Zlatý fond > Diela > Kratšia epika zo života dedinského ľudu


E-mail (povinné):

Pavol Országh-Hviezdoslav:
Kratšia epika zo života dedinského ľudu

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Pavol Tóth, Mária Kunecová, Silvia Harcsová, Daniela Kubíková, Daniel Winter, Iveta Štefániková, Katarína Maljarová, Ivana Černecká, Lucia Muráriková, Iveta Brejcakova, Dušan Kroliak, Eva Štibranýová, Slavomír Kancian, Radmila Pekárová, Monika Harabinová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 454 čitateľov

Vrtohlávka

[267]


,Po záhrade chodila, rukami lomila:
ach, Bože môj, prebože, čo som urobila…‘
Ľudová pieseň.


Išiel Janík na vohľady
za večierka za soboty.
Načo priechod, keď sú ploty?
Prez plot skočil do záhrady
zdupkal: „Tu som, Anka milá!
dobrý večer! chlieb jak mladý —
Či ťa teší táto chvíľa?“

Anička si pod jabloňou,
ruky v kline, tíško sedí,
zaclonená stromu tôňou,
ňouž ak prezrie mesiac bledý.
Ani nepodvihla hlavy,
ani Janka nepozdraví.

„Ľaľaď! Anka moja, čo ti…?“
šuhaj ku nej. „Jasná strela!
S pňom mám i tu do roboty?
vyvážiť ich nie dosť[268] — meru,
posúď, cez deň s chlapcom…? A či
so skalou? — i tých som veľa
navyvaľoval hen zjara…

