ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[23]

Som skromný, preto na konci chcem ešte i ja pár slov o pražskej výstavke^[24] prehovoriť, predpokladajúc, že som najostatnejší.

Keďže máme radi rôzne štrapácie a potom ešte pre jednu všeobecne známu vlastnosť, ktorou sa bodrá Slovač obyčajne vyznačuje, nenajali sme si sleeping car, keď sme cestovali cez Prešporok a Viedeň na pražskú výstavku. Robilo nám veľké potešenie nespať pár nocí. Lebo ani v kupé II. triedy najnovšej konštrukcie nemôžu sa štyria vystrieť a spať. Probovali sme síce. Nemohli to však ani ľudia obyčajnej postavy, ja, ktorému príroda akomak pripustila, keď brala na mňa mieru, ani tak. Vyskúšali sme všetky možné polohy, kým sme sa nad ránom dostali do Prahy. Vlak chripľavo zapískal, konduktor roztvoril dvere a zvolal: Praha! Tu sme pozhľadúvali po mnohom vypytovaní svoje nohy a ruky zo všeobecného chaosu a vyšli do milého pražského vzduchu, ktorý svojím uhoľným dymom a parádnou hmlou s úplnou istotou zaopatrí človeku tú najpanskejšiu nádchu. Na naše veľké prekvapenie nečakala nás nijaká deputácia! Hoci sme boli až štyria a úplne pripravení prijať ju blahosklonne! Po mnohom hmkaní a krútení hlavou išli sme do mesta. Predovšetkým obzreli sme si Akademickú kaviareň. Vidiac tu ten kvas, neporiadok a kasárnické zariadenie, postáli sme so zloženými klobúkmi a hlboko pohnutí, mysleli sme, že na tomto mieste trpeli mnohí slovenskí pútnici a cedili krv. Zbožne sme i utreli každý po slze a venujúc vzdych ich utrpeniam, odobrali sme sa do hotela Grand.

O deviatej sme sadli na električku a viezli sme sa na výstavku. Cestou nevideli sme nič videnia hodné okrem jednej sestry, Češky, ktorá sa viezla s nami i s maminkou, menej hodnou. Prišli sme na výstavište, premleli sme sa turniketom, zastali sme v jednom rade a zvolali štvorhlasne „á“! Pohľad na priemyslový palác totižto a pred ním pekný trávnik po stranách retrospektívnej výstavky je veľmi pekný a hocijakej výstavy hoden! Tu nešetrili priestorom, a jednako budovy úplne dominujú nad ním. Ostatná výstavka trpí už potom skutočne na embarras de richette.^[25] Množstvo rôznych pavilónov je stisnutých na primalom priestore. Ani mi nenapadá opisovať ich už aj preto, lebo ich už iní opísali, a po druhé, lebo tieto pavilóny samy osebe nijakú zvláštnu látku k nadchnutiu neposkytujú. Výnimku tvorí snáď Van Houtenov Cacaou pavilón,^[26] kde predávala tento mok — teplú vodu kakaovej chuti — jedna na viacerých výstavkách vystavená a akiste i prémiovaná Holanďanka, osôbka takto šumná. Tu chceli sme konkurovať s podajednými českými básnikmi a fotografmi, keďže sme však nijakým prevracaním očí a žiadnou kvantitou vzdychov nemohli od nej dajaké uznanie vynútiť, opustili sme krídla napriek tomu, že na dvadsaťgrajciarový tringeld povedala láskavým úsmevom samospasiteľnou rečou „danke“.

Ostatne musím ísť radom. Keď sme po príchode na výstavku trochu k sebe prišli, takže zdravý rozum zase zvíťazil nad oduševnením, vošli sme do reštaurácie, kde predávali znamenité plzenské pivo z meštianskeho pivovaru. Keď sme sa cítili každého trmácania schopní, išli sme do retrospektívnej výstavky výtvarného umenia. Obrazov tu naznášané mnoho, a čo hovorí viac, mnohé znamenitej ceny. O Brožíkovom^[27] Husovi napísalo sa dosť, ale Čermákove^[28] Zajaté Hercegovinky pravdepodobne neboli u nás ešte dostatočne ocenené, preto poviem o nich pár slov.

