Zlatý fond > Diela > Kratšia epika zo života dedinského ľudu


E-mail (povinné):

Pavol Országh-Hviezdoslav:
Kratšia epika zo života dedinského ľudu

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Pavol Tóth, Mária Kunecová, Silvia Harcsová, Daniela Kubíková, Daniel Winter, Iveta Štefániková, Katarína Maljarová, Ivana Černecká, Lucia Muráriková, Iveta Brejcakova, Dušan Kroliak, Eva Štibranýová, Slavomír Kancian, Radmila Pekárová, Monika Harabinová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 455 čitateľov

Miško Káčer

[284]


Rád si puká bičom Miško Káčerovie.
Prečo? Spýtajte sa — možno, že vám povie;
ale mne sa tak zdá, preto praskot toľký:
upozorniť chce svet, že má pekné volky.

Veď aj má byť na čo pyšný. Vskutku pára,
aká na jarmok sa včude[285] pozatára;
aspoň statok spáriť na spôsob tak prajný,
načim opáliť i na tisíce stajní.

Hovädá tiež na div! Pŕs širokých s lalky;
ani rybie, chrbty; rohy nie hen špalky:
na úhľadných hlavách ich sťa vence nosia;
nezakladajú nôh, ani nezakosia.

Bielej srsti ni sneh sčerstva napadnutý;
s chvosty — nie mrkvoty,[286] motúzy či prúty:
bo keď ktorý sa ním oženie a sšmižká,
vše sťa z hodvábu by strapci zastrie Miška.

A ich prívetivé, tmavomodré oči:
tu už Miškovi až srdce povyskočí,
keď sa nazrie do nich, očarený celkom!
Mysleli by ste si, sú mu zrkadielkom…

Práve ich vyviedol z maštale — svit z tiene —
učesané hladko, rohy vyleštené;
prežväkujú ešte, upúšťajúc slinou —
Nakŕmil ich novou chutnou ďatelinou.

A už, zavčerom to došlých z paše hosťov,
priaha ich do voza s všetkou šetrnosťou
„Nože, Sivoň, pohni!… Prestúp oje, Beľa!…
Hej, maznáci! už vás hoľa preletela…“

Ale neodvykli jarmu, podeň samy
nadložili šije… Pomkol žinočkami
pre kysť, obojky tiež vzhľadom na spiežovec;
bič pochytil, a už — strhli drabinovec.

„Hô-hô!“ pridržal ich. „Kde ste, mamo? Poďte!“
zvolal. „Sadnite si…“ „Ešte pri robote,
synku!“ znelo z humna. „Prehŕňam tu hlávky —
Len choď! Za chodníkom prídem poza Lávky.

Nemôžem tak nechať dom na verímboha.
Dievčaťa nič, Marky… Ej-hej, za stonoha!
A počuješ búriť v chlieve? Tiež si neleň:
i tým musím hodiť hoc chlp povoje len…“

Čerknul.[287] Spräž potiahla voz, dnes z ciene šera
nahádzaný ľanom. Rafali ho včera;
pomoc mali: mládež… (Ťaj! tá kratochvíľa…)
Ten hľa, treba zaviezť volom na močilá.

Spukal bičom Miško, keď prv privrel vráty;
ale voly vedia, že nie im to platí,
zvoľna zahli k ceste, zvoľna zaberajú,
a tie spiežovce im taktom v chôdzu hrajú.

