ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Muzika! povoľa… Hoj, mladé časy!
Ako to dubasí, ako to hasí…
,Hore hu! Iha-hop!…‘
zavýska, zatúka mládenec.
Druhý v to akoby od kosby z poľa:
,Ťuj! každá dievka ako snop!…‘
A tretí z grúňa jak zahvizdne: ,Luče!
do strungy! v koterec…‘^[2]
A panna: sťaby len ovečkou bola —;
orešcom o steblo opne sa rúče,
alebo cifruje — milá vec —
vodičkou do kola, kola…

*

„Nechoď, Ančo, na ten tanec, nechoď!
Lepšie bude, keď posedíš doma,
pri mne, lepšie. Posvietime trochu,
zaspievame, pomodlíme sa a
pôjdeme spať — Pánboh dá ti sníčka
radostného: nahradí tým všetko…“
Takto matka hovorila dcére,
pod večierkom riadiacej sa s chvatom,
cipkajúcej pred zrkalcom drobným.
Ale dcéra riekla: „Nezbraňujte,
mamko, nie mi… Šak i vy ste boli
mladá; i vy, jak ste spomli neraz,
tančili ste radi — I ja, i ja!“

„Chudôbka si“, ozvala sa matka,
zapínajúc na spevníčku sponky.
„Vieš, že otec… ale nech mu pokoj
v hrobe — To len povedať som chcela:
chudobná si, nepôjme ťa nikto,
uvidíš! I budeš cnieť si zase,
s plačom prídeš — Var’ znáš, v pesničke čo
tobôž stojí, dávno vymyslenej,
spievavanej — nepočulas’ nikdy?
Zaspievať ju? Bože, odpusť hriechy!
v nedeľu…“ No zanôtila predsa:
„,Lepšie ti, dievčatko, doma zostať,
ako ti na krčme jamu vystáť.
Čo dočkáš do rána,
nebudeš pojaná;
veď ti to, dievčatko, veľká hanba…‘“
Prespievala tenučkým ju hláskom.

Ale dcéra pustila sa v chichot:
„Óvi! jama — bodaj ju i s jamou!
a hlboká? cha-cha… až do kolien?!…
Nie, mamičko: nájde sa už šuhaj,
ktorý schytí i vykrúti Anču,
musí nájsť…“ Sa zvrtla natešená,
zašuchoriac šumnou letníc^[3] riasou.

„No veď no“, jej mať — „A ani nie si
(obzrela ju súdnym okom, pokým
prilizkala vlasy ešte), nie si
kráskou: nemáš čím prikloniť, zvábiť,
nemáš — lahodné len tvoje hábky —“

„Čoby, mamo!“ zahriakla ju sprudka.
„Pripáčte sa na oplecko krásne!
nejednu noc sliepňala som pri ňom,
vyšívajúc tieto zúbky, kvietky…

Sukňa šuští ani mladé lístie
na lipôčke — či nie ku sobášu
ste ju mali? i záponku túto
hodvábnu, šak? — I živôtok rúči!
kosička — hmla… a na ňadrách perko,
muškát, klinček: krásou, vôňou láka;
granáty, ľaď, žmurkajú sťa hviezdy —
Len uviažte ešte v tyle stužku
— i tá nová, plameň! — Na vlasy ju,
no slučku, nech poletia konce:
opášu už koho-toho — iste!“

„A ja ti len opakujem: ostaň,
zostaň doma. Veru obanuješ —“

„Idem! idem — Do videnia, mamko!
ráno… Postieľku len odkryte mi —“
Pošla, štipce až skvílili za ňou.

*

Muzika! svevoľa… Hoj, mladé časy!
Ako to dubasí, ako to hasí…
krčma až trnie, sa striasa.
,Hore hu!‘ ,Ujujuj!…‘ ,Tralala!…‘
vykríka nezbedná chasa.
Na povel zurvala
,oceľ ťuk! iskra fuk z kremeňa!‘
zakrešú, vozvysok skočia,
bziknú, nech nebráni povala —
A dievky: zvrtlíky, vretená,
krútia sa, vrtia sa, točia…

*

Anča kukla najprv do okienka,
priečne hlavy kde nechali špárku.
„To ples!“ zhíkla, „rozkoš, ako nikdy…“
Nemeškala: do pitvorca vbehla,
uskočila k dverám, na prah, na ňom
ustrnula divom. Ako prúdy
na potoku, vypustené k jari
po dlhokom hojnom zimovisku
z klietok-stajní, z krýh, i spočinutím
nadurené, bučné,^[4] rozpustilé,
do brehov sa strkajúce, do skál,
kolúce ich, i že snaha márna,
odvracajúce sa s bycov rykom —
toľko len, že nezvirgajú vo svet
i so všetkým činom, v hybkých šijach
i s jarmami, mosty, s lavicami:
tak to hnalo, hemžilo sa v kole,
hrčilo i roztáčalo divo,
špľachotalo, hukotalo valne.
Haštrila si čeľaď sebevoľná,
výskotala, lomozila pritom —
„Všetci v tanci“, šepla, „všetci — neskôr —“

