ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[63]

Na otázku: — Akej ste národnosti? — odpovie náš roľník: — Nuž slovenskej, akejže by som bol? — Keď sa ho nie bez rozpakov opýtame, či je hrdý na to, že je Slovák, odpovie: — Hrdý, hrdý, hm, doparoma, načože mám byť hrdý? — Zíde mu na um celý ťažký, duchaprázdny život, ktorý sa mu stal údelom. Ak vojenčil v Srbsku či v Rusku, nerozpomína sa na svoj tamojší pobyt s radosťou. /…/ Meno Slovák mu nehovorí vôbec nič. K tomu menu neviažu sa obrazy radosti, slávy; najviac ak obrazy utrpenia a potupy. Históriu to meno nemá. A svojich súkmeňovcov on veru tiež nepozná. Už tretia dedina mu je cudzia, susedná župa je preň Paflagóniou,^[64] do ktorej sa raz za niekoľko rokov na nejaký jarmok zatára.

Nemôžeme milovať to, čo nepoznáme; nemôžeme cítiť s ľuďmi, o ktorých vieme len toľko, že vôbec jestvujú. Pospolitý slovenský človek nemá národné povedomie, ani ho nemá prečo mať. Nepozná život svojich súkmeňovcov a nepoznáme ho ani my, inteligencia slovenská, a tak by sme si ani nemali osobovať vedúcu úlohu v ňom. A keď ľud predsa vedieme, vedieme ho bludnými cestami, potkýnajúc sa po skaliskách a prepadliskách. Koľkíže z nás poznajú dopodrobna život, spôsoby, zvyky, ponímanie života občanov čo i len obcí ležiacich k nám najbližšie? Myslíme si, že poznáme, lebo veď sa denne s nimi stretáme, ale v skutočnosti ich nepoznáme. Položme si o nich hocijakú špeciálnu otázku a v duši sa priznáme, že nevieme na ňu odpovedať. Len si myslíme, že by ju náš Slovák tak alebo tak mohol ponímať, ale či je to i skutočne tak, to iste nevieme. A preto je potom stále nedorozumenie medzi nami. Roľníci nám neveria a my zase hovoríme, že sedliak je falošný, prešibaný. Klameme, keď tvrdíme, že milujeme svoj ľud. To nie je pravda, lebo nepoznajúc ho, nemôžeme ho ani milovať. Nepoznáme ani spôsob jeho života, ani spôsob jeho myslenia.

Dejepis samé Slovensko nemá, len spoločný s Uhorskom. A ten vôbec nie je náš, o nás ako Slovákoch nie je tam zaznamenané nič. Začíname ako-tak žiť v 18. storočí. Matúš Trenčiansky^[65] a Pankrác z Mikuláša^[66] sú figúry len za vlasy vtiahnuté do slovenskej histórie. Ale tomu je ľahko odpomôcť. Nemajúc histórie vlastnej, priľnime telom i dušou k histórii Čiech.

Dosiaľ ani jeden Slovák mnoho neznamenal, keď stál len na postati slovenskej. Všetci naši veľkí mužovia stali sa slávnymi len vtedy, keď pôsobili v celom národe československom. Kollár, Šafárik, Štefánik, ba ešte i náš Hviezdoslav, ktorý medzi nami od päťdesiatych rokov skromnučko žije, dostal žiadúci a potrebný podstavec iba vtedy, keď ho i Česi privinuli. Bavorovi je Goethe „jeho Goethe“, a Pomoran Bismarck je tiež „jeho Bismarck“. Nám Slovákom musí byť Hus, Žižka, Komenský tiež „naším“, ako i Čechovi má byť Kollár, Šafárik, Hviezdoslav „jeho“.

Ale keď sa Slováci lepšie prizrieme, spoznáme dosť príčin oduševniť sa za ňu. Sme takí chlapíci, ktorí sú hodni lásky. Uvidíme, že v našom ľude je toľko nadania, bodrosti, vtipu, dobromyseľnosti, že ho napriek jeho mnohým-mnohým chybám, ktoré sú však výsledkami nedostatočnej výchovy, musíme k srdcu privinúť.