Myslím, že máloktoré umelecké dielo vzbudí taký silný cit zlosti k nepriateľom Slovanstva a taký súcit s jeho utrpením, ako tento obraz. Pravda i krásni sú to agenti, ktorí účinkujú tu v jeho prospech. Dve utešené hercegovinské device dívajú sa so smutnou rezignáciou, s tenkým žiaľom do diaľky, mysliac na všetko drahé, čo im urvali. Také skvostné, oduševnené dve postavy veľmi zriedka vymyslel a vedel na plátno vyčariť maliar. Strážia ich diví bašibozuci!^[29] Keď si človek pomyslí, že sú to slovanské devy, ukradnuté násilne — a k akým cieľom! Ktoré mladé srdce nezachvelo by sa divou nenávisťou pri tej myšlienke, ku ktorej musí sa radiť pomysel na celú masu iných rovnako nehodných utrpení! Neviem si predstaviť rafinovanejšieho námluvčíka pre svoju myšlienku ako tento obraz. Sláva ti, majster Čermák, a sláva aj tebe, Myslbek,^[30] za tvojho vojvodu českej zeme, za svätého Václava. Mnoho sôch človek musí poprezerať, kým urobí naňho jedna taký dojem ako tento svätý Václav. Sedí vysoko na pevnom koni a hrdo vypätý drží zástavu. Z jeho šľachetnej naskrze nie konvenčnej svätováclavskej tváre žiari sebavedomie a oduševnenosť. Celá jeho postava, hrdo vzpriamená, silne vystreté nohy a ruka, ktorou drží zástavu, poukazuje na mocne rozochvenú dušu, ktorej energia prechádza i do tela a mimovoľne vzpružuje všetky svaly. Tak ako oduševneného bohatiera chápal ťa Myslbek, a tak ťa aj vedel vyobraziť.

Spomedzi starších obrazov postojí človek ešte pred Maisnerom a Svobodom.^[31] Z moderných sú vystavené pekné podobizne a nápadné plenéry. Medzi portretistov šiel aj Věšín i maľuje fádne aristokratické tváre, a to hneď en masse. Nemožno riecť, že by veľmi podarene. Škoda, ale darmo.

Prichodí mi na um referát z Magyar Hirlapu práve o tejto výstavke. Referent obzrel si obrazáreň. Pred Brožíkovým Husom zastal a iste si pomyslel, držiac ruku vo vrecku nohavíc a trasúc nohou: „Hmhm, náš Munkácsy!“^[32] I prelicitoval bezpochyby Krista pred Pilátom, Husa pred Žigmundom, avšak ďalej mu to už ťažšie šlo, i priznal, že v maliarstve Česi viac dokázali ako naši páni bratia. Zato sme my v sochárstve onakvejší. O Izsóvi,^[33] Huszárovi^[34] ani nehovoriť, už náš dorast bije všetkých sochárov českých, medzi ktorými je jediný Schnirch^[35] hoden spomienky. Musel byť fatálny odborník, keď mu v celej Európe taký známy Myslbek ušiel. Pravdepodobne urobil ako pštros, ktorý v nebezpečenstve zaryje hlavu do piesku. On teda nečítal nikde nič a spoliehal sa len na svoj rozsudok a svoju zdedenú vedu i myslel, že ani iní neuvidia okrem Schnirchovho Poděbrada nijakú inú podarenú sochu. Schnircha uznal, lebo keď mu zišiel na um Petőfi na peštianskom nábreží, ktorý kŕčovite tríma ruku vo vzduchu a robí utrápenú tvár, akoby sa mu čkalo, nuž sa mu predsa len zazdalo, že sa onen Jur Poděbrad asnáď vyrovná Petőfimu, hlavne keď sa vezme do ohľadu, že je na koni.

