Zlatý fond > Diela > Kratšia epika zo života dedinského ľudu


E-mail (povinné):

Pavol Országh-Hviezdoslav:
Kratšia epika zo života dedinského ľudu

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Pavol Tóth, Mária Kunecová, Silvia Harcsová, Daniela Kubíková, Daniel Winter, Iveta Štefániková, Katarína Maljarová, Ivana Černecká, Lucia Muráriková, Iveta Brejcakova, Dušan Kroliak, Eva Štibranýová, Slavomír Kancian, Radmila Pekárová, Monika Harabinová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 455 čitateľov

Topeľci

[81]


Na Michala, o Michale,
plné keď stodoly,
zápravy, pôjdiky
úžitku z lúk, z polí:
hostiny, muziky…
že sa náš svet temer šalie.


,Duvau-duvau! hudu-hudu!’
na krčme… Dnu nával ľudu,
tískaného od pitvora,
jak sa zbiehal zdola-zhora
dediny, z jej ulíc, kútov,
ani príval s dravca chuťou,
opreteky, pri povyku
na zábavu, na muziku;
dobre, že tie steny štyri
nerozpáči, tak sa šíri
pribývaním, hemží zhonom,
hláv až sťažka prezrieť po ňom,
zliatom, vyjma ak sa vyhli, —
nemal bys’ kam hodiť ihly,
zadná vlna tlačiac prednú —
dobre, okny nelezie dnu,
keď mu vtrhnúť dvermi nedá.
Stoja, kdekto; baby sedia
na laviciach popri stene,
v lonách deti učupené,
vnúčatá čajs’; v dverách bočnej
starci, smudiac… od tej skočnej
rozjarení. „Veď sme chlapi!…“
„Ale iď! poď, radšej zapi…“
„Nedbám, potom…“ Ba i na pec
nejeden si vyšiel chlapec,
diváci tiež, chtiví šantu,
až ich krčmár: „Dolu z pántu!
Zvaliť chcete…?“ zohnal stadiaľ;
pravda, len sa predrať vládal
s plnou fľašou ponad hlavu
v micke s kystkou,[82] iní z davu
šarvanci už, hybaj, na ňu
šplhajú sa, orýpanú…“
Stisk, hluk, chachot. „Odstúpte sa!
nazad, ďalej od kolesa…“
neraz skríkne z tanečníkov
ktorý, zdupkajúc, jak zvykol,
vzhupnúc na grúň. „V tomto kole
náš svet!… druhý.“ „Naše pole!…
Iným viecha — zákaz!…“ „A keď
i to darmo, pomôž’ lakeť…“
„Jaj, ty roháč! Šťurkáš ani
strečkujúci po poľani…“
nasrdená nevesta mu.
„Zato — nevystojíš jamu…
Hore hu, hej! cigo-rigo
či si — Vráb…“ „Za pazúrky ho!
ak nie ako kučeravci…“
A sudovom na podstavci
o dušu ju hudci zhrajú —
Mládenci: „Luč!“ spojímajú
rad diev, skrešúc opätkami,
spovievajúc ručníčkami:
popod začmudenú poval
sťaby kŕdeľ poletoval
bielych vtákov v čiernych mrakoch,
ponad perká na širákoch.
„Ihop!…“ „Hahó!…“ ten-ten húkne.
Dubas, skok, krut. Dievok sukne
šuchocú, sa rozsýpajúc,
tanečníkov opletajúc:
až to hučí rovno brodu,
či keď mlynár vyprie vodu
zo žleba v spád v divom šuste,
abo sama na úpuste
pretečie a strhne hate.
Závrat! či to kolovrat je?
valec v toku, v zvrte cievka,
šuhajom ten, touto dievka:
z lietačiek tak súčuc nite
čo do pasma rozmanité:
šúchavé i rezké tance…?
„Hojha! Budú opekance,
veselo si, kamaráti!
zobrali sme do úvratí —“
„Vrchovato!… svedčí vŕška;
na humne, ťaj! začne pŕška —“
„Bisťu! nepôjdeme žobrať…“
— „Ale, Vrabče! už raz obráť:
,Povedal si, že ma vezmeš…‘
začvrlikaj! — Ťahať nesmieš —“
„Mne priam ,Štyri kozy…‘ potom,
a čo sa zalejem potom…“
— „Drobči, straka! — Hopa-hopky,
takto v záčin sádžu snopky —“
„Čerte! noha — kieho hroma!…
Na moj’ dušu! budem chromá —“
„Mohli ste ju doma nechať!…“
„A ty pysk, keď vieš i brechať —“
„Abo čaptu nepodkladať —“
„Bodajs’ stúpil na chlp háďat!“
„Ej, ste striga! vlastne — stryná —
Samo! sem tú bachru vína;
ale nie vám, nemyslite:
muzikantom!… Obliznite
predsa trochu —“ „Chlepc si s nimi!
Máme si zač kúpiť i my,
nemívaj sa, držec ,Záhrad‘ —“
„Ale, strynká, dám vám zahrať:
,Akože tým starým babám!…‘“
„Just tak, ako chlapským labám! —“
„Pospolu sa vykrútime,