Naši Zázrivci majú chýb až ťažko. Ale kto ich lepšie spoznal, tomu sa iste do srdca vkradli.

Zázrivá je dedina, počítajúca okolo tritisíc duší, v juhozápadnom konci Oravy. Od susedných obcí je odlúčená hlbokými, dlhými dolinami. Nad ňou strážia najvyššie končiare oravskej Magury, medzi ktorými vývodí fantastický Rozsutec. Roztratená je v kopanice asi v desiatich-dvanástich dolinách. Skupiny chalúp, skrývajúce sa medzi ovocnými stromami a lipami, alebo čupiace pod smrekovými hájikmi a vysokými skalami, robia v každej ročnej dobe taký dojem na človeka, ktorý má trochu citu k prírodným krásam, že si mimovoľne závistlivo pomyslí: — Ako je tomu ľudu tu dobre, milo, na slniečku, pod stromami, jeho život stály výlet, žijú ako vtáci v lese.

Nezáviď im, pracujú a trpia! Ale Zázrivca nepočuješ nikdy žalovať sa na prácu. A trpieť? — Zázrivcovi je len ten chlap, čo trpí! Keď príde trpieť, nenarieka, necitlivôstkári, bo chlapom nie je ten, čo bije, ale ktorý trpí s ľahkým srdcom, bez bľäku, isťu!

Na zázrivských domkoch niet čo opisovať. Sú to chalúpky drevené, najčastejšie s primalými oblôčikmi; okolo nich gazdovské stavy, ako ich vídame všade na vrchovatých čiastkach Slovenska. V máloktorom dvore sa rozlieva hnojovka. Hľadia, aby dvor a okolie domu boli čisté; najradšej to majú zarastené trávou. Okolo chalúp sú takmer vždy stromy, či ovocné, či lipy, alebo zriedka smreky.

Keď sa človek vyškriabe na folvarok — tak volajú kopanice — za parobkom alebo „dievčicôu“, ktorá pred ním tancuje do vŕšku, a obzrie sa z hodnej výšavy na okolité zeme, lúky, vrchy, háje, hory, veru nielen pľúca sa nadýchajú čistého povetria, ale i duša naberie nové obodrenie k ďalším trampotám. Zázrivec stále žije na tom vrchu a díva sa na ten široký svet; veru nie div, že sa mu duša rozširuje a mohutnie tak, že mu je smiech celý život.

Pred domom uvíta ťa gazda alebo usmievavá falošnooká nevesta a vovedie ťa do izby. Táto je obyčajne dosť rozložitá a vcelku čistá. Podlaha je poväčšine len zemou vybitá, pod oknami sú lavice, v kútoch postele, perinami nie privysoko založené. Veliká pec zaujíma jeden kút, pri nej ohnisko s kozubom. Sporákov je ešte v Zázrivej, najmä na folvarkoch, málo. V mnohých chalupách niet ani lampy. Svietia „fakľami“, t. j. dlhými smrekovými stružlinami, ktoré votknú do stojana. Na stenách niekoľké strašné, ale pestré sväté obrázky. Na policiach nado dvermi a oblokmi hlinené, maľované džbánky a taniere, v oblokoch nejaký ten kvietok a máš obydlie nášho Zázrivca hotové. Studní je v Zázrivej málo, lebo všade je nadostač pramenitej vody. Záhrady tiež zriedka vidno.

Zázrivci sú len stredne vysokí, ale širokoplecí, svalnatí. Mnoho takých ramien uvidíš, že by sa ani atlét z povolania nezahanbil za ne. Na okrúhlej tvári im lícne kosti trochu vyčnievajú, nosy majú rovné, ostré; oči bystré, ústa ľahko do úsmevu utekajú. Rozumejú každému žartu, chutne sa zasmejú na ňom, a často šikovne riportujú.

Pekných dievčat a najmä neviest hodne vidieť medzi nimi. Oči majú často veľmi pekné, výrečné; pleť peknú, zdravú, červenú; kožu bielu, ruky i nohy často nápadne drobné.

