ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Velice sa mi žiada prehovoriť s niekým, kto by mi rozumel, súcitil so mnou a potešil ma. Nemám však priateľku, som teraz tak sama, budem teda aspoň písať to, s čím by som sa rada zdôverila. Písanie je síce jednostranná dôvernosť, papier neodpovie, ale ani nezradí, s čím sa mu zverím. Snáď pritom aspoň trochu zabudnem, že som v našom pustom dome sama so starou Zuzanou, kde z každého kúta akoby volal akýsi hlas: „Bolo — nie je, bolo — nie je!“ Je pravda, že aj keď je moja mama doma, dakedy aj hodiny neprehovoríme spolu ani slova; no aspoň môžem vidieť jej krásnu, utrápenú tvár a môžem k nej vravieť. Ach, moja úbohá mamička! Či ja kedy zviem, kde väzí príčina tvojho zármutku, ba vnútorného nešťastia a prečo sa teraz ešte stupňuje!? Je na vine len náš hmotný úpadok? Ktože mi to kedy povie, keď je ona uzavretá a mlčanlivá ako hrob?! Nech nežije stará naša Zuzana, nič by som neznala z našich rodinných pomerov. Chcem si poznačiť aspoň to, čo mi ona rozprávala. Skrátim si dakoľko hodín smutného dňa a tým myseľ zamestnám. Keď si pomyslím, ako vlani mi bola vzácna každá minúta na usilovné učenie, keď pomyslím na družky, ktoré sa v jeseni pustili do štvrtého ročníka a až šťastne skončia skúšky, budú môcť vstúpiť na životnú postať — horko by som zaplakala, že sa moje štúdium muselo tak náhle skončiť. Neželiem, že som bola prinútená zostať doma, keď mama ťažko ochorela! Tých rán, čo na jej srdce dopadalo, bolo primnoho! Želiem len, že teraz, keď i tak musela odísť k zaťovi a v našom dome všetko zišlo dolu vodou, ja vlastne nemám čo tu robiť. Závidím lastovičkám krídla; zaletela by som — ale kam? Čo bude so mnou? Doštudovať nemám ako, mama ma vlastne už nepotrebuje… Áno, čo bude so mnou? So svojimi sedemnástimi rokmi stojím na svete bezúčelne. Ach, tak rada by som pracovala! Kde? Ako? Čo? Načo stále o tom rozmýšľať?! Radšej si napíšem, čo mi rozpráva Zuzana, a to doslova, ako mi to znova a znova vypráva.