krivú knošku naprostíme —“[83]
„Kolodej,[84] zhyň!…“ Po jej kázni
smiech navôkol. „Ani blázni
rehocú sa…“ „Aj ti dala —“
„Vypľula, čo nazgíňala
do hrvoľa: pajeď ľudskú —“
„Poruke liek — ľaď! jej Zuzku,
vytancuj…“ „Bäk! — Pite, hudci!
Lu-lu… glg na dúšok súci;
a mi hrajte pre tri dvory,
ináč kopnem do barbory:
,Vykopal — čo? — retkev…‘ Ijú!…“
Tanec, úchvat. „Vrátiš mi ju?…
No tak, chlape! — a ty, vrť sa,
milá… srdce blízko srdca…
vrť sa!“ „Nie tak z celej chuti,
Janko! — hlava sa mi krúti —
Prestaň! nie som pero kľúča…“
„Neboj! padneš do náručia;
ešte zvrtlík!… kmotrám-lotrám
na zlosť… Hop-cup!“ pľasol o trám.
— „Dosť ti, braček!… Teraz, Števo!
moju nôtu…“ „Každý drevo
daj si svoje pod hryz píly…
aby sme sa nepobili
bojsa! —“ „Takto rok, hej! práve…“
„Nespomínaj! Čo vrie v hlave,
nemusí škrieť hneď i v pästi,
keď sa pod pokrývkou vmestí.“
„Tak je! Takých kamarátov,
pre čo sejú rukou kliatou
po súdoch a pravotárom
potom žnú, nech vezme parom!…“
„A či si ty nebol prvý
vlani…?“ „Neležal som v krvi?…“
„Citte! len to: pračku… k hádkam,
kohúti! Hen radšej mládkam
podkurujte, ak ste chlapci
od ženidla… Hejže, Vrabci!
cvíkať a — drnk! do roboty —
Namastíme vám tiež — bôty
za nôty — viac! gágor — sláčik,
brnkajúci ako vtáčik
po strunách…“ A hudci hrajú.
Matere sa prizerajú
tancu ostrým, skumným okom,
vypnúc sa i uhnúc bokom:
kto ich dievky vo prúd berie,
úchytkom? či — po výbere,
keď sa minula už mladá,
pekná kytka panien? Hľadia
so sladkou tá, oná s kyslou
tvárou; tá i s gambou zvislou…
Och! jej chlúba zostala stáť;
druhé vidí sa až chvastať
uškierave, pávmi v tanci,
v štôčku hoc čo na vahanci —
vyskakovať ani kozy,
vliecť sa, ako slimák lozí —
škraty trebárs!… Na usmiate
ženy fľochla jedovate;
trhla sebou, nespokojná:
mládencov? ba — pobi vojna!
Chúďa… s hanbou previdomou;
skoro si ju zajme domov.
— Inde ,šu-šu‘… chvály, hany;
i ich výraz stupňovaný
podľa chuti totej-inej
totky, ujčinej či strynej.
„Ako si tie skromne vedú,
netreli bár nikdy biedu,
gazdi na chýr; na nich rúcho —“
„Vskutku! tiež tak jednoduchô;
najkrajšia i najbohatšia:
predsa ako v klietke vtáča.“
„No tie — naopak len líce
obráť… a, hľa, parádnice
koľké; vrždia kordovánky,
pre krpce hoc majú sánky —“
„Tichšie, aby nepočula
mať; vieš, nie je nemá Uľa…“
— „Vidíš, zmierili sa, ľaľa!…“
„I ja som tak cifrovala
kedysi —“ „Hej; nuž, čo matka,
to i Katka — Za pamiatka!
mali sme ti rovné háby…
Švík tak šaty v prstoch — vábi
z konárika na konárik
Čížka… Pekný bude párik,
ako vy dva raz — dve perá…“
„Nehovorže! —“ „Veď, nie včera,
kačička — nie; dávno! vtedy:
za lásčiska…“ Nuž, a kedy
švorc tým…[85] kmotra?“ „Prvej mlatba,
priadza, páračky… tak svadba.
Ba i ušiť —“ „Ešte kieho…?“
„Košeľu preds’ pre mladého —“
„Ale zrebnú!“ „Na periny
sovky —“ „Napchaj hrachoviny,
alebo hrsť kostonkov, vieš;
pochvália ťa, že im hovieš…“
„Aká si, no, rozihraná —“
„V hostinu dokorán brána!
Rukou zvíja, ľaď! môj klepec,
klobúk nabok… nabok čepiec…
Nuž, tak ibák o fašianku
vybijeme súdku vránku?“
„Akiste len… Ale —“ „Dorec:
za stužky čo…?“ „Žitka korec,
ako nevedel môj starý;
svedčia jej, šak?“ „Práve k tvári,
oheň k ohňu: ,vitaj-svitaj‘…“
— „Budeže to veselý, ťaj!
u nás — jarmok na človečí
tovar; pytač, oddavač — i
grámor:[86] ,Dáš?‘ ,Ber!‘ ,Veno pridaj…‘
Dobrý rok pre ženbu, vydaj —“
„Zurvalci ak, dubec s bukom,
neuviaznu pod merťukom…“
Taká vrava, také umy —
Muzika však všetko stlumí:
rozkázané radom nôty
a hneď hurt-rut do roboty,
s hurhajom ni tržná lárma:[87]
dnes keď za groš, zajtra zdarma…
