Zlatý fond > Diela > Kratšia epika zo života dedinského ľudu


E-mail (povinné):

Pavol Országh-Hviezdoslav:
Kratšia epika zo života dedinského ľudu

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Pavol Tóth, Mária Kunecová, Silvia Harcsová, Daniela Kubíková, Daniel Winter, Iveta Štefániková, Katarína Maljarová, Ivana Černecká, Lucia Muráriková, Iveta Brejcakova, Dušan Kroliak, Eva Štibranýová, Slavomír Kancian, Radmila Pekárová, Monika Harabinová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 455 čitateľov

Matúš Stolár

[236]


„,Počkaj, starý, šedivý,
budú tebe dávať:
načo si sa oženil,
keď…‘ hm, chaj!…“ Tak spievali,
keď sa stolár Matúš ženil,
preštekané družice,
zaberúc ho do kolesa,
s mladou ženičkou;
spievali, až zhmkali,
a vtom každá schichoce sa
smavou hrdličkou,
tokom zvrtnúc naľavo —
Zokúňal sa, farby menil,
fúzom mrdnúť nezalenil;
hlavu zvesil váhavo —
Vpálil v tom si do štice,
hádajúc: vraj, kto som? kde som…?
Ale hodní družbovia,
v kolese tiež za kolesom,
obrana mu hotová;
zvrtnúc vpravo na tom šianci,
zahriakli tie hriešnice
tobôž pesničkou:
„,Stará baba, ako žaba,
studená je ako ľad,
vezmem si ja mladé dievča…‘
tak, hej!…“ I bol veľmi rád,
ako prút, sa vystrel Matúš;
nedal by sa za —- hen! ratúž…
V peknom ručníčkovom tanci,
jarý, skorý,
pokľakol si pod obrusy;
jedno-druhé na líce
vybozkával ženičku si;
vskočil, zdupkal, rozihraný,
vykrúcal ju v obe strany,
zvýskajúc: „Juch!… Nech si svet
pochybuje: čo byť musí,
stane sa aj; život — kvet,
veku niet… kým srdce — horí,
a tu horí!…“ Kus za kusom
metol obrus za obrusom:
„Zlyhalo vám, veštice!
ale zato — milé stvory…“
Hanbili sa družice.
Družbovia v checht: „Každá toliar
z kešienky von! či je v ranci,
do barbory;
prvej však zhrať — na vahanci…“
„Chlap je, hoj! chlap — Matúš, stolár…“

— „… Ču-ču, cipka… ženička…“
„Mužíčku, čo? Kohútku…“
„Ona si už buvičká
v teplom hniezdku,
v sáček sníčka lapá hviezdku…“
„Rozrusal sa naskutku…“
— Slnko vstalo. Do okienka
bleslo, spadla záclonka:
stôl sa zjagal, svieti stienka
krčiažkovom vo vienku…
Pred zrkadlom nevestička
čepček pod briadku si stúža;
obzerá si oči, líčka: —
tie sa jašú,[237] tie sťa ruža
stolistá či pivonka
červenejú, hoc má muža.
On vtom práve pripasoval
zásteru si, kožienku,
s úškrnom vše na žienku
pozrúc, že sa v slnku zjatria
na ňom i tie šedi špaty
zoristá jak príponka,
vlas čo, sťaby pablesk zlatý: —
či ho smiech tak mlado šatí?
Rukávy si vysukoval,
pričom ešte okom šmerí —
Zahnul do varštate.
„Staričký!“ sa zvrtla, „zajtra
i ja s tebou na jarmoček:
predávať tam truhly, skrine…
Tovar skôr sa obom minie —“
„Cipka! len, keď minie rôček,
potom…“ ohlásil sa z dverí;
„jarmočnô však dôjde sväte
v hodvábe či — v zlate —“
„Vždy ste spolu za nebohej —“
„S tebou tiež tak časom — ó, hej!…“