*

Bola to veľká novina, keď sa do našej dediny, Rovného, prisťahoval Šimon Lietavský a od starého Dúbravu kúpil hospodárstvo aj s hodne spustnutým veľkým domom. Za pár týždňov si to všetko opravil na počudovanie. Prišla s ním jeho sestra; začali spolu gazdovať. V žatvách priviedol si zo svojho rodiska peknú, mladú ženu, priam takú príčinlivú ako bol sám. Ona sa starala o malé gazdovstvo, chovala i predávala hydinu; on kupčil s rožným dobytkom. Kúpil chudé, biedne, dobre to pochoval a draho predal. Chodil nielen po jarmokoch, ale aj k okolitým statkárom. Radi od neho kupovali, alebo mu naručili, aby pre nich kúpil, keď sa mu niečo dobré trafí. Kupovával im aj kone, veď aj do toho sa dobre rozumel! Divili sa Rovňania, ako mu všetko pod rukou rastie; niektorí mu aj závideli. Ináč žil so všetkými v pokoji, poradil a pomohol, komu mohol. Jeho žena bola na chudobu velice dobrá, každého nasýtila, ba neraz aj zašatila. Počul Pán Boh nejedno „Pán Boh vám zaplať a daj sto ráz viac!“ A veru aj dával! Ja to najlepšie znám! Slúžila som u nej ako pasáčka. V zime ma neposielala rodičov vyjedať, ako druhé gazdiné robievajú; a že ma naši do školy neposielali, no tak ma posielala ona. Len jej ďakujem, že som nevyrástla ako tá nemá tvár! Keď som pestovala ich jediného syna a malý Adamko si ma priľúbil, tu ma už chovali ako svoje dieťa. To bolo vtedy, keď pani grófka U. dala pod vrchom Borín postaviť pekný kaštieľ a zbudovala okolo neho krásnu panskú záhradu. Mrežový plot tej záhrady susedil s naším domom. Gazda svoj grunt tiež ohradil, tak sme tu bývali ako v klietočke. Keď bol kaštieľ dostavaný, prišla pani grófka aj so svojím synom do neho bývať. Bola to druhá žena grófa U. S tou prvou že mal len dcéry a táto mala iba tohto jediného syna, a i ten bol, chudák, na rozume chybný; pekne narastený, peknej tváre, ale učiť sa nemohol, ledva že vedel hovoriť. Keď ho napadla tesknota, celé dni a noci plakával a chudera pani s ním. Doktori jej vždy sľubovali, že ho uzdravia, preto dom a záhradu tak krášlila, aby sa mal čím potešiť, až ožije. Vtedy chodil náš Adamko v N. do školy. Chcel ho mať gazda učenejšieho, než bol sám. Aj do akejsi hospodárskej školy ho potom poslal, ale keď ju skončil, vrátil sa k otcovi a spolu kupčili. Pritom si vzali na starosť aj borínske hospodárstvo. Pani grófka sa vždy radievala s naším gazdom. On jej najímal sluhov, bírešov, on jej kupovával dobytok. Mala v ňom velice dobrého suseda! Viedla si svoj majetok sama. Ale keď nezdravý syn, čím bol starší, tým bol horší, — a ona ho za nič na svete nechcela dať cudzím ľuďom opatrovať, len sa už s ním sama trápila, — tak spravila nášho gazdu gazdom aj vo svojom dome. A keď Adamko skončil tú školu, chcela ho mať za správcu. Pri kaštieli v záhrade postavili pekné bývanie pre správcu; tam mal Adamko Lietavský bývať, až sa ožení. Nuž, prišlo aj k tomu; ale nestalo sa, ako všetci čakali, aj gazda, aj pani grófka; nedoviedol si on do domu paniu! Ako tak raz išiel za obchodom, postretol v horách švárne dievča, tak ako to v tej piesenke stojí:

a už ani počuť o druhej! No nikto sa mu nedivil! Veď by sa na šírošírom svete tak ľahko žiadne dievča nebolo mohlo prirovnať k Aničke Rovesných!

Naša gazdiná sa velice tešila, že syn nehľadal panskú dcéru, že jej doviedol sedliačku. Gazda, ktorý by si iste bol žiadal nejakú paniu, sa dosť skoro uspokojil. Bola Anička jediná dcéra z dobrého sedliackeho domu, mali sa s Adamkom radi ani len tie spevavé vtáčatká. Nielen Lietavskovci, každý v Rovnom mal Aničku rád, ešte aj chorý mladý pán gróf. Keď si s ním matka už nevedela rady, poslala pre našu mladú gazdinú a ako mu začala spievať, prestal hneď plakať. Neraz ho do sna uspala, takže si chudera matka mohla aspoň trochu odpočinúť. Zostali mladí len u rodičov bývať; neišli do toho panského bývania, veď by si ich starí neboli ani pustili. Ja som vtedy slúžila u nich už aj s mužom.

Ale na zemi sa to všelijako mení! Len čo sa moja dobrá gazdiná dožila vnúčika a trochu sa s ním potešila, ochorela nám. A bárs pani grófka aj svojho doktora poslala a on každý deň chodil, proti smrti niet lieku. Keď Pán Boh volá, nemôžeš, človeče, neposlúchnuť! Pekne moja gazdiná na svete žila, ľahkú jej dal Hospodin smrť! Velice sme všetci za ňou želeli. Keď som jej ďakovala za lásku a dobrotu, prosila ma, aby som len ďalej zostala pri jej deťoch a slúžila im tak verne, ako som slúžievala jej. „Pridŕžaj sa Pána Boha, Zuzka,“ hovorila mi v poslednú noc. „Ja som sa Ho pridŕžala, ako som vedela, mala som v úctivosti Jeho Sväté písmo, aj chlapca som si tak učila, Pán Boh bol ku mne velice milostivý. Dal mi dobrého muža, dobré dieťa, dobrú nevestu, smela som sa tešiť s krásnym vnúčatkom; je pravda, že som sa neraz tvrdo napracovala a všeličo ťažké prišlo, ale Pán Boh mi vo všetkom pomohol. Muža mi deti dobre opatria a mne bude Otec nebeský milostivý. Však Kristus Pán aj za mňa na kríži umieral.“