Kroj nosia špatný. Chlapi majú kožúšky a na nich krátku kazajku z bieleho plátna a nohavice z bieleho valaského súkna. Ozdôb, výšiviek sotva vidieť na nich. Dievčatá sa tiež neobliekajú pekne. Vlasy nosia zapletené do vrkoča, napredku hladko učesané; na prsiach sťahujúci pruslík a sukne po členky. Nevesty nosia špatné „ketýše“, t. j. na hlave okolo tváre tienidlo z akejsi hrubej čipky, zaškrobenej na modro. Pekné to nie je, ako nie je pekná „šatienka“, namotaná na nohách až po kolená tak hrubo, že lýtko stratí celú formu. Ale ketýš chráni pleť tváre a šatienka, vždy z jemného bieleho plátna, chráni nohu. Človek sa často zadiví, akú jemnú bielu nôžku nevesta vybalí z tých múmiových povlakov. Zázrivky sú ináč omnoho čistejšie ako ženy z iných obcí. Vidieť na nich, že dajú na seba.

Zázrivci z najväčšej čiastky dochovávajú ovce a rožný statok. Ich polia len skúpo vracajú zrno, i to neskoro. Často na vrchoch kosia ovsík, ktorý už snehom zapadá. Zemiakov majú dosť. Kapustu kupujú po nižších dedinách. Zato majú hojne mlieka, syra, masla a od toho rastú chlapci ako buky a dievčatá ako kvety.

Až na malé výnimky sú Zázrivci všetko katolíci. Je medzi nimi niekoľko poprednejších evanjelických rodín, Židov pri prevrate vyhnali do jedného. Teraz sa s nimi priateľsky stýkajú, ale nazad do dediny ich nepustia.

Nevesty, deti a starci sú pobožní a chodia každú nedeľu do „dediny“ do kostola unúvať pána boha, aby sa krava dobre otelila, aby Maru alebo Evu skáral, a aby Jano Zuzu za ženu vzal. Mládenci idú tiež do kostola, ale len dievkam kvôli, a tie zas len preto, aby mohli svoje cifry ukazovať. Po kostole sa vyroja na širokú ulicu pred krčmami, tam pojednávajú svoje veci. Hodná čiastka vtiahne do krčiem, kde už nebesedujú nasucho, mnohí do tých čias, kým Česi (četníci) neprídu a nevyženú zábudlivcov domov.

Ich reč sa líši od reči okolitých dedín. Majú tiež dolnooravské široké „ä“ a ťahajú ho s „chuťôu“ a tvrdé l vyslovujú ako u. Nepovedia mlyn, ale muűn, a nie: kde si bola, ale: kde si boua. Práce majú dosť i s rúbaním a vyvážaním dreva z okolitých lesov, ktoré patria z najväčšej čiastky Oravskému panstvu.^[67] Lenže tej roboty niet vždy a pre všetkých, a preto mnoho mladej chasy ide na jarnú a letnú prácu na Dolniaky a do Čiech.

Týmto všetkým Zázrivci nelíšia sa veľmi od inej Slovače. Čo ich ostro oddeľuje od ostatných súkmeňovcov, je ich povaha. Hlavná črta tejto je, že život a čo tento so sebou prináša, neberú ťažko. Ich heslom je: — Ešte nikdy tak zle nebouo, aby dáko nebouo. — Tak ľahkodušne nikto nestratí majetok ako Zázrivec. Nad smrťou člena rodiny sa tiež ľahko poteší a svojej nemoci a konečného odchodu sa neľaká. I z ťažkej nemoci si robí žart a umiera ako stoik. Keď Zázrivec navštívi chorého suseda, neteší ho tým, že: — No, no, akú máš dobrú farbu, veď tebe nič, zajtra budeš zase hore, — ale mu povie: — No, Adam, s tebou je už zle, ale si mrzký, veď ti smrť za hlavou stojí. Už si het. — A milá manželka chorého prisvedčí: — No, už je raz mrzký. Juro Otrubôv bol krajší v truhue. — A Adam povie bez vzdychania: — Ako bude, tak bude, poručeno pánubohu. — Alebo keď cíti, že mu ešte nedohára, odsekne: — Hjä, ešte mi ani parom nebude; ešte si ja novej švábky zajem, jäch tú raz podaromnici nesadiu. — Pritom nie sú oni bez citu. Často prekvapia človeka až nežnou starostlivosťou o ženu, dieťa. Ženy svoje majú radi — ale i cudzie. V tomto nie sú veľmi statoční, ako vôbec ich pochop o mojom a tvojom nie je úzkoprsý. Nepokladajú za nejakú hanbu, keď niekoho zavrú pre krádež, pre bitku.

