Kratšia epika zo života dedinského ľudu

      I.
— Kdeže, dievča, kdeže?
  — Šuhaj, na trávu.

— Ak tam hájnik strežie…?
  — Nedbám. Ohavu
skrotíš var’…?

               — Rád-nerád.
A čo budeš zbierať?
  — V kvete púpavu.

— Načo púpava ti?
— Hádaj.
         — Kvety-škraty…
Neviem.
— Na reťaz.

— Koho poviazať a
odviesť do zajatia?
— Teba raz, šuhaj, ej, teba raz…

  — A ja retiazku tú,
  na slniečku kutú,
  laps-draps! potrhám.
— Tak si do podušky
materinej dúšky,
  hej! tej nazbieram.

— Nač ti tá?
             — Liek prostý…
Hádaj.
       — Daromnosti!…
  — Bude pod hlavu
mi, ach! od ľúbosti
boľavú — vtedy už — meravú…

— Ejha! fuky? — Mladá,
a bys’ umrieť rada?
  No, ma nepredes!
— A na tanci včera…?
  — Včera nie je dnes!
— Nech ti druhé veria…

— Nie tak, Uľka! nie — Či
nemám ako svedčí,
  k tebe úmyslov?
— Matej, čo mi z rečí,
sľubov bez účinku,
  ako vietor, slov…?

— Iď žať a ja kosiť
bujnú ďatelinku;
  rúbať chce sa mi!
— Mne žať, ach! a rosiť
  trávu slzami —

— Ak ti bude treba
  srpec poostriť,
volaj, popod Krížle
  zbehnem —
            — Zanovit,^[282]
nech tam, jak chce, žižle!
Ináč i bez teba
  viem si poradiť…

      II.

— Dočkaj, Uľka! — Stojže!
  Lap ju, hájnik, lap!…
Veďže slúchni!
               (— Bože,
  zase s ním sa tráp…)
— No, tak! — Spolu z poľa
  pôjdeme si dom’;
neboj, nie som smola,
  ani slimákom…

— Ale nebuď šaľo…
— Ako sa ti žalo?
  — Jak po masle.
                  — Tiež?
Mne, ťaj! kosilo sa:
britvou brala kosa,
  fučiac ani jež…

Aj si veru hodný
  batoh nažala!
— Vláčim ich deň po dni…
  — Vídam od včelína…
Sama materina
  dúška?
         — Bezmála.

— A kto batožisko
  zadvihol ti, rec?
— Ktosi, čo bol blízko…

  — Čerta! Mládenec?
— On: halienku z mriežok
stokráskových… briežok!
  — Cha-cha! k smiechu preds’…

Ťarcha, šak?
             — Mám sily.
— Slzy zaťažili;
  sem s ním!…
              — To už nie!
Batoh dvaja vliekli,
za dievka!… by riekli
  ľudia v dedine.

— Spievala si poliam…
Ticho, vtáčky! zvoľna,
  žiaden nehrď sa!
Lenže v piesni tieseň…
Odkiaľ máš tú pieseň?
  — Prosto zo srdca.

— Zopakujme v dvoje…
  — Len raz káže kňaz.
  — ,Veru ti, šuhajko, osinejú líčka,
keď zaduje vietor a nebude kríčka,
zastať ťa pred jeho dychom zimomravým
ako dlánky lístím, kvietím plápolavým…
Či tak?
        — Srdce moje
  vyzvi na ohlas.

— Ej-hej, za pesnička!…
  Ale zlyhané:
Keď nebude kríčka
  k mojej ochrane,
znám ja v kvete lipku,
košatú i hybkú:
  tá ma zastane!

— Ktorá a kde?
               — Hádaj!
— To mi nenakladaj:
  líp moc na svete —
— V dedine ju hľadaj.
  — Kvitnú všade tie…
U nás iná práca,
a nie potĺkať sa
  včelou po kvete!

— Ponad jedny štipce
  rozšírila mlaď
rameny… No, vtíp sa!
— Nepoznám jej… Ah, tá…
Rata, šuhaj, rata!
  Naši chcú ju sťať.

— Bisťu, nedopustím!
a čo dušu pustím,
  neublížia tej!
Ohradím ju týním —^[283]
  — Múrom najmenej…
— Prsmi, ak nie iným!
  — Ako dobre jej!

— Počkaj na sobotu.
Keď už večer totu,
  vietor začne duť:
pytačom on vtedy…
A ja zrazu, bledý,
vtrhnem v jeho nôtu:
  Lipka! mojou buď…
A tá lipka milá,
keď sa nachýlila,
  šumom, otrasom
rada odpovie mi,
kvet i list prv nemý:
  čože?
        — Tvoja som!