Kratšia epika zo života dedinského ľudu

Rád si puká bičom Miško Káčerovie.
Prečo? Spýtajte sa — možno, že vám povie;
ale mne sa tak zdá, preto praskot toľký:
upozorniť chce svet, že má pekné volky.

Veď aj má byť na čo pyšný. Vskutku pára,
aká na jarmok sa včude^[285] pozatára;
aspoň statok spáriť na spôsob tak prajný,
načim opáliť i na tisíce stajní.

Hovädá tiež na div! Pŕs širokých s lalky;
ani rybie, chrbty; rohy nie hen špalky:
na úhľadných hlavách ich sťa vence nosia;
nezakladajú nôh, ani nezakosia.

Bielej srsti ni sneh sčerstva napadnutý;
s chvosty — nie mrkvoty,^[286] motúzy či prúty:
bo keď ktorý sa ním oženie a sšmižká,
vše sťa z hodvábu by strapci zastrie Miška.

A ich prívetivé, tmavomodré oči:
tu už Miškovi až srdce povyskočí,
keď sa nazrie do nich, očarený celkom!
Mysleli by ste si, sú mu zrkadielkom…

Práve ich vyviedol z maštale — svit z tiene —
učesané hladko, rohy vyleštené;
prežväkujú ešte, upúšťajúc slinou —
Nakŕmil ich novou chutnou ďatelinou.

A už, zavčerom to došlých z paše hosťov,
priaha ich do voza s všetkou šetrnosťou
„Nože, Sivoň, pohni!… Prestúp oje, Beľa!…
Hej, maznáci! už vás hoľa preletela…“

Ale neodvykli jarmu, podeň samy
nadložili šije… Pomkol žinočkami
pre kysť, obojky tiež vzhľadom na spiežovec;
bič pochytil, a už — strhli drabinovec.

„Hô-hô!“ pridržal ich. „Kde ste, mamo? Poďte!“
zvolal. „Sadnite si…“ „Ešte pri robote,
synku!“ znelo z humna. „Prehŕňam tu hlávky —
Len choď! Za chodníkom prídem poza Lávky.

Nemôžem tak nechať dom na verímboha.
Dievčaťa nič, Marky… Ej-hej, za stonoha!
A počuješ búriť v chlieve? Tiež si neleň:
i tým musím hodiť hoc chlp povoje len…“

Čerknul.^[287] Spräž potiahla voz, dnes z ciene šera
nahádzaný ľanom. Rafali ho včera;
pomoc mali: mládež… (Ťaj! tá kratochvíľa…)
Ten hľa, treba zaviezť volom na močilá.

Spukal bičom Miško, keď prv privrel vráty;
ale voly vedia, že nie im to platí,
zvoľna zahli k ceste, zvoľna zaberajú,
a tie spiežovce im taktom v chôdzu hrajú.

Teraz spráskal v troje, zbehlý v totých mravoch,
až sa ozvalo kol’ v drevených bár stavoch:
var’ že prázdne boli, vymreté i dvory;
svet v robote: doma drobizg ak a chorí…

Pukajúc, chcel zas kýs’ vyparatiť fígeľ,
ale za konár sa zadrhol mu šmiheľ.
Zhôkal. Vzhupol na voz. Odmotal bič — div ak —
„Hriech by — uznal — zlomiť: toť, čo na ňom slivák!…“

Šanoba tá trochu škúli na pretvárku:
sad čís’ vbok… Šiel ďalej. Zočil sestru, Marku,
liezť zo stráne s kytkou kvetín. „Tade cesta?
Kde sa túlaš?“ skričal. „Ale! — idem z mesta —“

„Temer od rána, há?“ „Nechceli brať maslo,
že je drahô…“ „Cigo! — Inô ťa kde páslo:
komziť sa po zbožiech… Ukáž vába-vrába!“
Slepý mak jej sfúkal. Dievča v plač — „Iď, žaba!…“

„Odvez ma, Mišíčko, troška — hen po školu —“
a už na rázvoru hačlo. „Ideš dolu!
Domov!… Mať sa hnevá… Z brúsa do pondusa!…“
Skoklo. „Jaj, uzlík môj s peniažky?… Ba tu sa!“

„Frč!… a pošli mater. Máčať — nehostina —“
Poduril; i skoro skrsol vyše mlyna.
Polia: sprava lúky, plné krtín; zbožie
zľava sťa múr. Všade požehnanie božie.

Kol‘ sa obzrel: nikde ni človiečka v práci.
Budú na poľanách. (Ako ťažní vtáci
putuje tá roľnič po chotári, áno…)
Tŕpnu čajs’: vraj, slnko vyskočilo ráno.

