Kratšia epika zo života dedinského ľudu

„,Počkaj, starý, šedivý,
  budú tebe dávať:
načo si sa oženil,
  keď…‘ hm, chaj!…“ Tak spievali,
keď sa stolár Matúš ženil,
  preštekané družice,
zaberúc ho do kolesa,
    s mladou ženičkou;
  spievali, až zhmkali,
a vtom každá schichoce sa
    smavou hrdličkou,
  tokom zvrtnúc naľavo —
Zokúňal sa, farby menil,
fúzom mrdnúť nezalenil;
  hlavu zvesil váhavo —
  Vpálil v tom si do štice,
hádajúc: vraj, kto som? kde som…?
  Ale hodní družbovia,
v kolese tiež za kolesom,
  obrana mu hotová;
zvrtnúc vpravo na tom šianci,
  zahriakli tie hriešnice
    tobôž pesničkou:
„,Stará baba, ako žaba,
  studená je ako ľad,
vezmem si ja mladé dievča…‘
  tak, hej!…“ I bol veľmi rád,
ako prút, sa vystrel Matúš;
nedal by sa za —- hen! ratúž…
V peknom ručníčkovom tanci,
    jarý, skorý,
pokľakol si pod obrusy;
  jedno-druhé na líce
vybozkával ženičku si;
vskočil, zdupkal, rozihraný,
vykrúcal ju v obe strany,
  zvýskajúc: „Juch!… Nech si svet
  pochybuje: čo byť musí,
  stane sa aj; život — kvet,
veku niet… kým srdce — horí,
a tu horí!…“ Kus za kusom
metol obrus za obrusom:
  „Zlyhalo vám, veštice!
ale zato — milé stvory…“
  Hanbili sa družice.
Družbovia v checht: „Každá toliar
z kešienky von! či je v ranci,
    do barbory;
prvej však zhrať — na vahanci…“
„Chlap je, hoj! chlap — Matúš, stolár…“

— „… Ču-ču, cipka… ženička…“
„Mužíčku, čo? Kohútku…“
„Ona si už buvičká
    v teplom hniezdku,
v sáček sníčka lapá hviezdku…“
    „Rozrusal sa naskutku…“
   — Slnko vstalo. Do okienka
    bleslo, spadla záclonka:
stôl sa zjagal, svieti stienka
  krčiažkovom vo vienku…
Pred zrkadlom nevestička
čepček pod briadku si stúža;
obzerá si oči, líčka: —
tie sa jašú,^[237] tie sťa ruža
  stolistá či pivonka
červenejú, hoc má muža.
On vtom práve pripasoval
  zásteru si, kožienku,
  s úškrnom vše na žienku
pozrúc, že sa v slnku zjatria
na ňom i tie šedi špaty
  zoristá jak príponka,
vlas čo, sťaby pablesk zlatý: —
či ho smiech tak mlado šatí?
Rukávy si vysukoval,
pričom ešte okom šmerí —
  Zahnul do varštate.
„Staričký!“ sa zvrtla, „zajtra
i ja s tebou na jarmoček:
predávať tam truhly, skrine…
Tovar skôr sa obom minie —“
„Cipka! len, keď minie rôček,
potom…“ ohlásil sa z dverí;
„jarmočnô však dôjde sväte
  v hodvábe či — v zlate —“
„Vždy ste spolu za nebohej —“
„S tebou tiež tak časom — ó, hej!…“

