ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[112]

I.

Kritik Slovenského denníka pán Z.^[113] vzal hrubú ceruzu a jednoducho prečiarkol môjho Horymíra krížom krážom, lebo je v ňom ohromný anachronizmus, keďže je založený na kresťanstve Čechov v časoch pohádkového kniežaťa Kresomysla. (Dnes ho píšu Křesomysl, čo je tiež anachronizmus, pán Z., lebo v jeho dobe ste ešte nepoznali „ř“.)

Či sa jedna práca môže takto odbaviť, o tom — ako vždy — povie svoj úsudok obecenstvo čítaním, alebo odmietnutím knihy.

Chcem urobiť niekoľko poznámok na anachronizmus a iné, do odboru ostatných vied spadajúce nesprávnosti v umeleckých dielach vôbec.

Myslím, že anachronizmus a iné nesprávnosti umelci mohli a budú môcť upotrebúvať, a to s akousi oprávnenosťou, keď nimi nekazia, ale stupňujú ilúziu.

Často umelec — nielen spisovateľ — potrebuje na dosiahnutie účinku i rozličné vedecké vložky, i upotrebí, keď sa mu tak hodí, i vybájené, práve tak, ako nás divadlo klame bleskovými mečmi a valcami z papirmašé.^[114] Mnoho ráz by bolo lepšie, keby tých nesprávností nebolo, mnoho ráz sa bez nich nemožno obísť. I najvážnejší historický románopisec Walter Scott ich upotrebúva. Isté je, že by kapricírovanie sa na absolútnu správnosť spisovateľovi dalo mnoho práce a veľmi obťažilo jeho tvorenie beztoho, aby obecenstvo malo z toho nejaký osoh, keďže ono samé tie nesprávnosti nepobadá. Obecenstvu je veru jedno, či Botokudi^[115] otravujú svoje strelky physostigmínom, či curarínom. Jedno mu je, či Ibn Koteibach sprevádzal Gharnavidu Mahmuda na jeho ťaženiach a či Byruny, keďže nemá o jestvovaní ani jedného z nich čo i len tušenie. Hlavná vec je, aby spisovateľ dosiahol svoj cieľ a vyvolal v čitateľovi či citový či myšlienkový otras.

Či za Kresomysla bolo kresťanstvo v Čechách všeobecne vyznávanou vierou či nie, o tom vie máloktorý slovenský čitateľ. A ten, ktorý vie a pozná ako-tak český dejepis, ten môže i takto rozmýšľať: „Kresomysl — predposledný zo siedmich pohádkových kniežat — mohol žiť koncom 8., začiatkom 9. storočia. Už začiatkom 7. storočia iste panoval v Čechách Frank Samo, ktorý bol s najväčšou pravdepodobnosťou kresťan, lebo Frankovia boli už vtedy dávno kresťanmi. Je nanajvýš pravdepodobné, že jednotlivé rodiny, možno i plemená, boli v ôsmom storočí v Čechách už pokrstené, a tak sa nežiada od čitateľa, aby uveril holému nezmyslu, keď sú Horymír a niektorí páni na dvore Kresomysla kreslení ako kresťania. Celkom iste to nie je taký anachronizmus, ktorý by kazil ilúziu či nevedomému či vedomému. Je to anachronizmus tomu, kto chce a tout prix^[116] preukázať, že vie, že v tie časy nebolo kresťanstvo v Čechách „štátnym“ náboženstvom.“

Horymírovo kresťanstvo som potreboval, lebo som chcel vykresliť rozdiel medzi materializmom a idealizmom. Či sa mi toto a v akej miere podarilo, to je pánu kritikovi Hekuba.

Pravda, ak neverím vôbec v možnosť kresťanstva v Čechách v tej dobe, tak nemôžem veriť ani na otčenáše, omše a fresky martýria od Bartolomeja, na ktorom sa pán kritik obzvlášť pozastavuje, opatriac chudáka výkričníkom. Možno neverí v jestvovanie vtedajších nástenných malieb v kostoloch? Mám poruke iba Lübke-Semranovu Kunstgeschichte,^[117] ale stačí, keď popreberáme jej zväzok týkajúci sa stredoveku, aby sme sa presvedčili, že dávno predtým už boli kresťanom známe nástenné kostolné obrazy.

Kritizujúc Wieniawského legendu pán Z. (v Slovenskom denníku) odbaví historické rozprávky ako mdlé, neukáznené a pochváli ľudové. Pán A. M. (v Prúdoch)^[118] drží zasa historické rozprávky za „majstrovské“ a ľudové za vykonštruované, duté.