Teraz spráskal v troje, zbehlý v totých mravoch,
až sa ozvalo kol’ v drevených bár stavoch:
var’ že prázdne boli, vymreté i dvory;
svet v robote: doma drobizg ak a chorí…

Pukajúc, chcel zas kýs’ vyparatiť fígeľ,
ale za konár sa zadrhol mu šmiheľ.
Zhôkal. Vzhupol na voz. Odmotal bič — div ak —
„Hriech by — uznal — zlomiť: toť, čo na ňom slivák!…“

Šanoba tá trochu škúli na pretvárku:
sad čís’ vbok… Šiel ďalej. Zočil sestru, Marku,
liezť zo stráne s kytkou kvetín. „Tade cesta?
Kde sa túlaš?“ skričal. „Ale! — idem z mesta —“

„Temer od rána, há?“ „Nechceli brať maslo,
že je drahô…“ „Cigo! — Inô ťa kde páslo:
komziť sa po zbožiech… Ukáž vába-vrába!“
Slepý mak jej sfúkal. Dievča v plač — „Iď, žaba!…“

„Odvez ma, Mišíčko, troška — hen po školu —“
a už na rázvoru hačlo. „Ideš dolu!
Domov!… Mať sa hnevá… Z brúsa do pondusa!…“
Skoklo. „Jaj, uzlík môj s peniažky?… Ba tu sa!“

„Frč!… a pošli mater. Máčať — nehostina —“
Poduril; i skoro skrsol vyše mlyna.
Polia: sprava lúky, plné krtín; zbožie
zľava sťa múr. Všade požehnanie božie.

Kol‘ sa obzrel: nikde ni človiečka v práci.
Budú na poľanách. (Ako ťažní vtáci
putuje tá roľnič po chotári, áno…)
Tŕpnu čajs’: vraj, slnko vyskočilo ráno.

Spamätal sa, spukal veselo si zase.
Kystky biča brnkli v jarabatej kráse
sťa motýle: sadli just na bedry volom,
sčičrali ich vlásím ako vetrík poľom.

Ešte i tak sa im vedel fatinkovať:[288]
môžbyť, muchy plašil, môžbyť, videl: ovad…
Svietňom vzniesli rohy, hrdo uháňajú,
a tie spiežovce im taktom v postup hrajú.

Bičom otočil, no bez toho, by pukol:
hja, myšlienky… Oči priclonil si rukou;
však nevidno matky ani Za parkany —
Bič polapil, skúša: kus už rostrapkaný…

Čapíka vtom stretol fárať, v pleci kosu.
„Odkiaľ, sváku?“ „Bol som vyvrážiť[289] var’ rosu:
lúčku strhnúť u hriad. A ty, ľaď! už s ľanom …?“
„Siaty včas… Mať zviedla preň dosť prieku s ňaňom!“

„Ale máte za ľvov!“ zmľaskal, odpľul. „Prisám,
niet ich!…“ Michal prikryl vďačne: „Verím i sám…“
Oprel sa o vola, dlaňou chlapsky tuhou
potľapkal ho, že sa jak lasica uhol.

„Len bys’ nemal vešať na ne tkaničôčky;
je to: ako dievku zapliesť na štipôčky.
Švorce tým na rinty![290] a je po paráde —“
„Ale, sváku“, Miško s cnením, „veď sta mladé…“

„A kde vaši?“ „Brat čajs’ žinticu včuľ zvára;
šiel po syr… Hm, otec, kdeby? — u richtára!
Chcú vyberať…“ „Hroma! Kyj na takú správu!
Daň v dôvonok? Figu!…“ Poškrabal sa v hlavu.

„Do žita že kedy? Tál ho máte, celok…“
„Ak dá Pánboh zdravia, sváku: na pondelok.“
„Niže obce čuť už cvendžať, vidieť ráňať —“
„Kto by sa tým rátal? Tí vám majú Banát!“

„A s týmito kedy nazad na Stoh —?“ „Inu,
včera sme už zviezli na nich ďatelinu;
ešte ľadník… potom nech zas brúsia hoľou!“
„Dobre. Chlapca pôjmeš; pošlem ho so soľou —“

Zvirgal Čapík. Voly pohli. Káčer v špehy;
no mať nejde ešte ani popod Brehy.
Pošomral: „Len kde sa takto dlho kutí?
Do švábky šla pre tie kvíkajúce žrúty?…“

Šibol: miesto turka z briežka sťal klas — Zbľadol.
Obrátil sa: slnce hodne zbehlo nadol.
Včuľ za oblak vchodí, vypúšťajúc fúzky;
k nemu tiahnu iné ako biele húsky…

Z obláčkov zrak spustil strmé na Kráčiny.
Kohosi tam zbadal: biela, sa mu činí,
osoba; čos’ stvára na prielohu — Kto je?
Poznal nebodaj, bo naraz spukal v troje.