Najmä nie pre bitku. Lebo sa radi bijú. A keď sa pobijú, nuž to ide potom do živého. Zaucho im je len ľahký úvod.

— Keď mi tresou zaucho, som hneď vedeu, že sa chce biť, — chválil Juro svoj ostrovtip po vydarenej pračke.

Keď sa navzájom okrádajú, je v tom i kus športu. Veď by ináč ten život bol taký jednotvárny, keby nevložili doň niečo vzrušujúce. Cez týždeň nechodia do krčmy, karty nehrajú, inú zábavu nemajú — akési vyrazenie len musí mať tá bystrá krv zázrivská. Okrádajú sa navzájom, pritom však isté regule dodržiavať treba. Dobrý gazda prišiel s poraneným synom k lekárovi, lebo ho postrieľali pri krádeži zbožia. — Veď len svoje kradou nazad. — (Pravda, nie od toho, kto jemu ukradol ovos.) — Nám tiež odvliekli zo tridsať snopôv. — Teda je oprávnený tiež asi tridsať snopov potiahnuť.

Zišiel som sa s Jurom na námestí a spýtal som sa ho, čo tu robí, keď je v poli práca!? — Ale, Česi mi nedajú pokoja; tí robä nezdoby. — A čože vám tí Česi urobili? — Ale, neveďä žädneho porädku! Čo sa to po noci tlčie? Kto to slýchau, aby žandár po noci brúsiu? — Juro, ešte vždy neviem, čo je vo veci!? — Nuž, psä mať ho v noci vykotila, práve vtedy, keď som niesou nošu domou. Každý porädny žandár v noci drichme doma. To ešte nikdy nebouo, aby po nocäch sliedili. A potom sú dokuční, všetko ti to chce vedieť. Odkäľ to vrece nesiem? Nuž, čert ťa vzau, veď po nocäch nebudem svoje domou vuáčiť. Nuž, z muüna ho teperím. Nuž, hľa, preto som už po tretí raz pri súde, a tak sa mi činí, že teraz trochu tam pohoviem. Nuž, je to už raz zle s tými Čechy…

Drevo kradnúť z panských hôr je im prvotriedny vtip. I pytliaci sú prvotriedni, trpezliví, dobrí strelci. Keď ich pri krádeži dolapia, zaplatia, odsedia pokutu, a idú spokojne domov. Pokladajú celú vec za akúsi hazardnú hru, pri ktorej vyhráš alebo prehráš.

Pri rozsudku zriedkakedy apelujú, a pri súde nevykrúcajú. Keď vidia, že ich dolapili, priznajú, že hej, že vzali, čo im nepatrilo. Na sudcovu otázku, či budú ešte kradnúť, odpovedal Adam: — A isťu, čo ja viem, či som ja boh? — A apeluješ proti rozsudku? — No, ja už raz neapelujem!

Akýsi zvláštny cit spravodlivosti je v nich vyvinutý, a to silne.

