Zlatý fond > Diela > Kratšia epika zo života dedinského ľudu


E-mail (povinné):

Pavol Országh-Hviezdoslav:
Kratšia epika zo života dedinského ľudu

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Pavol Tóth, Mária Kunecová, Silvia Harcsová, Daniela Kubíková, Daniel Winter, Iveta Štefániková, Katarína Maljarová, Ivana Černecká, Lucia Muráriková, Iveta Brejcakova, Dušan Kroliak, Eva Štibranýová, Slavomír Kancian, Radmila Pekárová, Monika Harabinová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 455 čitateľov

Margita

[27]


„Kukni oknom, Margito!
kto to vedľa s vozom lezie?
Ťažká fúra…“ „Šurák mladý.“
„Hodný šuhaj!… Cez sito
vidím bár len… A sem hľadí?“
„Šijem, mamko—“ „A čo vezie?“
„Ako z hory — to i to.“

„Oberučný čeľadník!
Hriech mu želiarsky si leniť —
Pri gazdovstve práca toľká!
zdolal by ju ako nik…
Vezmem si ho — za paholka!“
„Za paholka? — Chce sa — ženiť.“
„Skade vieš…?“ „Tak — jeho strýk.“

„Mne sám — inak, sa mi zdá —“
„Sám on?“ „Čože ti tak divné?
Aj mať jeho —“ „Jeho matka?
Za uzly, viem — kým mňa, sťa
koza nôž… vás, sladká, hladká —“
„Po čom farba? — Od protivne…?“
Bodla som sa do prsta.“

„Tak ti treba… Radšej riaď!
drhni…“ mať jej od koryta;
„zajtra sobota —“ „Veď preto
ponáhľam sa dobádať —“
„Parádu, huj! — Na rok leto…“
„Mamko, ste tak — hľuzovitá —“
„Macocha som! a nie mať.“

„Sporajím i zajtra dosť[28]
ku nedeli, že sa musí
všetko lišťať…“ pred zrkadlom
zvŕta sa. „Var’ pre hosť…?“
„Môž’ byť —“ „Pytač — v ústach s piadlom?“[29]
„Bez —“ „Preň práve pečiem z husi —
trtáč, bochník — samá osť…“

— Len že svitlo, Margity
plno v dome: brnká ani
vráb! a myje, čistí, stiera…
Kým mať v bočnej riasnitý
nakladá si čepiec, dcéra
dvor pometá na mrkaní —
Vrzg! vtom — hostia, tuliti!

„Jojoj!“ zjakla, „nestiha —
hanba —“, beží do komôrky,
pripraviť sa, ako svedčí.
Mať už svetlo zažihá;
vyjde s ním, a miesto reči
smiešok na rtoch, mädlí kvorky —
pitvor prezrie: „Kde, si, há?“

Očistom zve, ,kľu-kľu-kľu —‘
„— Vitaj, Janko, ľaď! so strýkom;
teší ma…“ v reč iným hlasom.
„Hybajte dnu pospolu!…
Napiekla som, prikryla som,
naložila radostníkom…
Sadniteže ku stolu.

Prejedzte si, zapite.
… Janko, počuj! Starosť koľká
na mne väzí pri gazdovstve!…
Ak sa vyznáš v súcite:
pomôžeš mi v trudnom vdovstve.
Prijednaj sa — za paholka.
Ako…?“ „Strýku, počnite —“

„Ešte slovka nerecte…
… Chceš byť viacej? — Hádam oje?
gazda až…? Oj! budem rada;
vdovský stav ver’ neresť je.
Nevesta som, viď! i mladá;
majetok, dom… všetko moje!
Máš chuť?“ „Strýku, povedzte!“

Hlavu škrobnul. „Trafiť tu —
klinec, kumšt… Však pováž, synku:
chudobný si! — Také šťastie —
(„Ja milujem Margitu!“)
v každej chrasti nenarastie.
Prvý gazda!…“ glgnul slinku.
„Dcéru pýtam! Margitu!

