Kratšia epika zo života dedinského ľudu

    Obľahla vdovica. Na smrtnom loži
      stenká si, rukama zmieta.
    Čelom jej civým sa rosička množí,
      jakby tam ľalie kvieťa —
    A ako zdychcú vše ústa jej zhorené,
      bledú tvár zakaždým zlieta
    tôňa kás’, črtne ňou podivné znamenie.

    Tri dcéry, ľúbôstky, obstali lože.
      Patria v ten obličaj drahý.
    Písma kto neznalý, čítať či môže?
      A predsa chápu: kej váhy
  tône tej stupaje… V úzkostnom pocite
      lúštia tie osudné ťahy:
  „Mamičko! mamičko! mamičko! nemrite…“

  Prehliadla na krik ten, preriekla lkave:
      „Cit,^[19] moje — kuriatka zlaté,
  lepšie mi…“ „A čo vám…? Popraviť hlave?“
      „Nôžky zhriať?“ „Liek var’ skôr! nate…“
„Pokoj len — Obráťte k stene — tak —“ „Páľu šľah
      dych váš až! Smäd šak ver’ máte?
Och, čím ho…?“ „Vodičky — z pramienka — V chrastiach, ach —“

Všetky tri skokli, sťa zdivené, z rámu
      popadli krčiažky v dlane.
„Občerstviť… uzdraviť mamičku! mamu…“
      zjačiac vše, strminou stráne
bez duše trielili — Zdroj však kde vyviera,
      dobehnúc: „Nezamúť!…“ „Hľa, nie…“
veň jedna pred druhou opretek začiera.

„Oj, mati, matička! krčah už plný,
      holúbkou letím s ním dolu —“
„Načrela i ja, až z neho sa vlní…
      Trápiť ťa stratí smäd vôľu!
Skáčem… Huch, kameň zlý!…“ „Ja tiež, až ,črp-črp’ tiež
      na našu zemičku holú —
Funím… Pusť, mrcha šíp!… Osvežieš, ozdravieš…“

Pribrnkla Marienka, skudlené vlásky:
      „Voda tu, mamičko! pite —“
Katrenka hupla dnu, na čele vrásky:
      „Z mojej tiež…“ Džbán vzniesla hbite:
„Prst som, ach…“ K ostatku vrazila Zuzička,
      vráž^[20] líčkom, krvavé nite:
„Zabavil šíp ma… Joj, i z mojej trošíčka!…“

Polapli mater hneď za ruku pravú:
      meravá — Chytili zbôčka,
od steny nahli ju, nadvihli hlavu:
      okväcla — Sklenené očká;
nedýcha… Obličaj biely tak: zmizol tieň —
      Nadarmo v nádobkách ločká:
neskoro!… v každej z nich žaloby priehlbeň.

K posteli devušky prikľakli v riadku.
      Vzopäli kŕčové ruky;
skvílili… Pozrú zas na tvár tú sladkú,
      pokoj kde, bez znáčku muky.
Kvília, hneď hľadia tak deň, večer celičký;
      do vody — žalostné zvuky —
padajú, žblnkajú zhusta ich slzičky.