Zlatý fond > Diela > Kratšia epika zo života dedinského ľudu


E-mail (povinné):

Pavol Országh-Hviezdoslav:
Kratšia epika zo života dedinského ľudu

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Pavol Tóth, Mária Kunecová, Silvia Harcsová, Daniela Kubíková, Daniel Winter, Iveta Štefániková, Katarína Maljarová, Ivana Černecká, Lucia Muráriková, Iveta Brejcakova, Dušan Kroliak, Eva Štibranýová, Slavomír Kancian, Radmila Pekárová, Monika Harabinová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 455 čitateľov

Šumihorka

[262]


Len sa odkutila po chalupe, v dvore,
šomrúc, skvíliac: „Bydľa,[263] ach!… mi na smrť choré;
kvaplo ak…“ zo žŕdky strhla ručník nový,
pitvor zakolkala: hybaj! — k richtárovi.

Vkĺzla dvermi, ledva popadajúc dychu.
U stola už úrad účinkoval v tichu;
čosi pilnô mali — účty var’ — i suchô,
bo sa ten-ten často škrobnul poza ucho.

„Pá’ richtárko!“ zhúdla — „žaloba, joj! veľká —“
„íha! blška čajs’ zas… a už za pondelka,
Šumihorko? Ej, moc chodíš na žaloby!“
„Hí! — či môžem zato, svet že zle mi robí?

Naprotiveň!“ zjakla. „Posmieva sa právu:
súd, vraj, sud!… No, šianam vašu sivú hlavu,[264]
nedopoviem, hoc ma neúcta tá držká;
vrkli by ste var’ tiež: Trci! pletka — blška —

Mrcha svet, au!… A ja, opustená vdova,
mám len prežierať a nikdy neriecť slova?
na pysk si dať zámku, jazyk vypľuť hádam
(spľaskla dlaňma), či tak, i keď — pravdu hľadám?

To už nežiadajte! bárs vám meno Štrba;
veď bych zostala sťa nakraj cesty vŕba —
nie, richtárko! keď ma štípu, kúšu, ďobú…
Preto chodím, chodiť musím — na žalobu!“

„Dobre, no!… I čože potkalo ťa v svete?“
„Skameniete divom, keď to počujete!
Oči ako plánky, zavrtíte hlavou
nad tým škodstvom — zbojstvom, hnusnou nad ohavou —

Nikdy nik neslýchal, čo svet svetom stojí!
Že sa taký oplan Boha nezabojí,
nech je chlap sťa vy, či boženík hen, Chlúda;
pikulík nech ako moja päsť, toť! chudá —

Do srdca mi — nôž!… Môž’, hrob mi otvorený!…
— Ráno idem dojiť, keď i iné ženy:
stene, chúďa!… leda do šechtára cvrklo;
joj! ak mi už kape… Až mi v kostiach hrklo!

Hrúza!… čo si počnem bez slzičky mlieka?
Nežiaľ vám, kde zhučí na pôdoj ho rieka,
gazdom mastným… Bože! (potrhlo jej pery),
súď ty! chudobe ak svet — mne neuverí —“

„Ja veď k veci!… Máme iných prác tu všetci —“
„Ako, richtáročku? — Všetko patrí k veci…“
„Trpezlivosť — nitka!…“ príkro notár sekne.
„Nuž a moja! či je lyňa,[265] prosím pekne?

Ale buď vám, ktorým strečkujú si statky,
kvôli… (Vlhké oči šuchla švíčkom šatky),
buď… Môj poklad zlatý!… Buď; ste nedočkaví…
Bydľa! len či ešte šklbneš chĺpok trávy?…

Nedeľa, šak? včera — I to patrí k reči —
Reku, čo sa v ten deň na kresťana svedčí,
pomodliť sa pôjdem Bohu v kostolíčku;
vyhnala som ráno kozu na medzičku —“

„Cudziu iste —“ „Horký! Vlastnú — na Hrbáloch —“
„V škode ti ju, laps! šak? — teraz vymeň záloh? —“
„Horký! vie tá, čo je iného kde pána;
a veď za povrážtek na krík uviazaná —“

„To sa zadrhla? Trp, svrček…“ „Horký! žije —“
„Nuž?“ „Nuž, šibali — joj! palice im, kyje —
zná tých štencov obec — troch má bruchaj, Môstik:
tí jej — povážte si! — odžižlali — chvostik!“

„Ale nepleť, stvora! Neprikladaj k hriechom…“
(Úradskí sa temer zadúšali smiechom.)
„Smejete sa? Smejte — a ja skrahnem, nemá…“
„Ech!“ vtom notár: „koza ani chvosta nemá —“

„Má! má!“ Šumihorka skríkla. „Akoby nie?
Takých neumelcov vyrež, Hospodine!…
Moja mala: hodbáb! do priadze či vo tkaň —
Vašej byvolke, viem, odhryzol ho — potkan!

