Zlatý fond > Diela > Kratšia epika zo života dedinského ľudu


E-mail (povinné):

Pavol Országh-Hviezdoslav:
Kratšia epika zo života dedinského ľudu

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Pavol Tóth, Mária Kunecová, Silvia Harcsová, Daniela Kubíková, Daniel Winter, Iveta Štefániková, Katarína Maljarová, Ivana Černecká, Lucia Muráriková, Iveta Brejcakova, Dušan Kroliak, Eva Štibranýová, Slavomír Kancian, Radmila Pekárová, Monika Harabinová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 454 čitateľov

Smelá Katka

[52]


Práska oheň na kozube.
V starej izbe plno priadok,
osve, v hŕbkach, kde-tu riadok —
Všetko dievky: — ktorá skube
babu zrebí, vyhrýzajúc
ligo, hľuzy odpľúvajúc —;
ktorá na pačieskach mrdká,
čo už priadza hladšia, vrtká,
pritom si vše na slinôčku
vkradnúc do úst sušienočku
(hoc susedka zbadá: „Čuješ,
dajže!…“ „Nemám —“ „Veď zas žuješ…“);
ktorá nite ľanu točí,
pokiaľ len zasiahnuť môže,
také dlhé: vretienko že,
hneď pod štipkou zašúľnuté,
pláva slamkou po zátoči,
tenie-pláva, pláva-tenie,
až sa spustí na zem v skrute,
pocifruje, sfrungá, vskočí,
i jak vyskočené z kože
či odrazu zošalené,
s tanečnicou, niťou bielou,
poď! do kola — ani guľa
zafundží, sa zakotúľa,
a durk, kopŕc! — leží v kúte,
čoviac samou pod posteľou…
„Juj, bodaj ťa!“ zhromží priadka,
„by ťa bodaj…“ „Čo sa stalo?“
„Veď sa ti mi osypalo,
potvora!… A dosť som matke:
drgavô je i je krátke;
vzala ho…“ „Skôr fígeľ škriatka;
míval, hačko zadkom spätká:
švihol naň a čihí! hot-hat!…“
„Nič to, sestra! netra[53] motať;
pozvíjalo, nasnovalo:
akiste i samo natká —“
„Kotúľky nič!… Čerti berú!…“
„Kačička, ľaď, vidíš dieru
v stene hen? Do toho cárku,
môžbyť, myš!…“ „Máš! šukaj, nachoď…“
„Pros ju: dám ti za ňu škvarku…“
Chachot-chichot, chichot-chachot.

„Besniete sa ani decká…“
zahundrala znad prípecka
Ondráškuľa, stará žena.
(Sama sťa prst v svete, vdova.
V obrus včuľ zababúlená;
zdá sa: ušatá tam sova…)
Stľoskala a dievky tíši:
„Počúvam, hoc sluchy v octe;
zbrnčalo mi blízo ucha —“
„Ale, totka! šak ste hluchá —“
„Ani peň, vraj!…“ „Neľapocte!
habarky vy! v kaši, v kyši…
U mňa, viete, nemáš chyby,
ako inde: nejest myší,
ni potkanov — po ich vláde!…
(„Chichi“, ktorás’: „podochli by…“)
Môj kocúrik… (Na kolenách
ho má. Zrepetil sa práve,
zhrbil, ustrel pod hladiacou
dlaňou jej; z tmy zelenkave
zblýskal i zas drichmať skväcol.)
Fuzko môj — neostri!… ten, ach,
pozoruje vždy a všade
od dláždenia do povaly,
pôjd, šop až po hrebeň strechy,
almárie, štoky, mechy:
vyvŕši sa na odmenách —
I, hľa! krajšie, jak vy, pradie,
pilnejšie… Môj!… hoden chvály!…“
Až sa smiechom zadúšali.

Teraz razom zanôtili
z plných hrdiel, z celej sily,
sčadlými až triaslo trámy,
zhrkotalo okienkami;
i ťahajú, sťa tie nite…
„Neziapteže, dievky, cite!
V hore ste kde? Na Briedove
na tráve…?“ ich hriaka stará;
„Ešte mi dom rozvalíte!…“
„Totka, ej! ste ani chmára
v lete: číre blesky, hromy —
Nepristane to ver’ vdove,
ako ste vy: hodná! jará,
vždy v kešienke pohotove
tu pesničku, tu zas smiešok,
jakbys’ naďapil vše, vskutku,
jadrnatý na oriešok:
holubičkám za pochúťku…
A veď nech nie nášho šantu,
máme vás hneď na svedomí:
zakľuckáte, a bac! z pántu,
že si človek krky zlomí,
veru!…“ „Tos’ ty od Brezuľov
tam pod pecou na lavici,
blizňa[54] sťa raz — s mojou Uľou?
Poznávam ťa po jazyku —“
„Dobrého, šak, totka, cviku?“
„Rástol pod tŕňovým plotom —“
„Bratianok,[55] šak, koprivici?“[56]
„To-to…“ „Nedbám — čo ma po tom?“

Katka mrdla plecom leda.
„Nech som hoci — jašterica —
Už či, vy tam na tom tróne,
hneváte sa alebo nie,
ale pokoja mi nedá;
sťaby v hlave motolica,
totka, nedá pokoja mi,
zvedieť: čo sa stalo s vami,
kde je vaša zlatá vôľa?
Za zajacmi v stráni bzíka,
pod pazuchou z chabzdy kušu?
Abo o tú hriešnu dušu
kuje niekde u zlatníka?
A či vás len zúbky bolia,
Ide vaša vôľa zlatá:
čo nemáte?…“ Pst! vrzg! vráta…
možno, z vyhne, možno, z poľa —
Vracia sa, sťa z grúňa Jurík;
ak, čo lovec, dopoľoval:
z kapsice mu visí — vrana;
ak tovariš, domajstroval:
prsteň nesie — na pazúrik…“
„Ejch, dievčisko preštekaná!…“
Pýr jej zalial líca ovál;
v izbe krik, hurt, chvála, hana.

