ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[126]

Ľudstvo nikdy nebolo spokojné a nikdy nebude.

Keď si predstavíme, ako žili ľudia čo len pred sto rokmi, musíme uznať, že v porovnaní s nami mali byť ozaj prečo nespokojní. Bývali v biednych domcoch, v nečistých obciach, vystavení stále nákazám: cholera, horúčky neprestávali ich kosiť. Deti im mreli ani muchy na jeseň. Cesty boli biedne, strežené zbojníkmi. Súdnictvo sa zapodievalo väčšími právami za celé generácie, procesy menších ľudí končievalo obratom ruky bez akýchkoľvek apelátov. Hlavné dôvody boli podplatky, ktorými alegovali^[127] stránky. Nemocnice a väzenia tvorili vhodný predmet krvavých románov. Pritom bol rozdiel stavov veľmi citeľný: pán, zeman bol malý pánboh; mešťan, sedliak bol bez práva.

Keby bol vtedajším ľuďom niekto vykreslil náš terajší stav so všetkými jeho vymoženosťami, boli by si mysleli, že im rozpráva bájky a boli by bývali presvedčení, že keby sa to všetko splnilo, bol by svet v každom ohľade spokojný. Veď, nehľadiac na množstvo technických vynálezov, aký ohromný je pokrok i v spoločenskom ohľade! Ľudia, stavy sa neuveriteľným spôsobom priblížili k sebe. Nahliada sa všeobecne, že majetkove a spoločensky skromnejšie postavené triedy sú nielen na to na svete, aby sa vykorisťovali a aby slúžili za stroje, prípadne za pôžitkové články pre triedy mocnejšie, ale že sú to ľudia, majúci tiež nároky na radosti života a že je povinnosťou zámožných tried im k tomu dopomáhať nielen z ohľadu spravodlivosti, ale i cieľuprimeranosti.

Každý nepredpojatý pozorovateľ musí uznať, že je pokrok na ceste príjemnejšieho života skutočne ohromný, a jednako je nespokojnosť a netrpezlivosť naša ešte väčšia, než bola u našich predkov. Prečo je to?

Naši predkovia pred sto rokmi žili ešte v beznádejnom stave, oddaní osudu; ich výhľady na zlepšenie položenia boli nepatrné. A keď sa i jednotlivci borili za nápravy, veľké masy sa o tom ani nedopočuli. Dnes je ľudstvo preorané, posiate najrozličnejšími návrhmi na zlepšenie svojho stavu. Nápravy tak chytro nejdú, ako by sme si to želali, a preto sme netrpezliví, lebo sa náš život míňa, a hoci sa nám i ukazujú niektoré záblesky vytúženého raja, sme jednako ďaleko od neho.

Predstavujúc si blaženú budúcnosť, trápia nás ťažkosti a nedostatky prítomnosti, a preto hľadíme na svoj terajší stav s omnoho väčšou nechuťou a odporom, než kedysi. Mnohí sú vštvaní až do krajnej nenávisti, ktorá sa vyráža v rozličných spásonosných teóriách a systémoch, neľakajúcich sa ani krvavých prevratov. Nič nie je istejšie ako to, že nijakým systémom, nijakou nápravou neurobíme ľudstvo spokojným so svojím stavom…

Všeobecná nespokojnosť panuje i v beletrii.

Ľudstvo vojnou urobilo na sebe ukrutné harakiri, ktorého následky cíti na celom tele. Duša sa v ňom trasie vystátymi bolesťami. Od vojny uteká; všetko, čo by ju mohlo zapríčiniť, je mu hrozné, a preto i myšlienkove vývodia dnes v motanici najrozličnejších smerov tie, ktoré hľadia národy — štáty zmierniť. Náboženské a sociologické ideológie, stojace na základoch týchto smerov, vedú. Na nešťastie majú obidve veľké nedostatky. Jeden je, že sa neznášajú, už i preto nie, lebo majú protichodné filozofické podklady. Druhý je, že socializmus, hlásajúc spojenie proletárov celého sveta, zároveň vedie vojnu proti všetkým ostatným triedam. Náboženstvá, najmä katolicizmus, chcú spojiť bez rozdielu stavov a národností všetkých svojich veriacich, lenže iba veriacich. Oproti inovercom stoja na strmo odmietavom stanovisku. Pri takýchto pomeroch sa ťažko rodí kolektivizmus, ktorý by mal už raz bezrozdielne do jedného tábora zohnať ľudstvo, aby ono stavalo jednomyseľne chrám svojej spokojnosti a svojho blaha.