— „Nevesta, poď! na pľac samý;
do vlastnej ti padať jamy
nedopustím — za ledaktom…“
„Veď tak, synku, za durk lakťom —
Nono, stvora, podrž decko!
a mi fúkni na oplecko…“
Zobjal driek jej. „Ale, Maťko,
krotko, tíško —“ „Rezko! takto,
vreteno jak zašúľnuté,
hoj-hoj! šak sme na zákrute…“
Muzikanti vyhúdajú
a mládenci zaberajú
súdruhovým za príkladom
nevesty do kola radom:
nechže, keď, vraj, za tancom mrú,
obživia sa!… Dievky šomrú: —
Len ich viď! vraj, šialenice,
kobzy!… Mreny na udice,
za gebuľou[88] skákať…[89] A nám,
poctivým tu krivdiť pannám,
odorávať zo zábavky…
Zhŕkli sa, vraj, ani kavky
na úhor — hja! za jesene…
Posmech! s mládencom sa žene
oblápať hoc v tanci, hanba!…
Dbajú ti tie na šprih hán… Ba
ako sa, vraj, vycipkali;
čida! aby tancovali…
Aj si haštria pod čepúchy,
ani sliepky s kochľou; muchy
ožili im — na demikát —
Kvoky! — čuješ kikiríkať
paskudy?… Sa divím, veru,
že ich mužia nevyperú
domov — Kde sta?… Na Konopu
prisadli čajs’ — s bačom slopú —
Vyradoval:[90] nuž, sa potúž,
poteš s gazdy… Vraj, i toť! už
hrubý večer: doma čaká
sto prác každú; na, hoc kvaka,
testiná var, rušaj dojiť…
ešte i jej uspokojiť
mŕňa v kolíske!… A keby
neboli, vraj, výš potreby
hier užili, radovánok
za dievky: joj! žlč… Sem štránok,
vraj, ich odviesť! — čo tu našu
majú zjedať chutnú pašu?…
Mládenec vtom: „Vrábe! prestaň
nevestám húsť, hoc si kresťan
milosrdný; dosť im bolo —
Clivo dievkam naokolo,
mrkotno už, i čas liece.
Žide! zapáľ už raz sviece;
šábes odkáž na kahanec…
Hrajte, sto striel!…“ Zvíril tanec
s dievkami zas. „Tie sta predné…
Koleso v šír!…“ Zástup redne.
„Hore ju! bez konca, miery,
čo hneď vyskáčeme diery
vo forštoch…“ A hudci hrajú.
Dupot, víchor; sviece plajú.
— „Poďme domov“, ťažkajú si
nevesty. „Hej; mňa až dusí
vydupkaný nimi kúdol —“
„A veď i nám predsa húdol
pod nohy, že ma až bolia —“
„Bola vám to zlatá vôľa!…“
„Ech! čo nás viac po odmenách?…“
Pošli, spáčkov na ramenách.
„… Ťahaj, Vrabče! keď sme v harci…“[91]
Tuliti! sa z bočnej starci
vyrútili. „I nám miesto
v kolese!…“ „Tiež nie sme testo…“
„Ľaľaď ti ich!“ „Testo z grísy…“
„Poplesnenci!“ „Suchí mnísi…“
šuhaji sa divia tomu.
„Pánt, kuš! nehuď lecikomu —“
„Lecikto — my? Nože, synku,
prežri zavčas mrcha slinku!…“
„Do barbory rimštiak!…“[92] „Ale
ohľad, braček, na koštiale
staré… Hraj im, hej! no bystrú:
nech si chrbty, hnáty vystrú…“
„Nechže!… Viďme…“ krotko všetci:
čo, vraj, zbudlo v starom vreci?…
„… Starká, hybaj!…“ „Idem, starký,
radúčko —“ „No, nerob skärky,
kľučky nehádž, ečepeče[93]
ťupkaj — teň, jak voda tečie
lúkou na mlyn…“ „Oprobujem;
mladicu, hľa, nasledujem…“
„Teraz zvrt! — krútňava silí —“
Čajs’ sme oba prechýlili
na hostinke uštedrenej —“
„Viacej kto?“ „Kto? — ty var’ menej?“
„… Drgáš, cipka…“ „Nevravže ho,
nerada ni drgavého
vretena, vieš? — Som sa potkla,
kopytcia len náhle zotkla…“
Ostatní tiež tak si vedú:
hľadia v týždni trafiť stredu;
ale vše im svitne piatok…
Mlaď v smiech na ich nedostatok.
„Hovorím: mráz — za horúca:
noha drugá, chrapčia pľúca —“
„A kto ďalej v kruhu zašiel,
do popuku — našiel kašeľ…“
„Ľutujme ich… čo si počnú?“
Ženy sadli; chlapi v bočnú…
— „Nedriem. Vrábe! Bouprisám,
vydriem ti z rúk husle! i sám
škrípem…“ „Lampáš! tu máš — nalej
sebe svetla a daj ďalej —“
„Predrapte, hej! pozeráky,
hoc je noc; no mesiac aký!…
tak sa smejte —“ „Ujednanô;
drichmite ak trochu ráno —“
„Ihú! dlhú ureznite,
ako dievky pradú nite,
ašak, pri kozúbku v zime?“
„Vyvládzeme — Zasúknime…“
Ruchot, hukot. Liecu-skáču.
Steny znoj, loj sviečky plačú — —