čo si má spisovateľ vybrať z takýchto kritík, keď sú tie epiteta ornantia^[119] nie doložené nijakým výkladom? Čo si má vôbec myslieť o kritickej „vede“, ktorá sa takto sama perie po hlave? Je to vyspelosť?

Dovolím si len poznámku ad vocem „konštruovanosti“. Či si myslí pán A. M., že život vrastie spisovateľovi hotovým námetom do diela? Neverím, že by si myslel, že Shakespeare nekonštruoval Kráľa Leara alebo Schiller Wallensteinovu trilógiu. Alebo azda nie je „konštruovaný“ Adam Stvořitel bratov Čapkovcov?

Áno, je pravda, že s konštruovanosťou je to ako s divánom, v ktorom sú spružiny a ktoré nesmie byť cítiť. Každý vie, že sú tam, ale len čalúnnik vie, koľko ich môže byť a ako sú porozkladané. Obyčajný smrteľník vôbec nemyslí na ne, keď sa mu dobre sedí.

Na mojom diváne sedelo už hodne ľudí, a nesťažovali sa na jeho perá. Nemá pán A. M. niekde vredy?

II.

Pán J. Garaj^[120] napísal do Prúdov článok „Vansovej pramene a Kliatba“, v ktorom považuje za vhodné držať mi prednášku o rôznych nedostatkoch môjho referátu o Kliatbe v Slovenských pohľadoch.

Odcitujem odsek jeho práce venovaný mojej kritike: nech sa ubije vlastnými slovami.

Nakoľko sa pamätám, napísal som o Kliatbe, že jej príšerný predmet nezodpovedá básnickému talentu pani Vansovej a upozornil som na nedopatrenie, ktorého sa dopustila tým, že nechá vyrozprávať celú históriu Báničke, osobe, ktorá nevyštudovala práva, vcelku nie vysokovzdelanej, a to takým spôsobom, ako to môže len školený právnik, citujúc paragrafy, držiac obžalobné a obhajobné reči, hovoriac po latinsky, s podrobnou znalosťou dejepisu, stolice, atď. Pani Vansová mohla spomenúť, že Bánička bola osoba právnicky vzdelaná. Bolo by to kuriózum, ale bola by urobila spôsob a štýl jej rozprávky možným. Takto to vyzerá, ako keby „vojín“ Jano Brboliak rozprával o vojenských záležitostiach tak ako generál Škvor. Myslím, že patrí k najprimitívnejším podmienkam rozprávačského umenia podať reči figúr primeraným spôsobom ich stavu a vzdelaniu.

To som napísal, a preto ma pán J. Garaj v svojom článku takto školuje:

„On — totižto ja, Jégé, — si úlohu kritickú zjednodušil: nesledoval predošlú tvorbu Vansovej, ba si ju vôbec nevšimol, a preto nám ani nenaznačil, ako súvisí a zapadá do jej celého diela, a preto ani nevyzískal potrebných poznatkov, ktoré by mu boli mohli slúžiť k úsudku práve pri Kliatbe prejavenom.“

Tak! Keby som i mal čas a vôľu konať podobné štúdiá pre každý román, ktorý sa mi dostal do rúk, dej Kliatby by nebol príšerný a pani Bánička by sa bola stala právnicky vyškolenou osobou?

Či si môžem urobiť úsudok o hodnote umeleckého diela, o jeho prednostiach-chybách iba vtedy, keď poznám celé oeuvre umelca? Zaiste ho viem lepšie porozumieť, keď poznám o ňom všetko, čo vplývalo na jeho dielo, ale preto môžem posúdiť i jeho jednotlivú prácu. Čo pán J. Garaj žiada od novinárskeho referenta, je práca literárneho historika.

Poďme ďalej:

„Pozornosť svoju venoval iba stručnej charakteristike obsahu, spôsobu pojatia a podania. Na konci pripomína, že čitateľ sa počuduje, ako mu táto prostá osoba, Bánikova žena totiž, cituje po latinsky, ako reční, ako dopodrobna pozná dejepis svojej stolice, keď vypočíta nielen mená úradníkov i z minulých pokolení, ale cituje i obžalobné, obranné reči, pozná súdnictvo, atď. A hneď ďalej sa nazdáva, že pani Vansová sa dopustila tejto chyby v „zápale rozprávania“, keď zrejme zabudla, komu, v akej spoločnosti a aké reči dala do úst.“

