ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Sotva otca pochovali,
povie Jozef, starší brat:
„Bratre, Janko!… spolný žiaľ i
bôľ; no spolu gazdovať
nejde, uznáš… A veď, spolky
že čertove sú, vraj, volky:
šak i otec…!“ „Častokrát.“

„Rozdeľme si tedy pekne,
keď to bieda s výplatou,
dedičstvo“, ten ďalej riekne;
„korisťou síc bohatou
kdeby!… Či sa ti tak páči?“
„Podeľme sa“, prikryl mladší,
„jak sa svedčí na bratov.“

„Dobre! tu máš na to ruku…
I jak bys’ v tom pozašiel?“
„Nuž, rozpolil zem i lúku;
a kto zhora vezme diel
v zemi, maj ho z lúky zdola,
a naopak: to je pola!…
Kto by ináč deliť chcel?“

„Ale, Janko!… ja som gazda,
zamestnancom u trati
ty… mne vzácnou každá brázda;
Pánboh ti to odplatí!…“
„Čo? mne strkáš v diel cel lúky?
Na to nemáš mojej ruky: —
včude byľ — breh skalnatý!…“

„Ty si bzíkaš na tátoši —“
„Žena zem si obrobí.“
„Vynesieš mu senka v koši…“
„Nestroj posmech z chudoby;
mrzko!…“ Janko zbledol v tvári.
„Ejha, braček, cnieš si vari?
Žartík leda, bez zloby —

Vidí hen to slnko, že ti
nechcem krivdy; ale, vieš,
mám tej perepúti: detí —“
„Keď ich ty máš, mám ich tiež!
I tým kus tej role treba,
urodiť im bochník chleba;
nevydá ho grapy pleš…“

Ženy sa v to zamiešali.
Ona: „Švagríčku, ach pusť
zem nám… Božej dôjdeš chvály!
Ty máš plácu; no my? Just
zárobok len prácnym potom —“
Druhá: „Môj hrá so životom!…“
Jozef: „Pst! Nám dajte húsť —

Buď ti, bratku, podľa vôle —“
„Podľa pravdy, práva, rec!“
„Ech, čo! tá vždy oči kole;
no a to je pánov vec,
spravia, jak chcú. Radšej — lósy!…
Ale ešte mám riecť čosi —
„Zasa vŕtol nebožiec?

„Von s ním! —“ „Oprobujme šťastie!
Do lutrie^[248] staviavaš
rád: — môž’, tu ti hurtom vzrastie…“
„Na lúke, šak?“ „Satanáš…“
žena šeptmo. „Pozor, Janko!
má za lubom…“ „Ako, pánko,
pred ženou tak vážnosť máš?…

Moja, pozri, nepohne sa —
Čaká, tíško čupí si;
najviac, akže v duchu plesá:
hyd dychtivý do misy
že bude môcť ľahšie chovať:
je ti každé ani ovad…“
„Kľučky!…“ „Hm, lov dákysi?…

Toť, sú losy vo klobúku!
Právom mladších ťahať ráč;
čie prv vyjmeš meno, lúku
ten si má…“ Jankova v plač;
muža zdŕža: „Nedaj sa mu!
Vidím, vykopal nám jamu…“
„Váhaš?…“ „Ťahám, posmievač!…“

Vyňal los, rozkrútil: ,Jano‘,
strnul… „Hop, lós druhý sem!
Či tam ,Jozef‘…?“ „Sám tu, hľa — no
šúľok, zmok var’… Džgance^[249] jem,
nie…“ „Ejch, brat, si furták — kruták —“
„Varuj!…“ Prsty spukal: „Nu, tak
lúka tvoja, moja zem!“

„Oklamal ťa pri tej veci!“
skríkla žena. „Nepristaň!…“
„Súsedi tu ako svedci,
jasno — dvere dokorán —;
nezavrátiš — znectiteľa?“
Ján však pot si stiera z čela,
mäčká znáček, hľadí naň —

„Oklamal…“ diaľ vykladala,
„ožobráčil… Ach, môj hrob;
už som si vás odchovala…“
Ledva si ju prebral z mdlôb.
„Neboj! Boh nás neopustí…“
„Tak je“, Jozef, žmyknúc ústy;
„s ním kos tam a, Jožo! kop…“

Rozišli sa: s žiaľom-vzdychom
Janovci, a za nima
Jozefovci v smiechu tichom…
„Terno trafil; nech si má!…“
Doma zaraz žena škvarí
stehno v pospas na tie čary,
a on drobizg objíma. —

I gazdujú, ako vedia.
Na lúke, ej! natúla
trávnica sa: — štica leda…
Ale Jozef, papuľa,
bujnú rúbuc trojku pri nej,
musí zadrieť do švagrinej:
„Za šechtár, šak, Rysuľa…!?“

Vyžívajú, ako môžu.
Mládze nezná poľana.
Jozefovci vyšli k zbožiu,
pšenicu žnú od rána:
zlato… Zhučal vlak ni príval:
Jozef v checht, i kosou skýval:
„Fedruješ ver’ šarkana!…“

Večer potom ťažkajú si
muž a žena navzájom.
Lež či ich to trápiť musí?
Pýcha dýcha výsmechom: —
fuč!… Po smiechu plač raz hustý…
Neopustil, neopustí
Boh ich ani napotom!

— Po kosienku skalice tie
ako lebiek hromady
trčia; splajú v prudkom vznete,
keď ich slnce pohladí,
do červena, do zelena…
Žena prešla ožiarená,
sťa duch medzi poklady.

Z vlaku zbadali to páni,
znalci čajs’: ký skalín svit!
Musí sklad byť preskúmaný…
Dali pôdu odokryť:
i z odvekých vrstiev ramien
vypáčujú vzácny kameň:
porfýr^[250] snáď či malachit?…^[251]

„Čí je bok ten ošumelý?“
„Zamestnanca u trati.“
Prišiel: — ver’ reč o podieli?…
„Synku, chceš byť bohatý?“
dotaz starcov pousmiatych.
„Dáme tridsaťtisíc zlatých…
ináč náč’ tá grapa ti?“

Zjednali sa. Chýr hneď po vsi,
čo s tým získal skáličím?
až to drglo Jozefovi…
Žena: „Máš! — si trešti, čím
zhrešils’ Tak sa lotrom vodí…
Naprav, nechcem hanby, škody,
abo — všetko vykričím!…“

Vkĺzol Jozef okúňave.
„Janko! potkol som sa schvál…
Polovice majme pravé…“
„Už som lúku odpredal,
pridel mi, vieš, kavkli čími…
Riekols’ aj: Boh odplatí mi —
nuž, mám, čo mi požehnal!…“

„Zapravoť!…“ Však nepochodil
Jozef lepšie ani tam.
Rozhodli: Sám kostky hodil,
klamúc oklamal sa sám…
„Vidíš, žena, čo máš z práva!?
Ako chcú, ho páni spravia:
odjakživa povedám.“

Skrotli aj navidomoči.
Jozefovi zhorkol smiech;
i od cudzích ľudí bočí,
od bratancov — na sto viech! —
ba keď rušeň prihrmieva,
dudkom zdurí sa a hnevá…
Smiešno! — hja, dedičný hriech…

Iba v deťoch niet ľsti, zrady
s úlisnosťou prelhanou.
„Strynká, my vás máme rady!…“
s tým prikvitnú do Janov.
„Verím…“ Triumf dobra nad zlom.
Všetkým podá chleba s maslom…
Obraz prvých kresťanov! —