Bohužiaľ, nepadajú rozdiely stavovské nikde /…/ a nepadajú ani náboženské a tobôž už naskrze nemôžu padnúť ani národnostné. Tieto, pravda, najmenej. Skorej si môžeme predstaviť premenu viery, skorej stvoríme rovnosť medzi stavmi, ale zotrieť národnosti je — aspoň predbežne — chiméra. Možno naučiť národy nevražiť na seba vzájomne, azda sa časom vychovajú, aby nehľadali svoje blaho v pokorení a v zničení druhého, aby si k svojmu zveľatku podali pomocné ruky, aby závodili v hľadaní všeobecného blaha, ale nacionalizmus sa zotrieť nedá práve tak, ako nemožno zničiť „národ“ vôbec. A kým budú rozdielne národy, bude i rozdielne národné cítenie.

Preto škoda daromnej práce na vykynoženie a potláčanie nacionalizmu. Obráťme svoju námahu na vzájomné, úprimné dorozumenie, ale nie na rúcanie niečoho, čo sa zvaliť nedá. Bol by to boj proti zrejmým zákonom prírody.

Národnostné presvedčenie, hrdosť na svoj národ, na jeho údel v ľudských dejinách je v ľudstve vzpruha vzácna. Len nebuďme hrdí na Caesarov, Napoleonov, ale na Newtonov a Pasteurov. Nijaká bitka na svete nevyváži pre človečenstvo to blaho, ktoré mu vydobyl jediný Pasteur.

Zo všeobecnej nespokojnosti a rozdráždenosti vyplýva i naša terajšia uprílišnená kritika a odsudzovanie všetkých doterajších zariadení a ustanovizní.

Isté je, že človek nevie nič dokonalé vymyslieť. Nemôže byť nijaká ustanovizeň dokonalá, lebo ju ľudia svojimi nedostatkami skazia. Áno, máločo možno s väčšou určitosťou predpovedať, ako to, že niet takého sociálneho alebo náboženského systému, podľa ktorého vytvorené spoločenské zariadenia by uspokojili celý svet. Teoreticky sa môže zdať dokonalý, ale ako sa začne uskutočňovať, ukážu sa jeho nedostatky.

Všetky tieto myšlienky majú ohlas v svetovej literatúre a majú ho i v našej.

Je oprávnené, keď upozorňujeme i peknou literatúrou na chyby našich inštitúcií preto, aby sme sa im vyhli, ale je chyba, keď podkopávame ich základy, nevediac stvoriť na ich miesto niečo lepšie.

Napádame štát, terajšie spoločenské zriadenie, náboženstvo, rodinu, manželstvo, súdy, školy, vôbec celé zariadenie nášho života, utvorené mnohotisícročnou bolestnou a krvavou skúsenosťou v nádeji, že možno voľnejším životom urobíme ľudstvo blaženejším. Človek môže byť spokojný, len keď opanuje svoje pudy a chtíče.

Spisovatelia dnešných literatúr, ktorí tendenčne napádajú dnešné ustanovizne, nemajú pravdu. Lebo nie je tak chyba v ustanovizniach, ako v ľuďoch. Manželstvo je ideálne dokonalá forma spolužitia pre dvoch múdrych, šľachetných ľudí. Pre dvoch pôžitkárskych nemravníkov nie. Dobrým ľuďom je rodina mysliteľne najmilšie združenie. Surovým, sebeckým ozembuchom je ťažkým putom. Dobrý sudca spravodlivo súdi i v zle zostavenom súde pri nezodpovedajúcich zákonoch, zlý ani v ideálne dokonalom. Nesvedomitého lekára nijaká lekárska komora neurobí ľudomilom. A tak je to s každým povolaním. Niet ľahšej veci, ako posudzovať a satirizovať, že takéto ustanovizne ľudia trpia. Ale niet ťažšej, ako navrhnúť také ustanovizne, ktoré by prinútili ľudí byť dokonalými.

Jedine možná cesta skutočného pokroku je dvíhanie duševnej, a tak i mravnej úrovne človečenstva.

