Kratšia epika zo života dedinského ľudu

Išiel Janík na vohľady
za večierka za soboty.
Načo priechod, keď sú ploty?
Prez plot skočil do záhrady
zdupkal: „Tu som, Anka milá!
dobrý večer! chlieb jak mladý —
Či ťa teší táto chvíľa?“

Anička si pod jabloňou,
ruky v kline, tíško sedí,
zaclonená stromu tôňou,
ňouž ak prezrie mesiac bledý.
Ani nepodvihla hlavy,
ani Janka nepozdraví.

„Ľaľaď! Anka moja, čo ti…?“
šuhaj ku nej. „Jasná strela!
S pňom mám i tu do roboty?
vyvážiť ich nie dosť^[268] — meru,
posúď, cez deň s chlapcom…? A či
so skalou? — i tých som veľa
navyvaľoval hen zjara…

Nemysli si, ľahká to vec —
chachacha! čo človek tára…
No, vítanka — na moj’ veru!
pre vtáčí brnk, pre zajačí…
Čo ti, Anka? veď mi povedz!
Či si, bohchráň, onemela?
Neurobil ti kto kvôli?
rec, kto? — päsť, kôl ešte stačí!
foľga^[269] rypne bez výberu
pod päty bár — Babej hory! —
Na srdiečku ťa čo tlačí?
hneď tu apatieka celá! —
A či hlavička ťa bolí?
Pravda! až ti líčko horí.
Chúďa! ani — tŕpka v poli…“
pohladkal ju. „Ale, iď, ty!…“
nedorečúc, strhala sa.
„Ejha! kriak preds’ zanovitý,
podobný hen ktormu pnisku —
Ech! čo mätiem-pletiem zasa,
sťabych bol vždy v sekanisku?
a som, kde váš pekný sádok
rozkladá sa… dva-tri kroky
odtiaľ, i sme pod obloky,
kvetnatých kde plno hriadok —
Šíp má ruža, hej! no krása
je preds’, hoc i šípom maňká,
moja čoviac! každá stránka,
do lístka či — do oplecka,
po tú stužku vo vrkoči,
ašak? — veďže prisvedč, Anka!“
zľahka sa jej dotknul pliecka.
„Daj mi pokoj! choď mi z očí!“
spurné ona. „Hm-hm… tedy“,
odpovedal zarazený,
nahorklého v slovách citu,
„naozajst tu — dudok sedí?
jež, zdurenú štetín kytu…?
Veru chytro — v okamžení —
odzavčera — sa ti mení
pohoda, máš!…“ zdýmnul. Čiahol,
konárik nad sebou nahol,
mäčkal lístie. „Ešte si tu?
hubiť nám strom —“, povyjakla,
nech je vidno: ako fakľa —
„Tak? až drsno…?“ stŕpol. „Príkre
mi aj, ružovom bár pri kre…
Už ísť, sotvaže som prišiel?
ísť, a — to tá láska stála? —
bez potechy skorocelu,
bez perečka na nedeľu?
To nie! Vzkvitnem, kde som vzišiel…“
sadnul k nej si. Hupkom vstala.
„Tak ja idem…“ zavzlykala.
„Oho! ani na piaď! — sedieť,
sťa holúbky pekne vedno…“
privrátil ju. „Pusť ma!…“ „Seď. No,
neujdeš! — prv priznať sa mi,
vyspovedať… Musím zvedieť,
ký to parom medzi nami
vyhltal ten kadlub jamy?
Vrav; kyj vezmem na zlodeja —
A ak odísť bez potechy
pre tie, neviem, aké hriechy:
bez perečka, prisám! nie ja…
Čo by zajtra kamaráti
riekli? ,— Opŕchol už vtáčik?‘
zahúdli by s chechtom smelo.
Uraziť ma citedlno,
blázni, švábkovej by vňati
naskúbli: ,Toť, poslala ti,
nech sa páči za širáčik —‘
Hanbou by až na mne tlelo;
musel bych sťa had sa zvíjať…“
„Pusťže!“ „Uviť perko?“ „Plno!“
„Pokým nie, nič! — v klepci zostať;
perko chcem i musím dostať!…
Ph!… jak vonia za rezedou;
zavievaj, hoj! sladká vlno —
Teraz zas čuť karafiát;
Anka! i ten ráčim prijať —“
„Ale! — choď si — do susedov,
tam ti dajú za omelo!“
odsekla mu, nasrdená.
„Šiel bych, keby sa mi chcelo;
s odkazom, ty že im vrátiš
celý ker hoc — od koreňa.
(Spukal prsty.) Aha! tratíš
