ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Onedlho prišiel sám Bratoševič, muž asi päťdesiatročným hodne našedivelý, ale samé zdravie a sila. Vzhľad jeho budil úctu. Bolo v ňom skutočne čosi aj prísneho i satirického.

Uvítal hostí srdečne. Pavloviča znal už osobne, o Hlovíkovcoch počul, že sú učení ľudia, menovite dobrí gréci a panslávi, za ktoré meno on sám nesmierne mnoho trpel maďarskou krivou priazňou všemohúcich renegátov.

„My sme tu,“ hovoril, stískajúc im za radom ruky, „pastieri z troch rozličných ovčíncov, ale spoločné utrpenia nás spojujú. Svet nezná teraz iné evanjelium, ako evanjelium maďarskej samospasiteľnej reči. My sa k nemu nepriznávame, preto sme prenasledovaní. Potešme sa aspoň my trochu vospolok. Keď ľudia všetkých vier podávajú si ruky k nášmu pokoreniu, podajme si ich i my k vzájomnému posilneniu. Teším sa veľmi vašej návšteve, i navrátim vám ju časom. Obcovanie s nedruhmi zroňuje ducha, pri priateľskom shovore s rovnosmýšľajúcimi ako by sa človek znovuzrodil.“

„Pravdu vyznať,“ prejal slovo Pavlovič, „navštívili sme vás mimochodom. Ideme do kúpeľov rankovských. Ak sa vám hodí pobaviť sa tam pár dní s nami, zmnohonásobíte ten jarný pôžitok, ktorý si tam sľubujeme.“

„Pozvanie vaše mi tým milšie,“ hovoril Bratoševič, preobliekajúci sa do svetských šiat, „že práve i ja strojím sa do Rankoviec. Už mám i kone objednané. Po obede sadneme. Za ten čas, nech sa vám ľúbi zapáliť dýmky.“

Radi aj oni prijali, ako mocní fajčiari, toto ponúknutie, avšak so zdvorilosťou. Aby nezasmradili a nezašpinili plebánovu chyžu, ako zvykli činiť beťári, vyšli do záhrady. Tam posadali okolo okrúhleho stolíka na brezové lavice. Napred však vypili gazdinou prinesenú kávu, potom si pozapaľovali dýmky.

Adam poznamenal, že už povrchný pohľad na knižnicu potvrdzuje úplne povesť o rozsiahlej Bratoševičovej učenosti, a vyslovil nad tým svoje podivenie, že biskupská správa nechá trčať na odľahlej dedinke muža tak vysoko vzdelaného, keď nevedomci kadejakí a povšední chlebári zaujímajú dôležité miesta a hodnosti. „Vy,“ riekol, „ste naozaj svieca pod šafľom.“

„Nedivte sa tomu,“ uškrnul sa trpko Bratoševič. „Kalvíni učia predurčenie, u nás prevádza sa skutkom. Jedni sa vyznačujú už v semeništi za tajomníkov, učbárov, kanonikov, o iných niet zmienky pri žiadnom uprázdnení, čo by divy učenosti dokázali. A pre osvedčeného Slováka ani zvláštneho predurčenia netreba. Každý je predurčený k zavrženiu do najodľahlejšieho kúta. Sionom vládnu mocnosti Slovákom vražobné. Náš Ostrihom podobá sa veľmi Fanaru. Hodnosti cirkevné sú tak, ako svetské, odmenou národnej zrady.“

„Vy ste veliká zriedkavosť vo vašom stave,“ poznamenal Janko.

„Ako by nie?“ uškrnul sa trpko Bratoševič. „Zriedkavo sa siaha po tom, čo nesie len mučeníctvo, zavrženie, potupu.“

„A ako ste sa uchýlili na tak neobyčajnú cestu u vás?“ prehodil Adam.

„Dych Kollárov,“ osvedčil Bratoševič, „zničil pri mne jeden výrobok fabrík na Maďarov. Prišla mi náhodou do ruky ,Slávy dcéra‘ v semeništi peštianskom a pôsobila na mňa čarovne. Jednako bol by snáď utúchol vo mne vznietený svätý oheň, keby som bol hneď za mladi prišiel medzi našich duchaprázdnych chlebárov. Lež ako vojenský duchovný^[6] stretol som sa s mužmi vysoko vzdelanými vôbec, výtečnými Slovanmi zvlášte a poznal som vyšší život. Pri pluku sosbieral som z väčšej časti aj knižnicu. Skupujúc vždy, kde sa mi naskytlo dačo dôležitého, posielal som to príbuzným na schovanie. Bohužiaľ, že tým po mojej smrti budú kúriť pece.“

„Odkážte to,“ mienil Adam, „zavčasu závetom dákemu verejnému ústavu.“

„Neslobodno,“ zachmúril sa Bratoševič. „Mocou biskupských ustanovizní knihy po smrti farárovej musia zostať fare, a surovec ich vyhádže na povalu alebo spáli. Je to pokuta pre milovníka kníh, tohto u nás tak málo hľadaného tovaru; s ovcami, kravami, koňmi môže každý slobodne naložiť pre prípad smrti: ale kto tisíce vložil do kníh, ten nemôže vládnuť po smrti týmto majetkom za živa neužitočným.“

„Škoda, preškoda,“ ozval sa Pavlovič, „že povolanie vaše nie je literárne. Učbári po mestách vysedávajú na stoliciach diery, pri kartách, vy na dedine pri štúdiách. Komu tu osožia vaše schopnosti a vaša usilovnosť?“

„Mne,“ vetí Bratoševič. „Necítim bremeno dlhej chvíle, keď som zahrúžený do čítania a písania.“

„Ale kde je ovocie takej usilovnosti pre svet?“ poškrabal sa Pavlovič za uchom.