Obzrela sa, stojí ani socha. Ale,
snáď tiež po pukote poznajúc ho z diale,
chytro zohla sa zas, na hŕbku čos’ zhŕňa…
a za vŕškom, hybaj! zmizla ako srna.

Až sa zasmial Miško, jak na spech jej hľadí. —
Teraz napravo sa otvorili hrady;
ponad ne belások kmitne v slnka lúči.
Popod cestu potok ločká, šumí, hučí.

Popchla spräž: — var’ sršeň! — voda? smäd durí ju? —
Spiež a potok stiekli v čudnú harmóniu…
Tok obišiel hrady; ostrom na kolene
zakäroval v úvoz, pre strž urýchlene.

Po kamenci to šlo, čo naznášal príval,
škriplo ziskriac, heglo, jak sa ráf veň vrýval;
hnieždili sa snopky, ako voz sa klátil —
Miško musel bedliť, by ich nepotratil.

A tak trvala tá cesty nepohoda,
až kde potoky sa v hlučnej zrážke schodia:
od vsí ten, už krotší, v toku za korytom;
horský sprava, bystroš i jak krištáľ pritom.

Tam zapustil voly: strebú — smädné tedy,
ako zdvihnú hlavy, z papúľ sa im cedí…
S tým pošmižkal; na lievč stokol žinky vojku,[291]
sám poď! na breh, stade na lavicu-dvojku:

A „hejk!… sa!…“ v krik, bičom po rakytí bije…
Voly ťahajú voz, vykrúcajúc šije;
vytiahli aj, vzprúc sa na ratičné knošky:
čos’ im — úsilie var’ schvelo kmentom kožky…

Odtiaľ potom, z toho úporného miesta,
skalnitá síc’ vedie, avšak suchá cesta
poľná. Drgalo ňou, triaslo; no len z chvíľu:
prešiel — došiel šťastne. Pristal ku močilu.

Hľadí: matere niet — Čo tu robiť? — Krôpky
šuchol z čela; začal z voza šmierať snopky…
Tuliti však Evka! ako ruža zrána,
bez odedze, sukňa na nej podkasaná —

„Kde sa pľanceš tu…?“ k nej Michal prekárave.
„Vláčila som ľan — No pokoj ďalšej vrave!“
riekla a skok! žabkou do močila. „Vtáčat
letkom pohadzuj ty a ja budem máčať.

Skoro! bude večer —“ „Nech! — Banujem, vskutku,
že som neprekotil voz hen v rieku prudkú —“
„Nuž?“ „Že mať tak dbá oň, čo chce šúľať v zime…“
„Nemäť, Miško! Sme dva, ľahko zamočíme.

Obracaj sa!“ „Z boka na bok? či tak? povedz!
Pamätaj si, Evka! nie som hniliak vdovec —“
„Tichšie! Fľúskaš — čo mi takej na pomoci?
Nezabuď tiež: dávno sme po Veľkej noci —“

Michal pohadzuje, Evka lapá, močí,
pričom zavše sa im stretnú smavé oči.
Na žart jeho ona utečie sa k výtke…
„Len sa dák’ neutop!“ „Ale veď je plytké —“

Hneď švist v povetrí, hneď vo vode zas čľapky…
„Keď dohádžeš, Miško: iď, pohľadaj tľapky,
pritískať…“ „Ľaď, kazár!…“ „Len sa neporúhaj!
Ale viem, poslúchneš, ako dobrý šuhaj.“

Vtom mať. „Šak prichádzam zavčas na močilá?
Nuž, hľa! Líškuľa ma, šmotla, zabavila,
duplikujúc mi to i to…“ Zmrzla Evka.
„A tos’ ty? — A za mňa robíš, moja dievka?