Joj! kozička moja… (zaplakala, sfiká).
Akože mi bude mrdkať bez chvostika?
mekať?… Pes má chvost, myš… vták, ho majú ryby,
hviezdy na nebi… len mojej kyčke[266] chybí —“

„Ejha!“ notár jej zas (klin čajs’ zabiť klinom…),
„vyskubli ak dve-tri sŕstky takým činom…“
To už Šumihorku po vztek dojeduje:
„S kožkou!… Neveriaci Tomáš, hľaďte! tu je…

S ňou!“ až zhúkla. „A či znáte porekadlo?
Mali by ste… dávno z jablone vám spadlo:
kozička že — strach! ja rechtor — chudobnému
kravička… Tož žičte aspoň toľko jemu!“

„Záškodníctvo, vskutku!“ richtár vtrhol vážne.
„Do mesta iď k súdu s tým…“ „Joj vždy tie ražne…
Nejdem!…“ „Viem, pán sudca nerád cúdi plevy…“
„Zakaždým mi rečie: prvej odsúďte — vy!“

„K rodičom choď: tí nech lotrov strescú…“ „Nechcú,
pá’ richtárko, horký! Iba sa mi rehcú;
bola som: v smiech — všetci! i tým chcú sa pýšiť —
Stará ponúkla mi ihlu: chvost, vraj, prišiť…

Neznesiem i — posmech! Nech mi vystanovia
kozu s chvostom celým —“ „Narastie jej znova —“
„Horký tam! — a ak aj, nebude ma vtedy;
nedám si tak kyptiť, hyzdiť svojej biedy!“

„Po gazdu, hej, hajtman!“ „Práve hnal na voze —“
„Voz, čo — voz?“ „Mlč! hluchá; vždy je reč o koze,
o bydľati tvojom. Kážem, aby gazda
prifáral sem, kde vás porovnáme azda.“

Môstik prišiel; sadnul pod pec okúňave,
úškrn v kútkoch — nečud, vinník v takom práve! —
Naoko, môž’ — ľúto mu, vraj, Šumihorky;
volí čaru, kúpu… No tá pristať — horký!

„Kdeže myslíte (až spiští), ľudia moji!?
Moja koza lepšie ako iné dojí,
lepšie! hoďas všetkých, koľko ich jest v obci,
pomeriate pôdoj — ale v mojom škopci!

Čoby mi dal kravu, nechcem; za pol sveta
nečarám… Môj život! jarabé mi kvieťa!…
S briadkou prisviedčavou, s vravnou skoro perou
za mnou ťupká ako dieťa za materou…“

Gazda chce jej platiť felčiara i lieky,
frčať poňho priam, tie priniesť z apatieky:
ona — nič… „Ej! (richtár k nej), Môstik, hľa! z mosta
skočil… pristaň! Nebuď hlavatá či sprostá…“

Šumihorka stojí — váha: zúr-nezúr tak…
ale skúsila var’, Môstik že je furták:
netúrne… Len: „Bydľa moje!…“ zabedáka,
a poď! zhundrúc: „Taká v svete pravda, taká…“



[262] (Rukopis.)

275, 13: za to — zato (preto); 276, 14: kosťach — kostiach; 277, 15: ako by nie — akoby nie; 277, 27: hľadzte, hľaďte — hľaďte; 278, 15: horkýtam — horký tam; 278, 16: kýptiť — kyptiť; 278, 23: na oko — naoko; 279, 6: po ňho — poňho.

[263] bydľa — hoviadko, tu: koza

[264] šianam vašu sivú hlavu — prepytujem…

[265] lyňa — lano, hrubý povraz

[266] kyčka — koza





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.