Spamätal sa, spukal veselo si zase.
Kystky biča brnkli v jarabatej kráse
sťa motýle: sadli just na bedry volom,
sčičrali ich vlásím ako vetrík poľom.

Ešte i tak sa im vedel fatinkovať:^[288]
môžbyť, muchy plašil, môžbyť, videl: ovad…
Svietňom vzniesli rohy, hrdo uháňajú,
a tie spiežovce im taktom v postup hrajú.

Bičom otočil, no bez toho, by pukol:
hja, myšlienky… Oči priclonil si rukou;
však nevidno matky ani Za parkany —
Bič polapil, skúša: kus už rostrapkaný…

Čapíka vtom stretol fárať, v pleci kosu.
„Odkiaľ, sváku?“ „Bol som vyvrážiť^[289] var’ rosu:
lúčku strhnúť u hriad. A ty, ľaď! už s ľanom …?“
„Siaty včas… Mať zviedla preň dosť prieku s ňaňom!“

„Ale máte za ľvov!“ zmľaskal, odpľul. „Prisám,
niet ich!…“ Michal prikryl vďačne: „Verím i sám…“
Oprel sa o vola, dlaňou chlapsky tuhou
potľapkal ho, že sa jak lasica uhol.

„Len bys’ nemal vešať na ne tkaničôčky;
je to: ako dievku zapliesť na štipôčky.
Švorce tým na rinty!^[290] a je po paráde —“
„Ale, sváku“, Miško s cnením, „veď sta mladé…“

„A kde vaši?“ „Brat čajs’ žinticu včuľ zvára;
šiel po syr… Hm, otec, kdeby? — u richtára!
Chcú vyberať…“ „Hroma! Kyj na takú správu!
Daň v dôvonok? Figu!…“ Poškrabal sa v hlavu.

„Do žita že kedy? Tál ho máte, celok…“
„Ak dá Pánboh zdravia, sváku: na pondelok.“
„Niže obce čuť už cvendžať, vidieť ráňať —“
„Kto by sa tým rátal? Tí vám majú Banát!“

„A s týmito kedy nazad na Stoh —?“ „Inu,
včera sme už zviezli na nich ďatelinu;
ešte ľadník… potom nech zas brúsia hoľou!“
„Dobre. Chlapca pôjmeš; pošlem ho so soľou —“

Zvirgal Čapík. Voly pohli. Káčer v špehy;
no mať nejde ešte ani popod Brehy.
Pošomral: „Len kde sa takto dlho kutí?
Do švábky šla pre tie kvíkajúce žrúty?…“

Šibol: miesto turka z briežka sťal klas — Zbľadol.
Obrátil sa: slnce hodne zbehlo nadol.
Včuľ za oblak vchodí, vypúšťajúc fúzky;
k nemu tiahnu iné ako biele húsky…

Z obláčkov zrak spustil strmé na Kráčiny.
Kohosi tam zbadal: biela, sa mu činí,
osoba; čos’ stvára na prielohu — Kto je?
Poznal nebodaj, bo naraz spukal v troje.

Obzrela sa, stojí ani socha. Ale,
snáď tiež po pukote poznajúc ho z diale,
chytro zohla sa zas, na hŕbku čos’ zhŕňa…
a za vŕškom, hybaj! zmizla ako srna.

Až sa zasmial Miško, jak na spech jej hľadí. —
Teraz napravo sa otvorili hrady;
ponad ne belások kmitne v slnka lúči.
Popod cestu potok ločká, šumí, hučí.

Popchla spräž: — var’ sršeň! — voda? smäd durí ju? —
Spiež a potok stiekli v čudnú harmóniu…
Tok obišiel hrady; ostrom na kolene
zakäroval v úvoz, pre strž urýchlene.

Po kamenci to šlo, čo naznášal príval,
škriplo ziskriac, heglo, jak sa ráf veň vrýval;
hnieždili sa snopky, ako voz sa klátil —
Miško musel bedliť, by ich nepotratil.

A tak trvala tá cesty nepohoda,
až kde potoky sa v hlučnej zrážke schodia:
od vsí ten, už krotší, v toku za korytom;
horský sprava, bystroš i jak krištáľ pritom.

