Zlatý fond > Diela > Kratšia epika zo života dedinského ľudu


E-mail (povinné):

Pavol Országh-Hviezdoslav:
Kratšia epika zo života dedinského ľudu

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Pavol Tóth, Mária Kunecová, Silvia Harcsová, Daniela Kubíková, Daniel Winter, Iveta Štefániková, Katarína Maljarová, Ivana Černecká, Lucia Muráriková, Iveta Brejcakova, Dušan Kroliak, Eva Štibranýová, Slavomír Kancian, Radmila Pekárová, Monika Harabinová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 455 čitateľov

Potecha

[277]


Na medzičke sedela;
slnko vychádzalo práve —
Zaplakala usedave,
horekujúc: „Bože! Bože!…
Nebudem viac veselá;
je mi, ach! už po mladosti,
po živote v šťastí, v zdraví,
po radosti —
po ľúbosti!… Neuľaví
mater mi viac — nespomôže!
ani totka prostoreká,
doktor nie, nie apatieka,
nik! nik na tom svete!…“
„Čože?
čo to? ako?
Tu máš, Marka, priateľa!
od päty, vidz, do tej hlavy,
širokých pliec, ramien silných,
s inými, hoj! nerovnako,
nejednako…“
k nej tak Jurík Kúdeľa,
úsmech v tvári… Zastal; bosú
o ker lôhu oprel kosu.
„Z roboty chcem do roboty!
bystrých nôh vždy, rúk vždy pilných:
pomôcť, Marka, povedz, čo ti?
Zadvihnúť var’ batoh trávy,
sto bár výsypkov je v ňom
pre tie vaše bachry kravy,
i dve hrsti dôdatkom…?
Vďačne! len mi očkom blesni;
nie tak, ako mrmaj v piesni
,Žalo dievča, žalo trávu…‘
až sa hnevám na ohavu!
vsadil bych mu — kosiskom —
A či si sa porezala?
Kolocier, ľaď! krv hneď staví;
vranieho skôr priniesť sala?…
Či odvaliť mám až kameň
— silu spuchať, páč! toť, ramien,
v očiach sťaby zakresanô —
ten? ten, áno,
zo srdiečka…?
rec úprimne, jak keď mame —
a je, kotúľ! kopŕc! ameň,
vo Vlčej hen dakde jame…“
prisadol k nej zrezka.
Viečka
sklopila, hneď ako stena
bledá, vari že sa zľakla
červená hneď ako fakľa,
z hnevu čajs’, bo — odvrátená —
Nedalo však pozerať jej
do slniečka
v plnej žiari,
trebárs mračnej znova tvári,
slzami až pozaliatej:
zanovite trhnúc sebou,
mrskla okom na suseda,
príkre riekla: „Či sa sluší
vypočúvať mládencovi,
úbohá čo dievčina,
keď ju v srdci omína
tŕň či šíp… ba viacej… môž’,
ostrý nôž…
nažaluje tíško poľu?
i to svedkom vlastnú roľu —
Môž’š sa hanbiť v celej duši,
pokoja keď druhej nedá;
lebo nemám preds’ nič s tebou
spoločného —
Joj-joj! že ho…
Iď! kde vieš, po svojej práci —“
„Óvi! óvi!“
zhíkol, uštipnutý slovy.
Ujsť? — nie! had ho nevyruší.
„Marka! ej sme neboráci
oba, oba!
jojdáme až pod potrebou
lieku, újesť žiaľu-bôľu…
vytrvale — okázale.
Cnieš si? ale
robím, vedz, čo všetci robia:
počúvam, bo mám, hľa! uši,
obe zdravé, otvorené
pre nárek zvlášť — ani vráta;
pozerám, bo mám i oči,
ktoré vidia, vlas hoc tenie
ako svetla zamútenie,
a to, pravda, že ich kole —
Vinovatá!
čiernu stužku vo vrkoči…
širák môj, hľaď, kvietím máta —
Voniam aj, ff! tuhú… inu,
iste dúšku materinu;
bez rosy dnes svitlo pole: —
protiveň! že tvár preds’ močí…
… O pomoc si skríkla, vskutku,
od bôľu, či od zármutku;
mám k nej vôle:
celú som ju zabral z domu,
srdce k tomu…
A veď som tiež doma v poli;
človek stretá — slovo stratí —
Hô! hô!…“ okríkol vtom voly
na úvrati.
„Bol som uťať ďateliny
ku pôdoju.
Reku, idúc do dediny,
zavezmem i nošu tvoju,
a na noši, Marka, teba —“
„Nechcem!“ vzbĺkla ani slama;
„dosť i sama,
neboj, vládzem uniesť batoh;
zadvihnúť mi — zrobí briežok.
A nač sta mi nohy treba?
ak nie chodiť,
bosáčke, keď cvála bosák;
použiť ich — na odbežok,
hej! sa striasť skôr, jak ty, mátoh,
hoc aj — bárby, strata slabá —
skydnem, vraziac si ten kosák
do pŕs zrovna:
miesto sĺz sa v krvi brodiť
raz! ak vstanem, nešikovná…“
Chcela vstať, však pridržal ju.
„… Nechcem: ľahko sa to hrkne,
