Zlatý fond > Diela > Kratšia epika zo života dedinského ľudu


E-mail (povinné):

Pavol Országh-Hviezdoslav:
Kratšia epika zo života dedinského ľudu

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Pavol Tóth, Mária Kunecová, Silvia Harcsová, Daniela Kubíková, Daniel Winter, Iveta Štefániková, Katarína Maljarová, Ivana Černecká, Lucia Muráriková, Iveta Brejcakova, Dušan Kroliak, Eva Štibranýová, Slavomír Kancian, Radmila Pekárová, Monika Harabinová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 454 čitateľov

Mlatba

[296]


Na bojisku cupy-lupy!
To sa kudlí, chlpí, kupí,
a tým zmätkom, jak sa snuje,
cepík sťa blesk poletuje
popod vôdor,[297] až po šiare:[298]
bzik-bzik-bzik,
jak blesk v Paromovej chmáre:
mžik-mžik-mžik…

Traja synovia starého Kvačku
mlátia žitko tam, zvárajúc käčku,
nové žitočko o šumnej riase:
treba na chlebík, na osev zase —
Dusia ho, hlušia ho
veselo — hoha-hó!
Vo troje ,cup-cup-cup‘
po snope narážkou,
po nohách urážkou,
po hlave porážkou…
Do kúta, okľac, trup!

Najstarší sa volá Juro:
zavalitý ani turo,
širokých pliec, z húžiev svaly.
Cepy v hrstiach jakby hrali —
Ručeň[299] pochytiac, on vše začína,
keď na dereši jatci záčina:

od nôh navonok, vedno od riasy,
ako kol vatry drichmú valasi.
Dusia ho, hlušia ho
veselo — hoha-hó!
Vo troje ,cup-cup-cup…‘
Dosť ti je, a či nie?
hrom v tvojej šupine!
Smrť ťa ver’ neminie!…
Hajde, kde šúpy, šup!

Prostredný sa zovie Števo:
cepáň, ťahúň, Lomidrevo.
Prez zrub raz do vrstvy čiahne,
a hneď dvanásť snopov ľahne —
Frungnúc cepami, on zas pričíňa
k tepu Jurovmu, snopov družina
jak už leží —; im zmäkli chrbáty,
on ich horeznak kopom obráti —
Dusia ho, hlušia ho
veselo — hoha-hó!
Vo troje, ,cup-cup-cup…‘
Pustíš ho — boží dar?
sto striel ti do rebár!
Koniec tvoj! pohreb, kar…
Ustúp, kde mrchy šúp!

Najmladší je Janko: rúči
smreček grúňom v rannom lúči.
Popretriasa vymlátené,
jak keď cez háj vietor ženie —
Zvijúc cepíkom kol, on dotína,
tí kam udreli: skáče ostina —
V náklad zarezne sťaby čerieslo:
zrno sfŕska až, práska povrieslo.
Dusia ho, hlušia ho
veselo — hoha-hó!
Vo troje, ,cup-cup-cup…‘
Dáš, čo máš, a či nie?
Čakajú vo mlyne,
úhor tiež na Kline…
Hlúpy, kde šupy, hup!

Starý Kvačka na podstene
dunčí sebe, pokrčene
vo dva konce. Až po líca
na ušiach mu baranica;
kožuch na ňom: dodať ráči,
čo slniečko nepostačí.
Drepí si tam bez poruchu:
jakby ani nečul buchu,
nebadal, jak kľučkom pádnym
lístok vše strepoce nad ním,
z jablone, čo vetrík sotil,
krúži, sadá ani motýľ.
Sedí, zdýma a tak dumie —
Vari drieme? Ani v ume;
peru zvesiv, zdvihov briadku
do humna sa na čeliadku
díva, díva tesným očkom.
Vzdychol: pred nejedným rôčkom
jak to ináč, ináč bolo,
keď toť“ na tej holo-holo —
(kašlisko ho vtom prerušil)
humnici tiež takto hlušil…
Dusil, jak títam zurvali traja!
Cepík tančil si, sám si i hraja;
liece, holub jak do hája z hája,
svitom súmrak ten humienca krája —
Nebol šaľo, ani chmuro…

Keď prestali, zvolal: „Juro,
hybaj sem!“ Ten hneď i skočil.
„Čo vám treba?“ v žart zatočil.
„Len rozkážte: vykonanô!
Presadiť vás? previesť? áno?…“
„Ech, ba — Naklaď mi do pípky.“
Juro titlal z dúžej štipky:
„Neprepchávaj —“, až mu ňaňo.
„Choď, mláť…“ A syn k humnu zbočil.

… Práve jak totí, navalil snopov.
Popľul do dlaní, do troch vraz štopol;
húžva sskučala, ni v chrasti kopov…
V chvíľke hotový s jednou bol kopou!
Nebol leňoch, ťarbák, drevo…

Zas prestali. Škrkol: „Števo!
ruš —“ Ten tiež si nepoťažil.
„Čože chcete…?“ zvedieť bažil.
„Chcete var’ vstať? či dnu chcete?“
„Ech, nie. Nakreš —“ „Šak kašlete!“
„Nakreš —“ Kresnul; blyslo rude.
Otec pukol raz-dva: „Bude —
Iď, hluš… Veď len ho zrujete
dnes, há?“ A syn v humno siažil.

… Tiež tak, jak oni, veselo mlátil.
Blčal plameňom, dych sa mu krátil;
znojom milerád za zrnko platil…
Ech-hej, keby sa vek toten vrátil!
Nebol mazoň, maňko-pánko…

Prestali vtom. Stuknul:[300] „Janko…“
A ten šmariv v kút lyčienku,[301]
hupkom pristal na podstienku.
„Čo vám, ňanko? Bôle mučia
v nôžkach…? V prsiach tieseň krutšia?
Do postieľky…“ prosil sa mu.
„Len ma, synku — hen, na slamu,
ta —“ Zabral ho do náručia,
zložil mäkkú na mätienku —

Hlavy ovislé, obstali ňaňu.
Skrotiť nestihli nemoc mu planú —
Otec belasel, hmýrejúc plazom;
neznal odkašlať — ustrel sa razom —
Janko vzlykol: „Neboráček…“

Vbehli ženy od trepačiek:
Jurova — tá zaachkala,
Števova čos’ zašomrala
a Jankova — zaplakala.



[296] (Rukopis, SP 1901, str. 97 — 100.)

V tlačenom texte SP sú korektúry.

320, 24: v hrsťach — v hrstiach; 321, 1: navonok — navonok; 321, 12: do vŕstvy — do vrstvy; 321, 27: vymlatené, vymlátené — vymlátené; 322, 7: pokŕčene, pokrčene — pokrčene; 322, 9: na ušach, na ušiach — na ušiach; 323, 31: v prsach — v prsiach.

[297] vôdor — nad holohumnicou (kde sa mláti) šop, kde býva suchý zelený krm

[298] šiare — rady šindľov, tu trámy

[299] ručeň — držadlo na cepoch

[300] stuknul — zastenal

[301] lyčienka — lyková kapsa





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.