Kratšia epika zo života dedinského ľudu

Sotva otca pochovali,
  povie Jozef, starší brat:
„Bratre, Janko!… spolný žiaľ i
  bôľ; no spolu gazdovať
nejde, uznáš… A veď, spolky
že čertove sú, vraj, volky:
  šak i otec…!“ „Častokrát.“

„Rozdeľme si tedy pekne,
  keď to bieda s výplatou,
dedičstvo“, ten ďalej riekne;
  „korisťou síc bohatou
kdeby!… Či sa ti tak páči?“
„Podeľme sa“, prikryl mladší,
  „jak sa svedčí na bratov.“

„Dobre! tu máš na to ruku…
  I jak bys’ v tom pozašiel?“
„Nuž, rozpolil zem i lúku;
  a kto zhora vezme diel
v zemi, maj ho z lúky zdola,
a naopak: to je pola!…
  Kto by ináč deliť chcel?“

„Ale, Janko!… ja som gazda,
  zamestnancom u trati
ty… mne vzácnou každá brázda;
  Pánboh ti to odplatí!…“
„Čo? mne strkáš v diel cel lúky?
Na to nemáš mojej ruky: —
  včude byľ — breh skalnatý!…“

„Ty si bzíkaš na tátoši —“
  „Žena zem si obrobí.“
„Vynesieš mu senka v koši…“
  „Nestroj posmech z chudoby;
mrzko!…“ Janko zbledol v tvári.
„Ejha, braček, cnieš si vari?
  Žartík leda, bez zloby —

Vidí hen to slnko, že ti
  nechcem krivdy; ale, vieš,
mám tej perepúti: detí —“
  „Keď ich ty máš, mám ich tiež!
I tým kus tej role treba,
urodiť im bochník chleba;
  nevydá ho grapy pleš…“

Ženy sa v to zamiešali.
  Ona: „Švagríčku, ach pusť
zem nám… Božej dôjdeš chvály!
  Ty máš plácu; no my? Just
zárobok len prácnym potom —“
Druhá: „Môj hrá so životom!…“
  Jozef: „Pst! Nám dajte húsť —

Buď ti, bratku, podľa vôle —“
  „Podľa pravdy, práva, rec!“
„Ech, čo! tá vždy oči kole;
  no a to je pánov vec,
spravia, jak chcú. Radšej — lósy!…
Ale ešte mám riecť čosi —
  „Zasa vŕtol nebožiec?

„Von s ním! —“ „Oprobujme šťastie!
  Do lutrie^[248] staviavaš
rád: — môž’, tu ti hurtom vzrastie…“
  „Na lúke, šak?“ „Satanáš…“
žena šeptmo. „Pozor, Janko!
má za lubom…“ „Ako, pánko,
  pred ženou tak vážnosť máš?…

Moja, pozri, nepohne sa —
  Čaká, tíško čupí si;
najviac, akže v duchu plesá:
  hyd dychtivý do misy
že bude môcť ľahšie chovať:
je ti každé ani ovad…“
  „Kľučky!…“ „Hm, lov dákysi?…

Toť, sú losy vo klobúku!
  Právom mladších ťahať ráč;
čie prv vyjmeš meno, lúku
  ten si má…“ Jankova v plač;
muža zdŕža: „Nedaj sa mu!
Vidím, vykopal nám jamu…“
  „Váhaš?…“ „Ťahám, posmievač!…“

Vyňal los, rozkrútil: ,Jano‘,
  strnul… „Hop, lós druhý sem!
Či tam ,Jozef‘…?“ „Sám tu, hľa — no
  šúľok, zmok var’… Džgance^[249] jem,
nie…“ „Ejch, brat, si furták — kruták —“
„Varuj!…“ Prsty spukal: „Nu, tak
  lúka tvoja, moja zem!“