„Katka, prilož! Oslepneme —“
„Alebo tu každá zdrieme:
prv vreteno, kyc! jej z lona,
zápäť kúdeľ, za tou ona —“
„Pobitej kol vojny rady…“
„Teruž potom domov klady…“[57]
„Nefaklím dosť? — Aha! vatra
koľká šibe! aký plameň!
vrkoč z vlasí zlatých pramien
zapletaný, rozpletaný —
A tie iskry jak sa jatria!
Tak vám svieti, švárne panny,
iba Brezuľovie Katra!
ona, keď je na poriadke.
Doniesla som plachtu triesok,
nie ako vy, leda v šmatke,
i to šmáň,[58] chrasť, klesok-zmesok:
mokré, tenké, riedke, hladké,
ktoré, rovno bútľavine,
tlie len, fajčí i sa smaží;
moje klocky[59] — to vám drievä!
tkneš sa: cvendží, ťažkáš: váži;
v ohni jasá, píska, spieva —
Bola som preň v Lopušine;
sama som zvalila buka,
hej, dievčatá! — samý suk a
hrča — sama pokálala,
poštiepala, porúbala,
usušila na podvalí:
preto mi tak milo puká…“
„Katka, horíš!“ „Kde?…“ „No, z lesa
buk tvoj horí —“ „Neblaznej sa!…
Gazdinkú si nepopáli.
A pozrite! I tie steny
narovnali vrásky-rance,
pohľad majú vyjasnený;
na nich tône v ihrách! tance
hláv, rule, praslíc… predznak sladký
nedele, huj! ,na ostatky‘…“
„Chybujú len — opekance…“
„Či sú Hody? — Nemýľže ju;
dnes pampúšky z mís sa smejú…“
„V inom skôr je, družky, háčik:
nedosvietim heno za pec,
ožiariť i našu totku,
a to ma až v boku kole —
Ostatne: jej svieti — máčik…“
„Hí! pysk… Hneď mi podaj kapec!…“
„Vďačne! hoc zo studne spodku,
len nám buďte dobrej vôle!“

Zatým prešli na hádanky,
keďže totkine im sánky
vzali piesne. „Zahádame
vám, totčička, ale takú! —“
„Akú, deti? — Len nie z maku:
neoberiem, nemám zraku —“
„Zahádame, akú známe…
,Štyri kúty, dva vrzgúty,
na prostriedku cupy-lupy —‘,
čo to?“ „Trc-frc! Príďte zajtra
skúsiť, cipky, najmä Katra:
ako sa môj cepík krúti.
Cupu-lupu — neuskúpi…“
„Ja neprídem —“ „Ni ja.“ „Ni ja…“
„Bojíte sa, ašak, kyja?
Ej, veď ste mi vy za dievky!
súce leda súkať cievky;
ešte, ľaď! i Katra čuší —“
„Zajtra perie, cúdi, zvíja!…“
„Pekne, dievča, ak nie faleš;
vidno, doma nezaháleš.
— No jest ešte, ktorá háda?“
„Hej, ja: ,Sedí panna v okne‘…
v šarlátových, hádam, šatách —“
„V košieľke, rec, šurka[60] mladá —
Eha! zodrala som v pätách
dávno!… Každej v jame mokne
vlčej, zámku pod ústreším,
pod noskom, krem hen — Katruši;
tá rubášik radšej suší
na plôtku úst —“ „Jak sa teším!
že sa naša totka milá
takto nám rozkrákorila…
Ale včuľ jej zahádam ja!
novú, čo som našla sama.“
„Slúcham, ako vietor býľa —“
„Tiekol by som, nemám vody;
zišiel by som, neviem schody:
vzrastie šuhaj, čo ma zhodí.
Hádajte!“ „Nuž — keby biageľ,[61]
zjedz ho; cumľaj, keď je ciageľ —“
„Uhádla, ťaj! okamžite…“
„Totky neprekabátite.
Čo vy viete? Ani to len,
päťkoľan[62] má koľko kolien?
A o ľane čože znáte,
hoc s ním cez rok narábate?
Povedzte mi všetky zmeny,
stáť jak prestal na koreni!
cez koľko rúk prejde, pokým,
čo košeľa oblečený,
nestane sa mnohookým…?“
I začali vyratovať
od zasiatia po zodratie.
Mýlili sa, viazol krok im;
nestačili palcom-prstom,
priekrsta[63] slať za priekrstom…
Musela ich opravovať,
doplňovať… „Dosť i malej
vám odfučky,[64] na rozmysel
času dosť, spôjestniť kyseľ:
hí, kobylky! priadky, ďalej!…“
Za kúdele kol sa uhli.
„Nič už, totka!…“ dokladajú,
„Ibák plátno skryť do truhly,
mať čo strihať ku vydaju…“
„Nuž, a či ste spomli ruku,
ktorá, jak zbadala ,kuku‘,
hrbcom-vrbcom pláce — dieru?“
„Chachachacha! Do rozpuku!“
„Pravdu máte, totka! veru;
nezišlo nám na um — óvi!…“
„A tú, ktorá čujúc v diaľke
,tuli-tuli‘ na píšťalke,
len sa zblížil s vrecom, v huni,
zderky šupne — handárovi,
za prstienky, za galúny…?“[65]
„Ani to, hľa!…“ „No s tým koniec:
nad ľanom odcengal zvonec.“
„Oj, nie, totka! V Záhraboví,
keď som bola na hostine,
videla som handry v mlyne…“
„Vidíš! rozumom si pohla.
Tos’ urobiť i prv mohla;
predsa nie je dvíhať kolom…“
V izbe ruch, jak v zbierky poľom,
keď sa valia mračná tmavé.
„Joj! moc sme si zameškali —“
„Mať mi bude letieť k hlave…“
Drmú, ako nedrmali.

