Zlatý fond > Diela > Kratšia epika zo života dedinského ľudu


E-mail (povinné):

Pavol Országh-Hviezdoslav:
Kratšia epika zo života dedinského ľudu

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Pavol Tóth, Mária Kunecová, Silvia Harcsová, Daniela Kubíková, Daniel Winter, Iveta Štefániková, Katarína Maljarová, Ivana Černecká, Lucia Muráriková, Iveta Brejcakova, Dušan Kroliak, Eva Štibranýová, Slavomír Kancian, Radmila Pekárová, Monika Harabinová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 454 čitateľov

Jano Garazda

[252]


Dážď sa spustil. Prší, leje —

Zbedákali Dúbravčani:
,Óvi! pľuta[253] hádam — Zle je!
Naše trávy na poľani,
krásne trávy pokosené…‘
Len Garazda, hrubý gazda,
pípkajúc si na podstene
na lavičke zavalene,
ak sa smeje, tak sa smeje:
„Cha-cha-cha… Joj, múdre hlavy,
šalamúnske! Ako sa zdá,
trafili ste na pohodu,
akurát! Tie vaše trávy
vymočia sa do belava,
na konope, cha-cha-cha!… No,
hajde! sušiť, hrabať — vodu —“

Prší, prší, neprestáva…

Spytujú sa kalendára:
čo pokladá? či zasekne
už raz leja?… Aha, Jano,
a storočný, čuješ: ,Pek-né
dni na-sta-nú…‘ Chvalabohu!
pôjde chmára znad chotára —
chviľa bude, chviľa predsa!…
No Garazda, hrubý gazda,
nohu mrštil poprez nohu,
tľosknul, zhrdou stisol plecia:
„Len mu verte, čo tam tára
prorok — sťa vy! z’eu bys’ chleba;
sotva i zná, čo je brázda,
či sa kúše, či sa krojí —
Ale tak vám bisťu treba!
tak chytrošom vám, trochárom —
Nebude ti ani spávať,
a čo by ho prikul Parom!
neposedí, nepostojí,
musí v poli predbehávať —“

Prší, prší, až sa šústa…

Tu v kostole zaspievali
,Za jasný čas‘; po choráli
i v modlitbe za farárom
zavzdychali splna, zhusta:
,Ó, hej, pridrž, zastav, Bože,
žleby nebies — Pán si vládny,
ktorho ruka všetko môže;
slnka okom prezri, zhliadni,
svitni — Zachráň od dôpusta…‘
I keď domov uchádzali,
túžili sa cestou všako,
utešili: ,Azda, azda —
Kto poleje, ten oveje!…‘
Garazda však, hrubý gazda,
spod širáka fľochnul: „Ako?
Plno! — Ešte len poleje;
nevidíte čmudiť Bralo?
Hoľa jak hmly súče-pradie?
Nečujete ,piť-piť‘ v sade?
Už ja stavím na to šiju,
nechcem tohto črepa nosiť:
vaše trávy — tie tam zhnijú,
ameň! ani na náručie…
Ale dobre sa vám stalo;
kvap! toť, zas začína rosiť:
hja, nuž dávno nepršalo —
Viete, čo? No, žart na stranu:
nabudúce pekne-rúče,
kedy kosiť na poľanu,
mňa o radu príďte prosiť —

Predsa bleslo. Rozhodili,
rozostlali trávy tenko;
prevracali, obracali
zboka nabok ľahúčenko:
sušili ich v dobrej chvili,
vysušili. A to senko
rutôčkou sa zelenalo,
majránikom zaváňalo;
jak ho na voz nakladali,
,šu-šu‘ milo šepotalo —

Garazda vtom vyšiel kosiť.