Tú mi dajte za ženu.“
Skubla kochlatý si čepiec.
„Pastorkyňu? po tak mnohom
šťastí…?“ „Ju!“ (Vtom vkĺzla dnu.)
„Nikdy!… Zbohom i s batohom!
Trúp si, Jano! hlucháň, slepec…“
Dcéra v plač až k zájdeniu…

— V nedeľu hneď za rána
vľúdne mať: „Tvár, dievča, zjasni!
Včera chmára zo mňa bola…
Obleč drahý vigan a
oplecko sneh!… do kostola;
zvolím — Budete pár krásny!
Jemu šepni: Získaná…

Zakrič mu, keď zobral dych:
že ho prijmem — na prístupky!
Na dnes týždeň — oddávanie…
Z Turca príde pokrevných
z rebrovec naň: páni, panie,
perse!…[30] Vahany a stupky…
Sama prejdeš pozvať ich.“

— Pošla deva do Turca.
Darmo matke: „… Popoludní
pozde… Mračná, ľaľaď! siné…“
Okríkla ju: „Nedur sa!
Neomrkneš v pol doline —
na odkazy nezabudni!…
Jeseň hromy neburcia.“

Sotva Strečno odbehla,
príkrej siaži[31] po zákrute:
dážď sa spustil, ako z krhly;
z úbočín sa stelie hmla;
vetry, sťaby kone strhli…
Čupla skalísk pod klenutie.
Prehúli,[32] tým tuhšie šla.

Sádže, cápka; výš či níž,
výmoľ, kaluž — nepozerá.
Pľušť, hľa, sa len zadrhla, by
väčšmi chrákla, prerval tíš,
s vetrom dúl,[33] čo prejde háby;
krátko tobôž — do večera…
Rušaj! zmokla bár sťa myš.

Trieli… Už i tmí sa, ach!
tône hustnú: príšer stany —
Drví ju; no popchla nohy
V rokliach hvizd, prásk v smrečinách;
popod cestu, nad mátohy
mrmrúc-huhľúc, nahnevaný,
rozvodnený hučí Váh.

Beží, jakby hnal ju strach,
Živej duše neznamená.
Nevidela, neobzrúc sa,
za ňou že sa plúži — vrah:
zakrútená do obrusa
postava — sťa Marmuriena:[34]
nečula, veď šumí Váh.

Z bázne berie odvahu,
silu k chôdzi v dobe desnej.
Osoba sa sponáhľala…
Hup! k nej v chvíľku neblahú
od chrbta, a zráz kde brala,
ryknúc „Šuráka, na!…“ z Besnej
sotila ju — do Váhu.

S kviľom padla, že ho Boh
musel začuť v nekonečnu…
Nedlho mrie v bezdne mokrom:
vrhlo ju; tkvie na ,vlkoch‘ —
Prúd ju strhol, nesie k Strečnu,
za vlasy tam pribil pod krom…
Rybár skoro spadnul z nôh.

Prišli; veria všetko mu.
Vytiahli ju prievozníci,
zdvihli — za nimi húf chváta —
k vdove vniesli do domu.
„Rata!“ vrieskla, „aká špata!
Rany, škvrny v peknom líci…
neukážem nikomu!“

— Stojí pohreb Margitin.
Plače zástup, veľkí, malí.
Šurák skrápa rozmajríny…
bledý, jesenný jak stín;
mať si tajne oči sliní —
A Margitu pochovali,
zahrnuli hŕbou hlín.

— Ako? čo to s dievčinou…?
Cestu tam nik nepomýli.
Vražda…? uvažujú ľudia.
Schválny zhod?… však čo by ňou
bolo pohlo?… vetria, blúdia.
Až konečne dotušili;
,šu-šu…‘ tiahne dedinou.

„Janko, poď dnu!“ z obloka
volá vdova. „Počo? — i na
placi čujem —“ spurne riekol.
„Láska v srdci hlboká…“
„By ma čert za živa piekol…?
mordárka, fuj! Margitina…“
šiel, odpľuvnúc zvysoka.