Keď zahrali znova hudci, vkĺzla
už do izby, sťa pĺž hladký, svižký
pomedzi hať, rozmanitý rároh.
Nešlo ďalej pre diváctva odpor:
u piecky sa pritľapila tesne,
chrániac úbor si i kytku sviežu.
Zopäla sa — Prívalom to strhlo
do kolesa, zahučalo búrkou,
vo víchrici horou zašumelo.
a tie lúče od slniečka v sklone,
cez oblôčky šikmo vnikajúce,
zdali spájať nad všetkým sa v obluč,
pod trámovím čiernym v jasnú dúhu,
v nejž si hupkal tobôž zlatý prášok,
splýval kolo postáv mihotavých.
Spínajúc sa pozerala; avšak
ani prstom žiaden nezakýval,
nie to zvolal: „Sem sa, Ančo! hybaj!“
nie to by k nej prekliesnil si cestu.
„Všetci v tanci“, škrkla, „nedozreli —“

Čím diaľ, tým sa cez urputný nával
pretisla vše bližšie o znak, bližšie,
pomáhajúc v tom si hnedky lakťom,
smieškom zas, jak ,Čo sa vŕtaš? ľaľaď!…‘
ju okríkli i zazreli na ňu,
zvlášť nevesty tanca žiadostivé:
až tak vbŕdla do predného radu,
zaujala stanovisko pevne,
od námahy vydýchnuc si, družkám
polichotiac slovkom sprava-zľava.
Sprava-zľava zaberali v tanec,
jakby veniec rozvíjali boli.
Vidia i ju, vidí ten i onen,
najmä tamten, čo pred hudci zastal,
podprel skráň si… Iste pôjmu — veď či
nie je švárna tiež? nie bavy hodna,
ba i lásky? — hej-hej, pôjmu! už-už…
Tŕpla, túžbou vzbĺkla, nedočkave
sa kustrila,^[5] usmiala sa zvodne
a jej srdce tak náramne bilo;
ale darmo — obišli ju predsa
stáť zostala, čnieť plajúcou fakľou —
Čo v nesnádzi tej? Zakúsla v peru,
na kytičku upustila pozor:
hútala: Var’ zrečený bol každý,
s ktorou tančiť bude ten raz — môžbyť —
„Čo sa vlečie, neutečie“, vrkla.

Zas zahúdli. Skokla mimovoľne,
zdrbolila, spremínala sa,^[6] až
plecničné jej podleteli stužky,
ba i prsty švíček podobrali
u záponky, i tie: len ju obňať,
hotová je, ba len mrknúť okom,
a podá sa v únos sama, čo priam
harcom po kraj sveta… Bo i ona
zná ver’ drpčiť,^[7] ako máloktorá,
žiadna iná! — zľahka ani páper,
podľa vôle sťa prút vrbinový,
ani riava dol’ dolinou, bystro,
i cifrovať, dvoriť tanečníku,
kolo neho otočiť sa vetrom,
hrdličkou sa schichotať mu v ucho.
Sprava-zľava zaberali v tanec,
jakby veniec odvíjali boli
I na skoku čakala čo srna,
číhala, môcť v ktorúkoľvek chvíľku
strelou vpáliť v háj ten prerozkošný,
v ten les bujno-šumný a či — v ples ten!
A preds’, a preds’ — hádam sprisahali,
sa psohlavci? — pohrdli ňou radom!
ošemetní lovci! — sama jedna
ostala stáť… A či fígeľ dáky?
Závistnice porobili snáď jej,
uriekli ju kol tie rehotačky?
Alebo var’ ľúbosť brnkla vôkol
ani motýľ, popárila, ako
stihla v letku, dľa náhody čírej?
Abo kliatba zrovna? Ach, tá jama,
jama! hanba… Zbledla, schmúrila sa,
v očiach mrklo, bôľ jej zaryl v srdce —
I to perko uvädá, hľa, i to!
A kde z neho karafiát žhavý?
Suknísk trepot ulomil ho najskôr,
ten! zašliapli, pošetilci, diabli!
Dupla nohou, zdrsnatela: „Nedbám…
Uvidíme“, zosŕkala, „potom —“
Polnoc prešla. Dohárali sviečky,
žmúrajúce jak v hmle v spare dusnej.
Kás’ únava zavládať sa zdala
množstvom, omar, mdloba z presýtenia,
mysle stlievať, hlavy oťažovať —
No len rypli do strún muzikanti,
sčvrlikali husle prenikave
a barbora zamrmrala: všetko
vraz oživlo! vzrušilo sa hurtom,
rozputnalo, pomiešalo voskrz!
Tanec zvíril nehorázny, rozpust,
trma-vrma, mätenica hrozná,
povyk, plesk-tresk, spev a hulákanie:
dobre, že sa nezvalila krčma.
Sprava-zľava zajímali v tanec,
jakby veniec rozskúbali boli,
zachytili do krútňavy dravej,
nekonečnej, dudniacej až hronom:
ako vlny špľachotali sukne,
penou stužky vozili sa, zdoby…
„Joj!“ zajakla Anča osinutá,
v pravej vznesúc kytku, mäčkajúc ju,
„rata! — nekrúť, Janko, nekrúť! hlava
zatáča sa — závrat — srdce moje —“
sklesla zápäť… A muzika zmĺkla.
Odniesli ju, brieždilo sa práve,
odniesli ju domov. Uložili
na postieľku odokrytú tíško —
z postieľky do maľovanej rakvy,
na tretí deň do čierneho hrobu.
Mať zakaždým: „Povedala som ti,
nechoď — Prišlas’, bys’ odišla navždy…“

*

Muzika! nevoľa…