„Nože, prilož lepšie, Katka!…“
„Ľaľaď! ti ju, poludnicu!
Či si vari zlatopriadka?
abo súkaš za pavúka?
Klky smolíš! jedenicu…[66]
leda psíkom na pančušky;
pazder! — čiernym za halušky…
Takej priadzi ku vôli ver’
škoda spáliť i len íver,
stružlinu! nie — triesky z buka;
to umackať môž’š i potme —
No, žartovne nešemoťme;
lež, hľa! nám, čo na vretienko
nakrúcame ozaj tenko,
štyriadvadsať i viac pásom:
nám dostačí ohník jasom,
ašak, sestry?“ „Dokonale!“
„Aby si však nemyslela,
že som zrazu zoskupela,
priložím, na!… Nechcem hladu
ni ohníčku… A ty v pále
slň sa! drugaj…“
Na kozube
blčí vatra. Dievky pradú:
ktorá mrdká,[67] ktorá skube,
ktorá točí nite…
„Ale
zabúdame prezvedieť sa:
čo nového po dedine?
a to je vždy hlavné predsa:
podarky dňa vytriasť z vreca!“
„Radšej v skusky — pod obloky!…“
„Seďže!… Či ťa svrbia boky
zavčerajšom po nečine?“
„Veru! stiahli sme nôh nemať…“[68]
„Beztak metie, zozimilo —“
— „Viete, čo sa prihodilo?“
„Nuž?“ „Div! zázrak nad zázraky!“
„Rapoc! veď si dcéra straky —“
„U Matuľov zjedli — rylo!
v prednej, v zadnej…“ „Ale nemäť!“
„No, hej: zakálali svine —
Obrúčku, vraj, pošlú tebe…“
„To len, jak ty, tárať môže,
rohačka a posmešnica,
na dvojakom žírnom chlebe
rozpasená chovanica…“
„Hnevám sa!“ „Daj sa mi Bože!…“

„Do hry, dievky! Páľme zrebe!“
„Ešte čo! by do šialencov
pražila nám… šak ver’, totka?“
„Pre mňa! —“ zívla. „Za lahôdka
zábavka, hra — bez mládencov!“
„Počarme im…“ „Hoc sám parom:
niet tých húžví, svorcov, járom,
zvliecť ich z terajšieho sedla!
priviesť — Čar tu času mar je —
Zazrela som, idúc vedľa:
u Vrábov si ,uju-haju!‘
na pohrebnom tučnom kare
ujedajú, popíjajú…“
„Hanba im! si mrzko vedú:
pastiersku vyžierať biedu —“
— „Pekne sme ho pochovali,
Kuba; plač, kvet —“ „Nie zo slamy?“
„S družbami i družicami;
i na hrob mu venček dali…“
„Škoda venca! veď bol starý —“
„Mládenec bol.“ „S mochom v tvári…
A, vraj chodil v noci dáviť —“
„Veríš čmudu babských hláv? — Iď!…“
„Spýtaj sa hen“, šepla, „totky,
tá ti povie…“ „Taký krotký —“
„Videli ho, vlkolaka[69]
cez medzierky z dvorov chvátať,
poza ploty dom‘ sa pratať:
sťa tá vatra, v blku zrak — a
dlhý jazyk vyplazený
opálal mu, z ktorho peny
kydali, vraj, s krvou-masťou —“
„Čuš! nekrivď mu, utŕhajúc,
bojsa môže ťa prísť mátať —“
(Hlásnik prešiel s jedenástou,
halapartňou potĺkajúc.)

„Stavte sa!“ Vtom Katka skríkla,
že i stará zo sna zhíkla,
zhabkajúc kol prestrašene.
„O čo? o kytu bár ľanu,[70]
či o stužku maľovanú:
že ten venček z vrchmohyly
prinesiem v tej ešte chvíli!“
Zdúpli, oči vypleštené,
dievky na buj, prechmat toľký;
ruky sklesli na podolky —
Ledva zdýmli pre zhrozenie.
„Čože myslíš, hriešna stvora?“
„Blúzniš, na rozume chorá…?“
„Zdravá sťa buk! — triezva hlávka —
Ako? platí naša stávka?“
„A nebála bys’ sa…?“ „Čoby!
Skáľa, hrudy — to sú hroby —“
„Aj bys’ vzala chudákovi
zdôbku, prútik cyprusový?
Krádež!… súdy sveta, neba!…“
„Mŕtvemu len pokoj treba,
o iné sa viac nestará;
a ja ten mu nezávidím —“
„Ale! — iba smiechy stvára,
vymýšľajúc čudné stávky,
púšťa na nás zimomriavky —
Diablik v očiach!… dobre vidím.“
Zbledla i sa skabonila.
Vstala, kúdeľ pohodila.
Z žŕdky stŕha odievačku —
Ondráškuľa však k nej z pece:
„Máš ty rozum?… Sem mi kvačku…
hoc založiť kolo tyla.
Ani na krok! Saď a praď, ty…
samopaše plné vrece!
Noc má svoju moc, ňouž vládne
zvrchovane odjakživa
od zôr zorných do úvratí;
pokúšať ju nie je radné:
nevieš o tom, odvážlivá?
nešťastie že v noci liece?…
Pánboh s nami i Duch svätý!“
Ale Katka neposlúchla
ani varúnku jej: „Čuješ!
nechoď… horko obanuješ!…“
Otvorila, vymkla, buchla
dvermi. „Hľadá — nájde skazu —“
— „Keď šla, nech šla“, dievky zrazu,
„svevoľnica rozpustilá!“
„Ja som sa s ňou nestavila.“
„Ni ja.“ „Ni ja…“
Stíchli. Pradú,
zamyslené do základu
duše. Chvíľu honí chvíľa
trápna, kamdiaľ ťažšie kríla.
Zmŕzajú i tŕpnu: kedy
a či — príde? Sa im sedí,
jak na tŕňoch; skrahnú stĺpy,
ruky drúky, ľan sa chlpí:
miesto nitkou tečie hrubou
dratvou; nikam spoza zubov
s čojak krátkym prehovorom…
— Naraz dupot pred pitvorom!
v pitvore šum otriasania —
Ona bude! vydýchli si.
Len či ona? strnú zase;
dievča — samo o tom čase?

