ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Od obeda šli naši, zase priamo na zelenú plošinku, so zapálenými dýmkami. Lákal ich milý tieň a pre všetkých zaujímavý shovor. Jednaké zaneprázdnenie, príbuznosť smýšľania a cítenia a rovný asi stupeň vzdelanosti činily výmenu myšlienok veľmi milou pre všetkých.

Prešli na básnictvo citoličné čiže lyrické. Pavlovič sa tázal „profesora“, či čítal „Stichotvorenia“ Puškinove?

„Spisba ruská,“ hovoril tento, „nestratila by mnoho, keby všetky ódy a piesne Puškinove zmizly so sveta, vyjmúc ódu ,Klebetníkom Rossie‘, ktorá zase postačila by sama učiniť ho nesmrteľným. Písal on to akosi naspech. Ódy jeho nie sú zaostrené spôsobom lyrickým; chybí im na konci žihadlo. Aspoň nás vzdialených nezaujímajú. Potom píše, ako dáky pohanský piesničkár, o samých Kupidoch, Amoroch, Venušách, Minervách, Apolónoch. A tá jeho mravouka! Vychvaľuje víno, lásku, záhaľku, ako čo by všetkých Rusov chcel premeniť na márnotratných synov. Horšie sú jeho náuky, než bol život. Sám prísnych mravov, porúčal iným nehu, ošemetnosť, darmožitie, pijatyky, ženkýlstvo,^[54] zvedený napodobňovaním cudzích vzorov. Činil to, nie že mu tak srdce šeptalo, ale že tak činili iní. Ja by som vôbec každému lyrikovi položil za zákon čerpať len sám zo seba, haniť a chváliť len to, čo sám naozaj potupuje alebo schvaľuje a mať vždy pred očima svoje povolanie, ktoré je povzbudzovať národ k velikým činom, naplňovať šľachetnou sebadôverou, tešiť v nešťastí, kárať ničomnosť, ukazovať zablúdenia, brániť česť národnú.“

„Pravdu máš,“ prisvedčil Pavlovič. „I mne sú milšie básne Chomjakove,^[55] než Puškinove. Tamten je prirodzený vlastenec, tento neprirodzený epikurovec.^[56] A vyššie ako obidvoch kladiem Poliaka Mickiewicza a vášho Kollára.“

„Pravdu máš i ty,“ riekol Bratoševič. „U Rusov už sama do úžitku vošlá forma veršov činí nepríjemný dojem. Cengajú tými koncovkami, ale neskladajú rozličné časti reči, lež najviac len slovesá, menovite minulé časy s minulými, čo je ďaleko nechutnejšie, než reč neviazaná. Nie rozmanitosť sa tým zapríčiňuje, lež protivná jednotvárnosť. Čítal som pár, do ruštiny preložených Kollárových zneliek. Aký to rozdiel! V rúchu ruskom Kollár prestal byť Kollárom. Rusi ešte musia i samou formu veršov svojich zdokonaliť.“

Adam previedol reč na lyrikov starých. „Kto sa ti ľúbi lepšie,“ tázal sa ,profesora‘, „Pindaros, či Horác, a ktorého bys’ radil nasledovať?“

„Pre nás,“ slovil Bratoševič, „je v každom ohľade zaujímavejší Horác s jeho tklivými výpoveďami, vhodným narážaním na báje, ostrovtipnou krátkosťou vždy dobre zaostrených kusov a utešenými mierami, než Pindaros, ktorý v ódach svojich len samé báje naširoko rozpriada, zriedka podáva zaujímavú úvahu, vlastný svoj smysel skrýva neuhadlive, je príliš dlhý, má miery rozvlečené a nestále, neukončuje ódy ostrým vtipom. Ale čím pôvabnejší je Horác, tým viac musíme sa mať na pozore, aby nás neuchvátil k nasledovaniu svojich chýb. Lebo mravouka jeho je ničomná, nesie pečať svojho cézarského veku. V daktorých ódach je muž a ctihodný vlastenec, vo veľmi mnohých ale epikurovec a pochlebník tyranov. Jeho príklad zviedol na žiaľne zcestnosti mnohých.“

