Zlatý fond > Diela > Kratšia epika zo života dedinského ľudu


E-mail (povinné):

Pavol Országh-Hviezdoslav:
Kratšia epika zo života dedinského ľudu

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Pavol Tóth, Mária Kunecová, Silvia Harcsová, Daniela Kubíková, Daniel Winter, Iveta Štefániková, Katarína Maljarová, Ivana Černecká, Lucia Muráriková, Iveta Brejcakova, Dušan Kroliak, Eva Štibranýová, Slavomír Kancian, Radmila Pekárová, Monika Harabinová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 455 čitateľov

Deľba dedičstva

[247]


Sotva otca pochovali,
povie Jozef, starší brat:
„Bratre, Janko!… spolný žiaľ i
bôľ; no spolu gazdovať
nejde, uznáš… A veď, spolky
že čertove sú, vraj, volky:
šak i otec…!“ „Častokrát.“

„Rozdeľme si tedy pekne,
keď to bieda s výplatou,
dedičstvo“, ten ďalej riekne;
„korisťou síc bohatou
kdeby!… Či sa ti tak páči?“
„Podeľme sa“, prikryl mladší,
„jak sa svedčí na bratov.“

„Dobre! tu máš na to ruku…
I jak bys’ v tom pozašiel?“
„Nuž, rozpolil zem i lúku;
a kto zhora vezme diel
v zemi, maj ho z lúky zdola,
a naopak: to je pola!…
Kto by ináč deliť chcel?“

„Ale, Janko!… ja som gazda,
zamestnancom u trati
ty… mne vzácnou každá brázda;
Pánboh ti to odplatí!…“
„Čo? mne strkáš v diel cel lúky?
Na to nemáš mojej ruky: —
včude byľ — breh skalnatý!…“

„Ty si bzíkaš na tátoši —“
„Žena zem si obrobí.“
„Vynesieš mu senka v koši…“
„Nestroj posmech z chudoby;
mrzko!…“ Janko zbledol v tvári.
„Ejha, braček, cnieš si vari?
Žartík leda, bez zloby —

Vidí hen to slnko, že ti
nechcem krivdy; ale, vieš,
mám tej perepúti: detí —“
„Keď ich ty máš, mám ich tiež!
I tým kus tej role treba,
urodiť im bochník chleba;
nevydá ho grapy pleš…“

Ženy sa v to zamiešali.
Ona: „Švagríčku, ach pusť
zem nám… Božej dôjdeš chvály!
Ty máš plácu; no my? Just
zárobok len prácnym potom —“
Druhá: „Môj hrá so životom!…“
Jozef: „Pst! Nám dajte húsť —

Buď ti, bratku, podľa vôle —“
„Podľa pravdy, práva, rec!“
„Ech, čo! tá vždy oči kole;
no a to je pánov vec,
spravia, jak chcú. Radšej — lósy!…
Ale ešte mám riecť čosi —
„Zasa vŕtol nebožiec?

„Von s ním! —“ „Oprobujme šťastie!
Do lutrie[248] staviavaš
rád: — môž’, tu ti hurtom vzrastie…“
„Na lúke, šak?“ „Satanáš…“
žena šeptmo. „Pozor, Janko!
má za lubom…“ „Ako, pánko,
pred ženou tak vážnosť máš?…

Moja, pozri, nepohne sa —
Čaká, tíško čupí si;
najviac, akže v duchu plesá:
hyd dychtivý do misy
že bude môcť ľahšie chovať:
je ti každé ani ovad…“
„Kľučky!…“ „Hm, lov dákysi?…

Toť, sú losy vo klobúku!
Právom mladších ťahať ráč;
čie prv vyjmeš meno, lúku
ten si má…“ Jankova v plač;
muža zdŕža: „Nedaj sa mu!
Vidím, vykopal nám jamu…“
„Váhaš?…“ „Ťahám, posmievač!…“

Vyňal los, rozkrútil: ,Jano‘,
strnul… „Hop, lós druhý sem!
Či tam ,Jozef‘…?“ „Sám tu, hľa — no
šúľok, zmok var’… Džgance[249] jem,
nie…“ „Ejch, brat, si furták — kruták —“
„Varuj!…“ Prsty spukal: „Nu, tak
lúka tvoja, moja zem!“

„Oklamal ťa pri tej veci!“
skríkla žena. „Nepristaň!…“
„Súsedi tu ako svedci,
jasno — dvere dokorán —;
nezavrátiš — znectiteľa?“
Ján však pot si stiera z čela,
mäčká znáček, hľadí naň —

