ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[102]

Martin Kukučín, rodným menom Matej Bencúr, narodil sa v Jasenovej roku 1860. Skončil preparandiu v Kláštore pod Znievom a prišiel za učiteľa do svojho rodiska, kde dostal druha, priateľa a vodcu v znamenitom Jurajovi Janoškovi,^[103] ktorý od roku 1883 bol tam kňazom. Bystrá a na svet s humorom nazerajúca duša Bencúrova našla živú a primeranú ozvenu vo všetko porozumejúcej duši Janoškovej, ktorý iste obodrujúco vplýval naňho i v jeho spisovateľských začiatkoch. Náramne citlivá, všetko prepracujúca duša Martina Kukučína bola vykutá v tvrdej vyhni dedinského života, v ktorom sa nemaznú ani s mladým ani so starým. Mnohé nešetrnosti našich dedinčanov iste často urážali jeho citlivosť, nuž ale prežil to a videl, že človek od toho neumrie, a tak sa naučil, vyrastúc a skúsiac život, hľadieť naň s humorom.

Už s takýmto hotovým životným názorom sme poznali Martina Kukučína v osemdesiatych rokoch. Bol najpríjemnejším spoločníkom, vedel sa zasmiať na každom a vedel tiež rozosmiať každého. V osemdesiatych rokoch bol v Dolnom Kubíne ešte dosť živý slovenský spoločenský život. Otvorene slovenských inteligentných rodín bolo niekoľko a meštianstvo kubínske bolo číro slovenské. Úradníctvo, pravda, maďarónčilo, lenže vtedy nebolo ešte maďarských škôl a toľko úradov, a tak záplava maďarstva nebola taká citeľná ako neskoršie už v rokoch deväťdesiatych. Vtedy úradníctvo pozostávalo ešte väčšinou z domorodých oravských elementov a keď i bolo maďarónske, jednako len spolucítilo, aspoň do istej miery, i so slovenskou inteligenciou, chodilo na slovenské predstavenia a vcelku sa znášalo, ani nebolo zvláštnych otrasov. V osemdesiatych rokoch položenie Slovákov iste nebolo skvelé. Cítili sme, že našu reč vytískajú krok za krokom z ochrany zákonov, ale prenasledovanie nebolo ešte také zdivené, na aké sa vyvinulo v deväťdesiatych rokoch minulého a na začiatku tohto storočia, keď sa do slovenských miest nahrnulo cudzích janičiarov, ktorí s opovrhnutím a s nenávisťou hľadeli na každého domorodca. Vtedy ešte časté boli schôdzky v rodinách a krásne zhromaždenia Živeny v Martine. Keď si dnes na ne spomíname, ľutujeme toho temer rodinného ducha, ktorý v tie časy robil tieto schôdzky takými príťažlivými. Pri prvom pohľade sa vítali cudzí ako starí známi: spoločne znášané útlaky viazali ich spolu a otvárali srdcia. Nezavládla ešte beznádejnosť, úfalo sa ešte v možnosti boja.

Celá táto nálada zračí sa vo vtedajšej literatúre, v ktorej si Martin Kukučín veľmi chytro vybojoval predné miesto. Veď, pravda, mnoho tých literátov nebolo ani vtedy, ale jednako spieval už Hviezdoslav, kreslil figúry z našej malomestskej a dedinskej inteligencie Vajanský a predviedol svojich živých sympatických sedliakov Kukučín. Ako vo fókuse zbierajúcej šošovky zbehli sa tie rozličné lúče v dušiach tejto trojice a zrazené ňou dovedna, ohrievali potom dušu čitateľovu. Martin Kukučín, ktorý najlepšie poznal život dedinčana, lebo ním a v ňom žil istý čas, precítil a predstavil ho najvernejšie, do jeho najírečitejších záhybov, zahaľujúc jeho drsnejšie a ťažšie stránky zlatou tôňou svojho delikátneho slovenského humoru, ktorý sa líši i od humoru ruského i od anglického i od nemeckého. V ruskom je mnoho temna i melanchólie, v anglickom primnoho komiky a Nemec si priveľmi hlavu láme na všetkom, a tak činy tratia svoje ostrie. Slovák vôbec neberie život ťažko, melanchólia mu je cudzou, práve tak, ako i každé citlivostkárstvo, a preto sa ľahko zasmeje i nad svojou ozajstnou biedou. A tento dobrý humor je údelom i Kukučínovým. Preto našli jeho diela, hneď i najprvšie, takú ozvenu vo všetkých slovenských dušiach, a preto je nám taký milý dnes, a preto ho i s takou radosťou vítame, lebo sa úfame, že nám takýchto diel, teraz už na základe ešte hlbšej a zrelšej životnej skúsenosti, dá ešte viac.

