ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na bojisku cupy-lupy!
To sa kudlí, chlpí, kupí,
a tým zmätkom, jak sa snuje,
cepík sťa blesk poletuje
popod vôdor,^[297] až po šiare:^[298]
bzik-bzik-bzik,
jak blesk v Paromovej chmáre:
mžik-mžik-mžik…

Traja synovia starého Kvačku
mlátia žitko tam, zvárajúc käčku,
nové žitočko o šumnej riase:
treba na chlebík, na osev zase —
Dusia ho, hlušia ho
veselo — hoha-hó!
Vo troje ,cup-cup-cup‘
po snope narážkou,
po nohách urážkou,
po hlave porážkou…
Do kúta, okľac, trup!

Najstarší sa volá Juro:
zavalitý ani turo,
širokých pliec, z húžiev svaly.
Cepy v hrstiach jakby hrali —
Ručeň^[299] pochytiac, on vše začína,
keď na dereši jatci záčina:

od nôh navonok, vedno od riasy,
ako kol vatry drichmú valasi.
Dusia ho, hlušia ho
veselo — hoha-hó!
Vo troje ,cup-cup-cup…‘
Dosť ti je, a či nie?
hrom v tvojej šupine!
Smrť ťa ver’ neminie!…
Hajde, kde šúpy, šup!

Prostredný sa zovie Števo:
cepáň, ťahúň, Lomidrevo.
Prez zrub raz do vrstvy čiahne,
a hneď dvanásť snopov ľahne —
Frungnúc cepami, on zas pričíňa
k tepu Jurovmu, snopov družina
jak už leží —; im zmäkli chrbáty,
on ich horeznak kopom obráti —
Dusia ho, hlušia ho
veselo — hoha-hó!
Vo troje, ,cup-cup-cup…‘
Pustíš ho — boží dar?
sto striel ti do rebár!
Koniec tvoj! pohreb, kar…
Ustúp, kde mrchy šúp!

Najmladší je Janko: rúči
smreček grúňom v rannom lúči.
Popretriasa vymlátené,
jak keď cez háj vietor ženie —
Zvijúc cepíkom kol, on dotína,
tí kam udreli: skáče ostina —
V náklad zarezne sťaby čerieslo:
zrno sfŕska až, práska povrieslo.
Dusia ho, hlušia ho
veselo — hoha-hó!
Vo troje, ,cup-cup-cup…‘
Dáš, čo máš, a či nie?
Čakajú vo mlyne,
úhor tiež na Kline…
Hlúpy, kde šupy, hup!

Starý Kvačka na podstene
dunčí sebe, pokrčene
vo dva konce. Až po líca
na ušiach mu baranica;
kožuch na ňom: dodať ráči,
čo slniečko nepostačí.
Drepí si tam bez poruchu:
jakby ani nečul buchu,
nebadal, jak kľučkom pádnym
lístok vše strepoce nad ním,
z jablone, čo vetrík sotil,
krúži, sadá ani motýľ.
Sedí, zdýma a tak dumie —
Vari drieme? Ani v ume;
peru zvesiv, zdvihov briadku
do humna sa na čeliadku
díva, díva tesným očkom.
Vzdychol: pred nejedným rôčkom
jak to ináč, ináč bolo,
keď toť“ na tej holo-holo —
(kašlisko ho vtom prerušil)
humnici tiež takto hlušil…
Dusil, jak títam zurvali traja!
Cepík tančil si, sám si i hraja;
liece, holub jak do hája z hája,
svitom súmrak ten humienca krája —
Nebol šaľo, ani chmuro…

Keď prestali, zvolal: „Juro,
hybaj sem!“ Ten hneď i skočil.
„Čo vám treba?“ v žart zatočil.
„Len rozkážte: vykonanô!
Presadiť vás? previesť? áno?…“
„Ech, ba — Naklaď mi do pípky.“
Juro titlal z dúžej štipky:
„Neprepchávaj —“, až mu ňaňo.
„Choď, mláť…“ A syn k humnu zbočil.

… Práve jak totí, navalil snopov.
Popľul do dlaní, do troch vraz štopol;
húžva sskučala, ni v chrasti kopov…
V chvíľke hotový s jednou bol kopou!
Nebol leňoch, ťarbák, drevo…

Zas prestali. Škrkol: „Števo!
ruš —“ Ten tiež si nepoťažil.
„Čože chcete…?“ zvedieť bažil.
„Chcete var’ vstať? či dnu chcete?“
„Ech, nie. Nakreš —“ „Šak kašlete!“
„Nakreš —“ Kresnul; blyslo rude.
Otec pukol raz-dva: „Bude —
Iď, hluš… Veď len ho zrujete
dnes, há?“ A syn v humno siažil.

… Tiež tak, jak oni, veselo mlátil.
Blčal plameňom, dych sa mu krátil;
znojom milerád za zrnko platil…
Ech-hej, keby sa vek toten vrátil!
Nebol mazoň, maňko-pánko…

Prestali vtom. Stuknul:^[300] „Janko…“
A ten šmariv v kút lyčienku,^[301]
hupkom pristal na podstienku.
„Čo vám, ňanko? Bôle mučia
v nôžkach…? V prsiach tieseň krutšia?
Do postieľky…“ prosil sa mu.
„Len ma, synku — hen, na slamu,
ta —“ Zabral ho do náručia,
zložil mäkkú na mätienku —

Hlavy ovislé, obstali ňaňu.
Skrotiť nestihli nemoc mu planú —
Otec belasel, hmýrejúc plazom;
neznal odkašlať — ustrel sa razom —
Janko vzlykol: „Neboráček…“

Vbehli ženy od trepačiek:
Jurova — tá zaachkala,
Števova čos’ zašomrala
a Jankova — zaplakala.