Ako v živote, dosť rozličných smerov je i v literatúre. I čo sa obsahu týka, i čo formy spôsobu beletristického podania. Mnohé z nich sú bez veľkého uvažovania hodné odsúdenia. Nech každý spisovateľ, ktorý chce účinkovať na široké kruhy, počíta s tým, že ohromná väčšina i vážneho obecenstva nie je náchylná lúštiť hádanky len preto, aby sa presvedčila, že myšlienka, ktorú s námahou vykutala zo zakuklenia, nebola hodná tej námahy. Už sám zapletenejší sloh odpudí mnoho čitateľov, a keď spisovateľ ešte kadejakými kotrmelcami a zvláštnosťami (vynechávanie majuskúl a interpunkcie; neoznačovanie toho, ktorá osoba hovorí atď.) sťaží porozumenie, tak čitateľ prosto odloží jeho knihu, ktorá obyčajne ani obsahovo nestojí za prácu, ktorú by neskromný spisovateľ ukladal dnes tiež netrpezlivému a všelijakými starosťami štvanému človeku. Všetky myšlienkové alebo slohové skoky, „hlboké pozorovania a poznámky“, ktorých zmysel len tušiť možno, nech si spisovateľ odloží do svojho osobného archívu pre najprivátnejšiu potrebu.

Poukazuje na úplné neporozumenie ducha umenia, keď niekto odsúdi dnes nejaké dielo preto, lebo je romantické, klasicistické, naturalistické alebo historické, keďže sú tieto smery dnes nie časové.

S najväčším pôžitkom čítame Sofokla alebo Aristofana; Iliada nám je prameňom pôžitku, ktorý nikdy nesklamal; Metamorfózy Ovídiove, Aeneis, Divina commedia, Moliere, Racine, Shakespeare, Goethe, Schiller, Puškin, francúzski romanciéri minulého storočia, Byron, anglickí humoristi a satirici, mnohí Rusi bez najmenšieho ohľadu na ich smer, každého zdvihnú do siedmeho neba, kto má zmysel pre umelecké diela, kto vie a cíti, čo je umenie a pozná nevypovedateľne skvostnú dojatosť, ktorú vzbudzujú takéto diela! Čo ma je po tom, že je Hugova Notre Dame dnes v zastaralom smere písaná? Nech napíše dnešný spisovateľ nového Shakespearovho Julia Caesara alebo Calderonov Život je sen; nech venuje čas na stvorenie nového Mizantropa, hoci i s jeho troma jednotkami! Uznáme ho za veľkého majstra, hoci nemá ani čuchu o moderných superexpresionistických a štylistických a skladbových fígľoch!

Hlavná vec je byť skutočným umelcom, ktorý najlepšie vie, aké spracovanie vyžaduje jeho námet. Jeden zo slovenských kritikov ostro brojí proti historizmu. Aká je to nerozvážnosť!

Nikdy sa umenie nezriekne tých nepriezorných možností umeleckého tvorenia, ktoré poskytujú zašlé časy so svojimi nevypočítateľnými drámami a s nevyčerpateľným kaleidoskopom najrozmanitejších obrazov, citov a myšlienok. A prečo by sa i malo zriecť? Aby maľovalo práve len suchopar dnešných politických škriepok?

Predstavme si život bez potešenia, spôsobovaného umením, a dostaneme holú púšť, odoberajúcu každú vôľu k životu.

*

Kristína, dcéra Lavransova, román Sigrid Undsetovej, je jedným z tých dnes tak zriedkavých majákov, ktoré svojou idealistickou žiarou široko okolo seba osvetľujú pusté vody tendenčnej umeleckej tvorby.

Tento román, ktorý v trojzväzkovom nemeckom preklade S. Sandmeierovom (nakl. Rütten u. Loening vo Frankfurte nad Mohanom) vydáva 1616 strán, je možno najskvostnejšie umelecké dielo ostatných rokov, a ako mlčali o ňom naše kritiky! Kto z nás poznal Sigrid Undsetovú, kým ju nevyzdvihlo na svetové pódium udelenie Nobelovej ceny?^[128]

A niet sa čo diviť, veď dnes Pegasa nedobre zapriahli do politického jarma, a Kristína, dcéra Lavransova, stojí ďaleko od všetkých moderných smerov. /…/ Je to najčistejší nacionalizmus; je to na hlboko kresťanskom myšlienkovom základe vytvorený historický román, ktorý je taký ďaleký od všetkých nových smerov, že mohol byť smelo napísaný hoc i pred sto rokmi. Možno veľký znalec literatúr by našiel v ňom vyslovenejšie literárne zložky moderné.