V druhej polovici osemdesiatych rokov prišiel do Prahy na medicínu. Učiteľský stav bol jeho naširoko založenej duši priúzky. Nemal ani zodpovedajúcu spoločnosť, ani možnosť ukojiť svoju túžbu za hlbším vzdelaním, a preto poskladal chýbajúce mu gymnaziálne skúšky a prišiel medzi nás, slovenských vysokoškolských študujúcich do Prahy. Bolo nás tam vtedy asi pätnásť i vítali sme ho s radosťou.

Hmotné pomery študentstva slovenského v Prahe boli v tie časy veru smutné. Máloktorý dostával z domu toľko, aby bol mohol čo i po biede vyžiť. Boli sme odkázaní na rozličné podpory bratov Čechov, ktoré nám jedine umožnili štúdium. Nehrnuli sa síce nejako hojne, ale predsa len stačili na to, aby človek udržal dušu s telom pospolu. Radhošť^[104] platil obedy. Boli to obedy také, že nepokazili vôľu do učenia. Nebýval po nich „plenus venter“, ktorý „non student libenter“.^[105] Ako ich charakteristiku spomeniem len to, že Jožko Bella zo stávky zjedol celý taký obed, dokiaľ Žiga Paulíny ukrútil cigaretu, a šúľal ju šikovne. Pravda, že i Jožko veľmi neprežúval ten kúsok mäsa, ktorý trochu násilne naraz do úst vstrčil.

Znamenitá inštitúcia kaviarní nám dala možnosť prezimovať bez zamrznutia a dozvedieť sa mnoho všeličoho o svete, čo by sme ináč neboli mali príležitosť. Celý čas, ktorý sme nestrávili na prednáškach, trávili sme, najmä v zime, v kaviarňach, kde bolo teplo a kde boli všetky možné noviny, ba neskoršie v jednotlivých i knižnice. A za desať-dvanásť grajciarov tam človek mohol vysedávať hodiny a hodiny. Chodili sme do Národného divadla riadne, takže sme si každý kus aspoň raz obzreli. Toto nám umožnil akademický spolok, na ktorého legitimácie dostali sme za päťdesiat grajciarov miesto na státie v prízemí. Duševným centrom nám bol spolok Detvan, ktorý skoro týždenne mával schôdzku, na ktorej sa čítali pôvodné práce, preklady, referáty, rečnilo a debatovalo sa. Zdá sa mi, že úroveň nášho života vcelku nebola taká nízka, ako býva obyčajne mnohých lepšie situovaných študentov. Veď sme sa od hospôd ani my neodhadzovali, lenže už skúposť našich peňažných prostriedkov zachovala nás od výstredností. V rukopisnom boji vtedy vzkrslom mali sme živú účasť presvedčovaním a agitovaním o nepravosti Rukopisov královédvorského a zelenohorského, a to preto, lebo po prvé nám rukopisy neležali tak na srdci ako českým študentom, ktorí boli nimi odchovaní, a po druhé preto, lebo Jaroslav Vlček, vtedy profesor na jednom z pražských gymnázií, a dr. Herben dosť často sa s nami stýkali. Bol medzi nami i Vajanského brat Bohuš Hurban. Údajne študoval filozofiu. Bohuš bol náramne živý šuhaj, opravdový všadebol, ktorému i náš, na fígle vždy hotový Kukučín podložil zavše nohu, takže sme sa dlho na ňom zabávali. Tento Bohuš nás niekoľkých uviedol i k profesorovi Masarykovi, ktorý potom cez celý čas vplýval na nás a podporoval nás všemožne. Literárne kruhy, sústredené v Umeleckej besede,^[106] prijali Kukučína s otvoreným náručím. Ta nás uviedol prof. Vlček a on dal podnet i k tomu, aby Kukučín na schôdzkach Besedy prečítal zo svojich, veruže s uznaním a záujmom prijatých prác. Do privátnych domov sme nechodili. Niežeby sme neboli mali k tomu možnosti, ale pre neblahé hmotné pomery. Máloktorý z nás bol tak zašatený, že by sa bol mohol ukazovať v salóne lepšieho domu.

Spomínam tieto veci obšírnejšie preto, lebo v takýchto istých pomeroch žil i náš Kukučín. Koncom štúdií uctil sám seba pražský mestský intendant Neureuther, dajúc mu prístrešie.