— V dielni Matúš pracuje,
leda svitlo, zo dňa na deň
usilovne, ako žiaden
     remeselník;
meria, krúži, strúha, píli,
hoblí, chvatne zaberajúc,
stružliny v let upúšťajúc,
  točí, leští, cifruje,
jakby hovel kratochvíli:
vskutku, majster! výmyselník…
  až sa človek sčuduje
na obrazci vykladanom;
porovnajúc robotníka
s jeho dielom, divom zhíka:
krása, Bože!… Zrovna spieva,
jak sa hoblík sem-ta nesie
     v rukách jeho,
umelca jak nadchnutého,
po obranej štvrti dreva:
ani vtáčik kedys’ na ňom,
obudený jarným ránom,
pokým stromom v sade stálo,
a či, podperujúc bralo,
     niekde v lese…
  Kto sa žení, vydáva,
najmä ak sú milí známi:
tým on bystrom po nákrese,
jasných zmyslov, v chuti zmladlý,
dômyselne, citedlne,
— jakby sami neuhádli,
    nikdy sami! —
  zariaďuje, prípráva
hniezdo… so štíty i rámy,
    s operadly
— smiech mu v kútkoch pohráva —
postieľočky pohodlné:
k snám, jak v kolembavom člne…
… Takto robotuje denne:
všetko kvôli — mladej žene,
aby na nej skvitla hába
    novej krásy,
  zblyskotala partica;
a či — z duše sa mu hlási
  túžba — ešte pre koho?
  viacerých či — jednoho?
Ako vietor vtrhla baba,
  rozpálená babica,
k nemu, jak tam reže-dlabá.
„Čo je“, skríkol, „za novina!?“
  Tľoskla: „Dobrá, veru…
Pánboh požehnal vám — dcéru —
jaba — bodaj ťa! i s priekom
jazykovým — syna! syna…
  Bucko, neúrekom —
Vyplnená žiadosť —“ „Radosť!“
zjasal, „obnovená mladosť…“
vzpriamil sa a zhrdel Matúš;
nedal by sa za — hen! ratúž —
„Ale čo ma za beťah tu
drží?…“ Vpálil do izbice.
Tíško poodhrnul plachtu —
  „Ako vodí sa ti?…
Ďakujem ti, milá žienka,
  za mládniček!
  radostníček!
Pekný… ako tvoje líce —
Teraz tvoja starosť: plienka,
košieľočka — povojníček…
  Moja: vo varštati!“
Zvirgal. Náčiny sťa trosky
zhrnul, trepol na police.
    Vo skladisku
šuká, skúša, volí dosky
synáčkovi — na kolísku —

  — Na kolíske majstruje
Matúš čo deň pilne: kreslí,
  vŕta-črtá, pahuje…^[238]
pomysly čo v um mu zniesli
  myslel by si, maľuje.
Šranočky, jak u jasličiek,
cvíka, až si i sám dudá,
v rámce z lajsní hravých svetiel:
    anjelíček
aby bojsa — nevyletel;
tra, hej! v peľasť zábradielko,
bez kriel upadlo by, chúďa…
Nastýka kysť v štítka čielko:
ako ružička sa činí,
a či kvet u ďateliny…
Všetok kumšt mu venom, hoj! dá,
v mysli rozvitý i v oku…
Podnož z krivíc,^[239] áno, hojdá,
ľaď! ni vlnky na potoku;
oblúčky len kyvom píše:
nestrmáca holúšatka,
nesplaší, keď usne matka,
sám ho vtedy zakolíše…
Všetok cit mu v práci onej,
vo viazanke bezúhonnej!…
Chybky kde? — Ba chytro zotri
tú! — tú osviež, čulý prste:
    aby kmotry
po sviatočnom zajtra krste
uložiť ho mohli do nej
    v božom mene,
slávne jeho potešenie!…
… Babica vtom vkĺzla k nemu.
„Čo je“, výskol, „za novinka?“
Zajakave odpovie mu:
„Ten, čo dal — i vzal vám — synka —“
„Ako!?“ rykol. „Dákes’ muky
  kŕčovité
ustreli ním okamžite —
Osinel — ni dychu viacej —“
Dlátko vypadlo mu z ruky,
  zastal dych, krv skrahla,
všetky údy pooziabli,
závratom sa hlava nahla;
ledva dochytil sa tably
  hobľovanej…
Strhol, skokmo strelil k žene
do izbietky…
             Dlane za tyl
tuho kľučmo založené,
  tackave sa vrátil.
Na kolísku hľadí mrivo,
ani viečkom neporuše;
v očiach čosi zľadovelô,
čajsi slzy — krv tá duše…
Zrazu, prv jak v oné trosky,
kopol do nej. Schytil divo
    kyjaničku;
zamračený ako búrka,
vzal sa rozbiť milé dielo,
urputne doň perie durká: —
upotrebiť z neho dosky
synáčkovi — na rakvičku.