„Iha!“ zmrzla, „tento chlap
vstupuje mi do svedomia —
lotor!…“ zaprie; prv však hucká,
zadržká psa: ,lap ho! lap —‘
„… Jest i vševedúcnosť ľudská?
och! jaj!…“ Nemá miesta doma;
strelí von — Jej zastal dráb.

„Na súd, ženo!… presvitá
hriech tvoj čierno v bielom svetle.
Ridaj![35] bo ťa — v putách vlečiem —“
„Kde mi sukňa podšitá…?
Zaraz! — len sa preoblečiem —
Načo? i tú spustím metle…
Margita, hu! Margita…“

Skričí. A už po obci,
nôtiac: „Kvet môj, svet môj… kde si?“
bzíka; kont v chlp, nahá spoly.
„Dievky, vy! vy, parobci!
nevideli ste jej v poli?
v závoze kde — pod kolesy —
Skalenom, ha! na kopci?

Trúbže!… dúchaj v píštelku!
zaspieva, keď počuje ťa,
zhúka na dušičku celú;
slávička má v hrdielku…
Kde si, anjel…? Na nedeľu —
na — veselie zbieraš kvieťa?
nájdeš ibák — dríšteľku…“

Sprudka zahla na Turiec.
„Hohó!… slúchne skôr, a — počká —
Víchricou ju budem ískať
po horách! nie — ihla preds’…
Aha! kurča čujem pískať;
nechala ho — suka kvočka!
Zgegneš, len vykúrim pec…“

Cestou frčí, zúri tak;
ako blázon. Utekali
za ňou chlapi s drábom spolu.
„…Margita, hu!… ani vták
i ja zletím pekne — dolu…“
Chytia ju; no vtom z tej skaly
skydla — v rieky pažerák.

*

Pltníci! keď máte zviezť
náklad, život prez tie hrable:[36]
Otčenáš prv!… vôd kde sila.
Hláste: smerom púť nám hviezd,
a nie svetlonos tvoj, diable!…
Vdova, toť! sa odsúdila
pre teba — hen našla trest.



[27] Pri textovej úprave tejto básne sme nemali k dispozícii ani rukopis, ani tlačený text, o ktorom by sme mohli povedať, že ho autor autorizoval. Preto sme vychádzali len z tlačeného textu I. vydania Zobraných spisov básnických Hviezdoslava, zväzok VI (r. 1923), aby sme aspoň takto mohli doložiť, čo sme upravili.

30, 19: za uzle — za uzly; 31, 3: hluzovitá — hľuzovitá; 31, 24: prezre — prezrie; 32, 12: vidz — viď; 32, 28: k zajdeniu — k zájdeniu; 32, 32: oblec — obleč; 33, 21: stele — stelie; 34, 18: v chviľku — v chvíľku; 34, 19: sraz kde brala — zráz kde brala; 35, 6: skrápä — skrápa; 36, 9: nôťac — nôtiac; 36, 15: píšteľku — píštelku (pre rým); 36, 21: najdeš — nájdeš.

[28] Sporajím i zajtra dosť — Poriadim i zajtra dosť.

[29] piadlo — náradie, na ktoré garbiari napínali kože; používalo sa i pri mučení, aby dotyčný nemohol hovoriť

[30] perse — pravdaže

[31] siaži — ide dlhými (siahovými) krokmi, ponáhľa sa

[32] prehúli — trošku sa vyjasní

[33] dúl — prehánka, krátky prudký dážď

[34] Marmuriena — Morena, Muriena, staroslovanská bohyňa smrti a zimy, ktorú podľa starých zvykov pred Kvetnou nedeľou na Smrtnú nedeľu vynášajú z dediny a hádžu do rieky — na znak víťazstva jari a života nad zimou a smrťou

[35] Ridaj! — Ber sa!

[36] Pltníci, keď máte zviezť náklad, život cez tie hrable — neďaleko Strečna nad Váhom vypína sa bralo a ostré skaly trčia i z Váhu ako zuby hrablí; toto miesto vždy bývalo veľmi nebezpečné pre plte





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.