odtiaľ?… Ach! skôr chlap var’ kýsi…
Katka bola. Strmo vkročí,
červená i zadychčaná,
poobratá sniežku pierky;
kol povozí zbystra oči,
povedomá, hrdá panna,
i už ťahá spod zásterky —
„Zo snehu som vyhrabala
krížik, z neho odviazala:
tuť, vám venček!… Ozaj pekný!…
Rúžatá, bár skvitli v kráme
(tak svet klamal vždy i klame!),
predsa sťa tie na krovine;
brňaj, cyprus pomedzi ne…
(vo svetle ho zobracala).
Ktorá z vás ho dala, riekni!
Vrátim jej — za kytu ľanu,
či za stužku maľovanú!…
Berte, no!…“ Sa odhŕňajú:
„Čo nás po ňom? Nepýtame!…“
„Kde venčeky predávajú,
potrafíme v sklep i samé —“
„Kúpime si čačku inú,
krajšiu! —“ „Abo z rozmajrínu
uvijeme — ku vydaju…“
— „Teba, badám, zvlášte mrzí…
na!… Nie na ňom tvoje slzy?
Ružička, toť! veľmi zmokla…“
„Choď mi z očí! Bojím sa ťa;
drzá smelosť od dievčaťa!…“
— „Dobre, nechže! nenástojím.
Keď nechcete, bude — mojím!“
Na hálku ho kužľa stokla.[71]
Sadla priasť až s žiadzou hladnou;[72]
horiac ani pivónia,
skube: a ten venček nad ňou
chvie sa, zvíja sťaby zmija…
Pozerajú s nevedomou
hrúzou dievky —
„Poďme domov!“
vskočia razom, berú šatky;
„pozde už… kliať budú matky…
Dobrá noc vám, totka!“ „Aj vám…
Chvalabohu, dobre spávam;
prešiel bôľ, i — ver’ bych spala —“
— „A ty, smelá Katka! ty čím
rozžehnáš sa…?“ „S vami? ničím —
Ba hej! — počkajte ma! — Žičím
sebe spania, a vám — klania —“
„Hu! mátoha,“ hučia zďala,
„tebe — klania! a nám spania —“
— — — — — — — —
U Brezuľov spia si všetci.
Otec driape a syn píli,
zamieňajúc sa v tej veci.
Matka tu i tu si vzdychne,
jak kto nošu zdvihnúc, ichne:
var’ načiera takto sily.
Dcéra len, si pri materi
ležiac, hoc sa núti-silí,
nemôž’ zaspať: jej je v perí
sťaby — v zakúrenej peci…
O polnoci jedným skokom
hup! ktos’ zastal pod oblokom,
tie kde posteľ majú v kúte.
Na obloku zbúcha, sťuká:
poznať, ťažká i mdlá ruka,
ktorej treba spočinutie.
Mať sa na to zobudila
(inu, uchom domu žena,
pozorom: tak najviac býva —).
Slúcha, hľadí… Či len snila?
a či metelica divá
ciagľom v okno zahodila?
Môžbyť, v snách sa zvuky menia…
(Dcéra čupí utajená.)
Ale buchot-klopot znova,
hlas tiež, jak keď húkne sova.
„Starý! Jano! Vstaňže hore!
Čuješ?“ Prerval chrapot v toku:
„Ho-horí…? Kmín — na komore?“
„Ktosi klope na obloku.“
Skočil, že sa v tme i hlobne,
potočiac sa pri pokroku.
Proti oknu skričí: „Kto je!?“
a to pod ním zmrmre zlobne:
„Daj mi moje, čo nie tvoje…“
„Čosi drie, čuj! — Mrz sa, vŕš len —
Sto striel! či som komu dlžen,
zbíjam?… Čo to za kolodej
pestvá zháňa, či je zlodej?…
V ceste sa kto zaneskoril?…“
„Odchýľ oblok, spýtaj sa ho —“
„Teraz — v zime? a tak naho?“
„Prichlop hneď! to pomoc skorá —
Nepustím ťa do pitvora!
ani na dvor —“ Pootvoril,
mrazný záduch s chlpy chumle
do izby sa valom vboril.
„Kto si!?“ kuňmu Jano turím
rykom. „Čo chceš? Povedz, čo je,
hneď a zaraz! — Sebe kúrim —“
No to mumle len a mumle:
„Daj mi moje, čo nie tvoje —“
I zachlopil s treskom. „Ale…
(škrie ho, tak sa všetko činí),
čo vystíha? — Nevieš, stará?
Nemôž’ pýtať bez príčiny —“
„Neviem, čo ma hneď Boh skára!“
„Tak ký beťah!… Ozajst hádka!
čertov orech!…“ „Ja viem,“ Katka
ozve sa vtom spod periny.
„Nájdete ho na zrkale,
čo tak žobre vytrvale:
venček — visí na tkanici —
Vezmite ho, podajte mu,
ale iba — na palici;
nezblížte sa neznámemu…“
Slúchol. Na kvaku ho hodnú
stykol. Oblok, až preziably,
vytrhol: „Na! a iď v diably,“
zjačal, „tulák!… kotrcalo!…[73]
ber!“ Však veniec — šmarilo dnu.
„Sama prines, čos’ ho vzala,
priviaž, kdes’ ho odviazala;
tak a tam chcem prijať svoje —
Vráť mi moje, čo nie tvoje…“
dudá. — „Dokiaľ chceš, mrnč, šaľo!“
oknom buch! zakľučkal v dvoje;
pod duchnu sa hurtom štúril
zhriať, spať… A to — čas var’ súril —
pošlo; viacej nepýtalo.

Ráno otec k hlave letí
dcére: „Čos’ to vykázala?…
Kde si, breš! ten veniec vzala?“
Ale mať sa napochytre
chlácholive zamiešala:
„Starký, rozum! nezúrže tak!…
Iné čo vyvedú pleták!
Či ich strescú zato azda,
hoc by prekopŕcli — svety?
Človek ibák — slzu vytrie…
To je tak, môj milý gazda:
naše dievča rado kvety.
— K tebe, synku, slovíčko včuľ:
máš svoj pochop, v tebe cit vrie —
Ale veďže jedzte, chlapi!
na ráničko dobrá chôva;
ak smeť v oku, mater trápi…
K tebe vraciam, Ondrej, slová:
spal si v noci?“ „Spal i — počul —“
„Keď tak, držže za zubami
jazyk! jak sa chlapom svedčí.
Bolo by to vo vsi rečí,
divu, potúp!… stoj či kroč: úľ
ich zaiskrí, sršne, osy,
ti nad hlavou žihadlami
nevinnosť a ctnotu zhonia,
do krvavej strýznia rosy…
Z komára ti spravia koňa…
Nuž, mlč, čuš! jak i my samy.“