Ako som ti vďačná! Jakbys’ z neba spadla…
Veru si vinšujem, abys’ ľan i priadla,
vinšujem si, Evka, a to na moj’ dušu!
Nie som upriamená ničiu na Katrušu.

No i práca v konci, kým sa kníšem sem-ta…
Ale hybaj z vody, dievča! ožmýčem ťa.
I toť z briežka sa to pekne poupráva,
aby netrčalo ríťovie či hlava.

A ty, Mišo, na ľan utnúť chabín, skáč v ker!
Hláčom nech je! a nie vytrčpán pán Káčer —“
„Teraz viete náhliť —“ Mišo na odpoveď.
„Synku, čuš! i ja viem, kde ti treba hovieť…

Nie ti zima, Evka?“ „Mám odiedzku tuto —“
„No si aspoň prehoď moju moldónku[292] to…“
„Ďakujem, veď leto je; som, hľa, už suchá…“
„Óvi! že som bola taká slepá, hluchá.

Netúrnuc v tom ľapte, že i večer bude;
slúcham len a slúcham, čo mi Líška hudie…“
Vtom, čo privliekol syn, na ľan pohádzali
krížom za pritláčku. „Teraz na to skaly,

deti!… Tak-tak. A ty, Miško, priraz vody
ešte — nech sa môjmu ľanu dobre vodí
v tom kúpeli mäkkom: by mi vláknom svitol;
neželel za časom, keď tam v poli kvitol…

Spi, môj… A vy nazad! spolu — Evka — Adam,
len počkajte na mňa dolu proti hradám.
Do kapusty ešte nazriem, chvíľka istá:
môžbyť, i utrhnem kravám niečo lístia…“

I obrátil Miško. Spukal, pohnul voly.
Sadli si; šli — Hľa! mať zrobila mu kvôli;
praje i jej, vidno… Voly zaberajú,
zvoniac; rachoce voz; tí dva hrkútajú.

„Zbadal som ťa, Evka, priam v úboči Kráčin —“
„I ja teba.“ „Hádam, čo tam pášeš za čin?
Nikam však sa doznať…“ „Myslels’ na kú hračku…?“
„A roztáčať budeš…?“ „Večer — pri mesiačku —“

„To sa veru prídem odslúžiť ti: z kôpky
pohadzovať ti zas k roztáčaniu snopky;
pritom zahúkam si, až noc zhučí samou
ozvenou!…“ „Príď; rady budeme ti s mamou.“

„A keď budeš zberať vyváľaný, hrste
prídem viazať s hvizdom na prváku-prste…“
„Oj, príď, Miško! Bude obidve nás tešiť.“
„A ak umotúram![293] — nebudete hrešiť…?“

Prišli k vode. „Drž sa drabiny, tu sekne —“
„Radšej cez lavicu…“ „Neboj! prejdú pekne…“
Vbŕdli (zapadalo slnko…); prešli s chvatom
po prúde vôd, ako po moste by zlatom.

Po kamenci šli diaľ, nagúľanom šianci:
ozaj stálo telo s dušou v harmatanci;
no už na hradskej sú — „Evka, nedrví ťa?
Vidím…“ „Skôr tá, Miško, cesta kamenitá…“

„Rád mám svoje voly, všetek stojím o ne;
teraz však bych nedbal prečariť ich v kone,
i tým koňom ešte pričinil bych krídla,
domov ťa prv doviezť, abys’ neprestydla.

Domov ku kozúbku… Ale pritúľ sa mi!…“
„Nie, nie, šuhaj! — aspoň piaď nech medzi nami —
kto vie, aký koniec vezme naša láska?“
„Ak by naši proti: neodtnem im kláska!…

Vytrucujem všetkých!… Môžeš istotná byť.“
„No-no! — my čušíme; tí tam vedia vábiť,
ukladať sa… hory nasľubovať, doly —“
„Čo by zvány zlata!… Hô-hô!“ stavil voly.

