ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[129]

anglický minister, je iste vysokovzdelaný a inteligentný gentleman. V svojom diele Svetová kríza^[130] hovorí, že Nemci urobili tri základné chyby, ktoré zapríčinili ich porážku vo svetovej vojne. Prvá bola, že napadli Belgiu. Tento čin vnútil Anglicko, ktoré garantovalo neporušiteľnosť jej územia, do vojny, iste nie pekným očiam Belgie, ale sebe kvôli, o čom nás presvedčí krátky pohľad na mapu. Druhá chyba bola napádanie neutrálnych lodí ponorkami, následkom čoho im USA vypovedali vojnu. Tretia chyba bola, že z rozvráteného Ruska na francúzsky front prevedených milión vojakov zničili daromnými útokmi najmä na Angličanmi držané sommské zákopy.^[131] Keby si tie vojská boli zachovali ako rezervu, boli by od Dohody vynútili výhodnejší mier.

Churchill je iste gentleman, ktorý nebude hovoriť naschvál nepravdu ani v politickom diele nie, kde je už od časov Chamurabiho^[132] nie unfair klamať. Ale jednako Angličanom slúžilo prepadnutie Belgie len za zámienku vypovedania vojny; skutočná príčina bola, že sa báli, aby po pravdepodobnom premožení Francie a Ruska neprišiel rad na Angliu. USA tiež nešli do vojny, že Nemci potopili nešľachetným spôsobom štyridsať-päťdesiat Američanov, ale preto, lebo sa báli, že ich súkmeňovci budú ubití, v ktorom prípade by bola aj ich koža v nebezpečenstve.

Či by boli Nemci vynútili lepší pokoj, keby neboli obetovali tých milión ľudí na útoky, ktorými — nie celkom bezzákladne — úfali sa rozhodnúť vojnu, je tiež otázka. Lebo keby sa Američania boli odporom Nemcov vhriali do vojny a doviedli do Európy v prípade potreby ešte hoc i tri-štyri milióny vojakov, je veru otázka, aký by ten pokoj bol potom býval a čo by bolo trpelo Nemecko, keby sa bolo bojisko presunulo na jeho územie.

Churchill vo svojej Svetovej kríze boj Francúzov v pomere k anglickému hodnotí dosť lacno a vedúci francúzski vojvodcovia: Petain,^[133] Joffre^[134] a Foch^[135] vychádzajú z jeho pera, v porovnaní s anglickým Haigom,^[136] dosť druhostupňovo. Od rozhľadeného a vysokovzdelaného človeka by sa bolo dalo očakávať, že bude mať viac objektívnosti a nebude líškou, len svoj chvost chváliacou.

Uvádzam dielo Churchillovo na dôkaz, ako ťažko je i vysoko inteligentnému človeku opanovať svoje city natoľko, aby sa okate neprehrešil proti zrejmej pravde a spravodlivosti.

Rozmýšľanie samo v sebe je ťažká, namáhavá práca a rozmýšľať spravodlivo je úloha, ktorú veľmi málo ľudí vie zdarne rozlúštiť.

Ohromná väčšina — iste viac ako deväťdesiatdeväť percent — ľudí nepokladá rozmýšľanie za prácu, lebo vôbec nerozmýšľajúc nikdy, nepozná ani, že je to práca. Hovoria, čo im slina na jazyk donesie, dávno opakované, stereotypné frázy zo zvyku, alebo hlúpe táraniny, ktoré počuli od takých nevedomcov, ako sú oni sami. Reč rozvážneho, múdreho človeka neúčinkuje na nich, lebo jej ani nerozumejú. Namýšľajú si, že sú múdri, lebo každá otrepaná, hoci i pravdivá všednosť, ktorú donekonečna opakujú, sa im zdá nimi samými vynájdenou múdrosťou, hoci už ich pradedovia ju zodrali v krpcoch. Nemajú ani tušenia, akí sú pod vplyvom dávnych predsudkov a nerozumnou výchovou im nanútených citov obmedzení a hlavato odporujú buď z úplnej neznalosti alebo len z najpovrchnejšej znalosti objektu i tomu najlepšiemu znalcovi. Chlapík, ktorý poznal dvoch moravských miškárov, dvoch českých komediantov a jedného českého vojaka, poučí znamenitého profesora, ktorý strávil roky v Čechách, precestoval ich krížom-krážom, pozná českú kultúru a históriu, že mu nemá čo hovoriť o Čechoch. On pozná Čechov, on vie, akí sú to ľudia. Hlúpy dedinský richtár sa cíti natoľko múdrym, že poučí starého skúseného lekára o chorom, paranoiou trpiacom, že je zdravý ako orech, len robiť sa mu nechce. Odpor lekárov mieni odpraviť i tým, že Juro a Mišo hovoria to isté, čo on.