ľahko, jak sa strhne hába,
ľahšie psu jak kôrku hodiť;
v očiach ale — svrbne, mrkne…
Odpor, no-no!
výčitkovú na pochvalu —“
Zamyslel sa, lístok maty
mädliac prsty.
„Marka, onô —
Užtoveru! divím sa ti,
takto želieť:
z ruže predtým červenej,
ako len ten oheň! hej,
na akúsi… blednúť, belieť,
žltnúť… ba bez babizne liet
už aj opŕchať deň čo deň,
náhle na um zíde jej!…
Škoda jasna
v oku, ružového líca;
neverník, či toho hoden!?
pováž, keď si prenešťastná —
trpíš, až ti srdce puká,
hynieš — ani v máji lúka
pustošiacu pre povodeň…
On a jeho — frajerka,
zas, toť! — srdcu nevernica,
jak z nej spadla zásterka,
úškľabná tá náličnica —
vďačný som! tu na to ruka…
och, tí sa len rehcú na tom,
hodení si do náručia!
Z tvojho srdca, hej! krú pijú,
z duše tvojej jedia radosť
s akým chvatom!
oba podobný si hosť;
lebo načo by im pôst
na stole tom vrchovatom,
ako ho ty nakladáš,
majú po — obžerstvo dosť,
pokým dôjdu — na sobáš…
Tvoju, áno, trovia mladosť;
tak sa tučia
na tulipán, pivóniu…
vrhnutí si do náručia!
Nuž, ty, rozgazdiná rúča,
dáš im, kým sa neochvátia?
neopijú?
Keď ich, to i tvoja žiadosť…?
Šialená až márnotrata!
Celý svet vie: to ich šťastie,
hrdličia tá milota,
čerta! — skorej vrabäcia,
z tvojho, hej! im života,
sťa omelo vŕby,[278] rastie —
Rec, kto sa tu utráca?
Hriešna až, tak vinovatá!…
Vidíš, ja sa ináč držím;
keď aj hreším,
rovno sa i vtedy teším:
hoc aj úškrn hlúpych tŕžim.
Zaspievam si, zatancujem
v krčme, nôty rozkazujem…
Skríkam-zhúkam, keď som v poli,
až sa ozvú od chotára
do chotára hory-doly,
rozuteká tôňa, chmára
do pieratka —
To je moja pomsta sladká!…
Nože, sa im i my smejme
a si — a si — rozumejme:
dvaja — sklamaní;
kde ten, kto nám zabráni?…
Deti, sme sa mali radi —
Ozaj, ,… si len húsky pásla…
Ešte ťa len kolembali…‘
mohol bych ti zaspievať;
ale žihľava, vraj, s plotom
spríbuzneli… túkla mať,
fúkla! no a svieca — zhasla,
nahnúc knôtom —
Otec jej však nezapáli,
brat bár, kmotor, richtár radí…
Šuknul do pazúch aj, za tyl:
ocieľku, vraj! kremeň stratil,
zostalo mu iba — práchno
v kešeni… v tej, čo ju češe:
a tým — kováč! nezakreše
ohňa… Ach, no!
skärky robím so životom…[279]
a či vlastne v jeho pôde
ľahkým pluhom…
Čože potom?
Spolu zbehali sme sady,
lúky, polia,
zaodeté do parády
jarabatej krásy, vnady,
ruka v ruke, v zlatej zhode
o pohode;
stvárali tam zábavky,
retiazočky z púpavky…
Prečo praskli? Dobre vieš;
nezvaľuj tiež na faleš: —
ľudská bola,
a nie, oj! nie božia vôľa —
Z tejto vôle vyššej teraz
— príklad neraz —
prejsť nám, uver, skok! z pút muky
do ľúbosti pletiva,
pradiva i tkaniva —
Všetko zvládzu ohnivá
dvoch sŕdc, štyri verné ruky!…“
Neodsekla;
na voloch zhral párny zvonec,
vtáča zaspievalo v kríčku —
Neodriekla:
v chvení pery, zábron v líčku,
cupká trávnej plachty koniec…
*
Jurík pohol, prasknúc bičom,
volky domov po výhone;[280]
puká šťastným pohoničom.
Na voze si, na batohu,
sťa na tróne
Marka sedí a sa — smeje…

Medzička kde, na kre lôhu
čierna stužka placho veje — —



[277] (Rukopis.)

297, 30: hľadz — hľaď; 299, 14: hyneš — hynieš; 299, 21: rechcú — rehcú; 299, 34: pivoniu — pivóniu; 300, 32: žíhľavy — žihľavy; 301, 12: sbiehali — zbehali; 301, 34: neodrekla — neodriekla; 302, 7: na kri — na kre.

[278] sťa omelo vŕby — ako chvojka vŕby

[279] skärky robím so životom — skärok je vybočenie pluhom z brázdy pre kameň, alebo pre inú prekážku, keď oráč nedržal pluh pevne; tu má výraz zmysel metaforický: i Juríkov život takto vybočil, ale len dočasne

[280] výhon — kus poľnej cesty za dedinou, kadiaľ vyháňajú kravy na pašu





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.