„Ani v tom,“ pokračoval, „neradil by som nasledovať príklad Horácov, že nielen všetky ódy, lež i úvahy svoje upravuje na skutočné osoby. Je to samo v sebe dobré, ale časy sa zmenily. Za dávna pokladaly si aj najvyššie osoby, kráľovia, kniežatá, za česť byť oslavované piesňami. Za to i Horáca choval Mecenas^[57] a August^[58] pri dvore. Milé to bolo i v staroveku, ušlo ešte i v století minulom. Teraz to nielen nikto nežiada, lež ani nestrpí. Preto u nás lyrika držať sa musí úvah všeobecných.“

„Tak dáky ,pozdrav ľudstva‘“, skočil mu do reči Janko, „dáku piesenku na čierne očičká, na krídelká motýľove, na svätojánsku mušku.“

„Výnimka,“ pokračoval Bratoševič bez ohľadu na tento žartík, „môže mať miesto len pri osobách veľmi slávnych, na ktoré viažu sa úchvatné rozpomienky.“

„Pre osoby takéto,“ zasmial sa Janko, „je zvláštny druh lyrického básnictva, ktorý by som ja nazval vizionárskym. Podstata jeho leží v tom, aby básnik nehovoril sám, lež dal hovoriť vrchom, riekam, skalám, oblakom, alebo i mesiačku a hviezdam. Vybrať sa musí tak v jedno šťastné ráno hlavoovislý Kriváň k nebotyčnej Lomnici, alebo bystrý Váh k tichému Dunaju, aby sa porozprávaly o výtečníkovi, majúcom byť osláveným na veky vekov. Musia vyčítať jeho preveliké, neslýchané, nevídané zásluhy; musia ho vidieť hviezdami ovenčeného, slncom odetého, na voze slávy cez všetky svety a svetov svety vozeného, pri predprahu všetkých budúcich vekov; musia plesať bez nôh, viť vence bez rúk, radovať sa bez srdca a veštiť bez rozumu. Keď sa toto všetko tak stalo, rozídu sa zas a zastane každé na svojom mieste ako čo by nič. Tento druh lyrickej oslavy hodí sa výborne tam, kde oslávenec nemá zásluh, oslavujúci myšlienok. Vizionár nepotrebuje nič myslieť, len vidieť musí dačo, a má tú výhodu, že z pochlebenstva obvinený byť nemôže. Bo čo jemu do toho, čo tam hory a rieky pohovoria? Tento druh básní má velikú podobnosť s bájkou. Rozdiel len v tom, že v bájke nesmysel je rúchom rozumu, tu niet žiadneho. Čitateľ ani nesmie vedieť, čo vlastne vizionár myslel, keď osadil na papier roj nadutých slov.“

„Ovenčíme ťa,“ potľapkal ho Pavlovič po pleci, „ako vynálezcu nového druhu lyrických básní a poprosíme všetkých tých pánov, ktorí sdeľujú iným, čo sami nemajú, aby ráčili doplniť svoje učebné knihy.“

Adam nadhodil otázku: „Je dáky rozdiel medzi ódou a piesňou?“

„Žiaden iný,“ hovoril Bratoševič, „ako že óda horuje v myšlienkach a citoch vznešených, pieseň drží sa nížin života. Óda je pieseň vzdelaných ľudí. Meno prijali sme s vecou od Helénov^[59] a podržujeme pre rozdiel, hoci to isté znamená ako pieseň. Táto môže byť i žartovná, a vždy musí byť ľahká, plynná, prirodzená. Nám takéto piesne básni sám ľud, a síce tak zdarile, že mnohé z nich majú vysokú básnickú cenu.“

