ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

I.
— Kdeže, dievča, kdeže?
— Šuhaj, na trávu.

— Ak tam hájnik strežie…?
— Nedbám. Ohavu
skrotíš var’…?

— Rád-nerád.
A čo budeš zbierať?
— V kvete púpavu.

— Načo púpava ti?
— Hádaj.
— Kvety-škraty…
Neviem.
— Na reťaz.

— Koho poviazať a
odviesť do zajatia?
— Teba raz, šuhaj, ej, teba raz…

— A ja retiazku tú,
na slniečku kutú,
laps-draps! potrhám.
— Tak si do podušky
materinej dúšky,
hej! tej nazbieram.

— Nač ti tá?
— Liek prostý…
Hádaj.
— Daromnosti!…
— Bude pod hlavu
mi, ach! od ľúbosti
boľavú — vtedy už — meravú…

— Ejha! fuky? — Mladá,
a bys’ umrieť rada?
No, ma nepredes!
— A na tanci včera…?
— Včera nie je dnes!
— Nech ti druhé veria…

— Nie tak, Uľka! nie — Či
nemám ako svedčí,
k tebe úmyslov?
— Matej, čo mi z rečí,
sľubov bez účinku,
ako vietor, slov…?

— Iď žať a ja kosiť
bujnú ďatelinku;
rúbať chce sa mi!
— Mne žať, ach! a rosiť
trávu slzami —

— Ak ti bude treba
srpec poostriť,
volaj, popod Krížle
zbehnem —
— Zanovit,^[282]
nech tam, jak chce, žižle!
Ináč i bez teba
viem si poradiť…

II.

— Dočkaj, Uľka! — Stojže!
Lap ju, hájnik, lap!…
Veďže slúchni!
(— Bože,
zase s ním sa tráp…)
— No, tak! — Spolu z poľa
pôjdeme si dom’;
neboj, nie som smola,
ani slimákom…

— Ale nebuď šaľo…
— Ako sa ti žalo?
— Jak po masle.
— Tiež?
Mne, ťaj! kosilo sa:
britvou brala kosa,
fučiac ani jež…

Aj si veru hodný
batoh nažala!
— Vláčim ich deň po dni…
— Vídam od včelína…
Sama materina
dúška?
— Bezmála.

— A kto batožisko
zadvihol ti, rec?
— Ktosi, čo bol blízko…

— Čerta! Mládenec?
— On: halienku z mriežok
stokráskových… briežok!
— Cha-cha! k smiechu preds’…

Ťarcha, šak?
— Mám sily.
— Slzy zaťažili;
sem s ním!…
— To už nie!
Batoh dvaja vliekli,
za dievka!… by riekli
ľudia v dedine.

— Spievala si poliam…
Ticho, vtáčky! zvoľna,
žiaden nehrď sa!
Lenže v piesni tieseň…
Odkiaľ máš tú pieseň?
— Prosto zo srdca.

— Zopakujme v dvoje…
— Len raz káže kňaz.
— ,Veru ti, šuhajko, osinejú líčka,
keď zaduje vietor a nebude kríčka,
zastať ťa pred jeho dychom zimomravým
ako dlánky lístím, kvietím plápolavým…
Či tak?
— Srdce moje
vyzvi na ohlas.

— Ej-hej, za pesnička!…
Ale zlyhané:
Keď nebude kríčka
k mojej ochrane,
znám ja v kvete lipku,
košatú i hybkú:
tá ma zastane!

— Ktorá a kde?
— Hádaj!
— To mi nenakladaj:
líp moc na svete —
— V dedine ju hľadaj.
— Kvitnú všade tie…
U nás iná práca,
a nie potĺkať sa
včelou po kvete!

— Ponad jedny štipce
rozšírila mlaď
rameny… No, vtíp sa!
— Nepoznám jej… Ah, tá…
Rata, šuhaj, rata!
Naši chcú ju sťať.

— Bisťu, nedopustím!
a čo dušu pustím,
neublížia tej!
Ohradím ju týním —^[283]
— Múrom najmenej…
— Prsmi, ak nie iným!
— Ako dobre jej!

— Počkaj na sobotu.
Keď už večer totu,
vietor začne duť:
pytačom on vtedy…
A ja zrazu, bledý,
vtrhnem v jeho nôtu:
Lipka! mojou buď…
A tá lipka milá,
keď sa nachýlila,
šumom, otrasom
rada odpovie mi,
kvet i list prv nemý:
čože?
— Tvoja som!