— V dielni Matúš pracuje,
leda svitlo, zo dňa na deň
usilovne, ako žiaden
remeselník;
meria, krúži, strúha, píli,
hoblí, chvatne zaberajúc,
stružliny v let upúšťajúc,
točí, leští, cifruje,
jakby hovel kratochvíli:
vskutku, majster! výmyselník…
až sa človek sčuduje
na obrazci vykladanom;
porovnajúc robotníka
s jeho dielom, divom zhíka:
krása, Bože!… Zrovna spieva,
jak sa hoblík sem-ta nesie
v rukách jeho,
umelca jak nadchnutého,
po obranej štvrti dreva:
ani vtáčik kedys’ na ňom,
obudený jarným ránom,
pokým stromom v sade stálo,
a či, podperujúc bralo,
niekde v lese…
Kto sa žení, vydáva,
najmä ak sú milí známi:
tým on bystrom po nákrese,
jasných zmyslov, v chuti zmladlý,
dômyselne, citedlne,
— jakby sami neuhádli,
nikdy sami! —
zariaďuje, prípráva
hniezdo… so štíty i rámy,
s operadly
— smiech mu v kútkoch pohráva —
postieľočky pohodlné:
k snám, jak v kolembavom člne…
… Takto robotuje denne:
všetko kvôli — mladej žene,
aby na nej skvitla hába
novej krásy,
zblyskotala partica;
a či — z duše sa mu hlási
túžba — ešte pre koho?
viacerých či — jednoho?
Ako vietor vtrhla baba,
rozpálená babica,
k nemu, jak tam reže-dlabá.
„Čo je“, skríkol, „za novina!?“
Tľoskla: „Dobrá, veru…
Pánboh požehnal vám — dcéru —
jaba — bodaj ťa! i s priekom
jazykovým — syna! syna…
Bucko, neúrekom —
Vyplnená žiadosť —“ „Radosť!“
zjasal, „obnovená mladosť…“
vzpriamil sa a zhrdel Matúš;
nedal by sa za — hen! ratúž —
„Ale čo ma za beťah tu
drží?…“ Vpálil do izbice.
Tíško poodhrnul plachtu —
„Ako vodí sa ti?…
Ďakujem ti, milá žienka,
za mládniček!
radostníček!
Pekný… ako tvoje líce —
Teraz tvoja starosť: plienka,
košieľočka — povojníček…
Moja: vo varštati!“
Zvirgal. Náčiny sťa trosky
zhrnul, trepol na police.
Vo skladisku
šuká, skúša, volí dosky
synáčkovi — na kolísku —

— Na kolíske majstruje
Matúš čo deň pilne: kreslí,
vŕta-črtá, pahuje…[238]
pomysly čo v um mu zniesli
myslel by si, maľuje.
Šranočky, jak u jasličiek,
cvíka, až si i sám dudá,
v rámce z lajsní hravých svetiel:
anjelíček
aby bojsa — nevyletel;
tra, hej! v peľasť zábradielko,
bez kriel upadlo by, chúďa…
Nastýka kysť v štítka čielko:
ako ružička sa činí,
a či kvet u ďateliny…
Všetok kumšt mu venom, hoj! dá,
v mysli rozvitý i v oku…
Podnož z krivíc,[239] áno, hojdá,
ľaď! ni vlnky na potoku;
oblúčky len kyvom píše:
nestrmáca holúšatka,
nesplaší, keď usne matka,
sám ho vtedy zakolíše…
Všetok cit mu v práci onej,
vo viazanke bezúhonnej!…
Chybky kde? — Ba chytro zotri
tú! — tú osviež, čulý prste:
aby kmotry
po sviatočnom zajtra krste
uložiť ho mohli do nej
v božom mene,
slávne jeho potešenie!…
… Babica vtom vkĺzla k nemu.
„Čo je“, výskol, „za novinka?“
Zajakave odpovie mu:
„Ten, čo dal — i vzal vám — synka —“
„Ako!?“ rykol. „Dákes’ muky
kŕčovité
ustreli ním okamžite —
Osinel — ni dychu viacej —“
Dlátko vypadlo mu z ruky,
zastal dych, krv skrahla,
všetky údy pooziabli,
závratom sa hlava nahla;
ledva dochytil sa tably
hobľovanej…
Strhol, skokmo strelil k žene
do izbietky…
Dlane za tyl
tuho kľučmo založené,
tackave sa vrátil.
Na kolísku hľadí mrivo,
ani viečkom neporuše;
v očiach čosi zľadovelô,
čajsi slzy — krv tá duše…
Zrazu, prv jak v oné trosky,
kopol do nej. Schytil divo
kyjaničku;
zamračený ako búrka,
vzal sa rozbiť milé dielo,
urputne doň perie durká: —
upotrebiť z neho dosky
synáčkovi — na rakvičku.



[236] Tu sme mali k dispozícii iba text z I. vydania ZSBH (zväzok VIII), ktorý vyšiel až r. 1927.

250, 28: lapá hviezdka — lapá hviezdku; 251, 3: pivoňka — pivonka; 251, 34: jak by — jakby (porovn. spojka).

[237] tie sa jašú — tie sa jagajú, žiaria

[238] pahovať — žliabkovať (hoblíkom)

[239] podnož z krivíc — z vykriveného dreva; kolíska stála na kriviciach — ako na sánkach





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.