Tria synovia, tria paholci
zakosili v šticu lúky,
sťa byvoly zaborili,
zavätili sťa medvedi.
Sotva i ver’ na drholci
takom lúka bola kedy,
podstúpila toľké muky,
vycedila z každej žily
toľko krvi a či rosy,
ako tá dnes Garazdova:
tak ju rujú, kmášu, derú
z celej chuti, z plnej sily,
bez ohľadu, bez výberu,
nadurdení ani osy,
ani sršne nahuckalí
zurvalci tí neurvalí,
tovarišia sťaby z jatky,
pomocníci z Odroňova;
nešetriaci pri nej práci
stonka-ňanka, byľky-matky,
kvietka-dietka; nestačiaci
odfúknuť si, nie si postáť,
znoj utrieť si — hja, ich chôva:
halušiek sa napukali!
krčah vinca vytrúbili.
Jak zohnali jednu postať,
už sa zvrtli, obrátili
hore rígľom[254] spoza sedla,
v pleciach kosy, lúče klané:[255]
srncov jakby mali nôžky,
za klobúkmi chvojky-rožky —
I len zbroj si poostrili,
popľuli si v tvrdé dlane,
okom šmihli kruhom vedľa,
mohutne sa rozkročili:
pozajali postať druhú,
a zvýskajúc ,haho, huhú!…‘
šikujú ju dľa poriadky
do zápače, na úvrati
pomedzím kde štíhla jedľa,
ubehnutá jakby háju,
vypína sa strojno, hladko;
vedú vlekom ju i šmykom,
ženú, aj sa snujú radky,
schlpia uzol za uzlíkom,
zápäť však i narovnajú,
uložia sa na chrbáty
k spánku s tklivým sšuchorením,
leda kvietok nalomeným
očkom vposled mrkne-mžikne —
A tá lúka, nebožiatko,
pred zbojcami nezuteká,
,rata, hory!‘ nevykríkne,
len zavzdychá, i to sticha,
a kožuštek sníma, zvlieka
i rubášik jarabatý…
Ženy, dievky roztriasajú
hneď za nimi svižko-chvatko,
,trala-lala, haju-haju…‘
vyspevujú, zahúkajú —
A to slnko žiari, praží,
trávu varí, kvieťa smaží,
až zaráža vonný povej,
jak z kuchyne Garazdovej;
,šiky-miky‘ v kose zblýska,
odrazí sa od hrabliska.
Z lesa však huš! dva vetierky:
brnkom vtáčka, od veverky
skokom či jak koník vraný
úvalinkou, priehybinkou
ponad kopček, ponad kriaček
prifuňali, priskákali,
zharcovali po poľani;
ohli koscov jedličinkou,
prešumeli kol hrabáček,
tej švík zdvihli u zásterky,
v lupkot onej schvatli šatku…
huk-spev niesli horou-dolou —

Sám Garazda pred stodolou
stĺpkom zastal, s hlavou holou.
Zasadeným drnčí drúkom:
hnedky zmihá na čeliadku,
aby rezko, aby rúče
zakášala, roztriasala;
hneď zas šírom po obzore
zrakom sťaby žrebec cvála
i klobúkom vtom, klobúkom
ak opála, tak opála:
„Luče“, šepcúc, „luče-luče,[256]
ovečka ty i ty koza,
poza vrchy, poza more
nazad, nazad do košiara…“
Dúbravčan naň zhora z voza:
,Kýho ďasa ten tam stvára!?
Pozrite len: pohyb čudný,
jakby motal a či snoval,
strašidlom sa knísal z maku;
zvoní, či čo? — Najskôr čarí —
Hej, Garazda, ujko! sváku!
či je var‘ už o poludní
a váš širáň,[257] cha-cha… zvonec!?‘
Pohrozil mu, sšomral: „Háveď;
bodaj si sa skopŕcoval —
Čuš! Odháňam —“ ,Muchy?…‘ „Chmáry!
keď chceš vedieť — a s tým koniec,
hľaď, kde robíš, radšej —“ ,Ná veď
ani chýru po obláčku!
Odpusťte si, milý sváčku:
my ich všetky zadurili,
až nebíčko zbelaselo;
ťaj! ako sa šutrovali[258]
ponad hory, grúne, skaly —‘
„Nuž, aby sa nevrátili,
vieš?“ ,Cha-cha-cha!‘ pozaznelo.

Dokosili. Sprevracali,
presušili v dobrej chvili:
temer mädlí sa i kruší.
Uložili v krtín[259] kŕdeľ
po kosienku, v dlhé rady,
prv než po ňom prestrel stíny
podvečierok krásny, mladý.
A Garazda až tak zhrdel,
smiech na ústach, teplo v duši,
od krtiny do krtiny
chodí, každú popohladí:
,Tak sa kosí, tak sa suší —‘