Nemysli si, ľahká to vec —
chachacha! čo človek tára…
No, vítanka — na moj’ veru!
pre vtáčí brnk, pre zajačí…
Čo ti, Anka? veď mi povedz!
Či si, bohchráň, onemela?
Neurobil ti kto kvôli?
rec, kto? — päsť, kôl ešte stačí!
foľga[269] rypne bez výberu
pod päty bár — Babej hory! —
Na srdiečku ťa čo tlačí?
hneď tu apatieka celá! —
A či hlavička ťa bolí?
Pravda! až ti líčko horí.
Chúďa! ani — tŕpka v poli…“
pohladkal ju. „Ale, iď, ty!…“
nedorečúc, strhala sa.
„Ejha! kriak preds’ zanovitý,
podobný hen ktormu pnisku —
Ech! čo mätiem-pletiem zasa,
sťabych bol vždy v sekanisku?
a som, kde váš pekný sádok
rozkladá sa… dva-tri kroky
odtiaľ, i sme pod obloky,
kvetnatých kde plno hriadok —
Šíp má ruža, hej! no krása
je preds’, hoc i šípom maňká,
moja čoviac! každá stránka,
do lístka či — do oplecka,
po tú stužku vo vrkoči,
ašak? — veďže prisvedč, Anka!“
zľahka sa jej dotknul pliecka.
„Daj mi pokoj! choď mi z očí!“
spurné ona. „Hm-hm… tedy“,
odpovedal zarazený,
nahorklého v slovách citu,
„naozajst tu — dudok sedí?
jež, zdurenú štetín kytu…?
Veru chytro — v okamžení —
odzavčera — sa ti mení
pohoda, máš!…“ zdýmnul. Čiahol,
konárik nad sebou nahol,
mäčkal lístie. „Ešte si tu?
hubiť nám strom —“, povyjakla,
nech je vidno: ako fakľa —
„Tak? až drsno…?“ stŕpol. „Príkre
mi aj, ružovom bár pri kre…
Už ísť, sotvaže som prišiel?
ísť, a — to tá láska stála? —
bez potechy skorocelu,
bez perečka na nedeľu?
To nie! Vzkvitnem, kde som vzišiel…“
sadnul k nej si. Hupkom vstala.
„Tak ja idem…“ zavzlykala.
„Oho! ani na piaď! — sedieť,
sťa holúbky pekne vedno…“
privrátil ju. „Pusť ma!…“ „Seď. No,
neujdeš! — prv priznať sa mi,
vyspovedať… Musím zvedieť,
ký to parom medzi nami
vyhltal ten kadlub jamy?
Vrav; kyj vezmem na zlodeja —
A ak odísť bez potechy
pre tie, neviem, aké hriechy:
bez perečka, prisám! nie ja…
Čo by zajtra kamaráti
riekli? ,— Opŕchol už vtáčik?‘
zahúdli by s chechtom smelo.
Uraziť ma citedlno,
blázni, švábkovej by vňati
naskúbli: ,Toť, poslala ti,
nech sa páči za širáčik —‘
Hanbou by až na mne tlelo;
musel bych sťa had sa zvíjať…“
„Pusťže!“ „Uviť perko?“ „Plno!“
„Pokým nie, nič! — v klepci zostať;
perko chcem i musím dostať!…
Ph!… jak vonia za rezedou;
zavievaj, hoj! sladká vlno —
Teraz zas čuť karafiát;
Anka! i ten ráčim prijať —“
„Ale! — choď si — do susedov,
tam ti dajú za omelo!“
odsekla mu, nasrdená.
„Šiel bych, keby sa mi chcelo;
s odkazom, ty že im vrátiš
celý ker hoc — od koreňa.
(Spukal prsty.) Aha! tratíš
šľaky, Anka! — šidlo z vreca
vyklalo sa s ťažkou biedou:
rozumiem! — Sa našiel predsa
kľúč, otvoriť tajnú skriňu,
jazyčnicu poznať vinnú…
No čo ja mám, ako už ja,
s Marienou tam kyslou, bledou?“
„Blčala ti ako ruža!
pivónia každé líce —“
„Kedy?“ „Včera!“ „Mne — kde?“ „V poli!
kde ste si tak blízko boli —“
„Viem! — som kosil ďatelinu.
S krčiažkom šla od studnice;
reku: Ejch! zle sa mi kosí,
Marka — kosa sa len šmýka,
žuje iba, stvára mítvu:[270]
no, mi vlej do oselníka!
naostrím ju ani — britvu!
Črpla… Nebolo, vieš, rosy —“
„Bola!… (Sťa kobylka vskokla.)
Na tráve som celá zmokla.
Falošník si! potuteľník —
Či sa ti to, povedz, svedčí,
uvaľovať na oselník?
a či na kosu tam bosú,
nebývalú — cigoš! — rosu?
A, vraj, kyslá Marka, povie
ešte — a čo mali rečí
sladkých si tam pohotove,
sťaby dratvy medu snoval;
smiech im hrkal v každom slove —“
„Len som sa jej poďakoval.
Bolo všetko. Veď je známa —
Pováž, Anka: o robote
človek všade stretá známych;
navlečú reč: Otec, mama
kde? čo robia?… Ako včely
ste ver’… Po tej milej nôte
odpravovať chrbtom mám ich?
abo im riecť: v čerty choďte…?
Či sme hádam koly v plote?
A keď je tak stále pekne,
zbože ako múry stoja,
v očiach hrá jas, spev znie v sluch, hľa,
radosť: pahreb neutuchlá…
nie div, z mladého že roja
strečko sa aj rozveselí;
struhne fíglik, žilku sekne…
— A kto ti to podštrknul, há?
Bodaj potkol sa! hoc slama
bude len, prez ktorú kročí,
i sťa psík — deň aspoň kuľhá —“
„Videla som, čula sama;
nezúr! viem, že dosť si smelý —
Chrasť ti, sveta nepredelí,
nemívaj sa:[271] škárka malá
výhľad, kde som trávu žala…“
„No i ja mám dobré oči,
i sluch, chvalabohu! zdravý,
a tiež v poli nedriemavam —
Prikvitol, ej! za čeľadník:
Pavko — hja! chvost nosí páví —
môž’, i pár že takých krídel —
Kosil v tretích honoch ľadník,
predsa, brnk! ta spod Úbočí;
ale ja, hľa, nedovrávam,
prižmúril som oči k tomu —“
„Zadvihol mi batoh trávy!…
Mal si prísť ty! keď si videl,
ako mocujem sa z chuti
s ním — výsypkov aspoň desať —
a nie si tam hovieť, plesať;
horký prísť — šak? zadvihnúť ti:
pomotaný — zadrhnutý
Marieniných do osídel!“
„Bol bych len zavadzal komu.
Radšej zapchal som i uši,
srdce nech si, čo chce, tuší —“
„Iba ďakovala som mu!“
„Nono! boli reči — vinše —
chutné smiešky-oriešky tam;
ale ja, hľa, nevyčítam —“
„Jano, čuš! to predsa inšie…“
„Skončme tedy, Anka moja —“
„Tvoja? nikdy!“ „Do milenej
noci tej — ej! veď je krásna —
nevnášajme mraky-tiene,
akže nevieme vniesť jasna.
Ak sme vinní, to sme oba —“
„Ja nie!“ „A ja ešte menej.
Urobme, jak deti robia
na pažiti — na podstene;
poškriepia sa, poklbčia sa…
chvíľka však len, okamženie:
trepotave na ružový
radom puk úst úsmech sadne,
ako motýľatko vnadné,
hop-hup!… i sa ráčia zasa:
takto asi — No, sa vtíp, ty —“
„Ale hybaj! Preč tie kypty!“
vymkla sa. Zosŕkal: „Óvi!…
Dokiaľ ešte fuky-prieky?
na deň, dva či…?“ „Až naveky!“
„Ver’ nadlho odšmyknutô.
Tak i ja nech dopovedám,
hoc mi kruto — var’ i ľúto —
Nedáš ani perka?“ „Nedám!“