Tak prosím! Pán Garaj sám vydá svedectvo pravdy. Pokračuje však takto: „Tento názor je iste veľmi nevhodný (totiž, že Brboliak nemá hovoriť ako generál Škvor), a tak nesprávny, ako keby bol niekto vyčítal Turgenevovi to, že si veru Sanin, hrdina románu Jarné vody, len tak „spomenul“ na všetky tie podrobnosti atď. Ba niekto iný ho mohol takým istým právom vysmiať, že veď by to päťdesiatdvaročný človek ani fyzicky nevydržal sedieť, pokým by si spomenul na toľké udalosti, lebo veď i sedenie mu spôsobuje veľkú únavu.“

Čítajúc toto, človek hľadí na pána Garaja, či sa mu, ako naši ľudia hovoria, „rozum nečistí“.

Pokračuje, zrejme len preto, aby ma hoc aj na úkor logickosti mohol kopnúť, takto: „Alebo zasa niekto iný (iste iný, lebo je tej spozdilosti pre jedného človeka primoc) by si mohol pomyslieť, že autor Adama Šangalu je ešte nepraktický človek, keď len kvôli tomu, aby ukázal, čo človečenstvo trpelo a akými ohromnými krokmi kráča napred, ide písať knihu na 277 stranách!“

Tak prosím čitateľa, aby si všetko toto dal dohromady s mojou, pánom Garajom dosvedčenou poznámkou, že Brboliak nemôže hovoriť tak ako generál Škvor.

Pokračujem v citáte: „Ďalej uvádzať podobné dôvody je iste nadmieru zbytočné, lebo takéto niečo nie je ničím iným, než samozrejmou nesprávnosťou!“ Prosím, nech sa pán Garaj neženíruje, nech len vypovie smelo: hlúposťou, namiesto nesprávnosťou.

Podľa svojej logiky teraz taký záver: „Prosto: Vansová použila u prozaikov obľúbený spôsob podania deja (nechať rozprávať Brboliaka spôsobom generála Škvora?), a je preto veľmi nepriliehavé vykladať to ako nedopatrenie, alebo to vyvodzovať z nejakého „zápalu rozprávania“, lebo ten „zápal“ by musel byť veľmi veľký, aby človeka ovládal tak aspoň dva-tri roky.“

Nuž nedbám, nech má pán Garaj pravdu: Vansová urobila tú chybu schválne, a nie z nedopatrenia.

(Pane bože, pomôž mi od priateľov, s nepriateľmi si dám i sám rady!)

Pán J. Garaj končí takto: „Ale ešte pred vyjadrením tejto nespokojnosti, keď uvádza, že Bánička nemohla citovať po latinsky, poznať dejepis Zvolenskej stolice atď., teda ešte pred týmito slovami: ,Tak sa zdá, (Vansová) študovala dobu, o ktorej píše‘, akosi pochyboval o Vansovej znalosti materiálu (nie doby, ale materiálu!) k týmto udalostiam. I keď nepripomenieme, že si p. Jégé protirečí, jednako nemôžeme pustiť zo zreteľa, že kritik nezaoberal sa dostatočne vecou, ktorú posudzoval, lebo na prameň, odkiaľ čerpala Vansová, musí prísť i veľmi zbežný čitateľ.“

Na toto podotýkam, že z toho, že pani Vansová poznala aktový atď. materiál, nenasleduje s istotou, že poznala i dobu, v ktorej sa proces zbehol.

Vôbec sa pán Garaj i v tom veľmi mýli, keď si namýšľa, že niekto je „nepraktickým človekom“ preto, lebo napísal 277 strán, aby ukázal, že „človečenstvo trpelo, a akými ohromnými krokmi kráča napred“.

Zrejme si myslí, že stačí spomenúť technický a vedecký pokrok, aby sme videli tú ohromnú premenu. Nuž, mýli sa. Na to, aby sme sa presvedčili, z akého bahna, biedy, surovosti, chorôb, prenasledovania, každodenného útlaku, strašnej povery atď. atď. človečenstvo vyviazlo, je potrebné podať život, cítenie a myslenie minulých pokolení. Z tohto železnice nevyviazli a z vypočítania pokroku vedy a techniky si neutvorí nikto predstavu, ako prabiedne žili naši predkovia v porovnaní s nami.

Je veru smutné, že pán Garaj nevie, že o týchto predmetoch napísali bibliotéky, a tak sa mu môže zdať „nepraktickosťou“ podanie ohromného obrázku tých ťažkých časov „až“ na 277 stranách.

A ešte smutnejšie je, že takto pripravení páni súdia o práci serióznych mužov!

Ľudová politika 1927