Kratšia epika zo života dedinského ľudu

Na bojisku cupy-lupy!
To sa kudlí, chlpí, kupí,
a tým zmätkom, jak sa snuje,
cepík sťa blesk poletuje
popod vôdor,^[297] až po šiare:^[298]
    bzik-bzik-bzik,
jak blesk v Paromovej chmáre:
    mžik-mžik-mžik…

Traja synovia starého Kvačku
mlátia žitko tam, zvárajúc käčku,
nové žitočko o šumnej riase:
treba na chlebík, na osev zase —
    Dusia ho, hlušia ho
    veselo — hoha-hó!
    Vo troje ,cup-cup-cup‘
    po snope narážkou,
    po nohách urážkou,
    po hlave porážkou…
    Do kúta, okľac, trup!

Najstarší sa volá Juro:
zavalitý ani turo,
širokých pliec, z húžiev svaly.
Cepy v hrstiach jakby hrali —
Ručeň^[299] pochytiac, on vše začína,
keď na dereši jatci záčina:

  od nôh navonok, vedno od riasy,
  ako kol vatry drichmú valasi.
      Dusia ho, hlušia ho
      veselo — hoha-hó!
      Vo troje ,cup-cup-cup…‘
      Dosť ti je, a či nie?
      hrom v tvojej šupine!
      Smrť ťa ver’ neminie!…
      Hajde, kde šúpy, šup!

  Prostredný sa zovie Števo:
  cepáň, ťahúň, Lomidrevo.
  Prez zrub raz do vrstvy čiahne,
  a hneď dvanásť snopov ľahne —
Frungnúc cepami, on zas pričíňa
k tepu Jurovmu, snopov družina
jak už leží —; im zmäkli chrbáty,
on ich horeznak kopom obráti —
       Dusia ho, hlušia ho
       veselo — hoha-hó!
       Vo troje, ,cup-cup-cup…‘
       Pustíš ho — boží dar?
       sto striel ti do rebár!
       Koniec tvoj! pohreb, kar…
       Ustúp, kde mrchy šúp!

  Najmladší je Janko: rúči
  smreček grúňom v rannom lúči.
  Popretriasa vymlátené,
  jak keď cez háj vietor ženie —
Zvijúc cepíkom kol, on dotína,
tí kam udreli: skáče ostina —
V náklad zarezne sťaby čerieslo:
zrno sfŕska až, práska povrieslo.
       Dusia ho, hlušia ho
       veselo — hoha-hó!
       Vo troje, ,cup-cup-cup…‘
       Dáš, čo máš, a či nie?
       Čakajú vo mlyne,
       úhor tiež na Kline…
       Hlúpy, kde šupy, hup!

Starý Kvačka na podstene
dunčí sebe, pokrčene
vo dva konce. Až po líca
na ušiach mu baranica;
kožuch na ňom: dodať ráči,
čo slniečko nepostačí.
Drepí si tam bez poruchu:
jakby ani nečul buchu,
nebadal, jak kľučkom pádnym
lístok vše strepoce nad ním,
z jablone, čo vetrík sotil,
krúži, sadá ani motýľ.
Sedí, zdýma a tak dumie —
Vari drieme? Ani v ume;
  peru zvesiv, zdvihov briadku
  do humna sa na čeliadku
  díva, díva tesným očkom.
  Vzdychol: pred nejedným rôčkom
  jak to ináč, ináč bolo,
  keď toť“ na tej holo-holo —
  (kašlisko ho vtom prerušil)
  humnici tiež takto hlušil…
  Dusil, jak títam zurvali traja!
  Cepík tančil si, sám si i hraja;
  liece, holub jak do hája z hája,
  svitom súmrak ten humienca krája —
      Nebol šaľo, ani chmuro…

      Keď prestali, zvolal: „Juro,
      hybaj sem!“ Ten hneď i skočil.
      „Čo vám treba?“ v žart zatočil.
      „Len rozkážte: vykonanô!
      Presadiť vás? previesť? áno?…“
  „Ech, ba — Naklaď mi do pípky.“
  Juro titlal z dúžej štipky:
  „Neprepchávaj —“, až mu ňaňo.
  „Choď, mláť…“ A syn k humnu zbočil.

… Práve jak totí, navalil snopov.
Popľul do dlaní, do troch vraz štopol;
húžva sskučala, ni v chrasti kopov…
V chvíľke hotový s jednou bol kopou!
  Nebol leňoch, ťarbák, drevo…

  Zas prestali. Škrkol: „Števo!
  ruš —“ Ten tiež si nepoťažil.
  „Čože chcete…?“ zvedieť bažil.
  „Chcete var’ vstať? či dnu chcete?“
  „Ech, nie. Nakreš —“ „Šak kašlete!“
  „Nakreš —“ Kresnul; blyslo rude.
  Otec pukol raz-dva: „Bude —
  Iď, hluš… Veď len ho zrujete
  dnes, há?“ A syn v humno siažil.

… Tiež tak, jak oni, veselo mlátil.
Blčal plameňom, dych sa mu krátil;
znojom milerád za zrnko platil…
Ech-hej, keby sa vek toten vrátil!
  Nebol mazoň, maňko-pánko…

  Prestali vtom. Stuknul:^[300] „Janko…“
  A ten šmariv v kút lyčienku,^[301]
  hupkom pristal na podstienku.
  „Čo vám, ňanko? Bôle mučia
  v nôžkach…? V prsiach tieseň krutšia?
  Do postieľky…“ prosil sa mu.
  „Len ma, synku — hen, na slamu,
  ta —“ Zabral ho do náručia,
  zložil mäkkú na mätienku —

Hlavy ovislé, obstali ňaňu.
Skrotiť nestihli nemoc mu planú —
Otec belasel, hmýrejúc plazom;
neznal odkašlať — ustrel sa razom —
  Janko vzlykol: „Neboráček…“

      Vbehli ženy od trepačiek:
      Jurova — tá zaachkala,
      Števova čos’ zašomrala
      a Jankova — zaplakala.