Kratšia epika zo života dedinského ľudu

Dážď sa spustil. Prší, leje —

Zbedákali Dúbravčani:
,Óvi! pľuta^[253] hádam — Zle je!
Naše trávy na poľani,
krásne trávy pokosené…‘
Len Garazda, hrubý gazda,
pípkajúc si na podstene
na lavičke zavalene,
ak sa smeje, tak sa smeje:
„Cha-cha-cha… Joj, múdre hlavy,
šalamúnske! Ako sa zdá,
trafili ste na pohodu,
akurát! Tie vaše trávy
vymočia sa do belava,
na konope, cha-cha-cha!… No,
hajde! sušiť, hrabať — vodu —“

Prší, prší, neprestáva…

Spytujú sa kalendára:
čo pokladá? či zasekne
už raz leja?… Aha, Jano,
a storočný, čuješ: ,Pek-né
dni na-sta-nú…‘ Chvalabohu!
pôjde chmára znad chotára —
chviľa bude, chviľa predsa!…
No Garazda, hrubý gazda,
nohu mrštil poprez nohu,
tľosknul, zhrdou stisol plecia:
„Len mu verte, čo tam tára
prorok — sťa vy! z’eu bys’ chleba;
sotva i zná, čo je brázda,
či sa kúše, či sa krojí —
Ale tak vám bisťu treba!
tak chytrošom vám, trochárom —
Nebude ti ani spávať,
a čo by ho prikul Parom!
neposedí, nepostojí,
musí v poli predbehávať —“

Prší, prší, až sa šústa…

Tu v kostole zaspievali
,Za jasný čas‘; po choráli
i v modlitbe za farárom
zavzdychali splna, zhusta:
,Ó, hej, pridrž, zastav, Bože,
žleby nebies — Pán si vládny,
ktorho ruka všetko môže;
slnka okom prezri, zhliadni,
svitni — Zachráň od dôpusta…‘
I keď domov uchádzali,
túžili sa cestou všako,
utešili: ,Azda, azda —
Kto poleje, ten oveje!…‘
Garazda však, hrubý gazda,
spod širáka fľochnul: „Ako?
Plno! — Ešte len poleje;
nevidíte čmudiť Bralo?
Hoľa jak hmly súče-pradie?
Nečujete ,piť-piť‘ v sade?
Už ja stavím na to šiju,
nechcem tohto črepa nosiť:
vaše trávy — tie tam zhnijú,
ameň! ani na náručie…
Ale dobre sa vám stalo;
kvap! toť, zas začína rosiť:
hja, nuž dávno nepršalo —
Viete, čo? No, žart na stranu:
nabudúce pekne-rúče,
kedy kosiť na poľanu,
mňa o radu príďte prosiť —

Predsa bleslo. Rozhodili,
rozostlali trávy tenko;
prevracali, obracali
zboka nabok ľahúčenko:
sušili ich v dobrej chvili,
vysušili. A to senko
rutôčkou sa zelenalo,
majránikom zaváňalo;
jak ho na voz nakladali,
,šu-šu‘ milo šepotalo —

Garazda vtom vyšiel kosiť.

Tria synovia, tria paholci
zakosili v šticu lúky,
sťa byvoly zaborili,
zavätili sťa medvedi.
Sotva i ver’ na drholci
takom lúka bola kedy,
podstúpila toľké muky,
vycedila z každej žily
toľko krvi a či rosy,
ako tá dnes Garazdova:
tak ju rujú, kmášu, derú
z celej chuti, z plnej sily,
bez ohľadu, bez výberu,
nadurdení ani osy,
ani sršne nahuckalí
zurvalci tí neurvalí,
tovarišia sťaby z jatky,
pomocníci z Odroňova;
nešetriaci pri nej práci
stonka-ňanka, byľky-matky,
kvietka-dietka; nestačiaci
odfúknuť si, nie si postáť,
znoj utrieť si — hja, ich chôva:
halušiek sa napukali!
krčah vinca vytrúbili.
Jak zohnali jednu postať,
už sa zvrtli, obrátili
hore rígľom^[254] spoza sedla,
v pleciach kosy, lúče klané:^[255]
srncov jakby mali nôžky,
za klobúkmi chvojky-rožky —
I len zbroj si poostrili,
popľuli si v tvrdé dlane,
okom šmihli kruhom vedľa,
mohutne sa rozkročili:
pozajali postať druhú,
a zvýskajúc ,haho, huhú!…‘
šikujú ju dľa poriadky
do zápače, na úvrati
pomedzím kde štíhla jedľa,
ubehnutá jakby háju,
vypína sa strojno, hladko;
vedú vlekom ju i šmykom,
ženú, aj sa snujú radky,
schlpia uzol za uzlíkom,
zápäť však i narovnajú,
uložia sa na chrbáty
k spánku s tklivým sšuchorením,
leda kvietok nalomeným
očkom vposled mrkne-mžikne —
A tá lúka, nebožiatko,
pred zbojcami nezuteká,
,rata, hory!‘ nevykríkne,
len zavzdychá, i to sticha,
a kožuštek sníma, zvlieka
i rubášik jarabatý…
Ženy, dievky roztriasajú
hneď za nimi svižko-chvatko,
,trala-lala, haju-haju…‘
vyspevujú, zahúkajú —
A to slnko žiari, praží,
trávu varí, kvieťa smaží,
až zaráža vonný povej,
jak z kuchyne Garazdovej;
,šiky-miky‘ v kose zblýska,
odrazí sa od hrabliska.
Z lesa však huš! dva vetierky:
brnkom vtáčka, od veverky
skokom či jak koník vraný
úvalinkou, priehybinkou
ponad kopček, ponad kriaček
prifuňali, priskákali,
zharcovali po poľani;
ohli koscov jedličinkou,
prešumeli kol hrabáček,
tej švík zdvihli u zásterky,
v lupkot onej schvatli šatku…
huk-spev niesli horou-dolou —