Zatíchli. On zjastril vôkol,
zdupkal, sťaby striasal puto:
a huš! prez plot ako sokol.

Deva zmrzla. Od trápenia
sadla si, i hneď zas vstala,
nevediac, čo ďalej začať;
na raty by rada zjačať,
taká popadla ju tieseň…
Mesiac, v sklone nad pahorky,
blysol jej v tvár — ako stena
bola bledá… Veru, zmena!
kej sa nikdy nenazdala:
ani zjara prevrh v jeseň —
Vzdychla; tíško zaplakala,
idúcky spať — do komôrky —
Spať? sniť? — horkýže tam jej sen!…

*

Večer. Zase sobotička.
Zapálené zorou líčka,
Anka sedí na záhrade
pod jabloňou svojou milou,
pozorujúc čas sa míjať,
ako, granátkami v rade,
vystrieda sa chvíľa s chvíľou;
čaká, trnie, úfa, strežie,
na podolku perko svieže,
v ňom i krásny —- karafiát…
Ale ticho, mŕtvo všade.
Po robotnom dlhom týždni
ľudia spia si, spočívajú
priam; a práca uspí skrátka
(sotva pestúnky kde majú
rovnej: opravdivá matka!)
zvlášte deti krehkej vlády:
starých totiž; no tí mladí,
ani trudu nepribližní,
starostiam tak — šťastné deti —:
oj, tí stačia silou-chuťou,
i za prácou odbudnutou
hoc i — letieť! — na zálety —