„Oproti tomu na náboženské piesne a hymny,“ pokračoval, „ktoré už skladať náleží učeným, tak sme chudobní ako myš v kostole. Vy evanjelici ešte len máte obstojný spevník, ale náš katolícky slovenský ľud spieva v chrámoch a pri pochodoch piesne omnoho chatrnejšie, než v krčme a na ulici. Tie nevedomými organistmi složené, alebo z cudzích rečí bez umenia preložené pesničky tak sú nechutné, hlúpe, chatrné, často bohorúhavé, že vzdelaný človek nemôže neuraziť sa na nich. Ale fanariotské vrchnosti naše o to nedbajú, čo tam bečí opovržený ľud slovenský.“

„A prečo ste neprijali,“ tázal sa Adam, „cirkevné piesne Hollého, ktorým venoval posledné dni svojho života? Hollý predsa nebol dáky náhodou z kláštora pochytený a z rozkazu básniaci, z maďarčiny prekladajúci mních, ale bol umelec.“

„Svetský,“ dodal Bratoševič. „Dýcha vždy Vergíliom, nikdy nie Kristom. Forma i duch jeho piesní sú akési antické. A piesne duchovné majú byť najviac lyrické, Hollý ale v lyrike naskrze nevyniká. Inakšieho vkusu a inakších schopností muž musel by sa prichytiť k náboženskému básneniu a obetovať tomu celý život. Len tak mohlo by povstať dačo dokonalého, umeleckého a predsa prostého, vážneho a predsa ľahkého, vznešeného a predsa snadno pochopiteľného. Piesne cirkevné maly by byť vo svojom druhu to, čo sú svetské piesne národné. Aký tu dokonalý a predsa nehľadaný verš! Aký ľúbezný rozlet citov a myšlienok! Aká lahodná detinská prostota! Oproti tomu v cirkevných piesňach všetko je nútené, za vlasy pritiahnuté, nechutné, sprosté, i verš i myšlienka i obrat.“

Lysý Janko priviedol potom do reči Hollého selanky, tázajúc sa ,profesora‘, či sa mu ľúbia?

„Pekná zbytočnosť v dome spisby,“ pokrčil Bratoševič ramenami, „Selanky (idyly) líčia život pastiersky a roľnícky. To ale činí ľud náš najlepšie a najvernejšie sám, vo svojich piesňach. Škoda trudiť sa selankami v umelej forme Teokritovej^[60] a Vergíliovej.“

„A čo súdiš o opísaní prírody?“ prehodil Pavlovič.

„Opísanie prírody,“ odvetil Bratoševič, „deje sa u starých, týchto nedostižných majstrov, vždy len mimochodom a krátko. Sú to u nich ľúbe kvetiny na užitočnom náradí, okrasy na potrebných stavaniach. Ak nie je opísanie prírody nesené ani dejom, ani žiadnou zaujímavou myšlienkou, nemá cenu, a tým je nudnejšie, čím dlhšie.“

„Vzťahuješ to i na opísanie podoby ľudskej?“ tázal sa ďalej Pavlovič.

„Pravdaže,“ prisvedčil Bratoševič. „Ako je zaujímavé, keď sa mimochodom, krátkymi slovami a predsa názorne, zobrazí jar, leto, jeseň, zima, východ a západ slnka, búrka a podobné zjavy prírody; tak je tiež zaujímavé kratučké nastienenie krás ľudských, ženských i mužských. Nechutné ale je a ošklivé, keď sa o tom píšu celé knihy s hrdličím vzdychaním. Škoda prenášať do našej spisby blúzniny talianske. Dosť ich máme v našich pospolitých, najviac erotických, piesňach. Keby Kollár nebol zamiešal medzi svoje zamilované vzdychy znelky národné, tamtie by ľahko boly prišly v zabudnutie. Nič smiešnejšieho, ako to večné parobčenie, holúbkovanie a trúbenie celému svetu o tom, akú máme milenku.“

Zarehotali sa všetci na tom, až prešli na iný predmet.

