ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na druhý deň, pretože tráva bola ešte trochu vlhká, prechádzali sa naši básnici po drobným pieskom vysypanom stromoradí v lese.

Tu doposiaľ obracaný ,profesor‘ vzal so svojej strany Hlovíkovcov na otázku straniva reči. „Vy,“ hovoril, „píšete, tuším, česky. Čeština je istým spôsobom srastená s vaším evanjelickým vierovyznaním. Nemôžete od nej odstúpiť bez nebezpečenstva cirkvi.“

„Nemôžeme ani nechceme,“ mrštil Adam hlavou, „bo vidíme pred nami zívajúcu priepasť a máme odstrašujúci príklad vo vás. Cesta, na ktorú uviedol Bernolák vás a chcú uviesť oblažitelia nás, je cesta predpísaná tými nesmrteľnými vrahmi, ktorí nám už dávno hrajú o život. Chcú nás vcele osihotiť, od všetkých iných Slovanov úplne odlúčiť, aby sme odnikade nedostávali posily. A pri tom nezastanú. Osihotiac nás, budú nás drobiť medzi sebou. Teraz kričia ich náhončí: ,My sme Slováci, nie Česi.‘ Náhle od týchto odlúpia sa úplne Slováci, budú kričať sprostáci a zradci: ,My vašu spisovnú reč nerozumieme, vy čechizujete, rusizujete, liptákujete, sotákujete;^[74] my chceme reč inú, reč takú a takú, reč našu‘. Vyjde z toho aspoň dvadsať spisovných rečí slovenských, a vrahovia budú pri svojom cieli. Slováci zúfajú sami nad sebou a vrhnú sa v náručie Maďarom. To je, čo Bernolák v svojej holubičej prostote nevidel, keď sa dal hnúť k tvoreniu novej spisovnej reči slovenskej. Keby sa bol vyrovnal chytrosťou vrahom, na kriky: ,Nechceme češtinu!‘ bol by odvetil: ,Učte sa!‘ Ani slovenčinu nebudete rozumieť bez učenia. Bernolák ale bol muž krátkozraký. Neuhádnúc úmysly protivníkov života slovenského, rozťal posvätný sväzok, ktorý do jeho časov spojoval Slovákov i medzi sebou i s Čechmi. Vám katolíckym Slovákom stalo sa tým to, čo sudu po preseknutí obruče. Rozpadli ste sa na tisíce kusov. Píšete a kážete každý, ako kto ráči. Koľko vás je, toľko spisovných rečí a ortografií.^[75] Miesto Kralickej biblie, tejto perly neoceniteľnej, dostali ste do chrámov handry Palkovičovské.^[76] Oštedrili vás Maďari aj novým slovníkom a novou mluvnicou, aby ste len ukázali Čechom chrbát. Že sa potom medzi sebou rozpadnete, životaneschopnými stanete, to predvideli. My radi sa podrobujeme silnejším Čechom, kvôli jednote. Trudno nám spoločne utvoriť dáku slova hodnú literatúru, nie žeby sme zakladali dve, ak sa rozcapartenosť slovenská v jedno spojiť dá.“

„Ale to len predsa nebudete tajiť,“ namietol Bratoševič, „že slovenčina lepšie zachovala staré formy reči. Ak chcú Česi poznať, ako hovorili ich dávni predkovia, musia počúvať Slováka. Ich pamätníky drievnosti ponášajú sa viac na slovenčinu, než na terajšiu, vlivom nemčiny znešvárenú, češtinu. Tamtá podržala pravekú svoju povahu, táto stvrdla v nemeckých a ponemčilých ústach ako kameň, potratila presné slovanské formy, okyptila ohyby, pribrala nemecké výrazy, osvojila si nemecké obraty, celú nemeckú skladbu.“

„Vysmieval sa kotol hrncu,“ uškrnul sa Janko. „Keď čeština utrpela mnoho od nemčiny, stratila i naša slovenčina nemálo zo svojej rýdzosti vlivom latinčiny a maďarčiny.“

„A keď slovenčina,“ dodal Adam, „zachovala lepšie formu, plnšie a určitejšie ohyby, stratila miesto toho obsah reči. Iných slov nemáme, ako ktoré sa vzťahujú na každodenný sedliacky a pastiersky život. Vedecké slová musíme všetky prebrať od Čechov. Bez nich by sme doposiaľ nielen žiadnu literatúru, lež snáď ani písma nemali, ako Hotentoti.“

„Aspoň to mi dopustíte,“ namietol zase Bratoševič, „že Slovákom je slovenčina srozumiteľnejšia než čeština?“

„To už práve nie,“ potriasol Adam hlavou. „Ukážem ti to na živom príklade. V Košiciach žije mlynár Kirjaňovský. Tento bohatý katolík stal sa akýmsi divom milovníkom českej literatúry. Kde len môže českú knihu dostať, kúpi ju. Má značnú knižnicu. Keď som mu doniesol Lichardovu slovenskú ,Pokladnicu‘, horšil sa veľmi, že on tú ,češtinu‘ nerozumie. Ja sám, ktorý české knihy dokonale rozumiem, nachádzam v slovenských premnoho, mne naskrze neznámych slov a výrazov. Nevedomci a prenajatí zradcovia zatracujú Čechov pre vymýšľanie nových vedeckých slov; to ale schvaľujú, keď ich Maďari kujú na tisíce. Berú to za príčinu pre úplné sa odlúčenie od Čechov; ale zavedením slovenskej spisovnej reči sťažnostiam sa neodpomôže. Musíme buď prijať slová české, buď sami nové vymýšľať, vždy na pohoršenie takým pánom, milujúcim pohodlnosť, ktorí by chceli, aby im pečené holuby vletely do úst. Teraz obviňujú z nesrozumiteľnosti češtinu, potom budú obviňovať slovenčinu. Tomu sa nijako nemôžeme vyhnúť, keď raz stojíme pod vražobnými mocnosťami, ktoré len pre zradu národnú, zaprenie svojho pôvodu a nevedomosť slovenčiny majú odmenu. Keby duchovné i svetské vrchnosti nám prialy, dobre s nami smýšľaly, vtedy, keby sa ozval nevedomec alebo zlostník ,Ja tú reč nerozumiem!‘, odvetily by mu: ,Uč sa, kujon!‘ a zriadily by katedry reči. Teraz, keď je všetko vítané, čo medzi Slovákmi zmätkov narobiť, slovenčinu zoškliviť môže, vždy bude vinovatá reč, nikdy nie pohodlný nedbanlivec alebo nestydatý, v mrzkostiach chválu hľadajúci zradca.“