Kroky zrazu, chôdza smelá,
jak kto si je istý cieľa,
nemá pochýb ani bázne.
Nato šemrot… „Ký hrom? Priechod
zahradený! kto to slýchal?
Či sa gazda azda blaznie?
No a tŕním, aby pichal…
myslí si var’, chodím naho.
Posmech!…“ „Znak len, sem že — nechoď!“
Anka mu (čajs’ poznala ho);
„Nemáš počo.“ „Ja som, Pavko!…“
„Už či hrivko a či havko,
jednako mi v ušiach zvoní.
Škoda všetkých tvojich pechôt;
na vrchovom trebárs koni[272]
priskáč, pôjdeš, skaď si došiel —“
„Tak ty?“ „Ja tak.“ „Dunč si, dumaj
tu sťa — sova!“ hundrúc pošiel,
„oželieš však!“ zvolal. „Chumaj“,
hlesla Anka. „Koľká pýcha!
nazdáva sa prinajmenej:
každá dievka preň len dýcha…“
Dobre len, že zahrozenej
nevidela jeho pästi:
v rozhorčení povedomom
ľahko, šmarí po ňom skalou,
pôvodcom tiež bôľov-žiaľov
jej, tiež!…
Čaká — Žiadnej zvesti,
chýru… Tupo, tíš kol, mlkot;
len si srdca slýcha tlkot.
Včude van ak pohne stromom,
v lístí sčechre, zašelestí,
scvendžiac strieborné jak švorce;[273]
do iného trkne vánku
a šuch! hybké prez sokorce,
i čup! vtom sa poza domom,
sťaby v hre na schovávanku,
skryje v chabzdy kroch či chmeľu,
abo v ďalšom ľahne sade:
pannu i on osamelú
zanechajúc na záhrade.
Ani mesiac nevychodí.
Čože? nepasie už hviezdy?
kŕdeľ ich, ej! roztáraný,
osirale blúdi-brodí,
ako ovce po poľani —
Tak kde mešká? Nevie schody?
Má dosť vrchov na rebríky!
bezpečné — ak rád sa hojdá,
jedľu-smrek k nim za šteblíky;
brál tiež hať! kde orol hniezdi:
tie mu aspoň netra kresať,
stupeň stupňu hlavou, zeď zdi…
Temno preds’… Vtom ,kikirikí!‘
zaškriekalo z pántu pôjda.
Zdúpla: bolo by už desať?
Bože!… Nie! nie, ten ich chasník
pomýlil sa — iste sníva;
starému sa pridá-zavdá
takýto zblud odakživa:
lebo kohút má var’ v cite,
že vždy blúzni o úsvite…
Ale zápäť ho i hlásnik
pískaním na vyšnom konci
ospravedlnil — Ach! pravda…
zbedákala tiahle. Kosa
na kameň, ach!… Pňom, och! krutým
i on, trebárs dvorí on si:
ona len… Jaj! koľká rosa!
dážď či slzy…? S ponapnutím
zodvihla sa. Hneď však sklesla: —
mysli dievčej bez nádeje,
lodičke jak bez jej vesla;
no on môž’, sa práve smeje…
Sštekali psi, jakby honci
poštvaní… Var’ lovec ide!?
Ale ruvot: brešú, vyjú —
ach! to má byť techou ucha,
uvyklého milým hlasom…?
Nad ňou: ,čuvik!…‘ Ku obide,[274]
k nešťastiu jej i ten hudie
ešte svoju melódiu?
Nepríde!… joj! čo s ňou bude?
„Tak až“, zlkala, „upadla som?
Nehotujte, mamo, rúcha:
načo? — Rubáš do jamôčky
stačí…“ Zalomila šiju —
Ticho. Tmavá noc a hluchá —