Mladí, ledva školský prach z nôh zotrevší šuhaji, vidiaci len povrch, súdia o ľuďoch a pomeroch z vysokého koňa, nemajúc ani poňatia o vlastnej povahe ľudí a o rozličných možnostiach a spôsoboch ľudského vývinu. Však si ľudia dosť nalámu hlavy — i rozvažití — a jednako to tak nejde nikde a v ničom na svete, ako by sme si želali. Ľahko robiť Shawovi^[137] a jeho spolucítiacim posmech zo všetkého.

Nieto múdreho zákona, ktorý by vykorenil zlo, proti ktorému je namierený; každému sa dokáže počas dlhšej-kratšej skúsenosti, že má medzery a ani zďaleka nekryje všetky možnosti. Vždy sú potrebné náhrady a opravy a je celý rad zákonov, ktoré zostali len na papieri, lebo vôbec nezodpovedajú okolnostiam.

Dejepis je súpis chýb najvynikajúcejších ľudí. Najväčší z nich, najväčšmi oduševnení myšlienkami, biedne stroskotali, lebo ich hlúpi ľudia nevedeli pochopiť a nasledovať. Oni však chybili, lebo nepočítali so sprostosťou, ktorá sa im postaví do cesty. Temistokles,^[138] Miltiades,^[139] Aristides,^[140] Perikles^[141] zahynuli v cudzine, lebo boli v rozpore so spoluobčanmi. Demostenes^[142] sa otrávil, Cicera,^[143] Caesara^[144] zabili, Boetia sťali.^[145] Najväčší panovníci sa dožili najväčších sklamaní. Vládnutie Alexandra Veľkého^[146] bolo koreňom vzbúr, revolt, občianskych vojen. Hohenstaufskí cisári^[147] skončili mizerne. Pápež Gregor Veľký^[148] umrel vo vyhnanstve. Henricha IV.,^[149] francúzskeho kráľa, zavraždili; Viliam III.,^[150] anglický kráľ, jeden z najznamenitejších pracovníkov, umrel v rozpore so svojím národom, želajúcim si na jeho miesto blbého Stuarta.^[151] Najväčší panovnícky duch, Napoleon, umrel vo vyhnanstve. A tak donekonečna.

Biednosť ľudského umu dokazuje i to, že celý rad najväčších umelcov a učencov súčasníci nepochopili a neuznali.

Kanta a Comta roky neuznávali, kým neprišli omnoho menší duchovia, ktorí sprostredkovali medzi nimi a obmedzenosťou veľkého obecenstva. Goetheho a Schillera súčasníci strhali a nejeden nemecký lapikurkár ich poúčal, ako majú vlastne písať. Shakespeara museli dávno po jeho smrti nemeckí kritici vykopať z rumov. Jeho súčasníci sa tak málo zaujímali o neho, že sa možno dnes škriepiť, či diela, známe pod jeho menom, napísal on a či Bacon^[152] verulamský.

Okamžitý úspech mávajú spisovatelia, ktorí vedia písať spôsobom a o veciach zodpovedajúcich duševnej úrovni veľkej masy. Čítajú sa i práce spisovateľov, ktorí z určitého straníckeho stanoviska, s kričiacou tendenciou opisujú (skoro vždy nespravodlivo, s úzkym duševným rozhľadom) životy a pomery svojich súčasníkov. Hromadením ťažkých obžalobných čŕt urobia zo svojho diela vlastne karikatúru, odpudzujúcu súdnejšieho čitateľa. Chceme vidieť pravdu, a nie jednostranný spis žalobcu. Pravda, veľkému obecenstvu sa páči zasa čím krikľavejšia znôška napínavých dát. Na umeleckosť diela títo páni nehľadia. A majú zo svojho stanoviska pravdu, lebo požívať umelecké dielo vyžaduje značnejšiu vyspelosť, ako dráždenie politickým alebo socialistickým pamfletom v podobe románu.