Nuž, tak nás ona odumrela a my sme zostali ako siroty. V tom čase zomrel gazdovej sestre (ktorá sa od nás bola vydávala) muž. Deti nemala, tak prišla k nám. Dobrý Pán Boh, že sa tak stalo! Už vopred sa postaral o Lietavskovcov. Veď to mladé Adamovo a Aničkino šťastie bolo velice na krátko odmerané. Neminuli ešte ani dva roky, čo moja dobrá gazdiná oči zavrela, narodilo sa Aničke dievčatko, ale za tri dni boli aj matka aj dieťa u Boha a náš mladý gazda stál nad ich hrobom sám. Nech nemá svojho synáčka, tuším by ten náhly odchod svojho pokladu ani neprežil. Aj svokor horko za ňou plakal, ešte aj mŕtvej jej ďakoval za všetko šťastie, ktoré im priniesla do domu. Adam sa potom ešte lepšie pustil za obchodom; gazda musel len sám spravovať borínsky majetok; len kedy-tedy odchádzal z domu za synom. Oba stavovali sa u Adamových svokrovcov, veď babička Rovesná si vzala malého vnúčika hneď po pohrebe k sebe. Bolo to velice pekné a dobré dieťa, ale meno malo divné, že vraj Staniša. Mal Adam Lietavský pri vojsku kamaráta, Poliaka, toho že tak menovali. Velice si ho vážil a želel za ním, že tam musel umrieť taký mladý. Tak keď sa mu narodil syn, dal mu aspoň to meno a nedovolil, aby sme mu ho nejako zmenili.

Potom u nás bývalo velice smutno. Všetka práca a starosť spočívala na mojom mužovi a na tetičke Judke, našej terajšej gazdinej. Dlho to tak ísť nemohlo, túžili sme, aby nám mladý gazda doviedol zase pomoc; no on by to sotva bol tak ľahko urobil! Ale čo nik nečakal, stalo sa. Babička Rovesná, tá silná, zdravá roba,^[1] dostala zapálenie pľúc. Keď zomierala, prosila zaťa, aby nenechával dieťa bez matky, že aj sám nemôže zostať taký opustený, aj otca že mu nemá kto opatriť; a keď dostane dobrú ženu, aby sa aj o jej muža postarali. Majetok že však celý po nich zostane Staniškovi. S plačom jej sľúbil a aj dodržal. Za to, že umierajúcej svokre uľahčil hodinu smrti, odmenil mu Pán Boh tú synovskú lásku. Našiel si ženu, ktorá nielen jeho milovala, ale ktorú si aj on mohol zamilovať. Nebola to Anička Rovesná, dcéra ľudu, bolo to panské dieťa z chudobnej zemianskej rodiny. Anička, kam prišla, zdalo sa ti, že niekto priniesol voňačku z rezedy, a bola aj ako spevavé vtáčatko. Druhá Adamova žena upomínala na ružu v borínskej záhrade. Taká nádherná a pritom múdra! Pri tej on už nemohol zostať sedliakom, nepristal do nášho starého domu! Bola to kvetina z panskej záhrady, nuž tak ju musel presadiť do panskej záhrady. Keď pani grófka ešte raz ponúkla Adamovi miesto správcu, už to miesto prijal. Taký nábytok, aký zeman Ozorenský dal dcére, do nášho starého domu by nebol pristal! A hoci Ozorenskovci mali troch synov v školách, musím povedať, že dcéru chýrne vystrojili. Jurko a ja prešli sme s mladými do nového domu. On ku koňom, ja do kuchyne. Velice som sa tešila s Adamom Lietavským, ktorého za to, že som bývala jeho pestúnkou, menovávala som si len menom. Bol to milý, dobrý a pekný človek. Jemu tie panské šaty, ktoré teraz nosil, tak pekne pristali, akoby sa ani nebol v sedliackej chyži narodil. Netak Sabínka Lietavská k nemu pristala! Ona nebola zhovorčivá, nikdy si ju nepočul spievať, no tak milovať muža, ako ona Adama milovala, to Anička nevedela. Anička, keď prišiel z cesty, usmiala sa milo, radostne, podala mu ruku, behala okolo neho ako jarabica. Sabínka mu chodievala naproti a div ho nespálila ohňom svojich tmavých očí. Keď ju k sebe privinul, to bolo ináč ako túlieval Aničku!

