ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[160]

V stredoveku desať-dvadsaťtisíc rytierov spievalo tristo rokov o kráse a láske vznešených paní a čistých panien — vtedy panenskú čistotu pokladali za cnosť — a o vernosti k svojim vladárom, i o hrdinských bojoch a o nezvratnej viere v najsvätejšie ideály kresťanstva. Básnili a spievali v sprievode tých najrozličnejších balalajok a hrešili pritom, ako im dopriala náhoda a sreća junaćka.^[161]

V ich básňach je iste mnoho a mnoho i vrúcneho citu, krásnych opisov a trefne vyjadrených myšlienok.

Ale koho zaujímajú dnes ich vedúce zásady, koho ešte čistá láska, viera a vernosť?

Všetko, čo z prác tej celej mliečnej cesty spevavých hviezd zostalo, zmizlo v prepadlisku miliónových biblioték. Všetky ich vzal čert v podobe bibliotekárov, okrem niekoľkých na ukážku, čo sa ako hlavní predstavitelia svojej doby a razitelia nových ciest dostali do rúk literárnych historikov, ktorí iste preklínajú svoj trpký osud, keď sa musia takými zastaranými šalabachtrami zaoberať.

A keď si vyanalyzujeme z diel všetkých spisovateľov všetkých čias tých niekoľko citov a myšlienok, ktoré skutočne hnali človečenstvo vpred a dali mu silu pretrpieť všetky biedy, that man is heir to,^[162] vidíme, ako málo je toho ružového farbiva, ktoré prináša temný oceán ľudských žalostí aspoň len do fluoreskovania!

Teraz chceme zašliapať do bahna hluchého-slepého materializmu i týchto niekoľko nás dosiaľ nad morom utrpení udržavších božích darov. Chceme vykoreniť vôbec nevykoreniteľnú vieru, lebo jej hlásatelia sú tiež slabí ľudia; chceme vyničiť rodinu a zašpiníme si prameň najväčšieho ľudského blaha, najväčšieho potešenia nášho života: lásku muža a ženy.

Veď čože sú vedúce heslá našej doby? O čom nám rozpráva a spieva možno päťdesiat, možno stotisíc našich dnešných trubadúrov v sprievode surrealistických expresionistických balalajok?

Najväčšia časť z nich zabáva nás vcelku úplne bezmyšlienkovite detektívkami a plytkými erotickými a bezduchý luxus propagujúcimi oplzlosťami vo vírivom prúdení čírej pohlavnosti bez stopy umeleckého posvätenia. Smelo možno deväťdesiat percent týchto diel označiť za bezcenné škváry, ktorých autori a nakladatelia by si zaslúžili, aby im ich oklamaní čitatelia otrepali o uši.

Druhú skupinu tvoria diela do zunovania omieľajúce udalosti a hrozby svetovej vojny, ktoré sú umeleckou cenou a pravdivosťou opisov tiež veľmi strednej hodnoty. Sú to dosiaľ všetko len na detaily sa obmedzujúce práce. Diela, hľadiaceho na vojnu a s ňou súvisiace všetky politické zápletky a spoločenské pomery, dosiaľ niet a niet ani takého, čo by malo takú umeleckú cenu, ktorá by ho vyradila z radu dnešných stotisíc trubadúrov, mašírujúcich pomaly, ale iste do podzemných prepadlísk miliónových biblioték. Najcennejšie sú tie, čo podávajú suché obrazy bojov.

Do tretej skupiny patria diela, majúce za námet dnešné sociálne a politické pomery. Je ich mnoho a z umeleckého stanoviska tiež nie sú mnoho hodné. Keďže sú dnešné pomery pre nás skutočne ťažké — stojíme v boji o reorganizáciu ľudského spoločenstva — ťahá sa nimi melodramatický kvílivý tón stáleho oplakávania biedy ľudskej nespravodlivosti, zverskosti, bez každého nábehu k spravodlivému a filozofickému ponímaniu pomerov a ľudí. Dosiaľ celá svetová literatúra ani v tomto obore nevytvorila dielo, ktoré by zasluhovalo byť pokladané za vrcholné, iba ak v náveštiach nakladateľov. Tam ich je až mnoho.

Do ostatnej skupiny možno zaradiť záplavu diel, zaoberajúcich sa spoločenskými poriadkami, alebo vlastne spoločenskými neporiadkami, lebo však dnes je všetko zlé a súce na odpratanie.

Tu tečú pred nami špinavé prúdy všetkých hadesovských riek. Iste niet toľko a tak mnohonásobného zla na svete, ako si ho vybájila fantázia dnešných trubadúrov. Pri všetkom kumštovaní v spôsobe predstavenia a opisov napredku kráčajúcich spisovateľov, sa dosiaľ ani jednému nepodarilo tak zachvátiť všesvetovú verejnosť a tak si ju podmaniť, ako to svojho času urobil Tolstoj alebo čo aj len Zola. Títo dvaja vystúpili s istými tézami a Tolstoj i s vysokým umeleckým výstrojom. Dnes každý spomína Shawa, ale kto má čo z neho? Komu osvietil cestu tento rafinovaný írsky Proteus?^[163] Robí dojem svetla — ale bludného. A hromada iných, bijúcich sa o Nobelove ceny, veru tiež nevie zachytiť svetové obecenstvo za sebou. Veď nevedia to urobiť ani so svojimi krajanmi.