Z obrazárne sme šli do retrospektívnej výstavy, ktorá podáva pravda len skicovitý obraz českej kultúry. Najväčšmi nás tu zaujímali rôzne staré misále a spevníky, mnohé kolosálnej veľkosti a s krásne prevedenými iniciálkami. Väčšina týchto kníh je latinská, sú však aj české. Jasný dôkaz, že Česi mali veľkých pánov, ktorí vedeli majetky za jednu knihu obetovať, lebo vtedy oné knihy iste neboli také lacné ako dnes, keď English Bible Society^[36] predáva Nový zákon za 15 gr. r. č. V druhej sérii je aj pár husitských cepíkov vyložených, ako na posmech pánom Nemcom, pred akou zbraňou kedysi s veľkou vervou utekali. Tak sa zdá, že od tých čias podrástli, lebo dnes boja sa už iba pána boha, aj to len z dobrej vôle.

Na kultúrnej výstavke bol zastúpený aj najmodernejší vek umnými, mladými dámami, ktoré celkom fin de siecle spôsobom prijali toto naše obdivovanie novožitností, ako podotkol jeden z nás ako vtipný chlapík ďaleko a široko známy. (Som zvedavý, či sa pozná.)

Poobzerali sme pravda i stroje a iné výrobky priemyslu a hospodárstva českého. Lenže sme sa do ostatného tak rozumeli ako ten Gemerčan do prírodnej vedy a filozofie, keď takto kalkuloval: Keby boli všetky vody jedno more, všetky stromy jeden strom, všetko železo jedna sekera a všetci ľudia jeden muž — a keby ten muž chytil tú sekeru a zoťal ten strom, a ten strom by padol na to more — ale by to pľaslo. Nuž my sme napríklad stroje tiež tak obdivovali: keby to kolosálne koleso človeka chytilo a ho zvrtlo a hodilo do tých ostatných kolies, ale by bol z neho za knedlík: Alebo: tie alebo oné náušnice by slečne M. alebo O. znamenite slušali — len čo stoja? Z harrachovského skla^[37] — ktoré nám už i preto imponovalo, lebo mnoho pokúpili z neho Francúzi a iní nateraz tiež rozumní ľudia — by sa znamenite popíjalo. Atď. atď.

Hlavná vec je, že výstavka je podľa úsudku znalcov nadmieru podarená a že ju urobili Česi, naši, bohužiaľ iba bratia. Nám zostáva iba potecha ako onomu šusterskému tovarišovi, ktorý na bále veľmi pekne cifroval, a keď sa ho pýtali, čím je, odvetil, že jeho brat je advokát.

A mohli by sme aj my byť advokátmi, lenže nie preto, lebo nemáme peňazí a nikdy sme nemali a ani nebudeme mať. Bieda kraja nás nevyhovára. My sme, prosím, páni, gavalieri. My sa vozievame v prvej, hádam i v druhej triede, v našich hostincoch, ktoré sú v našich mestách najvynikajúcejšími budovami, predávajú fajné vína a drahé cigary. U nás úradníček s tisíczlatovou plácou fajčí regality a operas a hrá karty poprípade o stovky. U nás je „boháč“, kto má štyridsať-päťdesiattisíc zlatých a dvadsaťtisícový muž je človek „veľmi bohatý“. V Prešporku, meste, ktoré nevyniká veru nad Plzeň ani množstvom obyvateľstva, ani výstavnosťou, no a majetkom už len iste nie, vidno za deň viac elegantných ekvipáží, ako v Plzni za desať rokov. V Prešporku človeku sa ťažko prebiť na ulici vycifrovanou háveďou, v Plzni len tu i tu vidno človeka; sedia doma a pracujú alebo aspoň neukazujú sa na ulici, čo je rozhodne úspora velikánska, najmä u dám. Však ešte frapantnejší je rozdiel medzi Pešťou a Prahou. Myslím, že je v Prahe viac peňazí ako v Pešti, a napriek tomu tam niet takých elegantných kaviarní a reštaurácií, zato však istotne viac bohato a vkusne zariadených domácností. V Prahe žalovala sa mi jedna dáma — cudzia —, že tam nedostať kúpiť klobúk, ktorého cena by bola vyše tridsať zlatých. Zato sú tam továrne ako Ringhoffer, Daněk a spol., Česko-Moravská a tomu podobné, s ktorými v Pešti jediná Ganzova^[38] porovnať sa môže. Tak môže šesťmiliónový národík urobiť výstavku, ktorá prevýši našu krajinskú, ktorí sme mali podporu vlády, slobodu a sedemnásť miliónov obyvateľov.

