Kratšia epika zo života dedinského ľudu

Hodne sedí dedín našom na okolí;
za leta vše jakby záhradkami boli.
V každej kytka dievok pekných pohotove;
ale najkrajšia je, nech, čo chce, kto povie,
          Zuzka Majerovie.

Keď tak za nedele do kostola kráča,
sšustiac oblečením, myslel by si, vtáča
brnklo vedľa: sukne riasne na nej, biela
kosička, stúh kŕdeľ… všetko sťaby kriela,
          na nichž preletela.

Ale nielen úbor svedčí jej tak rúče.
Myslel by si, slnka olipli ju lúče:
a to z nej tak žiari krása bezúhonná;
z nej, jak rezedy by, fiál zo záhona,
          oviala ťa vôňa…

Toť, jej obraz! zjav — Bol len raz… U chalupy
vetchej na podstene starena si čupí,
zhrblá, zapadlých pŕs; v tvári vrásky šaré,
mrkvot čnie spod šmátky; na nose jej v páre
          sedia okuliare.

Trtolí sa,^[241] habká, jak kto moc má práce.
Na kolenách kúsi odedz, na tej láce…
zíde sa, bo zderky na nej, každá hába.
K uličníkom hurtla: „Poď mi navliecť, žaba!…“
          Ozaj, Ježibaba!

Ako zblýskala vtom okrúhlymi oky.
„… Teraz prac sa v čerty!…“ Umklo dvoma skoky.
A už kŕpa^[242] rukou suchou ani trieska,
čeľusť v kyv… Toť, Zuzka kedys’ krásna, rezká
          od Majerov — dneská!

Ako takto zišla? Dlhá kapitola;
moc preds’ rokov tomu, keď mladicou bola.
Mala vohľačov hať pre ten parsún švárny,
hoďas málo v truhle, málo na sypárni…
          Hja! tá tvár, hoc zmárni.

Dievku, len si dvorí — štvrť ju bár na kusy,
do zrkadla pozrie, navrch žblnknúť musí
prelud jej… Nič prosby-hrozby, reči radné…
Takhľa, oko, čo tkvie v srdci krásky na dne,
          nedovidí žiadne!

Rozpoviem preds’, letkom. „… Dievča, pýtajú ťa“,
otec k nej. „Čo, ňanko, za kupec?…“ „Nuž, Šuta —“
„Zasa… či som šutá?“^[243] „Nepleť!“ „Rožky, aha! —
Tak nech dá pár volov, keď sa krava priaha;
          dva! ak som mu drahá —“

„Keby taký jarmok!… Odpravili sme ho
z fígľa raz. Dnes nechce vena —“ „Za takého
ísť? Ba!… Nie som špata, ale ani sprostá.
Deň-noc by mi túkal: Neprinieslas’ chvosta;
          v žene chovám — hosťa!…“

Inokedy jej brat: „Máš ty, sestro, šťastia!“
„Kde mi vzchodí? ukáž —“ „U studne…“ „Tá chrasta,
lišaj samá!? zacloň —“ „Veď sa lieni… I veď
ináč šuhaj!…“ „Chcel bys’ mi dať oprašivieť?…
          Toľko na ten prívet!“

„Ale s kým sa zídem, nedá pokoja mi.“
Chlapci: „Nahováraj…“ „Nahováraj…“ mamy.
„Zanôť im tú moju, kohútom či kvočkám:
,Ešte sa nevydám, štyri rôčky počkám!…‘
          kvôli, pozri, očkám…“

„Štyri roky — hojój! Kým sa nepoženia
vrstovníci…? Zvädneš!“ „Budem svieža žena.“
„Tiež sa ovrábiť chcem.“^[244] „Urob! vždy ti hudiem —
Jak neveste žiadna, zolvicou^[245] jej budem;
          z toho slnca ujdem…“

„… Zuzička“, k nej mať tak,! ťažko mi! ma mrzí…
Neraz plačem v noci, vo dne prežriem slzy —“
„Prečo, mamko! prečo? Var’ som ublížila
vám čím? nie som vám dosť dobrá, nie dosť milá?
          Odmieňam, čo sila

stačí!…“ „Všetko pravda. Ale vieš: brat — ňaňo,
i ja — radi by sme —“ „Sa ma striasť… šak, áno?“
„Mlč, že striasť… Preberáš —“ „Mladosti viem užiť! —
Ó, jak bych sa rada vám raz povytúžiť…
          Vydať sa? Skôr — slúžiť!“

„Koľkí pýtali ťa!… doseľ^[246] unúvajú,
jedináci, hodní…“ „Nemám ku vydaju
chuti, mamko, ešte!…“ „Vídaš, poopadla
náhle ružička ti…“ „Ja že…? Ba som zmladla!…“
          kukla do zrkadla.

— Po čase jej všetci domáci: „Čo, povedz,
zmýšľaš?… Mládenci preč!… Prihlásil sa vdovec —“
„Vdovec?“ „S deťmi bár, jest na chlieb, na omástku
tiež… Ti čiastku chce hneď zapísať —“ „I čiastku?
          Zahrdúste — krásku!…“

Pustila sa v nárek, čo by pohnul skaly,
že sa len tak steny v izbe ozývali.
„Nikdy!“ strhala sa. Ušla do komôrky.
Za ňou mať: „Ach, cit!… Veď neviem výhovorky;
          ale siliť, horký!…“

A tak nielen štyri — rad ulieta rokov —
Za pytačmi kvet líc, očú lesk, plň bokov,
smiech, ples… všetko zmizlo za minula bránou!
Zostala — ej! neraz s tvárou vyplakanou
          v kúte — starou pannou.