„To nezhynulo,“ poznamenal Adam. „Súkromný učený býva často učiteľom učiteľov.“

„Ale nie u nás,“ pokrútil Bratoševič hlavou, „kde vydanie knižky je temer nemožné, a čo sa vydá, je, ako by ho nebolo. Všetky vzdelanejšie triedy sú nám úplne odcudzené, a sprostač knihu ani nekúpi, ani čítať nebude. Je nás len hŕstka, ktorí obeťmi peňazí aj dobrej povesti za spisbu slovenskú sa zaujímame. A zunovali sme to už, znechutení nezrelými, ničomnými dielcami. Knižníctvo naše je Eldorádo chlapcov a nedoukov.^[7] So slovenskou knižkou opováži sa vytasiť každý chlapec, každý nedouk. Preto potom zostáva len pri takýchto, na nič sa nehodiacich hrdziakoch. Pre ne nemôžu sa javiť diela zralšie. Kúpi človek raz, druhý raz slovenskú knižku; keď vidí, že to samé chlapčiarstvo, nekúpi viac žiadnu. Tak viazne všetko. Spisovatelia chlapci a nedouci, čitatelia rozdávači almužny chudobným duchom, kritika kamarátska, pri ktorej ani dobré nenájde slušné ocenenie, ani zlé zaslúženú potupu.“

„V tom sme i my,“ prisvedčil lysý Janko. „Píšeme tiež kde-čo a všetko to leží a zostane ležať v stolíku. Vy čím menovite ráčite sa zapodievať?“

„Tým,“ odvetil Bratoševič, „čím sa počína každé knižníctvo, a čo jedine môže človek na dedine pestovať s úspechom, básnením. A sotva sa zmýlim, predpokladajúc, že vy všetci ste moji kolegovia.“

Prisvedčiac lysý Janko predložil otázku: „Aké diela sú v spisbe dôležitejšie? Básnické, či vedecké?“

„Hľadiac na väčšie alebo menšie nesnádze pri vzniku,“ riešil otázku Bratoševič, „nutno dať prednosť zdarilým dielam básnickým. Učenosť dá sa nadobudnúť; básnikom musí sa človek narodiť. Vedy pestovať môže každý; básniť zdarile len komu Boh dal. Vedy môžu sa previesť z reči do reči; básnické diela môžu vzniknúť len doma. Väčšia je teda zásluha opravdivého básnika, než ktoréhokoľvek učeného pestovateľa vied, výjmúc daktorých velikánov, ktorí, ako Koperník,^[8] postrčili celé ľudstvo. Čo obyčajný učenec dokázal, to môže dokázať ktokoľvek, ak má k tomu ochotu, čas a spôsob, a ak nie je na hlavu padlý; čo ale pravý básnik stvoril, to mohol stvoriť len on sám. Preto sú i dokonalé básnické diela večné, vedecké ustupujú časom lepším. Básnik je osebe stojací velikán, iní, učení, stavajú sa na plecia jeden druhému, stavajú budovu vied ako polypy. Oproti tomu zase prostrednosť v básnictve neplatí. Prostredné vedecké dielo môže byť užitočné: prostredná báseň nestojí zhola nič. Tu platí len to, čo je svrchované vo svojom spôsobe.“

Toto riešenie vzbudilo priaznivý predsudok o dielach Bratoševičových. Lysý Janko sa ho tázal, v menovite akom druhu básnictva pracuje?

„Niet,“ odvetil Bratoševič, „ani jedného, v ktorom by som nebol vyproboval svoje sily. Už ale ustávam márne pracovať. Čo som načarbal za dvadsať liet to je tam čisto odpísané a zaviazané, načo? Sám neviem, ako chlapci nevedia, načo stavajú mlyny.“

„Vezmite to,“ navrhol Adam, „do Rankoviec. Prečítate nám tam daktoré kusy pre zábavu.“

Prosili o to všetci, lež Bratoševič nedal sa nahovoriť. Nechcel konečne čítať ani slova.

Miesto toho navrhol, aby si sdelili vzájomne svoje myšlienky o básnictve a aby v ďalšom rozhovore odložili neprirodzenosť francúzskeho vykania. Obidvoje boli tak ochotne prijali ako pozvanie gazdinej na obed.

Tu keď zočil Pavlovič brúsené sklenice s vínom, tlesol: „Hľa, nápoj oduševňujúci básnikov!“

„Biedny to básnik,“ uškrnul sa Adam, „komu nestačí k oduševneniu idea a musí ho hľadať v sude.“

I skutočne, sklenice také pošly so stola, aké prišly. Všetci boli striezliví pijaci vody.