Kratšia epika zo života dedinského ľudu

O drabinu opretý, šuhaj kone poháňa,
      obzerajúc oblaky.
Sšmižkal. „Hí-hot, tátoše! nech vás gazdi nehania,
      že ste iba slimáky…“

Spukal bičom ponad ne, kúsi nôtu zadudal.
      Kone strhli. Prach sa zvil.
Hrkoce voz… V ceste ktos’ — Spopod dlane špehoval;
      dievčinu vtom dohonil.

„Ty si, Hanka?“ pridržal záprah. „Ej-no, ver’ som rád!…
      Aby sa ti sedelo
ani v koči, povriesla, ľaďže… no, si na voz saď…
      Pofrčíme veselo —“

„Stŕpla som, že… Stíšils’ vtom — pekne, Ondrej, od teba;
      ale viazať ponáhľam:
chmári sa…“ „Oj, nebude pršať! báť sa netreba…
      A veď bystré kone mám.

Poletíme, ako chceš — Voz síc’ hurtoň poriadny,
      človek sťažka zrozumie;
však keď zmiernim, popchnem zas… Slúchniže, a vysadni —
      Mám ťa z týždeň na ume.“

Sadla. „Reku, jazyk máš i sám…“ pokračoval hneď.
       „Nespraví ti lepšie nik,
hoďas pošleš desať báb, čo netrpia na pípeť;
       ani chýrny rečník strýk!“

Z reči potom do reči. „Hanka, oženiť sa chcem —“
       „Chceš sa ženiť? Samček v spev…“
„Dobrým dobre; ale mi poraď…“ „Radiť? čo ja viem?
       Dievok u nás ani pliev —

Z nich si vyber — z prostriedku, alebo schyť od kraja!
       Vypnú sa ti vysoko…“
„Dobrým dobre; ale si obzri, Hanka, šuhaja;
       nech je tiež tak — na oko…

No i škvarku nech má — tra dôvažok i na ženu! —
       neštíti sa roboty;
prať, šiť, tkať vie, rozumie vareniu sa, pečeniu
       a tak ďalej: ako ty!“

„Ako ja“, sa zasmiala, „Ondrej? To sa ti len zdá;
       ťarbák som, som lenivec,
tĺk!…“ „Nepravda! Vychválil mi ťa každý, kto ťa zná…
       Chceš ísť za mňa? tu mi rec!“

„Z toho je nič, Ondrejko! hoc mi ľúto — Ale som —
       ciepkajú — var’ priťažká —“
Zhupla. Brnkla na pole; privolala so smiechom:
       „Pridrahá by odvážka!…“

„Pytač hm, ver’ pochodil…“ sšomral šuhaj. „Bodaj ťa! —
       Aby si sa — prevrhla —
Nič to!…“ zhvízdal, fľochnúc vhor. „Žena iste rohatá…“^[276]
       Šibol kone. „Skydla, hľa! —“