Na jar milo svietieva slniečko, ale až v lete je horúce! Tá ich láska bola ako to leto. Náš starý gazda celý omladol v synovom šťastí. Nevesta robila i jemu nad pomyslenie dobre; tetička Judka by ju bola na rukách nosila už aj za to, že Stanišu nám tak opatrovala ako nikto nikdy predtým. Držala ho ako panské dieťa, a to nielen spočiatku, ale aj keď jej dal Pán Boh jedno za druhým dve dcérky. Boli medzi nimi tri roky; keď sa narodila prvá, mal Staniša štyri roky, sedem, keď prišla na svet mladšia.

Starý Rovesný po ženinej smrti odsťahoval sa ku svojej sestre do M. Majetok dal do árendy.^[2] Keď Staniša mal šesť rokov, vzal ho k sebe, aby mohol navštevovať aj vyššiu školu. Už len na sviatky a v lete chodieval domov. Deti sa vždy tešili na neho, on na ne, no, aj na rodičov. Medzitým pán gróf Šandor U. doháral. Sama matka sa už musela zmieriť s myšlienkou, že jej ho nik na svete nevylieči, ale ani nepoteší. Bola vtedy už vdovou a borínske panstvo kupovala len pre svojho syna, kaštieľ stavala len pre neho. Nechcela dovoliť, aby deti po prvej grófovej žene, alebo jej vlastná rodina, ktorá sa v tom nešťastí nikdy na ňu neobzrela, chodili sa sem veseliť, kde jej syn toľko trpel. Sama sa nechystala sem prísť, keď raz jeho odvezie, nuž popýtala Lietavských, aby našli kupca. Gazda našiel. Nikto z nás v dome nevedel, koho. Dohodli sa so starým Rovesným, že to panstvo kúpia pre Stanišu. Aj kúpili. Požičali v banke peniaze. Keď potom nešťastný gróf zomrel a jeho úbohá matka odviezla si ho v rakve na svoje veľkostatky pri Ostrihome, aby ho tam slávne dala pochovať, keď odviezla i drahé zariadenie — čo také skromnejšie, za bagateľ nechala Lietavskému — dal gazda majetok prepísať do gruntovnej knihy^[3] na Stanišu. Od tetičky Judky som zvedela, že imanie Rovesných po smrti starého Rovesného celé pôjde na tú dlžobu a tiež čiastka, ktorú si starý Lietavský oddelil pre seba, keď ostatné upísal synovi. Pán Boh sám vie, ako to všetko bolo, ja viem len, že Borín nikomu z Lietavských šťastie nepriniesol. Zostali tam zavreté slzy a vzdychy nešťastného grófa; ten plač preniesol sa aj do nového domu, veď aj ten patril k Borínu. Keď starý Rovesný prišiel pozrieť kaštieľ i majetok, stáli spolu s naším gazdom na schodoch, čo vedú zo záhrady do Borína. Ja som tam bola neďaleko s vodou a počula som, ako si zrazu vzdychol a hovorí: „Počujte, svat, kúpiť sme kúpili, aj — keď Pán Boh dá — vyplatíme, ale neviem, či to nášmu vnúčikovi prinesie šťastie, keď tu každú tehla rozpráva o tom veľkom nešťastí, ktoré sa prišlo sem medzi nás sedliakov schovať. Snáď, keby bol Staniško gazdom len na mojom majetku, bol by šťastnejší a spokojnejší. My však to už nedožijeme, až on tu bude pánom. A ja som rád, lebo až on bude schodmi hore kráčať, vtedy on už nebude náš.“

„Prečo to len starý gazda tak smutno hovorí?“ myslela som si vtedy, „prečo by nemal Staniša byť šťastný v takom krásnom mieste?“ Kvitlo na tisíce kvetov na stromoch a kríčkoch a tých skorých ruží, ako v raji! Koľko vtáčieho spevu znelo vôkol nás! Dnes sa mi zdá, že mal Rovesný pravdu. Zostali tu slzy nešťastného grófa Šandora i jeho ešte nešťastnejšej matky; tá vraj v svojom zúfalstve budovu preklínala, aby nikdy nikto netešil sa z toho domu, kde jej syn toľko vytrpel.