Kukučín mal úmysel stať sa lekárom na Slovensku. Mám o tom vedomie, že sa zaujímal o to, či by sa nemohol osadiť či v Orave, či v Liptove. Politické pomery boli vtedy už natoľko zostrené, že mu úrady všade stavali do výhľadu príkorie a prenasledovanie. Naskytla sa mu príležitosť môcť odísť do Seliec na Brači, i odišiel. Od tých čias nevrátil sa na Slovensko, až teraz. Prvé roky bol literárne činný i tam: veď, hľa, pomníkom jeho bračského pobytu je román Dom v stráni. Neskoršie utíchol.

Kukučínovi sme radi nielen ako milému druhovi mladosti, ale ešte radšej ako spisovateľovi povolanému, aby našej, do závozu zašlej literatúre zasa pomohol na pravú cestu. Keď odchádzal, skveli sa na našom Parnase Hviezdoslav, Vajanský a on. Dnes je už len sám medzi epigónmi, ktorí s malými výnimkami nechápu vážnosť a poslanie literatúry; nechápu, že literatúra má viesť kultúrny život svojho ľudu, že má obrazmi a slovami raziť cestu pokroku. Sotva je v celej poprevratovej našej literatúre dielo, ktoré by sme s potešením vzali do ruky i druhý raz. Každé z nich prezrieme a odložíme na stranu so vzdychom: nie je to tá vec, ktorú by sme si žiadali a ktorú očakávame! Naši prozaici sa širšie založeného diela boja, píšu len samé kresbičky a novielky a veľká čiastka z nich berie sa smerom nezdravým, sentimentálnym, mystickým alebo povrchne impresionistickým, moderným síce, ale nie trvalým. Mnohé diela stoja v službe chvíľkovej politickej nálady a nehľadiac na pravdu, strkajú literatúru za služobnicu politickej nevraživosti.

Máme starších rutinovaných spisovateľov predprevratových, z ktorých dávnejšie jeden-druhý napísal i cennejšie veci a máme mladšiu, dosť hojnú, spisovateľskú čatu.

Čo do počtu, s malou výnimkou, i starších i mladších jednako charakterizuje úplný nedostatok štúdia uznane znamenitých diel svetových a štúdia života, ktorý chcú opisovať. Veľmi je badateľný na nich i nedostatok životného názoru. Robia skoro voskrz na čitateľa dojem, že nevedia, čo chcú. Či bolo ich cieľom len napísať verš, drámu alebo novelu za každú cenu, ani si nerozmysliac, prečo sa vlastne namáhajú, na akú duševnú vlastnosť svojho čitateľstva chcú účinkovať? Na jeho cit, rozum, vlastenectvo, rozvahu, krasocit? Čo chcú? Sú s tým úplne spokojní, keď napísali niečo, o čom i myslia, že je to „veselohra“, alebo že je to „báseň“ a môže to byť hocičo na svete, len nie dráma, alebo skutočný verš, v ktorom je myšlienka alebo cit vyjadrený takým spôsobom, že vzbudí v čitateľovi živú ozvenu. Akú cenu majú nezažité, len vymyslené, citlivostkárske, na efekt vyrátané, často do mystickej hmly sa haliace, alebo neznalosť luxurióznejšieho žitia naivne prezrádzajúce kresby veľkopanských spôsobov; akú cenu majú kresby ľudové, z ktorých kričí temer absolútna neznalosť ľudového ponímania života a ktoré sa pritom vyznačujú i úplným nedostatkom úprimnejšieho citu alebo premyslenejšej myšlienky? Možno považovať za báseň klapanciu, na ktorej badať na prvý pohľad, že básnik robil rýmy nie podľa myšlienky, ale myšlienky podľa rýmov? Na ktorej vidno, že úbohá myšlienočka je položená na prokrustovskú posteľ veršovej formy a podľa nej napísaná alebo uťatá? Alebo je to báseň, keď chytím najprícestnejšiu myšlienku a keď ju zaviniem do kúdolu obrázkov, a to preto, lebo bez tejto parády hanbila by sa nahá ukázať svetu? To nie je báseň, ani vtedy nie, keď by za každú slohu platili sto korún.

V dramatickej spisbe je to tiež podľa toho. Sú medzi našimi spisovateľmi i takí, ktorí by vedeli napísať cenné dielo, ale zas im vadí i nedostatočné štúdium dramatickej štruktúry, prehĺbenosť svetového názoru, ale i neznalosť predmetu, ktorý spracúvajú, čo je tým podivnejšie, lebo väčšinou kreslia dedinský život, ktorý nepoznajú, hoci žijú alebo žili medzi ľudom. To ešte nie je kresba sedliackej duše, keď hodíme do diela niekoľko dedinských fráz a tiež nie je pravda, že sa u našich roľníkov všetko krúti len okolo toho majetku.