*

— O polnoci na úpuste pri mesiačku
medzitým tiež podobnú tej vidieť hračku,
zábava i tanec s kúsky kotrmelcov,
vyvádzaný zhynulých tam od topeľcov
dávnych, nových…
Ako z vody vyliezali
na breh s čľapkotom, až čujným v nočnej diali:
na rakyty, jelše kol priam opreteky
povesili zhodenú si odedz — zvleky
vrchné — vraj, by pri mesiačka obschli svite,
zmoknuté im od včerajška — Vláknovité,
pravda, všetko zdrapy, zhnilých, zmľandravených
na rusliny nití, plzeň… ale pre nich
akiste čo drahé halienky a plášte,
s ostríc podšívkou i prámované zvlášte
machom, hviezdošom, kam drahokamy sadlo
množstvo vodomilov…
Myknúc pred zrkadlo
mesiačkové zápäť, — bo už ladiť čujú
hudcu plazmo z jäzu, — náhle upravujú
úbor na sebe, šat i čo na ňom čačky:
mužskí na obuvi, najskôr z korytnačky,
osokovú návlač; ako hodváb mäkkú —
vestu z badie; i opasky kol drieku
z lesklých užoviek čajs’, s prackami, tož z ráčat
nebodaj… Čo ženské — nevedia, kde začať —
habkom prihladia si vírencové vlasy,
rdest[94] či štetovník jak; z jelšoviek si asi
vojky opnú s šidly — vážky hneď, hneď muchy;
slúžia na črieviciach, vari od ropuchy
zdedených vše; v uši stoknú náušnice
z chvostáľov,[95] kol ramien tlsté pijavice —
Na živôtkoch skubnú z žaburín si spredku;
zduria kosičku si z bublín, sťa hmla riedku,
zásterku tiež, utkanú im za večera
mesiačkom, keď do vody sa zapozerá
v túžbach, sliediac po láske tam z chuti celej,
i oplecko, šité vtedy z peny bielej
k paráde im, prúd kým vodou krútil-zvíjal —
Vposled každá schvatla kytku z vodných fiál,
naložila si i veniec ľaliový:
len či — slušne?… Hotoví či nehotoví
v ples…? Tu vzhliadli ku mesiačku s uškieravou
čeľusťou, hoc dutých očí — Kývli hlavou,
spokojní či vďační že sú…
Zbrnkal v strunách
šmihľových vtom husliar, až to hrklo v lunách,
z vody že si poskočili; nato zhuhle,
zmumle, ako v umrlčej by ležal truhle:
„Topeľčatá! na tanec —
Hrá vám starý topelec
na korýtku pani-vydry
či z jej kôry
slákom zo škrupiny:
tidli-pidli! udri-vydri!
šiky-myky!
pre potvory,
nešťastlivé pre kaliky —
Tiny-tany! tany-tiny!
kým nezaznie ,kikirikí‘…“
a zahúdol slyšne mŕtvym len… A tí tam
struhli poklony si — možno: „Pekne pýtam…“
„Vďačne…“ riekli — zdvihli nohy a už — tančia,
v hladine že tiež zrieť hupkať dvojné pánča,
ako vydŕľajú v pároch po nábreží.
Dubasia tiež, až sa mužským štica ježí,
logá opasok, sa točiac-rozvíjajúc,
bačkor krochká, zujúc sa i obúvajúc…
pokým na ženských zas lapikajú lochy,
šperk sa hemží, trebárs vedú si sťa sochy…
Tak si drpčia, krútia sa a vyskakujú.
Akiste si tiež tak nôty rozkazujú;
aspoň zastane vše pár pred hudcu zrazu,
on pozvŕta rukou a poď! kolo jäzu
okolkujú, strečkujú si ozlomkrky
po trávniku, popod vŕby a vtom trk i
hrk! ich kĺbov zrazených čajs’, otĺkaných,
že sa všetko pootriasa v nich a na nich;
skáču preds’… Za nimi nasledujú všetci
hupkom-cupkom, zvrtkom — Na tie čudné veci
mesiačik sa díva, hľadí vypleštene,
odhrnie i vŕb si tône rozpustené
lúčoprsty, vánku odtisnúť dá prútik,
aby videl… i hneď utiahne mu kútik
v smiech, hneď divom žmurkne nad tým tancom-šantom
kostlivcov kol, nad im rovným muzikantom,
ako píli a v takt stupy pažiť depčia:
nediv, že i zgúľa hlavou… No keď krepčia
na kotrbách oní, ani nie len mužskí —
od výmyslu sveta vystrájajú kúsky
v divokých hrách, voslep kotrmelce sádžu,
trepúc dúčeľmi;[96] sa strmohlav v pláň hádžu
a z nej repetia sa dlabami zas na chór,
zadkujúc sťa hrozné raky, druždiac šáchor,
vtom sa polapajú na pokraji v reťaz,
hučkajú sa, švihnú: kto prv v skoku víťaz?…
a čľup! po páre späť — spodobňujú trlo: —
to i mesiacu moc! — Zazrel prenevrlo,
na obličaj krielo pritiahol si chmárky.
Aha! zdúpli; vzhupli na breh — Nemá párky,
hanblivec, vraj, preto… Sadli oddýchnuť si,
črepy na kolenách; každé v sebe dusí
akoby smiech… Ale lenže prešla chmára,
skočili z miest; tanec, rozpust, honba jará
po úpuste brodkom, chodkom kol úpusty —
Na mesiac vše zgánia: Kuk! vraj, do čeľusti,
hláč či pstruh, šak?… Chyť si; dovidíš až na dno,
hustú máš sieť — ťahaj! neujde ti žiadno:
jedz, keď nechutia už hviezdy… Smejú sa mu,
s tľaskom hrabľami. Hop! ku samému trámu,
kde si ciepkať ráči, figliar; vyššie! smelšie!…
Na vŕby sa driapu, preskakujú jelše
a cup! na hŕbu… Tak po prestávke malej
spolu kratochvília, šarapatia ďalej — —

