ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V Rankovciach, kam až okolo šiestej prišli, strávili ostatok dňa kúpaním, pitím kvasnej vody a shovorom so známymi. Ale na druhý deň, náhle sa vykúpali, odobrali sa do stromoradia, vysypaného pieskom, a tam sa prechádzali v príjemmom shovore.

Učený rozhovor zaviedol Adam, nadhodiac žartovne: „My budeme žiaci, Bratoševič profesor. Budeme sa tázať, ty nám dáš poučenie. Povedz predovšetkým, v čom zakladáš poslanie básnika?“

„Predstaviť,“ vetil Bratoševič, „minulosť, aká bola, pritomnosť, aká je, budúcnosť, aká má byť; učiniť históriu poučnou, filozofiu pospolitou, mravouku úrodnou; poučovať zábavne, cvičiť vtip, šľachtiť srdce, oduševňovať za vlasť a národ, tak ja chápem poslanie a úlohu básnika.“

„Tieto vlastnosti,“ dodal k tomu, „požadujem od neho. Nech sám stojí, na najvyššom možnom stupni gramatickej, filologickej, filozofickej, historickej vzdelanosti a vládne rozhľadom čo najširším; nech bude bedlivým pozorovateľom i prírody i ducha ľudského, aby znal spôsob smýšľania i konania ľudí rozličných stavov, vekov, pohlaví; nech vládne okrem toho čosi nevysloviteľného, čo básnika činí básnikom, umom bystrým, súdom prenikavým, vtipom ostrým, obrazotvornosťou skvelou, srdcom čulým, za všetko dobré a pekné horliacim, krásocitom vzdelaným; nech sám cíti a vidí, čo majú vidieť a cítiť za ním iní, sám plače a smeje sa, aby plakali a smiali sa mnohí; naposledok, nech nečíta krúpy do hrnca, keď chodí tehotný hrdinskou básňou. Pracovník v ideálnom svete musí sa učiniť, nakoľko len možno, neodvislým od skutočného sveta, odstrániť od seba každodenné starosti a myšlienky. Mojžiš, keď mal obcovať s Bohom, vystúpil vždy na horu, i Ježiš na hore sa premenil.“

„Toho všetkého treba v každom národe,“ dodal s úsmevom Janko, „u nás sa vyhľadáva ešte dačo iného. Básnik slovenský musí vedieť pracovať bez odmeny, ba i bez ohľadu na uverejnenie svojich trudovín. Ak to kto nazve bláznovstvom, teda bláznovstvo je hlavná požiadavka pri básnikovi slovenskom.“

„To tým viac,“ dodal Pavlovič, „že majstrovstvo v každom umení chodí s cvičením, vyhľadáva vytrvalosť, nie rok, dva práce, lež obetovanie celého života. Velikým bláznom teda musel by byť básnik slovenský, ktorý by sa chcel vyrovnať básnikom iných národov, kde odmena kynie, sláva pobáda, obecenstvo ledva čaká, aby dielo zo stolíka vyvábilo a víta ho s jasotom.“

„Nasledovne,“ ozval sa Adam, „prosiť musíme Boha, aby nám dal mnoho a velikých bláznov, ktorí by boli bláznami nie na chvíľu, lež na celý život.“

Po tomto žarte posotil rozjímanie otázkou, upravenou na Bratoševiča, či je za klasicizmus, či za romantizmus?

„Som,“ odvetil tento, „za život, skutočnosť a zdravý rozum. Nechcem spomínať dávne potvory, ani nudiť kresťanov bájmi, už len učeným starinárom známymi, ani sa viazať výlučne na klasické formy. Ale nemám obľubu ani v tých rozorvaných plodoch horúčky, pri ktorých básnik vlečie za vlasy čitateľa ponad všetky priepasti, ako vliekol anjel Habakuka^[9] do Babylonu s obedom pre Daniela v levovej jame. Myslím, že tento nebeský vynálezca povetrného dostavníka je vynálezcom i toho strešteného romantizmu, kde spisovateľ vodí čitateľa ako po tmavej pivnici s hasnúcim kahancom. Mihá mu vždy dačo pred očami a predsa ničoho nevidí. Hapká neprestajne po dačom, ale nemôže uloviť ničoho. Ľaľa, ľaľa! Vidzte, ľudia, čudujte sa. Oj, div, čudo veliké! Tu je, tam je. Ej, čiže nevidíte? Ja sám nevidím ničoho. Je len dačo tak ohromne velikánskeho, ale neviem, čo, kde, ako. Vlasy mi dupkom vstávajú a z ničoho nič. Hlavné pravidlo tohto básnenia vyjadruje to naše porekadlo: ,Zvonilo, zvonilo, ale nevedelo, či do kostola, či na pohreb‘.“

„Ale takéto básnenie,“ poznamenal Janko, „má pre básnika velikú výhodu. Tu vždy zostáva nerozhodnuté, či on je pomätený na rozume, či čitateľ neschopný postihnúť ho; či sám topí sa v kaluži nesmyselnosti, alebo či slabá peruť divákova nestačí za mohutným letom jeho divosmelej, nezriadenej obraznosti.“

Adam poznamenal, že je romantizmus i u spisovateľov prozaických. Namáhajú sa povedať dačo neobyčajného, chcú vysloviť nevysloviteľné, vysvetliť nepochopiteľné. Človek nevidí spanilú nebies dcéru,^[10] pravdu, vidí len bolestné vajatanie spisovateľa, nemohúceho porodiť. Vydávajú zo seba, čo ešte sami nezažili.

„Ja,“ vzal slovo Bratoševič,“ nepomyslel som nikdy na to, že chcem písať klasicky alebo romanticky. Chcem písať len, ako môže písať kresťan pre kresťana, Slovák pre Slováka a ako požadujú potreby. Smiešnym sa mi vidí spomínať ešte teraz Umky, Ladu, Milka, Apolóna, Minervu,^[11] a nevhodným viazať sa úzkostlive na staré formy. Protivné mi je ale i to vzdychavé svätoborstvo germánske, ktoré všetky formy, i predstáv i mier a veršov, trieska dohromady. Ináč v novovekých básnikoch obdivu sú hodné hlboké náhľady do prírody a vedou osvietený názor sveta; v starých svrchovaná bezúhonnosť formy, priezračnosť a ľúbeznosť myšlienok, krása a vkusnosť obrazov.“

„Celkom môj náhľad,“ tlesol Janko do dlaní. „Lež kde leží príčina toho, že u novovekých básnikov niet tej bezúhonnosti formy a tej v každom ohľade vytríbenej vkusnosti?“

„V nedočkavosti a spechu,“ odvetil Bratoševič. „Tlač vábi u nás nevyspalé, často ešte chlapecké plody. Píše sa mnoho, ale nič bezúhonného.“

„Pred tým aspoň my Slováci sme bezpeční,“ zasmial sa Janko. „Naše diela majú čas uhniličiť sa.“

Tu sa pretrhol rozhovor, bo básnici pošli okúpať sa. Za odchádzajúcimi hľadeli zúrive dvaja kaputoši,^[12] jeden mladý, štíhly, s kolárom na šiji, druhý tlstý, obstarný, v ošumelej halene. Tamten bol katolícky kaplán, súčasne domáci učiteľ panských detí; tento kalvínsky farár. Spomínali so zlorečením ,panslávov‘.