šľaky, Anka! — šidlo z vreca
vyklalo sa s ťažkou biedou:
rozumiem! — Sa našiel predsa
kľúč, otvoriť tajnú skriňu,
jazyčnicu poznať vinnú…
No čo ja mám, ako už ja,
s Marienou tam kyslou, bledou?“
„Blčala ti ako ruža!
pivónia každé líce —“
„Kedy?“ „Včera!“ „Mne — kde?“ „V poli!
kde ste si tak blízko boli —“
„Viem! — som kosil ďatelinu.
S krčiažkom šla od studnice;
reku: Ejch! zle sa mi kosí,
Marka — kosa sa len šmýka,
žuje iba, stvára mítvu:^[270]
no, mi vlej do oselníka!
naostrím ju ani — britvu!
Črpla… Nebolo, vieš, rosy —“
„Bola!… (Sťa kobylka vskokla.)
Na tráve som celá zmokla.
Falošník si! potuteľník —
Či sa ti to, povedz, svedčí,
uvaľovať na oselník?
a či na kosu tam bosú,
nebývalú — cigoš! — rosu?
A, vraj, kyslá Marka, povie
ešte — a čo mali rečí
sladkých si tam pohotove,
sťaby dratvy medu snoval;
smiech im hrkal v každom slove —“
„Len som sa jej poďakoval.
Bolo všetko. Veď je známa —
Pováž, Anka: o robote
človek všade stretá známych;
navlečú reč: Otec, mama
kde? čo robia?… Ako včely
ste ver’… Po tej milej nôte
odpravovať chrbtom mám ich?
abo im riecť: v čerty choďte…?
Či sme hádam koly v plote?
A keď je tak stále pekne,
zbože ako múry stoja,
v očiach hrá jas, spev znie v sluch, hľa,
radosť: pahreb neutuchlá…
nie div, z mladého že roja
strečko sa aj rozveselí;
struhne fíglik, žilku sekne…
— A kto ti to podštrknul, há?
Bodaj potkol sa! hoc slama
bude len, prez ktorú kročí,
i sťa psík — deň aspoň kuľhá —“
„Videla som, čula sama;
nezúr! viem, že dosť si smelý —
Chrasť ti, sveta nepredelí,
nemívaj sa:^[271] škárka malá
výhľad, kde som trávu žala…“
„No i ja mám dobré oči,
i sluch, chvalabohu! zdravý,
a tiež v poli nedriemavam —
Prikvitol, ej! za čeľadník:
Pavko — hja! chvost nosí páví —
môž’, i pár že takých krídel —
Kosil v tretích honoch ľadník,
predsa, brnk! ta spod Úbočí;
ale ja, hľa, nedovrávam,
prižmúril som oči k tomu —“
„Zadvihol mi batoh trávy!…
Mal si prísť ty! keď si videl,
ako mocujem sa z chuti
s ním — výsypkov aspoň desať —
a nie si tam hovieť, plesať;
horký prísť — šak? zadvihnúť ti:
pomotaný — zadrhnutý
Marieniných do osídel!“
„Bol bych len zavadzal komu.
Radšej zapchal som i uši,
srdce nech si, čo chce, tuší —“
„Iba ďakovala som mu!“
„Nono! boli reči — vinše —
chutné smiešky-oriešky tam;
ale ja, hľa, nevyčítam —“
„Jano, čuš! to predsa inšie…“
„Skončme tedy, Anka moja —“
„Tvoja? nikdy!“ „Do milenej
noci tej — ej! veď je krásna —
nevnášajme mraky-tiene,
akže nevieme vniesť jasna.
Ak sme vinní, to sme oba —“
„Ja nie!“ „A ja ešte menej.
Urobme, jak deti robia
na pažiti — na podstene;
poškriepia sa, poklbčia sa…
chvíľka však len, okamženie:
trepotave na ružový
radom puk úst úsmech sadne,
ako motýľatko vnadné,
hop-hup!… i sa ráčia zasa:
takto asi — No, sa vtíp, ty —“
„Ale hybaj! Preč tie kypty!“
vymkla sa. Zosŕkal: „Óvi!…
Dokiaľ ešte fuky-prieky?
na deň, dva či…?“ „Až naveky!“
„Ver’ nadlho odšmyknutô.
Tak i ja nech dopovedám,
hoc mi kruto — var’ i ľúto —
Nedáš ani perka?“ „Nedám!“

Zatíchli. On zjastril vôkol,
zdupkal, sťaby striasal puto:
a huš! prez plot ako sokol.