— Za ten čas tá trma-vrma
na krčme, ba vždy viac strmá,
neurvala trvá… Nával
minul síc’; však neprestával
hluk a lomoz, ani v lese
v búrku. Šírom po kolese
poskok bujný, hulákanie…
Lúdia, dievky zadychčané
chvíľku, by si povydýchli;
lenže mládenci však stíchli
v tanci, hybaj! starci znova
do krútňavy — Pravda, chová
každý v rožku hodne čmudu,
zatacká sa; preds’, vraj, budú
netakší z nich tanečníci,
nie chumaji, kuľašníci…
„… ,Ešte jednu na rozchodnú…‘
Vrabci!…“ výskli. „Sem mi hodnú!…“
„Sopliak, ustúp!“ „Nabok, papľuh,
pred pluh súci ak, nie za pluh —“
„A ty! leda rebro suchô,
dáš ju? — Zvieš hneď, kde máš ucho…“
okríkajú. „Žobrať idzte!…“
Z rúk im chvácu tanečnice.
„Hí!…“ „Ech! dopriať im tú lacnú,
krátku; uver, zaraz kväcnú…“
Dievky v smiech. „Joj, dietky božie,
ako…?“ „Ako ktorá môže…“
„Ujko, s vami?“ „So mnou, dievča —“
„A ak spadnem?“ „Drž sa lievča,
pleca mi!“ „Ak oba…?“ „Zem je“,
zdupkal, „tuť! — sa neudreme…“
„Aleže ma dobre, sváku,
krúťte —“ „Ani na potaku!“
„Tuhšie!“ „Ako píšteľ z vŕby —“
„Jujuj, strýku! oko svrbí
ma — už som dnes upadla raz;
teniem — letím! — zhyniem zaraz…
Vidíte!…“ „Trc! Malá hŕba —
driemky — či skôr v dýle štrba…“
„Mládencom nič?“ „Šúpy slamy!…“
No tí pochytili mamy
do prúdu, hoc z trucu k čare;
ostrvy preds’ — ťažké kiare[97]
„Ale pokoj starým ženám!…“
„Bohujte si hen tým, nie nám —“
„Veď, ožrani!… Po ochlaste
ešte ti im hrebeň vzrastie;
nie že by to za ním zápäť
drichmať išlo, chrápať — kapať —“
„… Musíte, hej! len pár krokov…“
„Až tak odbudne mi rokov.“
„… Totka, zvrt!…“ „Iď! som hen stvora?“
„… Pastier zajíma už zhora.“
„Len ich viďte! staré gríby —“
„Napraviť chce krok, a — chybí.“
„Ten vždy ,čihí‘ a ten ,hota‘ —“
„Nemôžu sa lapiť plota.“
,Chachacha, div, že tak vládzu,
prevážení —‘ „Kosia mládzu.“
— „Chlapci! hneď im pritknem rígeľ —“
„A to ako?“ „Zvláštny fígeľ!“
„Na rôzpust to málo šustu —“
„Povedz.“ „Poďme na úpustu
s muzikou —“ „Hm: vodu — rozviať?…“
„Topeľcov na tanec pozvať;
práve polnoc…“ „Nepleť, hrachu —“
„Zrok to, vieš…“ „Nech! neznám strachu.“
„Iďme, hej!“ „Len ako devy…?“
„… Zrobíme, čo zrobíte vy…“
prisvedčili. „Dievka moja
domov pôjde —“ „Čo sa boja,
nechže zbohom…“ „Ale, mama!
nepôjdem ta predsa sama…“
„Zakazujem ti tiež, Žofka!“
„Ľaľaď, či som mazna — grófka?“
„Zuza, čup!…“ „Nie, užtoveru!
Žart to…“ „Či ťa čerti berú?“
„… Obospím hoc na cmiteri —“
„Zajačkove, vieš, tam dcéry…?“
„… Kto sa ľaká, nech sa ľaká;
vysmejem sa zo strašiaka!“
Tak i Mary, tak i Hany;
dávno je, vraj, po kúpaní.
„… Vrabce, s nami!…“ „Nepustíme!“
starci proti. „Vám nech v zime
pod sneh zahrá —“ „Len ho slúchaj,
čo nám praje tento bruchaj!“
„Hja, zahriebol otca…“ Rákoš,[98]
priek: prezývok-zmierok za kôš,
ruvačky a natiahačky;
opilec, bac! horeznačky —
Nezbývalo pre tú chasu:
vysančiť len oknom basu,
umknúť…
A šli hor’ dedinou
s hudbou; staď kus vyše mlynov,
kde je rieka zahatená:
pláň, nie chlapu po kolená,
ale hodne vyše hlavy.
Mesiačik im ligotavý
svieti v cestu, na zákľuke
potom popri božej muke,
lúkami bez ľudskej stopy,
krovím mlynskej kol priekopy…
— „Teraz pst!“ vtom toten vrknul,
šibalstvo čo ponadštrknul.
„Dochodíme už-už k ústiu —
Stade tíško na úpustu
hore svahom cez chrastiny
na breh samej hlbočiny;
môžbyť, sa tam o tom čase
paratí dač, kutí zase:
aspoň povesť v hube nosí
chýr…“
„Ha! čľup-čľup… ktosi-čosi…
Čuli ste? — smiech — ziap skôr plaču -
Vari teraz do nej skáču,
že náš praskot…“ „Ale žabská,
braček —“ „Ej, viac: ženská-chlapská
ťarcha zhodzku — Chápem teraz…“
Vráb v to: „Hegne v nás tiež neraz…“
„A ten škrek, ak vydrin nie, nuž,
krkáč…“ „Jaseň; mlčí ten už…“
Prikradli sa popod stromy,
rozpapraní v povedomí.
Húšť tam tône, sťa keď mrká.
Zvláštno, z vetvíc rosa frká;
oproti na olšín lístí
skvie sa však čo krištáľ čistý.
„Bisťu! oni ofľúskali…“
Vŕbový list opadalý
po hladine, osvetlenej
na zrkadlo viacej-menej,
preváža sa kolimbave,
v plavom svetle lísťa plavé,
nasledujúc šíre kolá.
„Na moj’…! zábavka tu bola
michalská tiež, nech som dobrý!…“
„No, a úkaz? Ukáž… žobri,
utrčiť nám aspoň palec —
Blázni sme! Si za zurvalec!…“
„Dosť som vám: viac žiadne kriky!
muziky… Či ,kikirikí‘
čuli? A my opozdene
došli, lebo na znamenie
museli vbŕsť v bezdnú koľaj —“
„Tak si, koho chceš, tu volaj
do rána —“ „Už zvolám-volám
k sluchu vodám — horám — poliam:
Topeľci, hou!… počujte ma,
kde ste?… Žiadna chasa nemá
Vrába, čo my… Po robote
tanček máme; príďte, poďte
k nám naň! Budeme vám radi…“
„Hádžme znaky,“ ktorýs’ radí…
„že ich zveme —“ „Hej!“ „Čo?“ „Perká…“
„Rozmajrín môj?“ „Ale, Terka,
dáš mi perko zajtra druhé;
ručníčky tiež ku posluhe…“
„Matere, hej! by nám dali…“
Perká tedy pohádzali:
dievky z ňadier chvejnou rukou,
chlapci — tí, tí zas z klobúkov.
Ale ticho v jäze, mlkot,
leda vlniek v podmoľ tlkot:
tenký zákviľ v nočnú tíšu,
a tie kvety čo sa kníšu —
Stoja, tŕpnuc. „Výsknuť ,uju!…‘
zahúsť!…“ druhý vtom. „Skôr čujú…“
Pokrik, hudba… „Hľa, že čuli“,
onen v chvast. „Sa vody vzdmuli,
luny vrú kol — na prostriedku
strekla!…“ „K pletkám novú pletku…
Pstruh ak…“ „Never…“ Ale voda
ustala sa.
„Času škoda,
drepieť tu…“ „Tak príďte zajtra!…
Posvieti vám tiež hen vatra.“
„Ak sta, nebúr pokoj — dar ich —
Curk — udobriť našich starých…“
Dievky: „Hej-hej! trnú matky…“
— S muzikou tiež tiahli spiatky,
čida! slúžiac samopaši:
„Mesiačku, cic! — z prázdnych fľaší;
chceš viac? naplň si ich rosou —“
„Ľahšie fára s dušou bosou…“