Tam zapustil voly: strebú — smädné tedy,
ako zdvihnú hlavy, z papúľ sa im cedí…
S tým pošmižkal; na lievč stokol žinky vojku,^[291]
sám poď! na breh, stade na lavicu-dvojku:

A „hejk!… sa!…“ v krik, bičom po rakytí bije…
Voly ťahajú voz, vykrúcajúc šije;
vytiahli aj, vzprúc sa na ratičné knošky:
čos’ im — úsilie var’ schvelo kmentom kožky…

Odtiaľ potom, z toho úporného miesta,
skalnitá síc’ vedie, avšak suchá cesta
poľná. Drgalo ňou, triaslo; no len z chvíľu:
prešiel — došiel šťastne. Pristal ku močilu.

Hľadí: matere niet — Čo tu robiť? — Krôpky
šuchol z čela; začal z voza šmierať snopky…
Tuliti však Evka! ako ruža zrána,
bez odedze, sukňa na nej podkasaná —

„Kde sa pľanceš tu…?“ k nej Michal prekárave.
„Vláčila som ľan — No pokoj ďalšej vrave!“
riekla a skok! žabkou do močila. „Vtáčat
letkom pohadzuj ty a ja budem máčať.

Skoro! bude večer —“ „Nech! — Banujem, vskutku,
že som neprekotil voz hen v rieku prudkú —“
„Nuž?“ „Že mať tak dbá oň, čo chce šúľať v zime…“
„Nemäť, Miško! Sme dva, ľahko zamočíme.

Obracaj sa!“ „Z boka na bok? či tak? povedz!
Pamätaj si, Evka! nie som hniliak vdovec —“
„Tichšie! Fľúskaš — čo mi takej na pomoci?
Nezabuď tiež: dávno sme po Veľkej noci —“

Michal pohadzuje, Evka lapá, močí,
pričom zavše sa im stretnú smavé oči.
Na žart jeho ona utečie sa k výtke…
„Len sa dák’ neutop!“ „Ale veď je plytké —“

Hneď švist v povetrí, hneď vo vode zas čľapky…
„Keď dohádžeš, Miško: iď, pohľadaj tľapky,
pritískať…“ „Ľaď, kazár!…“ „Len sa neporúhaj!
Ale viem, poslúchneš, ako dobrý šuhaj.“

Vtom mať. „Šak prichádzam zavčas na močilá?
Nuž, hľa! Líškuľa ma, šmotla, zabavila,
duplikujúc mi to i to…“ Zmrzla Evka.
„A tos’ ty? — A za mňa robíš, moja dievka?

Ako som ti vďačná! Jakbys’ z neba spadla…
Veru si vinšujem, abys’ ľan i priadla,
vinšujem si, Evka, a to na moj’ dušu!
Nie som upriamená ničiu na Katrušu.

No i práca v konci, kým sa kníšem sem-ta…
Ale hybaj z vody, dievča! ožmýčem ťa.
I toť z briežka sa to pekne poupráva,
aby netrčalo ríťovie či hlava.

A ty, Mišo, na ľan utnúť chabín, skáč v ker!
Hláčom nech je! a nie vytrčpán pán Káčer —“
„Teraz viete náhliť —“ Mišo na odpoveď.
„Synku, čuš! i ja viem, kde ti treba hovieť…

Nie ti zima, Evka?“ „Mám odiedzku tuto —“
„No si aspoň prehoď moju moldónku^[292] to…“
„Ďakujem, veď leto je; som, hľa, už suchá…“
„Óvi! že som bola taká slepá, hluchá.

Netúrnuc v tom ľapte, že i večer bude;
slúcham len a slúcham, čo mi Líška hudie…“
Vtom, čo privliekol syn, na ľan pohádzali
krížom za pritláčku. „Teraz na to skaly,

deti!… Tak-tak. A ty, Miško, priraz vody
ešte — nech sa môjmu ľanu dobre vodí
v tom kúpeli mäkkom: by mi vláknom svitol;
neželel za časom, keď tam v poli kvitol…

Spi, môj… A vy nazad! spolu — Evka — Adam,
len počkajte na mňa dolu proti hradám.
Do kapusty ešte nazriem, chvíľka istá:
môžbyť, i utrhnem kravám niečo lístia…“

I obrátil Miško. Spukal, pohnul voly.
Sadli si; šli — Hľa! mať zrobila mu kvôli;
praje i jej, vidno… Voly zaberajú,
zvoniac; rachoce voz; tí dva hrkútajú.