— V najbližšiu noc o tom čase
pod oblok to prišlo zase.
Sťuká slabo, silne zbúcha;
sšomre, jakby spopod sloje:
„Daj mi moje, čo nie tvoje…“
Mať za nocou nehostinnou
(zlý uspávač nepokoj je)
zdriemnuc ak, osŕkla zo sna:
ach! návšteva neradostná…
Slúcha, hľadí, hľadí, slúcha —
(Dcéra tŕpne pod perinou.)
„Ondrej! čuješ? Zdviž sa! zmoc sa!“
volá syna pritlmene.
„Houže!…“ „Tichšie, nebuď otca! —
Už je to zas na podstene,
tá obluda nad obludy!
Na obloku trepe, lúdi;
nepokojí dobrých ľudí —
Ozajstný kríž! neresť, Bože!
Človek ani spať nemôže,
hoci cez deň práce sila
ako zver ťa uhonila;
musel si sa zvŕtať, znojiť…
Hľaď ho, synku, uspokojiť,
odpraviť dák, poodduriť,
že nepríde viac nás búriť —“
Katka sa vtom ohlásila:
„Za kozubom, braček, v uhle
tiesk je — veniec nájdeš v truhle,
zavrznutý vo priečinku —
Na tiesku či na omele
podaj venček neznámemu;
ak by ponuk bez účinku,
bolo zas len sprotivelé:
vyhoď mu ho — Bŕ! zima-zim…
Len sa varuj zblížiť jemu —“
„Ej, ba ho i zalomázim!
keby len vidnejšie bolo;
ale tma je naokolo,
sotvy sa sneh trochu belie —“
„Pekne radšej zájď s ním, synku!
nie tak drsno, nie tak smele.
Kto vie, čo je? aký zäveľ?[74]
dobrô či zlô? srstoš? holô?…
by si bojsa neokľavel.“
Otvoril, a dáva-núka:
„Na, priateľku! nech sa ľúbi…“
i už cieli medzi zuby,
nimiž sa mu sekať zdalo;
ale nielen veniec dnuká
vrhlo, lež i drglo tieskom,
že mu razom skväcla ruka,
ako pošinutá bleskom —
I podzemným hlasom desným
sfňukalo vtom, zahuhlalo:
„Ty ho prines, čos’ ho vzala,
priviaž, kdes’ ho odviazala…“
„Nech sa parom pasuje s ním!
s mršinou kous’…“ vrkol; „nie ja —“
Pričapil, až zbrinkotalo;
„v Olejách, čľup! — do oleja…“
Pošlo; ďalej nepýtalo.

Ráno Ondrej dohovára
Katke. Tá sa ohrnula.
Priek, spor skrsol nebývalý
medzi nimi, haravara;
tak sa stuha poharkali.
Z kuchyne mať dopočula:
medzi nich, ťup! vtrhla sudcom.
„Ondro! hanb sa! — chceš byť hudcom,
kupuješ si harmoniky:
a tu robíš vresky-kriky,
človeka že zbolia uši!
Či sa to na brata sluší?
Vraj, rád sestru, jak ja syna:
za lásčisko, na moj’ veru!
Našpintať jej bez výberu,
na jazyk čo zvezie slina…“
„Čuli by ste, mamo! iné
prezývky, hej! všaké meno,
ktoré pršia po dedine
tejto tuto! — na temeno.
Paskuda, vraj — nočnou dobou
obierač úbohých hrobov —“
„Tárals’!…“ vybuchlo to z Katky.
„Ja že…? Mne to kto vyčíta?
Tvoje milé kamarátky,
tenkopriadky, hrubopriadky,
tie, Katrenka, rozniesli ťa!
Roztriasajú na vretene,
veď pamätáš? — kytu ľanu!
i je ti ver’ vláknovitá:
babie leto v zime tenie! —
Rozkrídľujú vytešene,
vieš var’? — stužku maľovanú!
ani šindeľ na šír, bahor,
ktorej liecu potom konce
dol’ dedinou i zas nahor,
na nich ,ceng-bonk’ chýru zvonce…“
Katka v plač. „Joj! ticho, deti!
Vstúp medzi vás pokoj svätý —
Ondrej! A ty aké kúsky
povystrájaš — Na motúzky
stýbam ich bár, podnes mlčím,
hoc sú ich už celé vojky,
sťa granátok! — krôpky, skrojky…
Byť vlčicou? a ty vlčím
štencom, há? — Ach, pridobrá mať…
neštíti sa — otca klamať!
A ty?… Stískaš plecmi? Hlavaj!
Nedbám: k perlám priraďujem;
no pred otcom nerozprávaj
o, toť, noci — zakazujem!
Nebieľ moju hlavu biednu;
sestru — zastaň! máš len — jednu —“