Deva zmrzla. Od trápenia
sadla si, i hneď zas vstala,
nevediac, čo ďalej začať;
na raty by rada zjačať,
taká popadla ju tieseň…
Mesiac, v sklone nad pahorky,
blysol jej v tvár — ako stena
bola bledá… Veru, zmena!
kej sa nikdy nenazdala:
ani zjara prevrh v jeseň —
Vzdychla; tíško zaplakala,
idúcky spať — do komôrky —
Spať? sniť? — horkýže tam jej sen!…

             *

Večer. Zase sobotička.
Zapálené zorou líčka,
Anka sedí na záhrade
pod jabloňou svojou milou,
pozorujúc čas sa míjať,
ako, granátkami v rade,
vystrieda sa chvíľa s chvíľou;
čaká, trnie, úfa, strežie,
na podolku perko svieže,
v ňom i krásny —- karafiát…
Ale ticho, mŕtvo všade.
Po robotnom dlhom týždni
ľudia spia si, spočívajú
priam; a práca uspí skrátka
(sotva pestúnky kde majú
rovnej: opravdivá matka!)
zvlášte deti krehkej vlády:
starých totiž; no tí mladí,
ani trudu nepribližní,
starostiam tak — šťastné deti —:
oj, tí stačia silou-chuťou,
i za prácou odbudnutou
hoc i — letieť! — na zálety —

Kroky zrazu, chôdza smelá,
jak kto si je istý cieľa,
nemá pochýb ani bázne.
Nato šemrot… „Ký hrom? Priechod
zahradený! kto to slýchal?
Či sa gazda azda blaznie?
No a tŕním, aby pichal…
myslí si var’, chodím naho.
Posmech!…“ „Znak len, sem že — nechoď!“
Anka mu (čajs’ poznala ho);
„Nemáš počo.“ „Ja som, Pavko!…“
„Už či hrivko a či havko,
jednako mi v ušiach zvoní.
Škoda všetkých tvojich pechôt;
na vrchovom trebárs koni^[272]
priskáč, pôjdeš, skaď si došiel —“
„Tak ty?“ „Ja tak.“ „Dunč si, dumaj
tu sťa — sova!“ hundrúc pošiel,
„oželieš však!“ zvolal. „Chumaj“,
hlesla Anka. „Koľká pýcha!
nazdáva sa prinajmenej:
každá dievka preň len dýcha…“
Dobre len, že zahrozenej
nevidela jeho pästi:
v rozhorčení povedomom
ľahko, šmarí po ňom skalou,
pôvodcom tiež bôľov-žiaľov
jej, tiež!…
            Čaká — Žiadnej zvesti,
chýru… Tupo, tíš kol, mlkot;
len si srdca slýcha tlkot.
Včude van ak pohne stromom,
v lístí sčechre, zašelestí,
scvendžiac strieborné jak švorce;^[273]
do iného trkne vánku
a šuch! hybké prez sokorce,
i čup! vtom sa poza domom,
sťaby v hre na schovávanku,
skryje v chabzdy kroch či chmeľu,
abo v ďalšom ľahne sade:
pannu i on osamelú
zanechajúc na záhrade.
Ani mesiac nevychodí.
Čože? nepasie už hviezdy?
kŕdeľ ich, ej! roztáraný,
osirale blúdi-brodí,
ako ovce po poľani —
Tak kde mešká? Nevie schody?
Má dosť vrchov na rebríky!
bezpečné — ak rád sa hojdá,
jedľu-smrek k nim za šteblíky;
brál tiež hať! kde orol hniezdi:
tie mu aspoň netra kresať,
stupeň stupňu hlavou, zeď zdi…
Temno preds’… Vtom ,kikirikí!‘
zaškriekalo z pántu pôjda.
Zdúpla: bolo by už desať?
Bože!… Nie! nie, ten ich chasník
pomýlil sa — iste sníva;
starému sa pridá-zavdá
takýto zblud odakživa:
lebo kohút má var’ v cite,
že vždy blúzni o úsvite…
Ale zápäť ho i hlásnik
pískaním na vyšnom konci
ospravedlnil — Ach! pravda…
zbedákala tiahle. Kosa
na kameň, ach!… Pňom, och! krutým
i on, trebárs dvorí on si:
ona len… Jaj! koľká rosa!
dážď či slzy…? S ponapnutím
zodvihla sa. Hneď však sklesla: —
mysli dievčej bez nádeje,
lodičke jak bez jej vesla;
no on môž’, sa práve smeje…
Sštekali psi, jakby honci
poštvaní… Var’ lovec ide!?
Ale ruvot: brešú, vyjú —
ach! to má byť techou ucha,
uvyklého milým hlasom…?
Nad ňou: ,čuvik!…‘ Ku obide,^[274]
k nešťastiu jej i ten hudie
ešte svoju melódiu?
Nepríde!… joj! čo s ňou bude?
„Tak až“, zlkala, „upadla som?
Nehotujte, mamo, rúcha:
načo? — Rubáš do jamôčky
stačí…“ Zalomila šiju —
Ticho. Tmavá noc a hluchá —