Lysý Janko predložil otázku: „K akému druhu básní prináleží bájka?“

„Jedni,“ slovil Bratoševič, „kladú ju do priečinka básní dejeličných, druhí do inotajných. Ale inotajka je len jeden druh bájky. Ja teda kladiem bájky medzi básne poučné, a tento jediný druh poučných básní radil by som zvlášť pestovať. Prisvedčujem tomu, čo povedá Boileau, že jedna dobrá bájka prevažuje prostredný epos.“

„A predsa,“ pokúšal Janko profesora, „nič ľahšieho, ako napísať bájku.“

„S rozdielom,“ mrštil Bratoševič hlavou. „Nič ľahšieho, ako napísať bájku akúkoľvek; ale nič ťažšieho, ako napísať bájku dobrú. Rozumiem takú, ktorá ťa mile prekvapí vtipom svojim a tak sa ti vperí do duše, že ju nikdy nezabudneš. Takáto bájka býva dar boží. Darmo ju hľadáš, darmo premýšľaš, ak ti sám nepríde šťastný nápad. Nájdeš len neprirodzené, nechutné táraniny. Dobrých bájok je málo. Najostrovtipnejšie zo všetkých sú ešte vždy grécke a predsa i tu nájdeš nejednu, pri ktorej len plecom kývneš.“

„Čože teda požaduješ od bájky?“ nástojil Janko.

„Prekvapujúcu pravdu v nesmysle,“ odvetil Bratoševič, „istú pravdepodobnosť vo vymyslenom deji, sloh voľno-ľahký, reč snadno srozumiteľnú. Zo všetkého musí vysvitať vyšší akýsi duch, nie pedantický rechtor. Potom bájku netreba miasť s pripodobnením, ako činí Krylov, ktorý má práve len v takýchto pripodobneniach záľubu.“

„A či schvaľuješ,“ tázal sa Adam, „dlhé či krátke bájky?“

„Dakedy,“ slovil Bratoševič, „je trochu pretiahnutá bájka príjemná, keď milo líči prírodu; ale bájke vôbec svedčí krátkosť a úsečnosť. Je to omrzlá vec, keď človek až po mnohých zbytočných, neprirodzených žvatlaninách domakať sa môže jadra, ako v Gellertovi,^[61] zčasti i v Krylovovi. Vtip nech vyskočí ako iskra z malej a ľahkej obálky. Môže ale i prílišná stručnosť byť bájke na ujmu, keď je vtip ako by bez tela. Túto chybu nachádzame u Krasińského.^[62] Malebnosť a stručnosť musia stáť v slušnom pomere. Stručnosť nech neprekáža malebnosti, malebnosť stručnosti. Za vzor by som odporúčal v každom ohľade svrchovaných a ešte vždy nedostihnutých majstrov, Grékov.“

„Spomíname,“ ozval sa Janko, „často vtip. Mohol by si udať jeho povahu?“

„Prečo nie?“ zasmial sa Bratoševič. „Vtip je to, na čom sa ľudia smejú, o čom povedajú, to je pekné. Ak s tým nie si spokojný, vtip je hra, a môže sa diať dvojím spôsobom: alebo smiešnym sostavením myšlienok, alebo vymyslením smiešnej situácie. Kto oba spôsoby v moci má a spolu im dá účinkovať, ten vie náležite potriasať bruchami.“

„Ako náš ruský Gogoľ, nie pravda?“ smial sa Pavlovič. „Ten kujon vedel pri všetkom nájsť smiešne stránky. Preškoda, že jeho ,Mŕtve duše‘ zostaly nezavŕšené.“

Ďalšiu rozmluvu pretrhol kropiť počínajúci májový daždík. A keď shovárajúci sa dvíhali sa s pažite, zmizli aj dvaja zpoza dubov nezbadane počúvajúci kaputoši.