Aký obdivuhodný príklad krásneho nacionalizmu sú mnohé diela Nórov! Tento malý, sotva dva milióny duší počítajúci národ, ktorý i pri úplnom ignorovaní hesiel internacionalizmu strhol celú zemeguľu, aby ho počúvala a obdivovala!

Dokazuje to nie tendenčnými, štvavými dielami, ale najvýstižnejšou kresbou životov všeľudských na základoch vysoko mravných.

Dej Kristiny, dcéry Lavransovej, sa odohráva v 14. storočí v Nórsku; jeho duševný podklad je živé kresťanstvo, ešte v tie časy katolicizmus, ktorý je tým výraznejšie a pôsobivejšie vystihnutý, lebo Undsetová sama prestúpila z presvedčenia a ťahaná len sklonom duše k tejto mysticizmu oddanej vieronauke. A veruže je veľmi málo tých vyslovene katolíckych románov, ktoré by, tak hlboko objasňujúc, prerývali dušu uchvacujúcimi myšlienkami veľkých katolíckych cirkevných mysliteľov a básnikov, ako sa to deje v tomto diele primeranými skutkami, ťažkými utrpeniami a úprimným kajaním.

Kristína, dcéra bohatého sedliaka, ktorý má rodinné spojenia i s najvyššou šľachtou, osoba mocných citov, dobrých, šľachetných náchylností, ale i premáhajúcich náruživostí, ktoré životom rozdúchané vše vyblkujú, je vohnatá nimi do ťažkých chýb a priestupkov. Zakaždým nahliada svoje poklesky a hľadí ich ľútosťou a do krajnosti idúcim kajaním odpykať.

Ako hlboko chápaná je kresba života tejto znamenitej ženy! I pri najlepších predsavzatiach, i pri srdci plnom najčistejšej oddanosti k rodičom, manželovi a ostatnej rodine, ju tok života tak unáša, že všetkým zapríčiňuje len samé bôle. Jej celá vôľa ju ženie oblažiť všetkých, a jednako v rozpore rozličných povinností a citov sa často, hoci aj uznania hodným spôsobom, rozhodne tak, že rozťatím tragického uzla trpí i ona i jej najmilší.

Svojim rodičom, ktorí sú obidvaja znamenití ľudia, privodí najväčší žiaľ, vydajúc sa nie za muža, ktorého jej našli, za šľachetného Šimona (urobiac tým krok, ktorým jej osud bol spečatený), ale za ľahtikárskeho Erlenda, ktorý i pri niektorých pekných vlastnostiach jednako je pre svoju fantastičnosť človekom vykoľajeným, zapríčinivším jej a celému rodu najväčšie straty, utrpenia a srdcervúce starosti a bôle.

S Erlendom mala sedem synov, tiež zdroje len samého utrpenia, ktorí žili a pomreli, nechápajúc svoju mater tak ako ich otec, nerozumejúci si nikdy so svojou ženou. Telesne sa mali radi, starali sa jeden o druhého, ale duševne si boli vždy cudzí. A žena, ktorá neodstúpila nikdy, ani myšlienkou, od rovnej cesty manželskej čistoty, jednako bola upodozrievaná viac ráz z nevery, naposledy, už temer umierajúca, musela dokazovať svoju čistotu i príšerným činom prenášania mŕtvoly na mor umretej ženy.