Na českú výstavku vláda milostive prispela tým, že odpustila poplatok od lósových výhier a že dovolila použiť k výstavným cieľom kolosálny priestor, rozprestierajúci sa nad Stromovkou medzi nebom a zemou. Čechy sú naozajstný self made man (tento výraz my nemáme), o ktorého sa vláda len toľko stará, že mu ročne odoberie zo stodvadsať miliónov, aby príliš nezbujnel. Preto asi aj má osem miliónov Nemcov päť univerzít,^[39] kým šesť miliónov Čechov jednu! (Halič,^[40] pasívna krajina, dve, ktoré pravda, ako mnohé veci, Česi platia.)

V Čechách a na Morave žije sa, ako sa u nás hovorí, po šosácky. Navštívil som daktoré mestá na Morave a v Sliezsku. Mestá voskrz výstavnejšie ako naše s rovnakým počtom obyvateľstva. A potom, aké je to obyvateľstvo v nich! Obozretné, vypočítavé, k cudzím — i hosťom — zdvorilé, ale chladné. Mládež celkom ináč vychovaná ako u nás. Je skromnejšia, tichšia ako my. Má omnoho vážnejšie pochopy o povinnostiach života. Jeden mladý úradník s plácou asi tisícdvesto zlatých omdlel, keď videl zmenku na päťdesiat zlatých a jedna staršia pani vyčítala mi poriadny škáles, keď som jej hodnej dcéruške povedal, že má na malom prste pekný nechtík. Žeby som si vraj povážil, že nie som v Uhorsku a že ich dámy sa nevydávajú (akoby som ja na to bol i len zďaleka pomyslel, lebo oni nepoznajú inú známosť medzi mladými ľuďmi, iba „vážnu“) po 24-hodinovej známosti. Najprv treba aspoň tri roky dokazovať, že je človek hodný a verný. U nás sa v takom prípade povie, že nech psom tráva rastie, keď kone podochnú, a napriek tomu myslím, že je na tom mnoho dobrého, hoci ja — pánboh chráň — nesúhlasím s tým.

Každý sa tam interesuje nielen o politiku, ale aj o pokroky vedy a na každý prípad o užšie záležitosti svojej obce. Ľudia sú samostatnejší, pretože sa lepšie majú. U nás je hlavný župan — svätá hrôza ma prechodí, berúc to meno nadarmo — najväčší pán v stolici po pánu bohu, a ctia ho aj s pokorou a bázňou, ako prikázané je. Na Morave videl som starého úradníka hádať sa s Bezirkshauptmannom,^[41] a v hádke pán hajtman ustúpil. Horribile dictu.^[42]

Ešte jeden príkladík, aký výsledok má výchova a držanie sa českého ľudu. Mesto Poděbrady (má, ak sa nemýlim, zo šesť-osemtisíc obyvateľov) postaví Jurovi Poděbradovi rozhodne krásny, na výstave viditeľný pomník bez toho, že by, ako Maďari na aradských martýrov, žobralo po krajine a vyspevovalo žobrácku pesničku, od sibírskych trestancov Miloserdnaja menovanou, Kárpátoktól Ádriáig.^[43] Na Ústrednú Maticu okresy tiež nemusia prispievať a každý úradnícky otrok nie je povinný platiť na ňu, ako u nás na Emky^[44] a Femky,^[45] a predsa Ústredná Matica školská vydá ročne viac peňazí na školy, ako Emky a Femky za päť rokov zozbierajú — zase Kárpátoktól k tomu kúštičku Adriatického mora, ktoré sa nás ani nedotýka.

To je tak, ako Nemec hovorí: Die haben’s, die können’s geben.^[46] Keď sa my udrieme po vrecku, zaznie to ako cimbal: prázdny resonancboden.^[47]

Národnie noviny 1891