„Zbadal som ťa, Evka, priam v úboči Kráčin —“
„I ja teba.“ „Hádam, čo tam pášeš za čin?
Nikam však sa doznať…“ „Myslels’ na kú hračku…?“
„A roztáčať budeš…?“ „Večer — pri mesiačku —“

„To sa veru prídem odslúžiť ti: z kôpky
pohadzovať ti zas k roztáčaniu snopky;
pritom zahúkam si, až noc zhučí samou
ozvenou!…“ „Príď; rady budeme ti s mamou.“

„A keď budeš zberať vyváľaný, hrste
prídem viazať s hvizdom na prváku-prste…“
„Oj, príď, Miško! Bude obidve nás tešiť.“
„A ak umotúram!^[293] — nebudete hrešiť…?“

Prišli k vode. „Drž sa drabiny, tu sekne —“
„Radšej cez lavicu…“ „Neboj! prejdú pekne…“
Vbŕdli (zapadalo slnko…); prešli s chvatom
po prúde vôd, ako po moste by zlatom.

Po kamenci šli diaľ, nagúľanom šianci:
ozaj stálo telo s dušou v harmatanci;
no už na hradskej sú — „Evka, nedrví ťa?
Vidím…“ „Skôr tá, Miško, cesta kamenitá…“

„Rád mám svoje voly, všetek stojím o ne;
teraz však bych nedbal prečariť ich v kone,
i tým koňom ešte pričinil bych krídla,
domov ťa prv doviezť, abys’ neprestydla.

Domov ku kozúbku… Ale pritúľ sa mi!…“
„Nie, nie, šuhaj! — aspoň piaď nech medzi nami —
kto vie, aký koniec vezme naša láska?“
„Ak by naši proti: neodtnem im kláska!…

Vytrucujem všetkých!… Môžeš istotná byť.“
„No-no! — my čušíme; tí tam vedia vábiť,
ukladať sa… hory nasľubovať, doly —“
„Čo by zvány zlata!… Hô-hô!“ stavil voly.

Zazrel mať ísť od hriad. Došla. Z reč’ do reči,
vyložila batoh. „Jak vám spolu svedčí!…
Len seď, dievka moja!…“ „Ach, nie totka; mati
má na syna právo, kým je neženatý…“

„Ale ja chcem, by si pri ňom sedela ty;
komu chce, smie právo tiež prepustiť mati:
či nie?“ zasmiala sa. „Veď hej…“ hlas jej stíchal
tiahle. Bola rada; pravdaže i Michal.

Dohonili babu. „Líškuľa, ľaď! kmotra“,
mať hneď. „Poď si sadnúť!“ „Vy ste, dvaja? — No, tria!“
„Uvezú nás —“ Sadla; jak po tajnom zroku
Káčerku štop! lakťom, táto zase v bok ju.

Mlčali. Spev zaznel z polian, zahúkanie,
ktoré zobiehalo bralá, hôrky, stráne;
v hukote tom súmrak, tobôž činilo sa,
že sa chvie ni páper — či padala rosa?

Mlčali. Čo Evka? — Zapálené zore,
ich záhrady v kvete mala na pozore,
večernicu, pannu, stred nich na nebesku;
Miško? ten sa strácal v dievčích očí lesku…

„Ech! ba“, Líšková vtom, „divno sa svet krúti:
bez vábenia lezú — mládky za kohúty —“
„Ale, kmotra, nepleť!… Čo sa tebe zazdá?“
„Či som azda slepá? či som hluchá azda? —“

Chúďa, Evku bodlo iste: hupla z voza.
(Za ňou syn.) Mať: „Čo už schodíš? („Ani koza…“
mrmkom kmotra.) Prečo, dievča? Zle ti prišlo?“
„Nie, totčička; len mi mletie na um zišlo —

Do mlyna hen zbehnem“, riekla otupele;
„mal nasypať nám dnes…“ „Ej, nesporo mele!
Podur i mne —“ „Dobrá noc vám —“ „I vám“, mať tak.
„Bedač!“ Líškuľa k nej. „Melú číry šmäták…“^[294]

Než odbehla Evka, Michal lapil ruku
jej a stisol. Vzdychla. „Brechnúť čulas’ suku:
nedbaj, milá…“ Spatril slzu trblietačku.
„Nieže!… Mesiac, hľa! — Nuž, dnes šak — pri mesiačku…?“

Prikývla a bzikla vopred. A on spráskal,
zaujatý v mysli tým, čo srdcom láskal:
až mu zišlo na um, prečo sa i hnevá,
prečo uskočila od boku mu deva?…

Nech nie mať: prial by si, hoc ich šiana, honom
pobídzať včuľ voly po kamenci onom,
kde by čo krok väčšmi seplo,^[295] drglo, seklo,
tej starige dušu vytriaslo kams’ v peklo!…