— O polnoci v noc to tretiu
pod tým oknom znova je tu.
Poznať aj, že nevrlô je,
nedočkavô, lebo v troje
strepalo i poudretím
ráznejším, než kedy predtým —
urputnejšie žiada svoje.
Mať ho čula; nie div: predsi
i po dennej morbe činnej
skľucla onej od trampoty
ozaj ako myš na vreci.
(Chlapi chrápu, a tá pri nej
nespí síc’, no — až sa potí…)
Nezavolá na nikoho,
len si vzdychla: „Ach, to mnoho!…“
Vstala tíško. Pošla k svetlu,
že ho zažne — knôtik slabý —
nie, nie! totých zbudila by;
šak i potme nájde metlu,
na nejž podá kvieťa známo…
Dcéra vtom: „Ste hore? mamo!
čo kutíte?“ „Nespíš, dievča?“
„Horký môj sen! Hoc jak lievča
chytím sa ho, ujsť, kde — pokoj —
uniká mi semo-tamo…
Aj ma bolia — hádam kríže;
horúce…“ „No, len sa spokoj,
prejde všetko — Čup! ich, spiže…
Preds’ mi povedz, kde je veniec?“
„Nač?“ „Nespytuj… treba náhle.
(Zvonku buch, skučanie tiahle…)
Vidíš: drie ho — pomätenec
ten, či čo je za mátoha!…“
„Nemám ho už.“ „Čo? pre Boha!
Kdes’ ho dela? — Znivočila !?…“
„Nie, mamička! ale včera
pred večerom — do cmitera
len tak cez hrádz prehodila,
ako ľudia nevideli.
Samý závej cmiter celý…
Tak mi zrazu na um zišlo.“
„Nenašlo ho, preto prišlo —“
„Ja mu poviem, poviem rada!
viem, kde padol: nech si hľadá —“
„Bohchráň! nesmieš zblížiť sa mu!“
„Beztak mňa oň prosí samú —“
„Nedovolím! — Spi, ach… vravím;
ja už sama mier s ním spravím:
vyhovorím… prehovorím
prísnym slovom, preláskavým —
Pôjde — k mŕtvym a či k chorým…“
Otvorila. „V božom mene,
čoho kresťan nespomenie,
len ak vážna žiada to vec,
pýtam sa ťa: čo chceš? povedz!
Veniec máš už na cmiteri:
nevinnej sa dievke verí;
pochybila — napravila,
čo ti vzala, navrátila:
tam ho hľadaj, iste nájdeš,
len ískajúc tu-tam zájdeš…
Nemáš viac čo pri nás hľadať,
nemá ti čo dievčica dať;
vyrovnané, nahradené:
kárať zač? kde krivdy nenie…
Netráp nás už, kto si, čo si:
človeka var’ človek prosí…
Ustúp — strať sa spod obloka!
šetri i len slzy z oka;
maj uznanie, máčik lásky…
Hej, hej! slúchneš, bez otázky —
Zaklínam ťa… Choď už s Bohom!“
(Katka škrkla: „i s batohom —“)
No to ni na slovo milô,
ni prosebnô nepodbalo:
venček oknom prehodilo
do izby, kde na stôl padá,
spadnúc leží ako háďa;
medzitým však zahundralo:
„Vráť v čas — preds’ znáš — v kýs’ ho vzala,
priviaž, kdes’ ho odviazala:
a to sama — bez pomoci,
veď si smelá v čiernej noci —
Tak prevezmem navždy svoje;
daj mi moje, čo nie tvoje…“
Zmrzla jak na durkot hromu,
nevie nájsť slov, čeliť tomu.
Gáni — i hoc tma von veľká,
vidí: gúľať sa mu bielká…
Prirazila, predesená,
až jej srdce strepotalo;
ledva zakvačila háčky —
lezie temer kolenačky
k lôžku — Škripcom sa jej zdalo —
A to, sťaby noci pena
či mechúrik okamženia,
puklo v nič; viac nepýtalo.