„Keby sme mali aspoň len ten skromný výhľad,“ prejal slovo lysý Janko, „že sa medzi sebou v jednej spisovnej reči sjednotíme! Ale kto sa môže mámiť touto nádejou? Veď Slováci nie sú národ jednej liatby. Máme mnoho a tak odchodných nárečí, že sa delia jedno od druhého viac, než všetky od češtiny. Nadto nenávidia, vysmievajú sa vospolok Liptáci, Šarišania, Gemerčania, Trenčania. Čo z toho vyjde? Babylonský zmätok, dvadsatoraká slovenčina s maďarskou ortografiou a bez literatúry. Bola to najväčšia krátkozrakosť a neopatrnosť, spustiť sa češtiny, ktorá akúsi svätú úctu požívala u všetkých.“

„Vy hľadáte, čo už máme,“ mrštil Bratoševič rukou. „Sme, chvalabohu, sjednotení v hattalčine; len daktorí ešte zazeráte do Čiech. Píšte všetci jednako.“

„Jednako?“ učinil Janko úškľabnú tvár. „A Thull kde? Répászky József^[77] kde? Iné ošprty kde? Nakocháš sa ty tej jednoty! Uvidíš, že sa odlúpia od ostatných Slovákov napred naši tu Sotáci, potom iní. Tam všetko možno, kde vyššie mocnosti podporujú v boji nevedomcov proti vedomcom, zradcov proti verným synom národa. Chybujú nám všetky podmienky sjednotenia. Mesta ústredného nemáme; vláda, školy, verejný život nedodávajú závažnosti žiadnemu nárečiu; ani žiadne z týchto nie je v sebe tak mocné, aby svojou silou nad inými zvíťaziť muselo. Roztrhli sme nerozvážne sväzok, ktorý sme mali všemožne upevňovať.“

„Vážne sú, uznávam, vaše dôvody,“ ozval sa naposledok Bratoševič. „Ja sám prepracujem všetky svoje diela a prelejem do češtiny. Sľubujete mi hodný odbyt v Čechách?“

„Len vtedy,“ uškrnul sa Adam, „ak sa ti šťastlive bedna s knihami stratí. Celé naše literárne spojenie s Čechmi pozostáva v tom, že meno na Slovensku vyšlej knižky v Musejníku^[78] sa pre novotu vytlačí. Česi majú nepremožiteľnú ošklivosť proti všetkým Slovákmi vydaným knižkám. Následok to chlapeckého spisovateľstva, na ktoré i my žehreme.“

„A na Slovensku,“ tázal sa ďalej Bratoševič, „aký mi sľubujete odbyt, ak vydám svoje diela česky?“

„Slováci zase,“ hodil Adam rukou, „ošklivia si Slovákom vydané české knihy.“

„Mám vás!“ zakľúčil víťazne Bratoševič. „Škoda bolo, pravda, zakladať rozdielnu slovenskú spisovnú reč a literatúru, ale my to už viac napraviť nemôžeme. Vrhnutý je kameň do mora, ktorý my nevytiahneme. Keď knihy české ani pobúrení raz Slováci, ani neteční Česi nechcú, tým je otázka vyriešená. Ostáva už len písať slovensky, alebo odhodiť vcele pero. Od Čechov tiež očakávať nemožno, aby prijali naše zachovalejšie formy, bo sa boja zmätkov. Milšia im jednota pri chybnej, než rôznice pri dokonalejšej reči.“

„A ty, čo si si tak vzdychol?“ obrátil sa k Pavlovičovi.

„Nad naším slovanským či osudom, či nerozumom,“ riekol tento. Píšeme a hovoríme o literárnom spojení všetkých, vskutku drobíme sa vždy viac. I naši Malorusi dali sa ošialiť vražobným Poliakom, chcú sa tiež literárne odlúčiť od Veľkorusov.“

To vyvolalo hádku o možnosti jednej spisovnej reči pre celé Slovanstvo. Ustálili sa na tom, že by len to bolo praktické, keby všetci Slovania prijali jedno hotové nárečie.

Počas pretriasania tejto otázky prišli básnikom v ústrety známi nám kaputoši, rozmnožení teraz jedným bruchatým svetským pánom a jedným pátrom. Ten spupný mladý človek s kolárom na šiji pozastavil sa, pozrel sršiacim okom na Bratoševiča a zavrčal: „Panslavistické sprisahanie.“

„Pravdaže,“ odsekol Bratoševič s prísnym pohľadom. „Prisahali sme nenávisť všetkým beťárom.“

Tovarišom riekol po odchode honfíkov:^[79] „Tu, hľa, verný jeden vzor, akých to teraz v našich semeniskách vychovávajú Pandrlákov.“

Necítili sa potom viac naši básnici bezpečnými medzi odrodilou háveďou. Ušli ešte toho dňa od beťárov domov.