„Oklamal ťa pri tej veci!“
  skríkla žena. „Nepristaň!…“
„Súsedi tu ako svedci,
  jasno — dvere dokorán —;
nezavrátiš — znectiteľa?“
Ján však pot si stiera z čela,
  mäčká znáček, hľadí naň —

„Oklamal…“ diaľ vykladala,
  „ožobráčil… Ach, môj hrob;
už som si vás odchovala…“
  Ledva si ju prebral z mdlôb.
„Neboj! Boh nás neopustí…“
„Tak je“, Jozef, žmyknúc ústy;
  „s ním kos tam a, Jožo! kop…“

Rozišli sa: s žiaľom-vzdychom
  Janovci, a za nima
Jozefovci v smiechu tichom…
  „Terno trafil; nech si má!…“
Doma zaraz žena škvarí
stehno v pospas na tie čary,
  a on drobizg objíma. —

I gazdujú, ako vedia.
  Na lúke, ej! natúla
trávnica sa: — štica leda…
  Ale Jozef, papuľa,
bujnú rúbuc trojku pri nej,
musí zadrieť do švagrinej:
  „Za šechtár, šak, Rysuľa…!?“

Vyžívajú, ako môžu.
  Mládze nezná poľana.
Jozefovci vyšli k zbožiu,
  pšenicu žnú od rána:
zlato… Zhučal vlak ni príval:
Jozef v checht, i kosou skýval:
  „Fedruješ ver’ šarkana!…“

Večer potom ťažkajú si
  muž a žena navzájom.
Lež či ich to trápiť musí?
  Pýcha dýcha výsmechom: —
fuč!… Po smiechu plač raz hustý…
Neopustil, neopustí
  Boh ich ani napotom!

— Po kosienku skalice tie
  ako lebiek hromady
trčia; splajú v prudkom vznete,
  keď ich slnce pohladí,
do červena, do zelena…
Žena prešla ožiarená,
  sťa duch medzi poklady.

Z vlaku zbadali to páni,
  znalci čajs’: ký skalín svit!
Musí sklad byť preskúmaný…
  Dali pôdu odokryť:
i z odvekých vrstiev ramien
vypáčujú vzácny kameň:
  porfýr^[250] snáď či malachit?…^[251]

„Čí je bok ten ošumelý?“
  „Zamestnanca u trati.“
Prišiel: — ver’ reč o podieli?…
  „Synku, chceš byť bohatý?“
dotaz starcov pousmiatych.
„Dáme tridsaťtisíc zlatých…
  ináč náč’ tá grapa ti?“

Zjednali sa. Chýr hneď po vsi,
  čo s tým získal skáličím?
až to drglo Jozefovi…
  Žena: „Máš! — si trešti, čím
zhrešils’ Tak sa lotrom vodí…
Naprav, nechcem hanby, škody,
  abo — všetko vykričím!…“

Vkĺzol Jozef okúňave.
  „Janko! potkol som sa schvál…
Polovice majme pravé…“
  „Už som lúku odpredal,
pridel mi, vieš, kavkli čími…
Riekols’ aj: Boh odplatí mi —
  nuž, mám, čo mi požehnal!…“

„Zapravoť!…“ Však nepochodil
  Jozef lepšie ani tam.
Rozhodli: Sám kostky hodil,
  klamúc oklamal sa sám…
„Vidíš, žena, čo máš z práva!?
Ako chcú, ho páni spravia:
  odjakživa povedám.“

Skrotli aj navidomoči.
  Jozefovi zhorkol smiech;
i od cudzích ľudí bočí,
  od bratancov — na sto viech! —
ba keď rušeň prihrmieva,
dudkom zdurí sa a hnevá…
  Smiešno! — hja, dedičný hriech…

Iba v deťoch niet ľsti, zrady
  s úlisnosťou prelhanou.
„Strynká, my vás máme rady!…“
  s tým prikvitnú do Janov.
„Verím…“ Triumf dobra nad zlom.
Všetkým podá chleba s maslom…
  Obraz prvých kresťanov! —