Ráno zatým už i matka
dokazuje: „Dievča, Katka,
zle, ach! zle si urobila!
V slzách bych sa utopila,
na dno sklesla prehlboko…
Kvet ty môj raz — manna sladká,
slnečné mi jasné oko…
či som si to zaslúžila?“
— — — — — — —
Práska oheň na kozube.
V starej izbe plno priadok,
osve, v hŕbkach, tu-tam riadok.
Všetko dievky: ktorá skube,
štipká pritom o prepradok;
ktorá mrdká, aby boli
nite hladké, keď i hrubé;
ktorá vlásky-nitky siaži
od čierťaži do čierťaži,
šúľajúc ich ani pavúk:
iste žiačka z jeho školy,
prehnaná v jej čarokráži,
umelkyňa dľa jej náuk…
I sfuňali, rozvrteli
vretienka sa, zašumeli,
každé v kole, v tóne inom:
ako na jar pred včelínom
rozihrané v slnku včely.
A ako si ohník horí
veselo a bĺka-puká,
potriasajúc páľom, juch-haj!
sťa ručníčkom v tanci šuhaj:
po izbe kol samá ruka
hmýri, priadzu pilujúca…
pod kúdeľmi cez pozory,
číhajúce ani strelci,
zlaté iskry preskakujú,
jakby vatrou vypúšťané
fŕkali v ne za horúca…
a rozkošné podívanie:
i tie kužle ostužkané
rady práci prikyvujú,
v ulizkaných zrkadielci
hlávok dievčích zhliadajúc sa…
korunou všetkého tváre:
jasno neba, zore, žiare…
A jak vretienko sa plní:
na spôsob riav, bystrín z hory
do doliny hurtujúcich,
plnia izbu rozhovory
z úst štebotne žvatlajúcich;
smiechu, žartu špľachcú vlny
popri žblnkajúcom vlákne:
kým ich — totka nezahriakne…
Oj, je vám tá dievčia chasa,
mládenec kde neuvidí,
neslúcha, sťa zbožia riasa,
hája chvoj pri vetra dutí;
rozharcuje, natriasa sa;
ni netúrnuc na obidy,
šantí-fantí z celej chuti…
voda na skalnatom brode!
výskok, tresk-plesk, vrava strelná…
ináče sa chúli, stydí,
uzapína, potuteľná,
rovno známej tichej vode —
či jak šelma-pýcha lačná
kúsavá je, uštipačná…
Ktorás „hu-hú!“ zatúkala,
vskočiac. Iná pri nej zjakla:
„Ako som sa — čerta — zľakla!
Či som, ozývať ťa, skala?…“
No tá, chytrá, nemeškala
a chvat! kužle ponad hlavy
zajala kol sťa chlp trávy:
„Tak zakosím po trávičke!…
Tak vysýpam na medzičke!…“
a prask! kúdeľ za kúdeľou
na podlahu, do povaly:
cupkali, sa rozvaľkali
popod stolce, pod posteľou —
Povyk, hriech, hluk trmy-vrmy,
až nanáhle z pece zhrmí:
„Sedieť, kľampy! — Na sedale,
okále či neokále,
priasť!…“ I všetko pozahriakla.
— A kde Katka?
Ako fakľa
vpálila vtom. „Vitaj! vitaj!“
skríkli dievky. „Nič nepýtaj —“
„Zriedkavý hosť, veru! veru!“
„I dnes pozde — na večeru;
nezvýšili iba kosti,
a ak z húsky trtáč dáky,
z lýtky rúčka…“ „Pán Farbaky,
tých sa najedz do sýtosti!
ak máš zúbky ako koly…“
„Škoda! že tak — prázdne stoly…“
No tá nič na príhovory,
hoďas i do smiechu boli.
Pod kúdeľ si na štít sadla
(iná svieti na poriadke),
miesto, ktoré patrí priadke,
keď sa ktorá oneskorí;
i už pradie, vážna, schladlá.
Jazýčky však všetky svrbia:
hja, otázok na nich hŕba,
pre zvedavosť chotár paše…
Obchádzajú, okolkujú,
mačky kol horúcej kaše,
až konečne strkotali:
„Katka! moc si premeškala,
čo si z priadok povystala —“
„Že sme ťa až ľutovali —“
„Dva večery bolo ,uju!…‘
akého viac neočujú:
rozpust, fígeľ, pospas samý,
doteraz sa oblizujem…“
Mrdla plecom: „Neľutujem.“
„Chodili sme maškarami —“
„I k vám sme sa dobyť chceli;
ale tvoja vďačná mater —
sľúbila nám piestom náter —
,Drndy!‘ skríkla, ,pochábeli!‘
no a iné krásne mená;
,človek nemá dosť trápenia,‘
vraj, ,pre cvachy,[75] trubirohy!…
Ondro, po nich!‘ — a my v nohy,
ako vrabce ponad dáštek —“
„Mali sme ti — oldomáštek!“
„Varienku — med! ačidali!“
„Na ražni sme zmoka piekli:
to ti slinky v priadzu tiekli!…
Objedza na všetky chvály,
obzvláštna!…“ „Ech,“ vrkla spurne,
„keby ste len netárali!“
„I mládenci boli tuná:
nabito ich izba plná! —“
„Chválili ťa skoro všetci
z totej, veď vieš, smelej veci —“
„Dudy ,dú-dú!‘, ,drnk-brnk!‘ struna…“
„Skresal tanec — v práci stupy!
skok!… nič výška našej turne —“
„V pitvore sa treli krúpy,
na pôjde driapala vlna —“
„A nakoniec čriedy s koňom,
by ju zajal domov honom:
i tvoj bol tu —“ „Áno! áno!
tvoj Janíčko, Janko, Jano —“
„Nedrážďte ma — čo ma po ňom!?“
„Hm, ver’ plachta na pokrovec…“
Stíchli; no na chvíľu iba.
„Napravme, ak v niečom chyba:
Katka, vieš — už nám len povedz,
čos’ robila do paroma
celý dlhý večer doma
zavčerom?“ „Hej! rec nám, Katka,
a ťa každá popohladká —“
„Buď si! Bolela ma hlava.“
„No, no!…“ „Ach, i to sa stáva -“
„Mladá krv a k tomu vrelá —“
„Vy ste tomu na príčine,
jedine vy, isto-iste!
Na oheň hen kázali ste
trieliť… i som zahorela.“
„Rozdiel, Katka! kto sú vinné…
aspoň ja nie!“ „Ani my nie —“
„Oj, šak prešlo!… A čo včera?“
„Párali sme s mamou piera.“
„Aj, aj! vydaj?“ „To už dačo!…“
„Zavadíš však do prekážky:
nejest času — na ohlášky.“
„A tu periny ti načo?
Na oštaru!… keď nie k venu.“
„Pod hlavu mi, pod - zbolenú…“
„A dnes čos’ tak vhupla kosom?“
„Došívala oplecko som —“
„Na pozajtre? ,Na ostatky‘?
Ľaďže! — a my hyd tak hnilý…“
„Hej, na — dlhé moje sviatky.“
Divili sa, zarazili;
po chvíli len pretríznili.[76]
„Kamarátka, Katka! čo ti?
Strápená si —“ „Od roboty,
či od čoho?“ „Mrd o šťuly…
Var’ ti plte utenuli?“
„Omrzlá tak, trpká, krotká…
nesvoja: šak, pravda, totka?“
„Čujem, hoci mrcha slúchač:
nie tá je, čo inokedy —
Na nose jej niečo sedí:
pozrite! čo za motýľa?
Chvatnite ho, ak je mucháč,
podkujte mu ostro päty:
inam leť si na zálety,
svrček ak, laps! za fúz beštju,
pod sopúch s ním — do háreštu! —
I zas bude jará, milá…“
„Čože!?“ Katka zahorlila.
„Ja že smutná, zronená som?
Akým chcete, spievať hlasom,
čo rozprávať, v smiech vás zvrátiť?
aký kúsok vyparatiť?
Visia na mysli mi ony,
jak jabĺčka na jabloni…
Hoj! mne sú tie čierne trámy
ovešané — husličkami
hrajúcimi, až to buní
v hlave mi; prez tie ich struny,
kol kŕčkov ich — hopsa! huhú! —
vidím splývať zlatú dúhu,
krútiť sa, otáčať o mňa —
Vyskočím vám po nebesá!
radujme sa! veseľme sa!…
… Čože ústa otvárate?
Že som sebe neprítomná?
Som tá istá dovedená
bochnica vám na lopate!
z prednej múky, a nie z grísy…“
„Hoj, Katuška, ty si! ty si
dľa podoby i dľa mena —“
„Holubička naša ľúba!…“
— „A ten venček z hrobu Kuba
kde si dela? — Utopila?
Nie je Jána —“ „Popálila?
Zlý by skutok — môž’, on čuje…“
„Venček? Bože! — Aha! tu je“,
z olejky[77] vykrútila ho,
„imaníčko moje drahô! —
Hľa! už uschla ruža zmoklá;
srdcom som ju usušila:
veď je ruža — ruža i ja…“
Na kužeľ zas veniec stokla:
„Kužeľ môj je toho hoden…“
Priasť si sadla vrtko podeň.
Pradie s ochotou tak snadnou,
a ten strojný venček nad ňou
pokrúca sa sťaby zmija.
Dívajú sa družky na to,
a ich úžas rástol chrasťou
pastornato, šilovato —
— Hlásnik prešiel s jedenástou,
zapískajúc…
Rýchlo vstala;
do kúta odloží kúdeľ,
keď prv z kužľa venček sňala.
Šatku berie — „Katka, kde jdeš!?“
zjakli dievky razom všetky.
„Hja, povinnosť, sudby údel —
zaniesť toto, kde som vzala,
hoci kvietky —“ „Tedy pletky,
preto nechoď!“ „Ak zle prejdeš!…“
„Nebojíš sa? Hrúza!…“ „Čoby!
Skáľa, hrudy — to sú hroby,
hoci ináč rieklo znamä —“
Totka z pece: „Tak je, dietky!
vzali ste čo kedy, vráťte;
po tej ceste krivo nejdeš —
Ale, hej, hej! kážem vám ja:
Katku všetky — odprevaďte!“
„Totka, nie! chcem — musím sama —
Oj, bol vám on za mládenec!
umrel však — už hruda, skala…“
Veniec na hlavu si dala:
„Môžbyť, mladušský môj veniec
(zbledlo jej i vzbĺklo líce);
zvem vás všetky — za družice…“
(Zmeraveli, v mysli: Bože!
ešte čo vyvrážiť[78] môže…)

