku techniky a vied? Ale odhliadnuc od týchto, človek ako občan, vladár, otec, pán alebo sluha, práve tak rozmýšľal medzi tými istými stavovskými pomermi, ako i dnešný človek rozmýšľať musí.

V čom som ja vo svojej práci zabočil do techniky a vied a vôbec do rozdielnosti pomerov vtedajších a terajších, že by mi bolo možno vyčítať anachronizmus?

Anachronizmus v myšlienkach a v citoch nemôže byť; mohol by byť jedine v podrobnom prifarbení následkom iných technických pomerov, povier, každodených zvykov atď. Ale v čom som ja pochybil v tomto ohľade, keďže som sa vystríhal opisovať ich, súc si vedomý svojej neinformovanosti?

Mne išlo len o výkres postavy Svätopluka a myslím, že by bolo ťažko nájsť v mojom románe jednu vetu, ktorá by neobstála v ústach inteligenta a vzdelaného človeka 9. a 10. storočia bez výčitky nečasnosti. Použitie výrazu „inteligent“ na označenie bystroumného človeka v 9. storočí nás iste trochu prekvapí, keďže pod inteligentom si každý z nás predstavuje jedine moderného človeka, a to zovňajškom ešte viac ako duševným jeho stavom. A jednako nemožno pochybovať, že inteligenti boli v každom veku, práve tak ako boli blbci.

Slovenské smery 1934