Na druhý deň rozhodili.
Prevracali, obracali,
presúšali, vysúšali,
dosúšali v dobrej chvili:
hotovili do stodoly.
Spev-huk plnil hory-doly —
A to slnko žiari, pečie,
až sa kudlí sparou, z vriedla
tepličného jakby, senka
stebliatko sa krčí, stenká —
z čela, z líčok znoj až tečie;
ale čeľaď neustáva,
hmýri, prtí ani mravce:
hja, Garazda, hrubý gazda,
vyskriabav sa navrch sedla,
stadiaľ, z chládku borovice,
pozorom ju pošibkáva.
Skorej jeho vädí znava,[260]
rozväzuje údy, stavce,
pritláča mu mihalnice —
Tu huš! dva havrany z lesa
vyleteli, zakrákali,
zakrúžili do kolesa
ponad polaň: až kde jedľa
pomedzím, tej na vrchovci
sťažka zvisli, drepia chmúrne,
,krá-krá‘ teskliac, asnáď vdovci —
„Hyš-ta!“ vrieskol gazda spurne,
„pľušťovníci!…“ zmáchal. Kriedla
zdvihli, s pleskom zveslovali,
utenuli v dusnej diali;
vrchol otriasol sa, kýval
chvojou, sťaby hrozil komu:
a Garazda len sa díval
merave naň, v povedomiu
zatrácal sa — oči premnul,
skväcol na lakeť i — zdriemnul —
Spoza Brala vtom však ,kuku‘:
najprv kochľa jakby vtáka,
rozdurená do oblúku,
kostrubatá — hlava zápäť
s krivým hákom od zobáka,
s okáľma, z nichž vidno kvapať
slzy čajsi žhavé — nato
perutí pár, čierna-šará,
s brky: striebro tam, hen zlato —
hruď sťa pahreb rozjatrená —
i už vzletel — ostrý spár a
chvost ni metla — do temena
vzrastá, trieli — hrozná chmára!…
Zotmilo sa, v závoj hustý
zašli vrchy, vzdychli lesy,
zaduneli bralísk tesy;
víchor zhvižďal sťaby valach,
zavyl šelmou kdesi v skalách —
cup-cup! veľké dažďa kvapky,
šum, huk priam, jak od úpusty…
,Rata! beda!‘ skríkla čeľaď,
behá, chváce —- márne-prázdne,
zmokne všetko pod tým zlevom.
,Óvi!‘ zlkala, plná strázne,[261]
,gazda, kde ste?… Naše hrabky!…‘
A Garazda prebudil sa,
strhol zo sna, skočil: „Ľaľaď!“
divom zdúpnel, vzkypel hnevom:
„Čo to pášeš, starý blázne,
há!?…“ Vhor päsťou zahrozil sa.
Nedohrozil — blysk-tresk! skruta,
jedľou jakby párnul brázdu:
skydla sťatá, rozčesnutá,
vrchovec jej na Garazdu —
Začiahlo ho ráznym šľahom,
skotúľal sa dolu svahom,
hlavou zaryl v hŕbu sena.
Zrepetil sa predsa hnedky,
odpľúvajúc byľky-smietky,
zdvihol aspoň — na kolená,
ruky skľúčil — (Dážď sa šústa.)
Desom chveje sa i smeje…
až vyjakli v pokon ústa:
„Kto poleje, ten oveje —“



[252] (Rukopis, SP 1901, str. 1 — 7.)

266, 9: na lavíčke — na lavičke; 268, 8: na budúce — nabudúce; 268, 10: príjďte — príďte; 268, 30: toľko krve — toľko krvi; 270, 6: z ticha — sticha (prísl.); 270, 25: po polani — po poľani; 270, 30: nesly, niesly — niesli; 271, 5: opáľať — opálať; 271, 16: ujku, sváku — ujko, sváku — ujko, sváku (sváku musí byť pre rým); 271, 23: hľad — hľaď; 272, 19: s líček — z líčok; 272, 21: hmyrí — hmýri; 272, 21: na vrch sedla — navrch sedla; 272, 26: mihaľnice — mihalnice; 272, 32: chmurne — chmúrne; 273, 13: do obluku — do oblúku; 273, 20: rozjätrená — rozjatrená; 273, 28: dážďa — dažďa; 273, 31: čeľad, čeľaď — čeľaď; 273, 33: pod tým slevom — pod tým zlevom.

[253] pľuta — pľušť

[254] hore rígľom — hore lesnou alejkou, úzkym rúbaniskom

[255] lúče klané — lúče kálané, rozkrsknuté, lomené

[256] luče-luče — volanie pastierov na ovce

[257] širáň — široký hrniec, prípadne širák — klobúk

[258] šutrovať sa — posielať postrkom

[259] krtina — kôpka (sena)

[260] skorej jeho vädí znava — vädiť, moriť, umárať

[261] strázeň — strasť





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.