Otvorila, šla.
„Joj! za ňou!“
s chripkom stará — „neobstojím…
veďte ma, kuľhaňu, s ranou…“
„Ja sa bojím!“ „Ja sa bojím…“
„Ach, vy!… číry z číru rytier…“

I šla Katka na ten cmiter
sama. Kusý mesiac práve
zasedal za hory tmavé;
severák vyl ani ďas i
fučal z celej mraznej pary,
stromy kývuc na druzg, na lom,
napred seba ženúc chmáry.
Hnala tobôž hor’ úvalom;
v bránici len vydýchla si…
S tým, poď! na svah, oželená,
veniec v hrsti, dvíhajúc sa;
snehom bŕdne po kolená…
viazne… A tu, chvat! v tie časy
znenazdajky vetra nápor
šatku z pliec jej, že jak prápor
čierny — havran, veľký veľmi,
zviala, letí, lupkajúca
okrajami sťaby krielmi — —

Tie na priadkach nemo pradú,
pohrúžené do základu
mysle. Tŕpnu, trnú: kedy
a či — príde? Čuť a vzdychy,
zosŕkania záchvev tichý.
Jak na tŕňoch sa im sedí;
priadza nejde: krahnú stĺpy,
ruky drúky, ľan sa chlpí…
Tak čakajú… Nedočkali.
Polnoc spieva hlásnik… Vstali;
zbierali sa šipľúc domov.
„Dobrá noc vám, totka!…“ „Ale
čušte, lotry! Do sto hromov!
Uspali ste dokonale
úbohú mi hlavu starú,
z machulín jak od odvaru…
pod bedry, toť! nastlali mi
kŕčov s špalky rohatými,
i ma duchnou zavalili,
nasypanou heno v Brale…
Iďte v sitno! cvalom-tmolom,
hnala bych vás na sto míľ, hu!…“
I len sa tak vytratili,
von tiskajúc jedna druhú…
Ohník ešte bĺkal z chvíľu;
no nikoho na posluhu —
až i usnul pod popolom.

— Na svitaní našli šatku
vlajúc muky na rameni,
a na hrobe Kuba Katku,
obličaj v sneh zaborený,
uhláv[79][80] ruky v tuhom sňatku…
Vidno, chúďa, k hrobu kľakla,
na krížik by venček dala,
za tkaničku priviazala,
proti takým víchrom krutým
upevnila navždy takhľa;
jaksi však sa pomýlila
— tras var’ rúk či klipli oči
prchlým sťa sen ochabnutím? —:
galúnom ho, vo vrkoči
aký mala, odvisnutým
na hrdúsky pritúžila —
Chcela vstať: kás’ drží sila…
I nebodaj vtom sa zľakla:
mladú dušu vypustila.



[52] Tu sme nemali k dispozícii ani básnikov rukopis, ani tlačený text, ktorý by sme boli mohli použiť ako posledný básnikov autorizovaný text. Preto vychádzame len z tlačeného textu I. vydania ZSBH, zväzok VIII (vyd. r. 1927).

53, 11: šušienočku — sušienočku; 53, 12: súsedka — susedka; 55, 8: almarije — almárie; 57, 9: jätria — jatria; 60, 15: na píšťaľke — na píštalke; 61, 13: dokonále — dokonale; 63, 3: vypľazený — vyplazený; 63, 15: z vrch mohyly — z vrchmohyly; 63, 17: vypľaštené — vypleštené; 64, 11: od akživa — odjakživa; 64, 29: kamdial — kamdiaľ; 64, 29: krýla — kríla; 66, 5: pivonia — pivónia; 69, 18: úl — úľ; 69, 32: zdriemnúc — zdriemnuc; 70, 2: pritlumene — pritlmene; 76, 10: náúk — náuk; 76, 21: hmyrí — hmýri; 78, 13: prázdné — prázdne; 81, 4: do hareštu — do háreštu; 81, 13; čierné — čierne; 82, 20: súdby — sudby.

[53] netra — netreba

[54] blizňa — dvojča

[55] bratianok — bratranec

[56] koprivica — pŕhľava

[57] Teruž domov potom klady! — Vleč potom domov kusy dreva!

[58] šmáň — drobné halúzky

[59] klocky — nakrátko posekané konáre

[60] šurka — húska

[61] biageľ — pečivo, praclík

[62] päťkoľan — tvor s piatimi kolenami

[63] priekrst — zmena mien, názvov, zmien, cez ktoré prechádza práca okolo ľanu, kým z neho bude košeľa

[64] odfučka — odfúknutie, oddych

[65] galún — galon, stužka

[66] jedenica — tkanivo

[67] mrdkať — krútiť (vretenom)

[68] stiahli sme nôh nemať — keby sme neboli vzali nohy na plecia

[69] vlkolak — zlý človek, ktorý vraj v podobe vlka po smrti chodí ľuďom škodiť

[70] kyta ľanu — zväzok, hrsť ľanu

[71] Na hálku ho kužľa stokla. — Stokla ho na vrch kužeľa na praslici.

[72] sadla priasť až s žiadzou hladnou — žiadza, chuť; s veľkou chuťou začala priasť

[73] kotrcalo — od kotŕcať sa — strcať sa, strcadlo

[74] aký zäveľ — zevľún

[75] cvachy — ľahkomyseľnice

[76] pretriznili — prehodili, prevraveli

[77] olejka — kvetovaná šatka

[78] vyvrážiť — čarami vymôcť

[79] uhláv — kameň na hrobe (uhláv), miesto na hrobe „u hlavy“

[80] uhláv ruky v tuhom sňatku — Katka od ľaku umiera so zovretými rukami





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.