Po smidôčku trpezlivosť
utrovila, do kvapôčky…
Do komôrky! — všetko darmo —
zaspať navždy!… Ale váha,
hoďas rastie úzkostlivosť,
po zúfalosť v nej sa vzmáha: —
ak by predsa!?… V duši slúcha
jeho ohlas lásky, výraz
prívetivý: ,Anka milá…‘
pôsobiaci sladko-čarmo —
Nemohol dnes? Cesta ťažká?
Prenecháva na iný raz…?
Čo by jemu za prekážka
zavadila? ktorá sila
zdržala ho, aké jarmo?
Ešte dnes! jej potešenie
ozve sa jej, z mrákot plavých
vylupne sa, zreníc smavých
svitne — nenie pozde! nenie —
Dnes, hej!…
Naraz spevot zhora.
Od súžby bár na smrť chorá,
vyskočila z celej chuti,
ako prút by, spod šľapaje
nešetrnej vykĺznutý,
ako prút — Hlas jeho!… Hľa! je
nie z tých pňov, ním spomínaných,
s koreňmi kdes’ v zemskom tyle;
nedrží hnev zarputile,
ani ona! — Skrotla scela,
svedkami tie milé stromky:
hneď v ten večer pokajaná,
potom denne okradomky
v záplave sĺz vykúpaná,
od ľútosti prelievaných…
V ústrety mu — sem jej kriela!
Aha! už je povedľa nich —
A tu pieseň jeho znela:
,Mal som milú na hodinu,
na deň — mesiac a či zo dva,
na rok — od dvoch dlhšie sotva:
neviem — hlava sa mi točí…
Nič to preto! mám už inú,
ktorá strvá —
No tá prvá
vyplače si obe oči!‘
Dupnul v dôraz okázalej
hrdosti; a jasotave
zvýsknuc, strmo kráča ďalej.
Anka skoro skríkla: „Vráť sa,
Janko! vráť sa… Nezatrať sa!
mňa zatratiac…“ ale v hlave
kmitlo jej, že, city búrne
potlačiac, sa spamätala.
Nie! — ach, márne volať tomu,
na ston mrúcej sťažka túrne —
Toho nik viac nedovolá
hoci burácaním hromu;
úder by to na pláň vody:
vrstvy síce rozstúpia sa,
ale hneď i zavrú zasa.
Taká zaťatá v ňom vôľa…
Skrahla stĺpkom — ani skala
meravá tam stála — stála —
Vposled (mesiac našiel ,schody‘…)
hla sa: ponad sirú hlavu
kŕčovite skľúčiac ruky,
pošla — od stromu sa k stromu,
sťaby čičíkala muky,
tmolí — po záhrade chodí,
spola na rtoch, v duši spola
žalobu tú usedavú:
,… Pustila som sokola, sokola pre páva;
išla bych ho ulapiť — neviem, kde sedáva…‘



[267] (Rukopis.)

280, 3: Prebože — prebože; 280, 15: prezre — prezrie; 280, 24: navyvaloval — navyvaľoval; 280, 24: z jara — zjara; 281, 4: vtačí — vtáčí; 282, 9: fakla — fakľa; 282, 12: sotva že — sotvaže; 282, 16: zišiel — vzišiel (vyrástol); 282, 30: rekli — riekli; 283, 12: nasŕdená — nasrdená; 283, 25: pivonia — pivónia; 284, 22: ked — keď; 284, 24: v očach — v očiach; 284, 26: z rôja — z roja; 285, 6: paví — páví; 285, 7: krýdel — krídel; 286, 1: poškriepa sa — poškriepia sa; 286, 11: na veky — naveky; 286, 12: na dlho — nadlho; 287, 14: z krátka — skrátka; 287, 20: starosťam — starostiam; 287, 29: tŕnim — tŕním; 288, 1: v ušach — v ušiach; 288, 27: v ďaľšom — v ďalšom; 289, 13: od akživa — odjakživa; 290, 6: po smidočku — po smidôčku; 290, 7: do kapočky — do kvapôčky; 290, 12: ak by — akby (spoj.); 290, 23: zreľníc — zreníc; 290, 29: zpod šlapaje — spod šľapaje; 290, 30: vyklznutý — vykĺznutý; 291, 30: vŕstvy — vrstvy.

[268] vyvážiť ich nie dosť — meru — nemám dosť chuti

[269] foľga — obušok

[270] kosa… stvára mítvu — kosa necháva chlpy trávy

[271] nemívaj sa — nemysli si

[272] na vrchovom koni — na koni bez sedla, na holom koni

[273] strieborné jak švorce — ako strieborné retiazky

[274] ku obide — na zlosť, na nepríjemnosť





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.