*

Na druhý deň ,duvau-hudu!‘
znova na krčme… Dav ľudu
ledva sa dnu sprace, vprieči —
Ba je zhon, stisk ešte väčší
ako včera! Len toľko, že
nevyškriabe, jak kto môže,
po šiaroch[99] sa, bez rebríka,
na dach chajdy; do dymníka
nevšupne, sťa kocúr-mačka,
z hambalca[100] tam — iba hračka —
necupne na poval… dvere,
oblok si v nej nevyberie,
aby sa tak dostal dnuká,
abo aspoň stadiaľ kuká,
čo sa pod ním mädlí, brní:
keďže Židko opatrný, —
prečo sa mu dobre vodí, —
schoval kams’ od pôjda schody.
No a k tancu, besu, kriku,
nabrali už včera cviku
na muziku zhromaždení;
viac sa preds’ dnes všetko mení,
jarabatie — nálada je,
pohára jak cez okraje
prekypelé s šumom pivo:
búrlivejšie ide, divo,
šialene až — obratnejší
tanečníci, ohnivejší…
Podobá sa to čajs’ stromu
košatému, ale tomu
v slobodnom, čo konárami,
koľko ich, sťa ramenami,
v konci s rukou tisícprstou,
aj nie so skupáňa hrsťou,
ale — dlane otvorené,
prst čo, každý rozkriačene, —
rozloží sa doširoka,
jak mu ľúbo, dovysoka,
a si dvorí a si vedie,
akoby stál v sveta strede;
či skôr tomu v hustom lese,
rúk čo nedbá, ale nesie,
akoby kams’ nahor prchol,
do výšavy hlavu — vrchol
ponad iné stromy lesa,
štíhle, rovno po nebesá…?
Vari obom — divné šťastie!
Lenže strom tak nenarastie
za deň, v chvíli, v okamihu,
k nepredbehu, k nedostihu,
ako tu tá bylina, či
rastlina je — čo sa páči:
zvaná ,rozkoš‘, mrúca chtivosť
po radosti, náruživosť,
dychťba, razom všetko požiť,
zomrieť bár v tom a či — ožiť…
Tanec, buj a rozpust desný!
že ho nikto nedokliesni,
pastorčie tak — líce krv a
oko oheň… A to trvá
druhý deň už! celý druhý —
Niet tej trblietavej dúhy,
niet tej lúky jarabatej,
dúbravy tak rozsochatej,
ani riavy rozputnanej,
chmáry takto rozohnanej!…
A to všetko prtí, kríži
sa tu v nízkej, úzkej chyži,
rozteká sa a sa túli;
neustáva, neprehúli —
„… Ako sa nám deň, joj! kráti;
mrká!…“ „Neboj! mesiac zlatý
pridĺži ho… Šmíle![101] sviečky,
hviezd keď nemáš — napopriečky
tme… nech vidí moja milá —“
„Málo som sa veselila
ešte, Miško! veru málo,
hocby sa moc iným zdalo;
mňa bys’ mal ver’ roztáranú
do Hôd — ďalej! po tú hranu
z veže mi…“ „Ach, mlč!…“ „Vieš otčim —“
„Za tebou do jamy skočím —
Veseľme sa! Pozri, dievky
nedúchajú do polievky
a či kaše —“ „Chcem tiež! rada,
ako ony… tiež som mladá —“
„Nuž, tak drpčme — Rýp ju, Vrábe!
sto ti šťurkov[102] v lalku dlabe!…“
— Dievky vyvodia dnes. Dajú
húsť si, i sa vymieňajú;
pojímajú chlapcov. Najtiaž
jedna, všetky za ňou… „Matiaš,
so mnou už raz —“ „Skáčem!“ „Veď tak;
no a na tanier dáš —“ „Päták!…“
„Ejha! — Tak sme lacné stvory?“
„Daj ty — dukát do barbory —“
„Aký draháš! — Ja už dala
do nej všetko, čo som mala
z masla, z vajec…“ „Brmboľ z ucha!
granátky…“ „Až do kožucha
nezájdeš?“ „I za košeľu
dám si hrať, keď na nedeľu
vezmem druhú —“ „Tanec dotiaľ?“
„Háj bych za tú nôtu zoťal,
tak špie v nohách, ani stupy
že ti bijú — Cupy-lupy!…“
„Divá som tiež…“ „I ja divý!
Spolu budeme triasť slivy…“
„… Nekrč sa, je na tebe rad,
Ondro!“ „Vo skoku sa merať?
Po povalu, Marka…?“ „Brván
prebiť nejde — toť, zle Mrváň
pochodil: krú ešte bežká
slychou mu… No, prú, štrng! z mieška…“
„Berte si na struny ostatný groš!
ocieľku z kešienky, nedbám! i nôž —
Ichú! hrajte na tri svety:
svet môj, kvet tvoj — šťastné deti!…“
„Ak vám bičík strapčie zasi,
vyšklbnem si z dlhých vlasí —“
„Chceš byť ostrihaná ovca,
ktorá spadla do válovca?
Sprobuj!“ mať jej, „márnik čertov!
dala by si sukňu… ver’ tou
kvačkou ťa!… Kde parta? Povedz!“
„A čo ja viem! — samý lovec,
kradoš tu… nuž, záloh kdesi;
bez babky som, vymeňte si…“
„Vymením ja! veď si panna —“
„Hrajte — do bieleho rána!…“
„… To je život, chlapci! nežiaľ!
Kto by tejto noci ležal!?“
„Iba mŕtvy! Len raz žiješ,
potom zgegneš — v zemi zhniješ —“
„Žime dneska! zajtra mrime…“
„Ale starcov nepustíme
do kolesa zas —“ „To už nie!
len sa vzoprieť družne-mužne —“
„Nie tak ako včera — Strýku,
dali ste päsť za muziku…“
„Zišlo sa vám, nežičlivci!
Takým platia tak i v Živci —“
„Veru“, dievky dokladali,
„vy ste dávno doskákali…“
„Hej, dnes dotančí si mladosť;
tej je rozkoš! tej je radosť!…“
„… Ako zle dnes sviečky horia.“
„Podistým je každá chorá,
leda sliepňa, krčí knôtik,
ukazujúc na mrkvotik —
Zhasiť ich! a — bozky-tľosky…“
„Plno! Ibák na tie dosky,
po ktorých si dupkáš, chlape…“
„… Ojoj! Vráb nám skoro chrápe;
iba drnká —“ „A má sily;
od nás dievok vytrúbili
z nošu — sklenák! —“ „Hrom ti v duši!
neštiepaj nám zdravé uši;
ale poriadne hraj —“ „No, tak!
Pár čo, tĺčky — potom potak…“
— Tak to búri-zúri, hoci
čas sa chýli ku polnoci;
išlo spať, čo zadriemalo,
bojazlivé zutekalo.

