Kratšia epika zo života dedinského ľudu

Len sa odkutila po chalupe, v dvore,
šomrúc, skvíliac: „Bydľa,^[263] ach!… mi na smrť choré;
kvaplo ak…“ zo žŕdky strhla ručník nový,
pitvor zakolkala: hybaj! — k richtárovi.

Vkĺzla dvermi, ledva popadajúc dychu.
U stola už úrad účinkoval v tichu;
čosi pilnô mali — účty var’ — i suchô,
bo sa ten-ten často škrobnul poza ucho.

„Pá’ richtárko!“ zhúdla — „žaloba, joj! veľká —“
„íha! blška čajs’ zas… a už za pondelka,
Šumihorko? Ej, moc chodíš na žaloby!“
„Hí! — či môžem zato, svet že zle mi robí?

Naprotiveň!“ zjakla. „Posmieva sa právu:
súd, vraj, sud!… No, šianam vašu sivú hlavu,^[264]
nedopoviem, hoc ma neúcta tá držká;
vrkli by ste var’ tiež: Trci! pletka — blška —

Mrcha svet, au!… A ja, opustená vdova,
mám len prežierať a nikdy neriecť slova?
na pysk si dať zámku, jazyk vypľuť hádam
(spľaskla dlaňma), či tak, i keď — pravdu hľadám?

To už nežiadajte! bárs vám meno Štrba;
veď bych zostala sťa nakraj cesty vŕba —
nie, richtárko! keď ma štípu, kúšu, ďobú…
Preto chodím, chodiť musím — na žalobu!“

„Dobre, no!… I čože potkalo ťa v svete?“
„Skameniete divom, keď to počujete!
Oči ako plánky, zavrtíte hlavou
nad tým škodstvom — zbojstvom, hnusnou nad ohavou —

Nikdy nik neslýchal, čo svet svetom stojí!
Že sa taký oplan Boha nezabojí,
nech je chlap sťa vy, či boženík hen, Chlúda;
pikulík nech ako moja päsť, toť! chudá —

Do srdca mi — nôž!… Môž’, hrob mi otvorený!…
— Ráno idem dojiť, keď i iné ženy:
stene, chúďa!… leda do šechtára cvrklo;
joj! ak mi už kape… Až mi v kostiach hrklo!

Hrúza!… čo si počnem bez slzičky mlieka?
Nežiaľ vám, kde zhučí na pôdoj ho rieka,
gazdom mastným… Bože! (potrhlo jej pery),
súď ty! chudobe ak svet — mne neuverí —“

„Ja veď k veci!… Máme iných prác tu všetci —“
„Ako, richtáročku? — Všetko patrí k veci…“
„Trpezlivosť — nitka!…“ príkro notár sekne.
„Nuž a moja! či je lyňa,^[265] prosím pekne?

Ale buď vám, ktorým strečkujú si statky,
kvôli… (Vlhké oči šuchla švíčkom šatky),
buď… Môj poklad zlatý!… Buď; ste nedočkaví…
Bydľa! len či ešte šklbneš chĺpok trávy?…

Nedeľa, šak? včera — I to patrí k reči —
Reku, čo sa v ten deň na kresťana svedčí,
pomodliť sa pôjdem Bohu v kostolíčku;
vyhnala som ráno kozu na medzičku —“

„Cudziu iste —“ „Horký! Vlastnú — na Hrbáloch —“
„V škode ti ju, laps! šak? — teraz vymeň záloh? —“
„Horký! vie tá, čo je iného kde pána;
a veď za povrážtek na krík uviazaná —“

„To sa zadrhla? Trp, svrček…“ „Horký! žije —“
„Nuž?“ „Nuž, šibali — joj! palice im, kyje —
zná tých štencov obec — troch má bruchaj, Môstik:
tí jej — povážte si! — odžižlali — chvostik!“

„Ale nepleť, stvora! Neprikladaj k hriechom…“
(Úradskí sa temer zadúšali smiechom.)
„Smejete sa? Smejte — a ja skrahnem, nemá…“
„Ech!“ vtom notár: „koza ani chvosta nemá —“

„Má! má!“ Šumihorka skríkla. „Akoby nie?
Takých neumelcov vyrež, Hospodine!…
Moja mala: hodbáb! do priadze či vo tkaň —
Vašej byvolke, viem, odhryzol ho — potkan!

Joj! kozička moja… (zaplakala, sfiká).
Akože mi bude mrdkať bez chvostika?
mekať?… Pes má chvost, myš… vták, ho majú ryby,
hviezdy na nebi… len mojej kyčke^[266] chybí —“

„Ejha!“ notár jej zas (klin čajs’ zabiť klinom…),
„vyskubli ak dve-tri sŕstky takým činom…“
To už Šumihorku po vztek dojeduje:
„S kožkou!… Neveriaci Tomáš, hľaďte! tu je…

S ňou!“ až zhúkla. „A či znáte porekadlo?
Mali by ste… dávno z jablone vám spadlo:
kozička že — strach! ja rechtor — chudobnému
kravička… Tož žičte aspoň toľko jemu!“

„Záškodníctvo, vskutku!“ richtár vtrhol vážne.
„Do mesta iď k súdu s tým…“ „Joj vždy tie ražne…
Nejdem!…“ „Viem, pán sudca nerád cúdi plevy…“
„Zakaždým mi rečie: prvej odsúďte — vy!“

„K rodičom choď: tí nech lotrov strescú…“ „Nechcú,
pá’ richtárko, horký! Iba sa mi rehcú;
bola som: v smiech — všetci! i tým chcú sa pýšiť —
Stará ponúkla mi ihlu: chvost, vraj, prišiť…

Neznesiem i — posmech! Nech mi vystanovia
kozu s chvostom celým —“ „Narastie jej znova —“
„Horký tam! — a ak aj, nebude ma vtedy;
nedám si tak kyptiť, hyzdiť svojej biedy!“

„Po gazdu, hej, hajtman!“ „Práve hnal na voze —“
„Voz, čo — voz?“ „Mlč! hluchá; vždy je reč o koze,
o bydľati tvojom. Kážem, aby gazda
prifáral sem, kde vás porovnáme azda.“

Môstik prišiel; sadnul pod pec okúňave,
úškrn v kútkoch — nečud, vinník v takom práve! —
Naoko, môž’ — ľúto mu, vraj, Šumihorky;
volí čaru, kúpu… No tá pristať — horký!

„Kdeže myslíte (až spiští), ľudia moji!?
Moja koza lepšie ako iné dojí,
lepšie! hoďas všetkých, koľko ich jest v obci,
pomeriate pôdoj — ale v mojom škopci!

Čoby mi dal kravu, nechcem; za pol sveta
nečarám… Môj život! jarabé mi kvieťa!…
S briadkou prisviedčavou, s vravnou skoro perou
za mnou ťupká ako dieťa za materou…“

Gazda chce jej platiť felčiara i lieky,
frčať poňho priam, tie priniesť z apatieky:
ona — nič… „Ej! (richtár k nej), Môstik, hľa! z mosta
skočil… pristaň! Nebuď hlavatá či sprostá…“

Šumihorka stojí — váha: zúr-nezúr tak…
ale skúsila var’, Môstik že je furták:
netúrne… Len: „Bydľa moje!…“ zabedáka,
a poď! zhundrúc: „Taká v svete pravda, taká…“