ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Kukni oknom, Margito!
kto to vedľa s vozom lezie?
Ťažká fúra…“ „Šurák mladý.“
„Hodný šuhaj!… Cez sito
vidím bár len… A sem hľadí?“
„Šijem, mamko—“ „A čo vezie?“
„Ako z hory — to i to.“

„Oberučný čeľadník!
Hriech mu želiarsky si leniť —
Pri gazdovstve práca toľká!
zdolal by ju ako nik…
Vezmem si ho — za paholka!“
„Za paholka? — Chce sa — ženiť.“
„Skade vieš…?“ „Tak — jeho strýk.“

„Mne sám — inak, sa mi zdá —“
„Sám on?“ „Čože ti tak divné?
Aj mať jeho —“ „Jeho matka?
Za uzly, viem — kým mňa, sťa
koza nôž… vás, sladká, hladká —“
„Po čom farba? — Od protivne…?“
Bodla som sa do prsta.“

„Tak ti treba… Radšej riaď!
drhni…“ mať jej od koryta;
„zajtra sobota —“ „Veď preto
ponáhľam sa dobádať —“
„Parádu, huj! — Na rok leto…“
„Mamko, ste tak — hľuzovitá —“
„Macocha som! a nie mať.“

„Sporajím i zajtra dosť^[28]
ku nedeli, že sa musí
všetko lišťať…“ pred zrkadlom
zvŕta sa. „Var’ pre hosť…?“
„Môž’ byť —“ „Pytač — v ústach s piadlom?“^[29]
„Bez —“ „Preň práve pečiem z husi —
trtáč, bochník — samá osť…“

— Len že svitlo, Margity
plno v dome: brnká ani
vráb! a myje, čistí, stiera…
Kým mať v bočnej riasnitý
nakladá si čepiec, dcéra
dvor pometá na mrkaní —
Vrzg! vtom — hostia, tuliti!

„Jojoj!“ zjakla, „nestiha —
hanba —“, beží do komôrky,
pripraviť sa, ako svedčí.
Mať už svetlo zažihá;
vyjde s ním, a miesto reči
smiešok na rtoch, mädlí kvorky —
pitvor prezrie: „Kde, si, há?“

Očistom zve, ,kľu-kľu-kľu —‘
„— Vitaj, Janko, ľaď! so strýkom;
teší ma…“ v reč iným hlasom.
„Hybajte dnu pospolu!…
Napiekla som, prikryla som,
naložila radostníkom…
Sadniteže ku stolu.

Prejedzte si, zapite.
… Janko, počuj! Starosť koľká
na mne väzí pri gazdovstve!…
Ak sa vyznáš v súcite:
pomôžeš mi v trudnom vdovstve.
Prijednaj sa — za paholka.
Ako…?“ „Strýku, počnite —“

„Ešte slovka nerecte…
… Chceš byť viacej? — Hádam oje?
gazda až…? Oj! budem rada;
vdovský stav ver’ neresť je.
Nevesta som, viď! i mladá;
majetok, dom… všetko moje!
Máš chuť?“ „Strýku, povedzte!“

Hlavu škrobnul. „Trafiť tu —
klinec, kumšt… Však pováž, synku:
chudobný si! — Také šťastie —
(„Ja milujem Margitu!“)
v každej chrasti nenarastie.
Prvý gazda!…“ glgnul slinku.
„Dcéru pýtam! Margitu!

Tú mi dajte za ženu.“
Skubla kochlatý si čepiec.
„Pastorkyňu? po tak mnohom
šťastí…?“ „Ju!“ (Vtom vkĺzla dnu.)
„Nikdy!… Zbohom i s batohom!
Trúp si, Jano! hlucháň, slepec…“
Dcéra v plač až k zájdeniu…

— V nedeľu hneď za rána
vľúdne mať: „Tvár, dievča, zjasni!
Včera chmára zo mňa bola…
Obleč drahý vigan a
oplecko sneh!… do kostola;
zvolím — Budete pár krásny!
Jemu šepni: Získaná…

Zakrič mu, keď zobral dych:
že ho prijmem — na prístupky!
Na dnes týždeň — oddávanie…
Z Turca príde pokrevných
z rebrovec naň: páni, panie,
perse!…^[30] Vahany a stupky…
Sama prejdeš pozvať ich.“

— Pošla deva do Turca.
Darmo matke: „… Popoludní
pozde… Mračná, ľaľaď! siné…“
Okríkla ju: „Nedur sa!
Neomrkneš v pol doline —
na odkazy nezabudni!…
Jeseň hromy neburcia.“

Sotva Strečno odbehla,
príkrej siaži^[31] po zákrute:
dážď sa spustil, ako z krhly;
z úbočín sa stelie hmla;
vetry, sťaby kone strhli…
Čupla skalísk pod klenutie.
Prehúli,^[32] tým tuhšie šla.