Nemožno ani rozoberať teraz všetky význačnejšie drámy ostatných časov. Poznamenávam len, že v každom je nejaká podstatná chyba, ktorá im odoberá veľkú čiastku hodnoty. Pravdaže, chyby nie sú jednaké. Pre príklad spomeniem Timravinu Chudobnú rodinu^[107] a Tajovského Hriech.^[108] Chudobná rodina je bez otázky z umeleckého stanoviska slabé dielo. Je to „veselohra“, v ktorej niet vnútornej komickosti, a jednako je táto práca so svojou nepovedomou naivnosťou v kreslení našej dedinskej inteligencie nadmieru pútavá a milá. Tak si predstavujú život naši dedinskí inteligenti a taký ho žijú: to sú ich bobáky a ich radosti. Z Timravy mimovoľne hovorí okolie, v ktorom sa pohybuje. Že nevie svoje dojmy opanovať, nevie ich spracovať, a že nemá ani pochop o tom, čo je vlastne dráma, to je jej chyba. Ako hovorím, mne je jej práca veľmi milá. Upomína na starého nemeckého maliara Lukáča Cranacha,^[109] ktorý tiež nebol umelcom veľmi vytríbeným, ale pre jeho úprimné naivné podávanie nemeckého života v časoch reformácie Nemci ho majú radi.

Podívajme sa ešte na Tajovského Hriech. Toto zdramatizované genre napísal spisovateľ, zbehlý vo vypracovaní divadelných scén, avšak namaľoval naturalisticky opovržlivé milieu a v ňom ženu, ktorá nemá ani zbla povedomia ženskej alebo materinskej hodnosti. Každý, kto pozná slovenskú ženu, cíti a vie, že ten mizerný tvor, ktorý nakreslil, nie je slovenská žena. To pred nami plaziace sa zviera je nám cudzie.

Martin Kukučín žil všade s ľuďmi, videl ich schádzanie, radosti, cítil s nimi, a tak i mohol tvoriť cenné diela, lebo podával ten život, ktorý okolo seba videl, podľa spisovateľského temperamentu a podľa vyzretejšieho životného názoru. Kreslil na Slovensku slovenský ľud, v Dalmácii dalmatínsky a v Amerike amerikánske pomery. Iste mal dostatok dojmov a pozorovaní zo Slovenska, aby bol vedel i v Dalmácii opisovať naše pomery; ale dalmatínsky život už zas natoľko účinkoval naňho, že čerstvejšie obrazy vytlačili staršie z jeho vnímavej duše. A taký by mal byť spisovateľ. Veď on je zrkadlom, v ktorom sa vidíme a v ktorom nás vidia i budúce veky. Ani v umeleckých dielach nezaujímajú nás vyhútaniny, ale zaujíma nás a účinkuje na nás len pravda.

Dobre vieme, že skutočný spisovateľ musí v každom svojom diele podať čiastku svojho „ja“. Musí teda hľadieť, aby to „ja“ bolo cenné. Každé spisovateľské dielo je výsledkom celého jeho doterajšieho žitia, skúseností, učenia, cítenia, starostí, radostí a vrodených mu duševných darov. Keďže skutočný spisovateľ v každom svojom diele podáva čiastku svojho „ja“, je isté, že toto musí byť i také charakteristické, že každý znateľ hneď pozná, kto je jeho autorom. Rozličné neprecítené vyhnútaniny môže napísať každý človek, ktorý vie trochu štylizovať, ale to nie sú umelecké diela. Predstavme si, že by šlajfiara opísal Zola, Mark Twain, Tolstoj a Kukučín. Niet pochybnosti, že by každý človek, ktorý týchto spisovateľov čítal, naskutku uhádol, ktorá kresba pochádza od ktorého spisovateľa. Ale tých mnohých, remeselnícky pracujúcich pisárov nerozoznáš jedného od druhého. I kúsok čokolády zostane čokoládou a i kúsok hrušky hruškou. Pravda, i hlúb zostane hlúbom.

Tešíme sa príchodu majstra Kukučína, lebo sa úfame, že svojou vážnou a skutočne umeleckou prácou utvorí u nás školu. Veď jest u nás talentovaných spisovateľov, chýba im len vážna pracovitosť.

Slovenské pohľady 1922