Obecenstvo sa šalie za Uptonom Sinclairom^[153] (et cons.) a hlce hlúpeho Seržanta Gríšu od Zweiga,^[154] hoci by malé uvažovanie stačilo na poznanie, že je to naťahovanie sa dvoch amerických generálov o biedny život ubehlíka závratníctvom. V Haliči dali Nemci a Rakúšania popraviť brevi manu^[155] na jednoduché kývnutie rukou nie generála, ale jednoduchého subalterného dôstojníka, tridsaťosemtisíc z najväčšej čiastky iste celkom nevinných civilov. A koľko tisíc ľudí pobili v Srbsku bez najmenšej stopy akéhokoľvek súdu? Koľkých postrieľali zdivočilé stráže v internačných táboroch bez naťahovania sa s generálmi? Čo nám pán Zweig luže, s pikantnou omáčkou milkovania nemeckých dám s oficiermi, ako vážne brali Nemci ešte i život obyčajného zbehnutého Rusa! Aká je to strašná fraška pri hroznej tragédii tisícich nevinne pobitých ľudí, ktorým bola dobrá mort sans phrases!^[156] Ale je to dobré na rozčuľovanie nemysliacich čitateľov, ktorým opisovanie osudu jedného chudáka zakryje smrť mnoho tisíc zaiste i cenných a nevinných ľudí.

Najväčšia čiastka nemysliacich ľudí, hnaná nie rozumom, ale pudmi a predsudkami, ženie sa za vodcami, ktorí sú takého duševného kalibru, ako sú oni sami, lebo za múdrym nejdú. Žiaľ pomyslieť, čo popísali české noviny o Masarykovi počas jeho boja proti rukopisom. Nuž, a mal pravdu. Myslím, je oprávnená otázka, či by bol vedel tak úspešne pracovať na oslobodení, keby bol mal okolo seba suverénnym ľudom vyvolené parlamenty a senáty!

A pri všetkej svojej obmedzenosti a nevykoreniteľnom sebectve ľudstvo predsa napreduje, lebo ho práve sebectvo ženie napred, pričom mu kolosálna obmedzenosť stojí v ceste. Aká Himalája ľudskej sprostosti je svetová vojna!

Nebolo by nič ľahšie, ako uviesť ľudstvo na vysnené rajské polia, keby malo viac rozvahy a menej sebectva. Bolo by treba postaviť celú výchovu ľudstva na iné základy, než na akých sa deje dnes. Lenže nieto nič ľahšie, ako povedať, čo by malo ľudstvo urobiť, aby bolo šťastné a spokojné, a nieto nič ťažšie, ako to i vykonať.

Všetci terajší učitelia a vierozvestovia nás to učili, a nevykonali mnoho. /…/ Kým človek bude človekom, budeme iným kázať piť vodu a my si pochutnáme na víne.

Keď si pozrieme dnešné teatrum mundi,^[157] vidíme, že sa človečenstvo ruší napred hulákajúc, raz sa oblápajúc, raz sa perúc a zabíjajúc, raz tancujúc a zasa v blate sa váľajúc.

A teraz ďakujme pánu bohu, že máme toľko príčin byť nespokojní. Lebo keby ľudstvo bolo so svojím stavom spokojné, čo, pravda, je úplne nemysliteľné, tak by žilo ako ustrice, len vegetatívnym životom. Neboli by sme korunou tvorstva, ale výživnou látkou nielen bacilov a pásomníc, ale aj iných, ešte mizernejších kreatúr.

Takto sa musíme veselo a s chuťou ruvať so všetkými ťažkosťami života, lebo by sme bez nich zhnili a život by už vôbec nestál za žitie.

Nariekajúc nad každou prekážkou, neklamme sa, že život má byť majálesom, ale vychovávajme sa k boju a obetiam, a nie k maznavému pohodliu a samožrútstvu.

A budeme omnoho veselšie hľadieť okolo seba.

LUK 1931