Zazrel mať ísť od hriad. Došla. Z reč’ do reči,
vyložila batoh. „Jak vám spolu svedčí!…
Len seď, dievka moja!…“ „Ach, nie totka; mati
má na syna právo, kým je neženatý…“

„Ale ja chcem, by si pri ňom sedela ty;
komu chce, smie právo tiež prepustiť mati:
či nie?“ zasmiala sa. „Veď hej…“ hlas jej stíchal
tiahle. Bola rada; pravdaže i Michal.

Dohonili babu. „Líškuľa, ľaď! kmotra“,
mať hneď. „Poď si sadnúť!“ „Vy ste, dvaja? — No, tria!“
„Uvezú nás —“ Sadla; jak po tajnom zroku
Káčerku štop! lakťom, táto zase v bok ju.

Mlčali. Spev zaznel z polian, zahúkanie,
ktoré zobiehalo bralá, hôrky, stráne;
v hukote tom súmrak, tobôž činilo sa,
že sa chvie ni páper — či padala rosa?

Mlčali. Čo Evka? — Zapálené zore,
ich záhrady v kvete mala na pozore,
večernicu, pannu, stred nich na nebesku;
Miško? ten sa strácal v dievčích očí lesku…

„Ech! ba“, Líšková vtom, „divno sa svet krúti:
bez vábenia lezú — mládky za kohúty —“
„Ale, kmotra, nepleť!… Čo sa tebe zazdá?“
„Či som azda slepá? či som hluchá azda? —“

Chúďa, Evku bodlo iste: hupla z voza.
(Za ňou syn.) Mať: „Čo už schodíš? („Ani koza…“
mrmkom kmotra.) Prečo, dievča? Zle ti prišlo?“
„Nie, totčička; len mi mletie na um zišlo —

Do mlyna hen zbehnem“, riekla otupele;
„mal nasypať nám dnes…“ „Ej, nesporo mele!
Podur i mne —“ „Dobrá noc vám —“ „I vám“, mať tak.
„Bedač!“ Líškuľa k nej. „Melú číry šmäták…“[294]

Než odbehla Evka, Michal lapil ruku
jej a stisol. Vzdychla. „Brechnúť čulas’ suku:
nedbaj, milá…“ Spatril slzu trblietačku.
„Nieže!… Mesiac, hľa! — Nuž, dnes šak — pri mesiačku…?“

Prikývla a bzikla vopred. A on spráskal,
zaujatý v mysli tým, čo srdcom láskal:
až mu zišlo na um, prečo sa i hnevá,
prečo uskočila od boku mu deva?…

Nech nie mať: prial by si, hoc ich šiana, honom
pobídzať včuľ voly po kamenci onom,
kde by čo krok väčšmi seplo,[295] drglo, seklo,
tej starige dušu vytriaslo kams’ v peklo!…



[284] I tu sme mali k dispozícii len text z I. vyd. ZSBH (zv. VIII) z r. 1927.

309, 18: tmavo-modre — tmavomodré; 311, 1: prázdné — prázdne; 312, 4: môž’ byť — môžbyť; 315, 12: pri čom — pričom; 317, 15: šli dial — šli diaľ.

[285] včude — zriedka

[286] s chvosty — nie mrkvoty — Miškove voly majú riadne chvosty a nie nejaké chvostíky

[287] čerknul — pleskol bičom

[288] fatinkovať — lichotiť

[289] vyvrážiť — vyčariť

[290] Švorce tým na rinty! — Retiazky tým (volom) na hlavy!

[291] vojka — šnúra

[292] moldónka — kabanica z mäkkej látky - z moldónu (ľudove, z franc. molleton)

[293] umotúrať — zle poviazať

[294] Melú číry šmäták — zlé zrno, obilie zlej akosti

[295] seplo — heglo





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.