Sádže, cápka; výš či níž,
výmoľ, kaluž — nepozerá.
Pľušť, hľa, sa len zadrhla, by
väčšmi chrákla, prerval tíš,
s vetrom dúl,^[33] čo prejde háby;
krátko tobôž — do večera…
Rušaj! zmokla bár sťa myš.

Trieli… Už i tmí sa, ach!
tône hustnú: príšer stany —
Drví ju; no popchla nohy
V rokliach hvizd, prásk v smrečinách;
popod cestu, nad mátohy
mrmrúc-huhľúc, nahnevaný,
rozvodnený hučí Váh.

Beží, jakby hnal ju strach,
Živej duše neznamená.
Nevidela, neobzrúc sa,
za ňou že sa plúži — vrah:
zakrútená do obrusa
postava — sťa Marmuriena:^[34]
nečula, veď šumí Váh.

Z bázne berie odvahu,
silu k chôdzi v dobe desnej.
Osoba sa sponáhľala…
Hup! k nej v chvíľku neblahú
od chrbta, a zráz kde brala,
ryknúc „Šuráka, na!…“ z Besnej
sotila ju — do Váhu.

S kviľom padla, že ho Boh
musel začuť v nekonečnu…
Nedlho mrie v bezdne mokrom:
vrhlo ju; tkvie na ,vlkoch‘ —
Prúd ju strhol, nesie k Strečnu,
za vlasy tam pribil pod krom…
Rybár skoro spadnul z nôh.

Prišli; veria všetko mu.
Vytiahli ju prievozníci,
zdvihli — za nimi húf chváta —
k vdove vniesli do domu.
„Rata!“ vrieskla, „aká špata!
Rany, škvrny v peknom líci…
neukážem nikomu!“

— Stojí pohreb Margitin.
Plače zástup, veľkí, malí.
Šurák skrápa rozmajríny…
bledý, jesenný jak stín;
mať si tajne oči sliní —
A Margitu pochovali,
zahrnuli hŕbou hlín.

— Ako? čo to s dievčinou…?
Cestu tam nik nepomýli.
Vražda…? uvažujú ľudia.
Schválny zhod?… však čo by ňou
bolo pohlo?… vetria, blúdia.
Až konečne dotušili;
,šu-šu…‘ tiahne dedinou.

„Janko, poď dnu!“ z obloka
volá vdova. „Počo? — i na
placi čujem —“ spurne riekol.
„Láska v srdci hlboká…“
„By ma čert za živa piekol…?
mordárka, fuj! Margitina…“
šiel, odpľuvnúc zvysoka.

„Iha!“ zmrzla, „tento chlap
vstupuje mi do svedomia —
lotor!…“ zaprie; prv však hucká,
zadržká psa: ,lap ho! lap —‘
„… Jest i vševedúcnosť ľudská?
och! jaj!…“ Nemá miesta doma;
strelí von — Jej zastal dráb.

„Na súd, ženo!… presvitá
hriech tvoj čierno v bielom svetle.
Ridaj!^[35] bo ťa — v putách vlečiem —“
„Kde mi sukňa podšitá…?
Zaraz! — len sa preoblečiem —
Načo? i tú spustím metle…
Margita, hu! Margita…“

Skričí. A už po obci,
nôtiac: „Kvet môj, svet môj… kde si?“
bzíka; kont v chlp, nahá spoly.
„Dievky, vy! vy, parobci!
nevideli ste jej v poli?
v závoze kde — pod kolesy —
Skalenom, ha! na kopci?

Trúbže!… dúchaj v píštelku!
zaspieva, keď počuje ťa,
zhúka na dušičku celú;
slávička má v hrdielku…
Kde si, anjel…? Na nedeľu —
na — veselie zbieraš kvieťa?
nájdeš ibák — dríšteľku…“

Sprudka zahla na Turiec.
„Hohó!… slúchne skôr, a — počká —
Víchricou ju budem ískať
po horách! nie — ihla preds’…
Aha! kurča čujem pískať;
nechala ho — suka kvočka!
Zgegneš, len vykúrim pec…“

Cestou frčí, zúri tak;
ako blázon. Utekali
za ňou chlapi s drábom spolu.
„…Margita, hu!… ani vták
i ja zletím pekne — dolu…“
Chytia ju; no vtom z tej skaly
skydla — v rieky pažerák.

*

Pltníci! keď máte zviezť
náklad, život prez tie hrable:^[36]
Otčenáš prv!… vôd kde sila.
Hláste: smerom púť nám hviezd,
a nie svetlonos tvoj, diable!…
Vdova, toť! sa odsúdila
pre teba — hen našla trest.