Vychvaľovaní Američania už vôbec sklamali. Niet v nich ideí, niet v nich charakterov. Nijaké riportérske opisovanie podrobností každodenného života nás pri duševnej pustote ich dejateľov nevie upútať. Opisy, ako Mr. Babitt^[164] nenájde papier vo WC, alebo sa hnevá, že má odtrhnutú gombičku na nohaviciach, sú síce veľmi pravdezodpovedajúce, ale jednoducho — sprosté. A keď Babitt má byť vzorom amerického priemerného občana, tak ľutujeme Američanov. Ale aj seba, že sme zdĺhavým čítaním trávili toľko drahého času v spoločnosti takého prázdneho človeka.

Aké svetlo vrhá na svetovú literatúru, keď je možno také dielo honorovať Nobelovou cenou!

Chvalabohu, že sa medzi tými stotisícmi trubadúrov nájdu aj takí, ktorí nás aspoň počas čítania vyzdvihnú z každodenného plahočenia a dokazujú, že jest i dnes ľudí hlbšieho a šľachetnejšieho ponímania cieľa života, keď aj nestoja na takom vysokom stanovisku myšlienkovom, žeby sme to mohli prijať čo aj len za dočasnú náhradu životného názoru všeobecného. Väčšina týchto na úkor pravdivosti hľadá efekt a umelecké vyvrcholenie, čo je často badateľné i na spôsobe ich opisovania.

Ale ani jeden z týchto nemá dosť vysoké duševné stanovisko, aby vedel zhrnúť deje celého ľudstva do jedného pohľadu a dosiahnuť tu hĺbku, ktorú dáva dôkladnejšia znalosť histórie ľudstva, jej myšlienkového sveta a pokroku vied.

Pri tejto nedostatočnej duševnej výzbroji nie je divné, že spisovatelia nevedia dať ideový podklad ohromným udalostiam, ktorých sme boli svedkami my, čo sme prežili svetovú vojnu s jej gigantickými bojmi a kolosálny pokus novej hospodárskej organizácie Ruska. Nielen nevedia odôvodniť tieto udalosti, ale naopak, hovoria, pri týchto titanských napínaniach síl, o dekadencii najmä európskeho ľudstva. Je veľmi pravdepodobné, že sa ideove nachádzajú na scestí.

Čo robí kolektivizmus s údajnou vedúcou duševnou silou, ktorej len hlásateľom je spisovateľ?

My Slováci máme jednu potechu. Hoci sme slabí, mladí, neskúsení, naša spisba jednak sa nenachádza blízko spodiny, ale sa drží pomerne v ctihodnej výške. U nás nevývodia detektívky a erotické škváry. Hoci — čo nie je div — nezaujímame zvlášť vysoké umelecké a ideové stanovisko, predsa stojíme na serióznom mravnom podklade úprimnej starosti o zveľadenie nášho národa, i keď mu nevieme poradiť.

Mali by sme sa chytiť len vážnej pravdy a na jej základe tvoriť. Pravda nevylučuje poéziu. Namiesto pilného štúdia života nenapodobujme jeden druhého, nekradnime myšlienky — postavy z kníh a od nás často chudobnejších susedov, ale tvorme si ich sami na základe hlbšej znalosti života a ideového sveta ľudstva. Nie je dostatočný k vyniknutiu ani ten najkrajší opis, keď je autor ináč prázdna hlava.

Keď hľadáme usilovne, nájdeme mnohé vysvetlenie utrpení v samom nešťastníkovi a odôvodnenie šťastia tiež v samom jeho tvorcovi. Nedajme sa zavádzať okamžitými citmi alebo nápadmi, nehľadajme efekt (Gríša, Barbara), ale pravdu a stojme vždy na čím najvyššom všeľudskom stanovisku.

Uvedomme si, že celá cesta ľudstva vedie púšťami a živým ohňom utrpení a zriekaní sa. My terajší tiež netvoríme výnimky, a preto nekvíľme stále, ale sa vzmužme, hľaďme sa potešiť a vyhľadať východ z bied. Neprevracajme farizejsky oči nad každou padnutou dievčicou a nenariekajme a nenadávajme pre každého nezamestnaného: všetci sme rovnakí egoisti a darebáci /…/ Vo všetkých nás je hodne nevykoreniteľných zlých vlastností. Nikto nechce donášať obete.

Buďme si na čistom, že geniálne, svetový záujem získavajúce dielo je plodom dlhých ťažkých trudov a strádania duševného i telesného. Nijakou novou formou verša, mnohými, hoci i podarenými metaforami, nijakým opovrhovaním majuskúl, nijakým superrealizmom, expresionizmom atď. neutečieme veľkej mase do večného prepadliska pochodujúcich trubadúrskych vojov. Toto sú všetko zovnútorné čačky a rozhoduje len vnútorná pravda. V našich prácach musí byť tá pravda, ktorá oči kole, a tie idey, ktoré strhujú lenivý svet dopredu, a nie tie, ktoré ho tlačia do čiernej zeme. Musíme sa usilovať byť umelcami a nie len spisovateľskými remeselníkmi.

Každý umelec musí mnoho študovať, rozmýšľať, a len spisovateľ vyskočí hotový z hlavy Jupiterovej? Zručný riportér alebo štylista ešte nie je spisovateľom. Hlavná vec je fanatická túžba za pravdou a jej čo najvýstižnejším, uchvacujúcim podaním.

Elán 1932