Hudci hudú… Vtom, prask! struna.
„Bože! stane sa čos’ tuná“,
zjakla baba, „pamätajte,
ľudia —“ „Ale netárajte!
nemátajte…“ Druhá pukla
a sťa šteňa tiahle skukla.
„Óvi!… Keď tak treštia struny,
vyhodia zas mrcha luny
na breh — ako pred rokami
moju Uľu… v ten čas samý,
po rozpuste — na úpuste —“
„Neľapocte, totka!…“ „Skúste!
uveríte —“ Dievky skrahli,
sťa by blesk bol udrel náhly.
Zhŕkli sa a ľutovali:
ak čo ozaj obadali,
šialené až… „Ale čoby?
,Mladosť — radosť!‘… a to robí
všade mládež po dedinách“,
Zuzka tak. „A ešte inak
po mestách, hí!…“ Marka na to.
„Tu je zlato a tam — blato,
ozajst —“ „A ten výčin včera
či dnes bolo…?“ „Za pád!…“ Tera
v smiechu. „Prešli sme sa k jäzu;
krásna noc!… Máš mriavky, zrazu
že var’ hostia…? Pochyť batoh,
ujď!…“ „Tak, dievčatá! ni mátoh
nebojte sa! nie to matier —
Ale, Vrábe! vystrels’ páter,
hraj… Huch!…“ Tanec —
„Idú! idú!“
„Parom sem i z toho hydu…?“
ženy skríkli. Cup-cup! kroky —
krošnia,[103] šliapuc pod obloky;
do týchto vtom fľoch-blysk! veľkô
sklenô, zamúlenô bielko —
Vošli — hrúza! bleď na líci
u ľudí, žas — návštevníci,
vyvolaní z jäzu… Na nich,
na kostlivcov ohlodaných,
čupry — kutle z tráv, a háby
vláseň, zdobou plazy, žaby,
hady… na strach! na hnus! veci.
Ľudia gánia, zmrzlí všetci.
Dievky trnú prikované;
chlapcom osineli skrane,
na smelosť však neochladli;
hudcom sláky poupadli…
Starci zahatali bočnú —
Pozor: — čo si hostia počnú?
hoďas dosť už stojí námah
zniesť i kmit v ich očných jamách…
až ten u dvier zdvihnul čeľusť,
hrable nakríž, zavelel húsť,
dupnúc krošňou —
Hudci hrajú.
A topeľci pojímajú,
chlapcov jedni, druhí panny.
Tie by, nehľadajúc ani
dvier, hup! okny spred otupy;[104]
topeľča však v každom čupí.
I šuhajom styk sa hnusí;
no i on, jak dievka, musí
do tanca sa pustiť s nimi:
na zábavu pozvanými.
„… Ani ľad — had! studená si,
trieska… za zblo nemáš krásy;
obďaleč len!…“ „Nelapaj ma!
Cifrovať ti budem, najmä
sama, pekne napred-vopred;
nemusíš sa — chlapík! — oprieť —
budem — skackať vtáčkom po kri;
uvláčený si i — mokrý!…“
Matere v krik! ruky lomia —
„Dobre mali tie… už doma,
s obludami sa nespletli —
Dievča, sem!…“ „Sem!… a tým metly!…“
„Ratuj, otec!“ „Chlapi! rata…“
„Moja predsa — nepojatá;
stratila, vraj, perko v ceste —
Chvalabohu! aké šťastie…“
„Nepojatá, lebo špata…“
Zryknú starci: „Palicami
ich von! trebárs stoličkami;
mlatci sme! i — debnár, kovál…“
(Za nich pán krčmár sa schoval.)
Ale predák pohrozil im,
dotrundženým, pošetilým.
Cúvli —
Hudci vyhúdajú.
Topeľci sa natriasajú,
hrk-krk! tresk-plesk! údy — Hrúza! —
„Mara! vidíš, i ty, Zuza!
každá, ktorá odvážlivá…
Ja som už ak kúštik živá!“
„Na príčine skôr hen Tera:
naviedla nás šmierať perá!“
„Tančím aj s ním! nejdem klamať…“
(Pravda, za ňu omdlieva mať.)
„I my, vidíš! s nimi, i my:
vyvolené pozvanými —
Pláče haštria —“[105] „Netkni sa ma!
Sto ráz sa ti zvrtnem — sama —“
„Nestískaj a — nekrč, hriech! ty…
Oplecko nie pre paznechty;
pusť!“ — „Ak teraz nepominiem,
nikdy potom!…“ „Ja už hyniem,
sestry! mriem… Čo obstojíte,
do venca mi cyprus zvite;
rozmajrín — ten hájte sebe
veselej, ach! ku potrebe…“
… Mládenec, čo pojediný
stál — bez zásluhy či viny,
škrkol hudcom: „V mene božom
prereznite struny nožom.“
Ale strážnik odo dverí
(čul čajs’) hneď sa doteperí,
docapká sťa jašter k nemu.
Odsotil ho. Hudcom z triemu[106]
značí zísť a — von! druž — k jäzu
odprevadiť… Dľa rozkazu
šipľajú sa horko-ťažko.
Dupnul krošňou; štica ježko —
Matky v nárek. „Nedáme si
dcér, nie!… Iďte, odkundesi!
v peklo sami —“ „Ani synov
spriahať s takou holotinou!…“
otcovia. „Preč, korytnačky!…“
Ruvačky a natiahačky.
… Najskôr sa tiež zapozdili
návštevníci; bo v tej chvíli
priam oproti v starom dome
ozývave, povedome,
z pôjda asi, cez štít, vzkrik i
záspev zaznel: kikirikí!
A tí, sťa ním podstrelení,
cap-cap!… v jednom okamžení
zmizli z izby s vytím dutým,
sviečky stlmiac zadúchnutím —
Vydýchli si tí dnu razom,
ovlaželi, skutí mrazom.
Skrákorili, i sa — smiali
hádam ešte? — Rehotali!