Po smidôčku trpezlivosť
utrovila, do kvapôčky…
Do komôrky! — všetko darmo —
zaspať navždy!… Ale váha,
hoďas rastie úzkostlivosť,
po zúfalosť v nej sa vzmáha: —
ak by predsa!?… V duši slúcha
jeho ohlas lásky, výraz
prívetivý: ,Anka milá…‘
pôsobiaci sladko-čarmo —
Nemohol dnes? Cesta ťažká?
Prenecháva na iný raz…?
Čo by jemu za prekážka
zavadila? ktorá sila
zdržala ho, aké jarmo?
Ešte dnes! jej potešenie
ozve sa jej, z mrákot plavých
vylupne sa, zreníc smavých
svitne — nenie pozde! nenie —
Dnes, hej!…
            Naraz spevot zhora.
Od súžby bár na smrť chorá,
vyskočila z celej chuti,
ako prút by, spod šľapaje
nešetrnej vykĺznutý,
ako prút — Hlas jeho!… Hľa! je
nie z tých pňov, ním spomínaných,
s koreňmi kdes’ v zemskom tyle;
nedrží hnev zarputile,
ani ona! — Skrotla scela,
svedkami tie milé stromky:
hneď v ten večer pokajaná,
potom denne okradomky
v záplave sĺz vykúpaná,
od ľútosti prelievaných…
V ústrety mu — sem jej kriela!
Aha! už je povedľa nich —
A tu pieseň jeho znela:
  ,Mal som milú na hodinu,
  na deň — mesiac a či zo dva,
  na rok — od dvoch dlhšie sotva:
  neviem — hlava sa mi točí…
  Nič to preto! mám už inú,
    ktorá strvá —
    No tá prvá
  vyplače si obe oči!‘
Dupnul v dôraz okázalej
hrdosti; a jasotave
zvýsknuc, strmo kráča ďalej.
Anka skoro skríkla: „Vráť sa,
Janko! vráť sa… Nezatrať sa!
mňa zatratiac…“ ale v hlave
kmitlo jej, že, city búrne
potlačiac, sa spamätala.
Nie! — ach, márne volať tomu,
na ston mrúcej sťažka túrne —
Toho nik viac nedovolá
hoci burácaním hromu;
úder by to na pláň vody:
vrstvy síce rozstúpia sa,
ale hneď i zavrú zasa.
Taká zaťatá v ňom vôľa…
Skrahla stĺpkom — ani skala
meravá tam stála — stála —
Vposled (mesiac našiel ,schody‘…)
hla sa: ponad sirú hlavu
kŕčovite skľúčiac ruky,
pošla — od stromu sa k stromu,
sťaby čičíkala muky,
tmolí — po záhrade chodí,
spola na rtoch, v duši spola
žalobu tú usedavú:
  ,… Pustila som sokola, sokola pre páva;
  išla bych ho ulapiť — neviem, kde sedáva…‘