Kratšia epika zo života dedinského ľudu

   Na medzičke sedela;
slnko vychádzalo práve —
Zaplakala usedave,
horekujúc: „Bože! Bože!…
   Nebudem viac veselá;
je mi, ach! už po mladosti,
po živote v šťastí, v zdraví,
     po radosti —
po ľúbosti!… Neuľaví
mater mi viac — nespomôže!
ani totka prostoreká,
doktor nie, nie apatieka,
nik! nik na tom svete!…“
                         „Čože?
     čo to? ako?
Tu máš, Marka, priateľa!
od päty, vidz, do tej hlavy,
širokých pliec, ramien silných,
s inými, hoj! nerovnako,
     nejednako…“
  k nej tak Jurík Kúdeľa,
úsmech v tvári… Zastal; bosú
o ker lôhu oprel kosu.
„Z roboty chcem do roboty!
bystrých nôh vždy, rúk vždy pilných:
pomôcť, Marka, povedz, čo ti?
Zadvihnúť var’ batoh trávy,
  sto bár výsypkov je v ňom
pre tie vaše bachry kravy,
  i dve hrsti dôdatkom…?
Vďačne! len mi očkom blesni;
nie tak, ako mrmaj v piesni
,Žalo dievča, žalo trávu…‘
až sa hnevám na ohavu!
  vsadil bych mu — kosiskom —
A či si sa porezala?
Kolocier, ľaď! krv hneď staví;
vranieho skôr priniesť sala?…
Či odvaliť mám až kameň
— silu spuchať, páč! toť, ramien,
v očiach sťaby zakresanô —
  ten? ten, áno,
  zo srdiečka…?
rec úprimne, jak keď mame —
a je, kotúľ! kopŕc! ameň,
vo Vlčej hen dakde jame…“
prisadol k nej zrezka.
                       Viečka
sklopila, hneď ako stena
bledá, vari že sa zľakla
červená hneď ako fakľa,
z hnevu čajs’, bo — odvrátená —
Nedalo však pozerať jej
    do slniečka
    v plnej žiari,
trebárs mračnej znova tvári,
slzami až pozaliatej:
zanovite trhnúc sebou,
mrskla okom na suseda,
príkre riekla: „Či sa sluší
vypočúvať mládencovi,
    úbohá čo dievčina,
    keď ju v srdci omína
    tŕň či šíp… ba viacej… môž’,
      ostrý nôž…
nažaluje tíško poľu?
i to svedkom vlastnú roľu —
Môž’š sa hanbiť v celej duši,
pokoja keď druhej nedá;
lebo nemám preds’ nič s tebou
     spoločného —
     Joj-joj! že ho…
Iď! kde vieš, po svojej práci —“
     „Óvi! óvi!“
zhíkol, uštipnutý slovy.
Ujsť? — nie! had ho nevyruší.
„Marka! ej sme neboráci
    oba, oba!
jojdáme až pod potrebou
lieku, újesť žiaľu-bôľu…
vytrvale — okázale.
     Cnieš si? ale
robím, vedz, čo všetci robia:
počúvam, bo mám, hľa! uši,
obe zdravé, otvorené
pre nárek zvlášť — ani vráta;
pozerám, bo mám i oči,
ktoré vidia, vlas hoc tenie
ako svetla zamútenie,
a to, pravda, že ich kole —
     Vinovatá!
čiernu stužku vo vrkoči…
širák môj, hľaď, kvietím máta —
Voniam aj, ff! tuhú… inu,
iste dúšku materinu;
bez rosy dnes svitlo pole: —
protiveň! že tvár preds’ močí…
… O pomoc si skríkla, vskutku,
od bôľu, či od zármutku;
     mám k nej vôle:
celú som ju zabral z domu,
     srdce k tomu…
A veď som tiež doma v poli;
človek stretá — slovo stratí —
Hô! hô!…“ okríkol vtom voly
    na úvrati.
„Bol som uťať ďateliny
    ku pôdoju.
Reku, idúc do dediny,
zavezmem i nošu tvoju,
a na noši, Marka, teba —“
„Nechcem!“ vzbĺkla ani slama;
    „dosť i sama,
neboj, vládzem uniesť batoh;
zadvihnúť mi — zrobí briežok.
A nač sta mi nohy treba?
    ak nie chodiť,
bosáčke, keď cvála bosák;
použiť ich — na odbežok,
hej! sa striasť skôr, jak ty, mátoh,
hoc aj — bárby, strata slabá —
skydnem, vraziac si ten kosák
    do pŕs zrovna:
miesto sĺz sa v krvi brodiť
raz! ak vstanem, nešikovná…“
Chcela vstať, však pridržal ju.