„Môj kohútik jarabatý“,
vdova vtom, „vás spasil, škraty!
zbojci! on… Nuž, teraz zvrč mi
kto, že bývam blízo krčmy,
v nej že — dám mu od zábudku —
lemešom že? — drúkom, vskutku!…
Ale pre kohútka, veru,
pšeničky zniesť hľaďte z mieru:
zaslúžil sa mimoriadne;
už by ste tam viazli na dne!
Pamätajte naň i zatým:
nech je pyšným, hrebenatým…
Ako oko si ho strežiem!
nepredám ho, nezarežem —
čoby stovku sľúbil mi Žid! —
Ožiť vám dal, mne dá — vyžiť…“

Druhá, vraj, si stojí v slove:
strún prask — znak! — rok dlhý — kto vie…?
„Uľka! (vzdychla), dievča krutô —
podnes je ti mi ťa ľúto!…“



[81] (Rukopis.)

87, 13: špĺhajú sa — šplhajú sa; 87, 23: po polani — po poľani; 88, 11: závrať — závrat; 88, 28: sraka — straka; 88, 35: stupil — stúpil; 89, 6: zahrád — záhrad; 89, 9: ľabám — labám; 89, 17: po ruke — poruke (prísl.); 90, 3: pod pokryvkou — pod pokrývkou; 90, 3: vmiesti — vmestí; 90, 5: pry — pre (4. pád mn. č.); 90, 9: vlaní — vlani; 92, 5: do korán — dokorán; 92, 11: koriec — korec; 92, 15: veselí… jarmok — veselý… jarmok; 92, 15: človäčí — človečí; 93, 8: vidz — viď; 93, 13: shrkly sa — zhŕkli sa; 93, 14: za jasene — za jesene; 95, 4: vidzme — viďme; 96, 15: jeľše — jelše; 96, 19: zmľadravených — zmľandravených; 96, 22: podšivkou — podšívkou; 96, 22: pramované — prámované; 96, 23: mochom — machom (nie v priamej reči); 96, 28: úber — úbor; 96, 32: úžoviek — užoviek; 96, 35: z jeľšoviek — z jelšoviek; 97, 6: kosyčkou — kosičkou; 97, 9: slieďac — sliediac; 97, 12: fial — fiál; 97, 16: čelusťou — čeľusťou; 97, 24: na korytku — na korýtku; 97, 26: slakom — slákom; 98, 1: v párach — v pároch; 98, 11: o zlomkrky — ozlomkrky; 98, 13: klbov — kĺbov; 98, 17: vypľaštene — vypleštene; 98, 29: dľabami — dlabami; 98, 29: na chôr — na chór; 98, 30: sťa hrozní raci — sťa hrozné raky; 99, 6: do čelusti — do čeľusti; 100, 2: idzte — iďte; 100, 34: vidzte — viďte; 101, 4: rýgeľ — rígeľ; 101, 19: grôfka — grófka; 102, 1: bassu — basu; 102, 36: oľšín — oľším; 103, 34: s ňáder — z ňadier; 104, 1: vlnák — vlniek; 104, 33: povaľ — poval; 105, 22: s rukou tisíc prstou — s rukou tisícprstou; 105, 26: do široka — doširoka; 105, 27: do vysoka — dovysoka; 106, 33: veselme sa — veseľme sa; 107, 18: nezajdeš — nezájdeš; 107, 28: po povaľu — po povalu; 108, 3: do váľovca — do válovca; 108, 33: ibak — ibák (z iba ak); 109, 12: pamäjte — pamätajte (chyba v rukopise, rytmus tiež žiada: pamätajte); 109, 24: zhrkly sa — zhŕkli sa; 110, 3: nieto matier — nie to matier; 110, 10: floch — fľoch; 110, 18: hadi — hady; 110, 23: slaky — sláky; 110, 29: na kríž — nakríž (prísl.); 110, 33: druzí — druhí; 111, 3: do tancu — do tanca; 111, 36: navedla — naviedla; 112, 6: zvŕtnem — zvrtnem; 112, 10: hynem — hyniem; 113, 6: stlumiac — stlmiac; 113, 18: hľadzte — hľaďte.

[82] v micke s kystkou — v čiapočke s kystkou

[83] krivú knošku naprostíme — krivú nôžku napravíme

[84] kolodej — hlupák, odroň

[85] kedy švorc tým — kedy im dáte retiazku, t. j. kedy budú mať sobáš

[86] grámor — dohadovanie o cene, tu: dohadovanie o vene

[87] tržná lárma — krik ako na trhu

[88] gebuľa — jedovatý plod druhu liany (tropickej rastliny) na otravovanie rýb (Menispernum cocculus)

[89] Mreny na udice; za gebuľou skákať — Dievčatá šomrú, že vydaté ženy sú za tancom ako mreny, ktoré skáču za vnadidlom — gebuľou.

[90] vyradoval — bača odovzdal gazdom povinné množstvo syra

[91] keď sme v harci — keď sme vo veselej nálade

[92] Do barbory rimštiak! — Do basy zlatku!

[93] No, nerob skärky, kľučky nehádž, ečepeče — No, nerob zvláštne obraty (skärky — od slova skerovať, vybočiť z normálneho smeru tanca), kľučky a všelijaké kumšty (figúry)

[94] rdest — (botanický výraz) šedivník

[95] chvostáľ — druh červa

[96] dúčela — trúbka, organová píšťala aj hnátová dutá kosť

[97] ťažké kiare — ťažké zákruty sa dali v tanci robiť so starými ženami

[98] rákoš — krik (maď., podľa poľa Rákos pri Pešti, na ktoré sa od XV. stor. zvolávali uhorské snemy)

[99] po šiaroch — po radoch šindľov

[100] hambalec — žŕdka v izbe alebo pod strechou, na ktorú si na dedine vešajú periny alebo šaty, bielizeň atď.; žŕdka v komíne, na ktorú vešajú mäso na údenie, slaninu, klobásy atď.

[101] šmíle — kahanec

[102] šťurok — šťúr, štír

[103] krošňa — krošniar nosí krošne; krošne sú i ťažké garbiarske čižmy — škôrne; topeľci prichádzali ako v škôrňach

[104] otupa — ohava, obluda

[105] Pláče haštria — mokrí topeľci tancujú

[106] triem — schodište, galéria; tu: vyvýšené miesto pre hudobníkov





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.