ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Dievčička, máš rozum? toľký batoh trávy!
Presilíš sa, Bože!…“ „Ejha! — hŕbka spolu,
mamko —“ „Odkiaľ len ho vlečieš?“ „Spod Dúbravy —“
„Hrúza!… Pomôžem ti zhodiť!“ „Už je dolu
z chrbta — vidíte, že ľahko! Veď som dievka
ako kopa, zdravá… a nie stebla cievka.“

„Len raz ublížiš si — budeš žobrák, tuším,
zmŕzam — od tých námah, hriešnom po výčine;
a čo sa ťa preto všehdy naharuším!^[9]
neslúchneš —“ „Zelina zlá vám nevyhyne,
mamičko: — i pre nás porekadlo vraví —
Hľaďte, šak sťa majrán…? Nabúriaže kravy^[10]

od pospasu toho!…“ „Neteší ma nijak
pôdoj, keď sa takto moríš —“ „Ak by ale
nepustili šustom mlieko: popchnem kyjak
a s tým, vystíhať ho,^[11] vpálim do maštale!…
Stračka, prvôstka, viem — lenže otelená —
nesklame… Tá, mamko, šak chvost môjho vena?“

„Iď, blázonko! i dve… Ale spotená si,
mokrá!…“ „Uschne priam —“ „Nič! takoj si tu prehoď
hábku, v humne — Počkaj, prihladím ti vlasy;
za zrkadlo, šak?… Veď chránim ťa, ach! nehôd,
jedináčku; no, ty… cent za lôtik berieš…^[12][13]
Len sa vydaj: za rok na handru sa zderieš!“

„Veruže sa vydám! — Čujte, čo vám poviem,
čo sa mi dnes stalo? — Ako som tam žala
v chrasti — pravda, ako že sa Uľkou zoviem —:
kukučka vám naraz z bučka zakukala,
na mňa doprosta!… Nie, nehovorím s chvastom —“
„Nono! — čo tej z dievky sotva v sedemnástom…?“

„Už je tak. Raz iba zakukala sprvu.
Myslím si: mňa volá, chce mi prorokovať;
spýtam sa jej… Jaj! zas cítim v oku mrvu,
múša var’ pozrite!“ „Nič v ňom… A tu ovad
rypnul ťa, až krú!…“ „Tiež po jej prvom vzkriku,
keď už otázku som mala na jazyku.

Reku, kukučka! ty veštka znamenitá,
keďže už i o mňa takto ľúbezno dbáš:
povedz mi, nač sa ťa nejedna z diev pýta:
,Koľko mi rôčkov dáš, kým pôjdem na sobáš?‘
Šuchot čujem, prelet na zelenom buku;
riekla prívetive: ,Kuku! kuku! kuku!‘

Tri…? Ej, stará budem, kukulienko, veru!
Nepreteká pre mňa mládencov sa chasa…“
„Stará?… Mívaš, skoro zaväziť dám dcéru?^[14]
I predbehy budú: boháčka si! krása…
Sťa tá hviezda blysneš v oči nejednomu;
no ja nezverím ťa, oj nie — lecikomu.“

„Ale, mamko, aká všetečná som bola!
Pýtam sa vám jej — až tvár mi hanbou blčí —:
Mudráčka! rec, ak vieš, a mi riecť ti vôľa,
kedy bude svadba…? V jaseni? čo? Mlčí.
Na fašiangy? Nemá. Takto v krásnom máji?
Zakukala —“ „Dosť už, dievča! o vydaji.“

„Ešte sa jej doviem — pokoja mi nedá —:
moc mám očiek — rôčkov — žitia na reťazi…?
Porác, bosorka, ty!… Viem, som zdúpla, bledá;
čakám — tŕpnem — ,Kuku!‘ znáhla — po tri razy —“
„Pre Boha! čo zmýšľaš? Človek sa len trápi…
Kravy prídu! dojiť… Variť: dôjdu chlapi!…“

— V tomže ešte roku tvrdej za jesene,
keď už gazdi všetko pozvážali z rolí,
stodoly po hrebeň stáli navrstvené,
pivnice i jamy tiež tak plné boli:
cupla Vareška k nim, chýrna rapotačka: —
Vraj, vtačicu hľadá pre — dobrého vtáčka…

„Chvalabohu!“ tľoskla, „hoj — i svadbiť! — chleba.
Hať ho i u —“ zhúdla popred gazdu meno.
„Málo do misy ich, viac ich k toľkej treba…
Diel synovi dajú; vy tiež, pravda! veno —
Ale čujte všetci!… Jurko od Brezuľkov!…
A veď poznajú sa dobre heno — s Uľkou.