„… Nechcem: ľahko sa to hrkne,
ľahko, jak sa strhne hába,
ľahšie psu jak kôrku hodiť;
v očiach ale — svrbne, mrkne…
     Odpor, no-no!
výčitkovú na pochvalu —“
Zamyslel sa, lístok maty
mädliac prsty.
               „Marka, onô —
Užtoveru! divím sa ti,
    takto želieť:
  z ruže predtým červenej,
  ako len ten oheň! hej,
na akúsi… blednúť, belieť,
žltnúť… ba bez babizne liet
už aj opŕchať deň čo deň,
  náhle na um zíde jej!…
    Škoda jasna
v oku, ružového líca;
neverník, či toho hoden!?
pováž, keď si prenešťastná —
trpíš, až ti srdce puká,
hynieš — ani v máji lúka
pustošiacu pre povodeň…
  On a jeho — frajerka,
zas, toť! — srdcu nevernica,
  jak z nej spadla zásterka,
úškľabná tá náličnica —
vďačný som! tu na to ruka…
och, tí sa len rehcú na tom,
hodení si do náručia!
Z tvojho srdca, hej! krú pijú,
z duše tvojej jedia radosť
    s akým chvatom!
  oba podobný si hosť;
  lebo načo by im pôst
na stole tom vrchovatom,
  ako ho ty nakladáš,
  majú po — obžerstvo dosť,
  pokým dôjdu — na sobáš…
Tvoju, áno, trovia mladosť;
    tak sa tučia
na tulipán, pivóniu…
vrhnutí si do náručia!
Nuž, ty, rozgazdiná rúča,
dáš im, kým sa neochvátia?
     neopijú?
Keď ich, to i tvoja žiadosť…?
Šialená až márnotrata!
Celý svet vie: to ich šťastie,
  hrdličia tá milota,
  čerta! — skorej vrabäcia,
  z tvojho, hej! im života,
sťa omelo vŕby,^[278] rastie —
  Rec, kto sa tu utráca?
Hriešna až, tak vinovatá!…
Vidíš, ja sa ináč držím;
     keď aj hreším,
rovno sa i vtedy teším:
hoc aj úškrn hlúpych tŕžim.
Zaspievam si, zatancujem
v krčme, nôty rozkazujem…
Skríkam-zhúkam, keď som v poli,
až sa ozvú od chotára
do chotára hory-doly,
rozuteká tôňa, chmára
     do pieratka —
To je moja pomsta sladká!…
Nože, sa im i my smejme
a si — a si — rozumejme:
     dvaja — sklamaní;
     kde ten, kto nám zabráni?…
Deti, sme sa mali radi —
Ozaj, ,… si len húsky pásla…
Ešte ťa len kolembali…‘
     mohol bych ti zaspievať;
ale žihľava, vraj, s plotom
     spríbuzneli… túkla mať,
fúkla! no a svieca — zhasla,
       nahnúc knôtom —
Otec jej však nezapáli,
brat bár, kmotor, richtár radí…
Šuknul do pazúch aj, za tyl:
ocieľku, vraj! kremeň stratil,
zostalo mu iba — práchno
v kešeni… v tej, čo ju češe:
a tým — kováč! nezakreše
    ohňa… Ach, no!
skärky robím so životom…^[279]
a či vlastne v jeho pôde
  ľahkým pluhom…
                 Čože potom?
  Spolu zbehali sme sady,
    lúky, polia,
  zaodeté do parády
  jarabatej krásy, vnady,
  ruka v ruke, v zlatej zhode
       o pohode;
  stvárali tam zábavky,
  retiazočky z púpavky…
  Prečo praskli? Dobre vieš;
  nezvaľuj tiež na faleš: —
    ľudská bola,
a nie, oj! nie božia vôľa —
Z tejto vôle vyššej teraz
      — príklad neraz —
prejsť nám, uver, skok! z pút muky
  do ľúbosti pletiva,
  pradiva i tkaniva —
  Všetko zvládzu ohnivá
dvoch sŕdc, štyri verné ruky!…“
    Neodsekla;
na voloch zhral párny zvonec,
vtáča zaspievalo v kríčku —
    Neodriekla:
v chvení pery, zábron v líčku,
cupká trávnej plachty koniec…
            *
Jurík pohol, prasknúc bičom,
volky domov po výhone;^[280]
puká šťastným pohoničom.
Na voze si, na batohu,
  sťa na tróne
Marka sedí a sa — smeje…

Medzička kde, na kre lôhu
čierna stužka placho veje — —