Sám Garazda pred stodolou
stĺpkom zastal, s hlavou holou.
Zasadeným drnčí drúkom:
hnedky zmihá na čeliadku,
aby rezko, aby rúče
zakášala, roztriasala;
hneď zas šírom po obzore
zrakom sťaby žrebec cvála
i klobúkom vtom, klobúkom
ak opála, tak opála:
„Luče“, šepcúc, „luče-luče,^[256]
ovečka ty i ty koza,
poza vrchy, poza more
nazad, nazad do košiara…“
Dúbravčan naň zhora z voza:
,Kýho ďasa ten tam stvára!?
Pozrite len: pohyb čudný,
jakby motal a či snoval,
strašidlom sa knísal z maku;
zvoní, či čo? — Najskôr čarí —
Hej, Garazda, ujko! sváku!
či je var‘ už o poludní
a váš širáň,^[257] cha-cha… zvonec!?‘
Pohrozil mu, sšomral: „Háveď;
bodaj si sa skopŕcoval —
Čuš! Odháňam —“ ,Muchy?…‘ „Chmáry!
keď chceš vedieť — a s tým koniec,
hľaď, kde robíš, radšej —“ ,Ná veď
ani chýru po obláčku!
Odpusťte si, milý sváčku:
my ich všetky zadurili,
až nebíčko zbelaselo;
ťaj! ako sa šutrovali^[258]
ponad hory, grúne, skaly —‘
„Nuž, aby sa nevrátili,
vieš?“ ,Cha-cha-cha!‘ pozaznelo.

Dokosili. Sprevracali,
presušili v dobrej chvili:
temer mädlí sa i kruší.
Uložili v krtín^[259] kŕdeľ
po kosienku, v dlhé rady,
prv než po ňom prestrel stíny
podvečierok krásny, mladý.
A Garazda až tak zhrdel,
smiech na ústach, teplo v duši,
od krtiny do krtiny
chodí, každú popohladí:
,Tak sa kosí, tak sa suší —‘

Na druhý deň rozhodili.
Prevracali, obracali,
presúšali, vysúšali,
dosúšali v dobrej chvili:
hotovili do stodoly.
Spev-huk plnil hory-doly —
A to slnko žiari, pečie,
až sa kudlí sparou, z vriedla
tepličného jakby, senka
stebliatko sa krčí, stenká —
z čela, z líčok znoj až tečie;
ale čeľaď neustáva,
hmýri, prtí ani mravce:
hja, Garazda, hrubý gazda,
vyskriabav sa navrch sedla,
stadiaľ, z chládku borovice,
pozorom ju pošibkáva.
Skorej jeho vädí znava,^[260]
rozväzuje údy, stavce,
pritláča mu mihalnice —
Tu huš! dva havrany z lesa
vyleteli, zakrákali,
zakrúžili do kolesa
ponad polaň: až kde jedľa
pomedzím, tej na vrchovci
sťažka zvisli, drepia chmúrne,
,krá-krá‘ teskliac, asnáď vdovci —
„Hyš-ta!“ vrieskol gazda spurne,
„pľušťovníci!…“ zmáchal. Kriedla
zdvihli, s pleskom zveslovali,
utenuli v dusnej diali;
vrchol otriasol sa, kýval
chvojou, sťaby hrozil komu:
a Garazda len sa díval
merave naň, v povedomiu
zatrácal sa — oči premnul,
skväcol na lakeť i — zdriemnul —
Spoza Brala vtom však ,kuku‘:
najprv kochľa jakby vtáka,
rozdurená do oblúku,
kostrubatá — hlava zápäť
s krivým hákom od zobáka,
s okáľma, z nichž vidno kvapať
slzy čajsi žhavé — nato
perutí pár, čierna-šará,
s brky: striebro tam, hen zlato —
hruď sťa pahreb rozjatrená —
i už vzletel — ostrý spár a
chvost ni metla — do temena
vzrastá, trieli — hrozná chmára!…
Zotmilo sa, v závoj hustý
zašli vrchy, vzdychli lesy,
zaduneli bralísk tesy;
víchor zhvižďal sťaby valach,
zavyl šelmou kdesi v skalách —
cup-cup! veľké dažďa kvapky,
šum, huk priam, jak od úpusty…
,Rata! beda!‘ skríkla čeľaď,
behá, chváce —- márne-prázdne,
zmokne všetko pod tým zlevom.
,Óvi!‘ zlkala, plná strázne,^[261]
,gazda, kde ste?… Naše hrabky!…‘
A Garazda prebudil sa,
strhol zo sna, skočil: „Ľaľaď!“
divom zdúpnel, vzkypel hnevom:
„Čo to pášeš, starý blázne,
há!?…“ Vhor päsťou zahrozil sa.
Nedohrozil — blysk-tresk! skruta,
jedľou jakby párnul brázdu:
skydla sťatá, rozčesnutá,
vrchovec jej na Garazdu —
Začiahlo ho ráznym šľahom,
skotúľal sa dolu svahom,
hlavou zaryl v hŕbu sena.
Zrepetil sa predsa hnedky,
odpľúvajúc byľky-smietky,
zdvihol aspoň — na kolená,
ruky skľúčil — (Dážď sa šústa.)
Desom chveje sa i smeje…
až vyjakli v pokon ústa:
„Kto poleje, ten oveje —“