Prikryte, vy… ty, mať, a je — prežehnanô.
Uvidíte, tak i na nebi Ten mieni…“
Otec: „Čo ty, dievča?“ „Nie môj rôčik, ňaňo.“
Habkal starší, mladší brat stál zadumený.
Mať vtom, skub! niť: „Zuza! hoc by sama rada
išla, odporujem!… Veď je ešte mladá.“

— Vo fašiangy práve v roku nato druhom,
myk! k nim Ryšáň, pytač — od Časovie Miša,
rečník nadiv!… Skončil po zájdetí kruhom:
„Dajte Ulianu mu!… Nie ver’ hlúpa kyša:^[15]
smotana tam všetko! Starý, jak vy, gazda;
syn sám, chlapík… Darmo neposlujem azda?

Chvíľka tu — tam Časo! Čas sa zíde s chvíľkou
justik vhod. Im život — napriek poviazaniu —
potečie, ťaj!… nielen uzol za kosílkou;
skôr sťa priadke vlákno — hodvábneho ľanu.
Priečia sa, viem… Ručím, aj sa k sebe hodia,
ako so studničnou potočná vše voda…“

„Nuž, čo, dievča?“ otec vtom. „A ty, čo, stará?
Odpraviť to šťastie a či si ho ceniť…?“
Dcéra: „Nie môj rôčik —“ „Vždy o rôčku tára!…“
prchko mať. Syn starší: „Tiež bych sa rád ženiť —
Dobrá nevesta tiež odmeniť vie matku —“
Uľka však: „Rok počkám — počkaj i ty, bratku!“

— Tretí máj. — Mať v krik: „Zas koľký batoh trávy!
Už sa zmárniš, stvora —“ „Nebojte sa, mamo!…“
„Skaď ho teružíš?“ „Kde celec… spod Dúbravy.“
„Strach!… Daj, zložím —“ „Aha! zo mňa letí samo —“
„Prešinie ťa — hľa! si chytila sa boka.“
„Pichlo ma —“ „Keď ťaháš! hoc sa ti dosť hôka.^[16]

Preobliecť sa poď —“ „Som suchá. Páľa slnka
pozobala chytro, ak kde bolo rosy.
Smäd ma škrel až… Vblízku naraz prameň zžblnká;
napila som sa: i hneď, sťa kameň, čosi
cítim tu — tu —“ „Vidíš! chlípeš rozpálená —“
„Prejde…“ „Drví ťa — máš! Nevieš, od trápenia…“

Obľahla. Sťa fakle horeli jej líca…
Dovolaný doktor pokrucoval hlavou,
hmkal — Zánet, bojsa? bojsa, úložnica?^[17]
domáci naň teskno… s prosbou naliehavou;
uchlácholil — „Mamko“, šepla — „Kde ťa bolí…?“
„Keď ozdraviem — šak, hej? — vždy vám zrobím kvôli.“

Balušila skoro. (Deň i noc kríž pre nich
všetkých; pre mater však kríž najvyššej miery.)
„Rôčik tu — môj vydaj… Popod stenu ženích
frčí, štrngá — Vkročil — stúpa odo dverí —
Škaredý, juj! nechcem — Na mňa zuby škerí:
rata! — Nedajte si, mamo! jemu dcéry…“

Ale musela ísť zaňho — Do komôrky
vniesli na — dosku ju… I vtom, jak jej zvonia,
po dvore sa kutí mať, prúd plačúc horký;
kde strnula, i tak vykladala ona:
„Bodajs’, kukučko! viac hlasu nevydala,
keď si mi, ach, dcéru na smrť zakukala…“