Juro sa stretol s Adamom z Končitej (v jednej doline zázrivskej). — Ty, Juro, postoj! A čo si mi ty tú ovcu zamárniu, čos’ ju neratovau? — A čo ma po tvojej ovci? Keď sa topiua, nuž sa topiua. — Mohou si ju poľahky vyťähnuť. To je tak, ako keby si ju bou naschvál zatopiu! — Nuž nechže ti je tak! — Na to Adam palicou po Jurovi, ale krem špásu. Juro ani necekol, ale po chlapsky trpel. Konečne sa ozval: — No, Adam, teraz je už dosť, isťu! — Adam prestal a išli ďalej celkom priateľsky pospolu ako ľudia, ktorí si vybavili svoje účty k vzájomnej spokojnosti. Lenže medzi rozhovorom zase prišla tá ovca do reči, a Adamovi sa zazdalo, že ešte nie je dostatočne vyplatená, i šuchol Jura ešte zo tri razy po chrbte. Podľa Jurovej mienky mu tie ostatné údery už nepatrili, i zobral sa Adama žalovať. Pri súde konštatoval lekár, že Juro má na hlave úraz, ktorý bol ťažkým ublížením na tele. Ale Juro sa všemožne vzpieral, aby si ten úraz všímali: do toho ani doktora, ani súd nič; to ho síce tiež Adam šuchol, ale on nežaluje preto, len pre tie tri pásy, čo má na pleci. Súd pravda nepriznal Jurovi právo dať sa namlátiť a odsúdil Adama aj za oné údery, ktoré Juro pokladal za spravodlivé.

Keď Adam i Juro odchádzali, zazerali jeden na druhého, a boli presvedčení, že ich Česi (sudca je Čech) ukrivdili, lebo Jurovi práve tak ako Adamovi začalo svitať, že keď odpyká aj za tú prvú bitku, Juro za ovcu zostane dlžníkom. — Isťu, ale sú tí páni len sprostí!

O pomere mužov k ženám, mládencov k dievkam, by bolo možno mnoho boccacciovského povedať. Isté je, že ten pomer je veľmi liberálny. Dievky mávajú nočné schôdzky s mládencami, a v zázrivských „salónoch“ neohŕňajú veľmi nos nad Evami, o ktorých sa doslýcha, že sa rady podelia s jablkom i so susedovie Adamom. Menage a trois, alebo aj a quatre^[68] je u nich veľmi obyčajná ustanovizeň. A manžel sa nehnevá na privilegovaného milenca, keď tento spoločnú Evu ubil preto, že zažiarlil na novšieho votrelca do spoločnosti.

Za dobrodenie je Zázrivec povďačný. I po rokoch prekvapí dobrodincu znakmi svojej príchylnosti a donesie podarený oštiepok alebo za kopu vajec. Známemu sa priateľsky, nie ponížene, a s úsmevom klania. Nie je neodbytný ako iní sedliaci. Keď Zázrivec príde niečo pýtať a nemožno mu vyhovieť, nevŕta do človeka modlikaním a prekrúcaním. Keď sa mu vysvetlí, že vec nemožno uskutočniť, obráti sa a ide zbohom bez zlej vôle. Občanom z iných obcí si človek vyhovorí pľúca, aby im dokázal absurdnosť žiadosti. Keď si myslíš, že si mu vec nad slnce jasnejšie vyložil, prekvapí ťa poznámkou: — Ale, mne by ste to predsa mohli urobiť! — Pravda, čo potom dostane, to si do spevníka neodloží, lebo veď každého človeka dopáli, keď mu takto ukážu, že jeho výrečnosť pokladajú za treťotriednu, čo ako samoľúbo a spokojne vykladal svoje múdrosti.

Zázrivec nie je skúpy. Ba naopak. Ľahko otvorí mešec a neškrabe sa za ušami, keď mu príde počastovať priateľa alebo hosťa. Preto ich i rôzne rodinné sviatky hodne stoja. Pre svojich mŕtvych tiež neľutuje riadny, ba pomerne skvelý výstroj. Podľa možnosti obliekajú mŕtvych do celkom nových šiat. A keď niet poruke, kúpia ich schválne. Ale s tým je už i koniec ich ohľadov voči zosnulému. V zázrivských cmiteroch nevidieť pomníky a človek sa potkýna o vykopané koštiale. Zázrivci si zrejme nepripúšťajú veľmi k srdcu starosť o toho, koho už niet; hlavu neovesia, ale uspokoja sa s milou, často aj dojemnou spomienkou naň. Najmä často som počul matky spomínať niektoré, podľa nich pekné črty zosnulých detí. Jedno šumné, štvorročné dievčatko sa hojdalo na doske, položenej ponad rozvodnený potok. Na svetlovlasej hlávke malo venček z poľných kvetov a spievalo si. Pošmyklo sa, padlo do vody a napriek tomu, že ho o desať-pätnásť krokov nižšie už vytiahli, utopilo sa. Jeho matka ešte i po mnohých rokoch slziac spomínala tie kvety a ten spev. Akosi ju to zvláštne dojímalo. A iste to nebola sentimentálna spomienka na Oféliu.^[69]