„Oklamal…“ diaľ vykladala,
„ožobráčil… Ach, môj hrob;
už som si vás odchovala…“
Ledva si ju prebral z mdlôb.
„Neboj! Boh nás neopustí…“
„Tak je“, Jozef, žmyknúc ústy;
„s ním kos tam a, Jožo! kop…“

Rozišli sa: s žiaľom-vzdychom
Janovci, a za nima
Jozefovci v smiechu tichom…
„Terno trafil; nech si má!…“
Doma zaraz žena škvarí
stehno v pospas na tie čary,
a on drobizg objíma. —

I gazdujú, ako vedia.
Na lúke, ej! natúla
trávnica sa: — štica leda…
Ale Jozef, papuľa,
bujnú rúbuc trojku pri nej,
musí zadrieť do švagrinej:
„Za šechtár, šak, Rysuľa…!?“

Vyžívajú, ako môžu.
Mládze nezná poľana.
Jozefovci vyšli k zbožiu,
pšenicu žnú od rána:
zlato… Zhučal vlak ni príval:
Jozef v checht, i kosou skýval:
„Fedruješ ver’ šarkana!…“

Večer potom ťažkajú si
muž a žena navzájom.
Lež či ich to trápiť musí?
Pýcha dýcha výsmechom: —
fuč!… Po smiechu plač raz hustý…
Neopustil, neopustí
Boh ich ani napotom!

— Po kosienku skalice tie
ako lebiek hromady
trčia; splajú v prudkom vznete,
keď ich slnce pohladí,
do červena, do zelena…
Žena prešla ožiarená,
sťa duch medzi poklady.

Z vlaku zbadali to páni,
znalci čajs’: ký skalín svit!
Musí sklad byť preskúmaný…
Dali pôdu odokryť:
i z odvekých vrstiev ramien
vypáčujú vzácny kameň:
porfýr[250] snáď či malachit?…[251]

„Čí je bok ten ošumelý?“
„Zamestnanca u trati.“
Prišiel: — ver’ reč o podieli?…
„Synku, chceš byť bohatý?“
dotaz starcov pousmiatych.
„Dáme tridsaťtisíc zlatých…
ináč náč’ tá grapa ti?“

Zjednali sa. Chýr hneď po vsi,
čo s tým získal skáličím?
až to drglo Jozefovi…
Žena: „Máš! — si trešti, čím
zhrešils’ Tak sa lotrom vodí…
Naprav, nechcem hanby, škody,
abo — všetko vykričím!…“

Vkĺzol Jozef okúňave.
„Janko! potkol som sa schvál…
Polovice majme pravé…“
„Už som lúku odpredal,
pridel mi, vieš, kavkli čími…
Riekols’ aj: Boh odplatí mi —
nuž, mám, čo mi požehnal!…“

„Zapravoť!…“ Však nepochodil
Jozef lepšie ani tam.
Rozhodli: Sám kostky hodil,
klamúc oklamal sa sám…
„Vidíš, žena, čo máš z práva!?
Ako chcú, ho páni spravia:
odjakživa povedám.“

Skrotli aj navidomoči.
Jozefovi zhorkol smiech;
i od cudzích ľudí bočí,
od bratancov — na sto viech! —
ba keď rušeň prihrmieva,
dudkom zdurí sa a hnevá…
Smiešno! — hja, dedičný hriech…

Iba v deťoch niet ľsti, zrady
s úlisnosťou prelhanou.
„Strynká, my vás máme rady!…“
s tým prikvitnú do Janov.
„Verím…“ Triumf dobra nad zlom.
Všetkým podá chleba s maslom…
Obraz prvých kresťanov! —



[247] Východiskom nám bol tiež len text z I. vyd. ZSBH (zv. VIII) z r. 1927.

261, 30: lôsy — lósy; 262, 31: do korán — dokorán; 265, 17: odakživa — odjakživa.

[248] lutria — lotéria, hra na výhru predmetov alebo peňažných súm ťahom očíslovaných lístkov (žrebov, lósov)

[249] džgance — halušky, šúľky, akými aj husi nadžgávajú

[250] porfýr — magmatická (pôvodne rozžeravená tuhotekutá kremičitá kaša vo vnútri Zeme) hornina, v ktorej je staršia generácia vtrúsená v kryštáloch do mladšej generácie; upotrebuje sa ako ozdobný kameň

[251] malachit — nerast prekrásnej zelenej farby; väčšie kusy sa upotrebujú v umeleckom priemysle na výrobu okrasných predmetov





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.