V obšírnom (z ohľadu umeleckej skladby priobšírnom) románe je veľké množstvo udalostí, týkajúcich sa priamo Kristíny, veď celý jej život je dopodrobna, často i vyslovene naturalisticky (jej prvý pôrod) opísaný. Okrem toho je v ňom mnoho epizód, týkajúcich sa veľkého množstva osôb, majúcich akú-takú účasť s hlavným dejom. Kresba, plná folklóru, zvykov, spevov, kultúry veku a národa ide často do podrobností. Kraj, klimatickými pomermi privodené zmeny počasia vidíme, akoby sme v nich žili. Postavy sú všetky trefné a životné, hoci nie s tou výstižnosťou podané ako napríklad postavy Vojny a mieru. Ale žijeme s tými ľuďmi, bývame, jeme, spíme, milujeme, hodujeme, opíjame sa, trpíme a hrešíme s nimi. Predstaví nám celý rad kňazov, mníchov, sedliakov, rytierov, veľmožov, i samého kráľa. Všetko to ľudia žijúci skutočným životom, a nie vybásnené schémy. Dostaneme úplný obraz celej tej doby, ťažkej, smutnej, v porovnaní s dnešnými pomermi nevypovedateľne trudnej. Poznáme rozličné ženské povahy, všetky tiež dýchajúce skutočným životom a hnané všetkými cnosťami a hriechmi, ktoré sú naším údelom. A pritom, napriek tomu že si tí ľudia zaviňujú najväčšie utrpenia, skoro všetci v základe nie sú zlí. Celá to ohromná panoráma je podmaľovaná dobrotou spisovateľkinho srdca. Ľudia sa prenasledujú, zapríčiňujú si najväčšie utrpenia, poháňaní mravnými zásadami, z neporozumenia a z neznalosti pomerov.

Koľko by tu bolo príčin k najtmavšiemu pesimizmu! A po prečítaní jednako odložíme knihu s uspokojením. A s akým vysokým uspokojením! Príčina toho je, že všetci tí trpitelia znášajú svoj osud, oddaní do vôle božej. Prenášajú najväčšie bolesti, nachádzajúc ich cieľ v nepochopiteľnom riadení božom. Máloktoré dielo nás tak presvedčí o veľkom požehnaní živej viery v boha ako tento prekrásny román.

Je to i pádny dôkaz ohromného pokroku blahobytu v našich časoch, keď sa terajší ľudkovia stavajú na svoje slabé nôžky, namýšľajúc si, že sa obídu bez boha. A pritom ich najmenšia nehoda vyvráti z rovnováhy: keď sa zakolíšu alebo padnú, niet tej nadprirodzenej bytosti, u ktorej by nežobronili o milosť, alebo ktorú by nepreklínali.

Po prečítaní tohto diela sa nám pod dojmom opísaných ťažkých životných bremien, prenesených s hrdinskou trpezlivosťou, naše moderné romány zdajú veľmi malicherné.

Nebolo väčšieho martýra života, ako Kristína Lavransová! Možno Antigona vzbudzuje podobné povznesenie ducha. Akí úbohí sú vedľa toho mnohí známi spisovatelia so svojimi postavičkami, robiacimi dojem trhových harlekýnov a pajácov! Aké sú malicherné ich maliciózne duchaplné kritiky dnešných pomerov so svojimi bohatými-chudobnými kupčíkmi a špekulantmi, viac-menej oplzlými a predajnými frajerkami, múdrejšími-sprostejšími ženskými, ktoré kupčia a všelijako špekulujú so svojím telom a duchom pre trochu toho životného pohodlia, ktoré je jediným cieľom ich jestvovania.

Naša slovenská literatúra tiež bolestne postráda skutočným životom žijúcu postavu šľachetného muža, ktorý by bol za vzor v privátnom a verejnom účinkovaní a porovnanie s ktorým by ostro osvetlilo biedne životné zásady našich dnešných obchodníkov s hmotným a duševným majetkom národa.

S takou postavou, ktorá by nebola pozošívaná z vechtíkov, vykradnutých z cudzích dielní, by sme sa dostali i na zápasisko svetových literatúr, a to tým skorej, čím by bola slovenskejšia.

Kukučínov román Mať volá, hoci je vedený šľachetným duchom, takúto postavu nemá, a už ju vôbec nemá, podľa Mráza, údajne tolstojovským duchom nadchnutý Urbanov Živý bič, v ktorom zaiste ani Hlavaj, ani špiritistický fantóm Mrva nebude slúžiť nikomu za vzor. Už celkom neupotrebiteľný je v tomto ohľade pesimistický fantasta z Vámošovho románu Atómy boha. Na vytvorenie takej postavy je okrem značného umeleckého nadania potrebná do hĺbky idúca znalosť života, pevne ustálený svetový názor a úprimné oduševnenie za pokrok ľudstva.

Takýmto spisovateľom sa dnes naša literatúra honosiť nemôže.

Musíme čakať. Azda nám ho boh požehná!

Slovenské pohľady 1929