Neuveriteľné je, ako sa Zázrivec vo svete okreše. Vidíš „pána“ s vystupovaním ako nejaký hidalgo,^[70] a, hľa, Zázrivec. Lepšia čiastka sa vie všade uplatniť. Ľahko do pomykova neprídu a svoj humor tiež hneď nestratia.

Máme župného sluhu Zázrivca, na ktorom každý drevo rúbe, taký je upotrebiteľný, i najháklivejšie veci hladko vykoná. Istému pánovi doniesol zmenku na podpis, a keď ho nebolo doma, odovzdal ju jeho panej. Táto — aké sú už ženy — mala na túto finančnú manipuláciu svoje poznámky, pre čo od ľaku zatajil svoju účasť v tejto veci, čo zas len opovržlivý výsmech vyvolalo u jeho ženy. V zlosti vyhľadal Adama a skočil na neho ako pes na handrára, že mu takú kašu navaril. Adam sa trochu poškrabal za uchom a chladnokrvne sa rozhodol, že to hneď napraví. I rozbehol sa naraz k onej panej a vyložil jej: — Jój, milosťpani, akú som len hlúposť urobil. Dali ste už tú veksľu pánu doktorovi? Veď som to nemal sem doniesť, ale pánu doktorovi Lomárovi! — Keď prišiel priateľ domov, bola jeho drahá manželka voči nemu, v pocite spáchanej krivdy, ako med, a on si mohol celý deň vykračovať s vypätým nosom a preukázať svoju šľachetnosť odpúšťaním previnení.

Zázrivci si radi vypijú. Vypijú si aj omnoho viac, než unesú. A keď si vypili, sú nespratní, prostorekí a hotoví hneď do bitky. Opitý Zázrivec tyká hocijakému „pánovi“ a vyčíta mu jeho hriechy. Veľkou výhodou je, že cez celý týždeň sú roztratení po svojich folvarkoch, a tak im na pijatiku ostáva len nedeľa. Na takejto nedeľnej schôdzke nedobre hromžili na svojho horára. Nenechali na ňom dobrý vlas. — Vydriduch, cigáň, zbojník, dievkár, z jalovice by teľa vykradol… — Všetko toto počúval horár za dverami. Keď mu rečí bolo už dosť, vošiel zrazu do izby a ozval sa: — No, pekne tu vy cúdite svoju vrchnosť, pekne. — Jeden Zázrivec vybral zapekačku z úst a potľapkal ho po pleci: — Isťu, pán horár, nič si z toho nerobte, musä byť i takí, ako ste vy. — Na čo ostatní: — Tak je, tak.

S týmto istým horárom sa stalo, že dolapil pri krádeži dreva jedného zo smelších Zázrivcov a dal ho prísne pokutovať. Kamaráti ho vysmievali, že sa dal chytiť horárovi, on, taká chlapina. On sa takto bránil: — Ľahko vám! Ale ako som sa sponad smreka vystreu, zazrem ti chuapisko ani jeduisko, fúzisko ani metuisko, pozorisko ani medvedisko, jäch sä ho isťubohu zľäkou.

Len škoda, že naši a mnohí iní Zázrivci sú takí opustení a zanedbaní. Predbežne sa o ich duševný-telesný zveľatok nestará nikto. Nemáme na také veci proste kedy. Ani my tu dolu, ani tí hore pri vláde.

Lebo my musíme politizovať!

Mladé Slovensko 1921