Nuž nedožil sa Rovesný tej dnešnej púšte; nezvedel, čo sa stalo krátko po jeho smrti, veď za pol roka uložili ho vedľa jeho vernej ženy. A ako dnes vidím pred sebou ten večer, keď sa pán Adam vrátil domov. Prišli spolu s otcom. Ty, moja ovečka, bola si nezdravá, pani mala vonku prácu, sedela som pri tebe, lebo sa mi zbieral prst, nemohla som nič robiť. Na otvorených dverách viseli síce červené záclony, ale predsa som pomedzi ne videla, ako gazda ukladal mnoho peňazí na stôl. Rátal ich, pán Adam zapisoval.

„No tak,“ hovorí gazda, „to je sedemdesiattisíc zlatých utŕžené. Ešte štyridsať máme medzi ľuďmi. Až tie dostaneme, zanesiem hneď do banky, aby narástol interes.“^[4]

„Tatíčko, nečakajme! Vyplaťme, koľko máme pohromade. Škoda nechať peniaze doma ležať, veď potom doložíme,“ ohlásil sa pán Adam.

Čo ešte hovorili, som už nepočula, lebo ty si začala plakať, ale videla som, že gazda zapínal koženú kapsu, kde tie peniaze bol vložil a dal ich do skrine, ktorú pán Adam zamkol.

Mne sa ruka zle hojila, doktor povedal, že mám otrávenú krv. Pán Adam sám ma zaviezol do nemocnice. Vrátila som sa odtiaľ až o štyri týždne. Čo sa u nás medzitým stalo, neviem, muselo to byť však čosi zlého. Pani chodila bledá, akoby ju z mramora vykresal, hovorila len, keď musela. Gazda bol taký zamračený, ako som ho ešte nikdy nevidela, a pán Adam prepadnutý ani po chorobe. To krásne, horúce šťastie akoby bolo uletelo kamsi do druhých sŕdc. Cítila som, že sa medzi tvojimi rodičmi čosi prihodilo. Ale čo? Raz doniesla som posušené prádlo do izby. Tu sedeli oni spolu pri okne, nepočuli, nevideli ma. Čo hovorili, som nerozumela, len som videla, že Adam svoju ženu velice čosi prosil. No ona sedela ako socha, oči k zemi upreté, ruky do lona ovisnuté a mlčala. Vtedy si on nahlas tak žalostne vzdychol, že ma až srdce nad ním zabolelo a odišiel. Hoci vychádzal popri mne, nevidel ma v tom svojom veľkom zármutku a nešťastí. O dva mesiace nato začali sa robiť prípravy na jeho cestu do Ameriky. Odišiel, no nie sám. Stanišu vzal so sebou.

Boli to velice smutné dni, obzlášť ten posledný. On, chudák, k vám, deťom, bol taký prívetivý, dobrý! Teba pestoval i pohládzal, najradšej by si aj vás bol vzal so sebou. Aj k panej bol prívetivý a keď odchádzal, objal i bozkal ju, no ona sa mu s hlasitým plačom vytrhla a odbehla. Nuž tak odišiel do tej šírej, ďalekej cudziny. Nedarmo sa nám všetkým zdalo, keď sa ešte raz po nás obzeral a my sme uvideli jeho smutnú tvár, i ten pohľad, akým sa s nami lúčil, že sme tú drahú tvár videli posledný raz, že sa nám už nikdy viacej nevráti! A mne by to nikto nebol vyhovoril, že príčinou tohto nešťastia je Borín.

*

Tak mi rozprávala Zuzana. Viem všetky tie slová. Ale zmysel…?! Ó, kto mi odhalí ten závoj! Náš otec poslal dosť skoro po dva razy značné obnosy, ale vypukla vojna aj s Amerikou, potom viac nemohol. Len čo sa tie hrôzy skončili, v tom čase, keď bol dolár 90 ba i 100 korún drahý,^[5] poslal zase značnú sumu. Polovica z nej išla na borínsky dlh, druhá bola určená pre nás, aby sme mohli ísť do škôl. Eržika, moja najstaršia sestra, študovať nechcela; keď mala sedemnásť rokov, bola už vydatá. Ach, keby radšej bola zostala doma! Nemuseli sme všetci skrze ňu prísť do takého zármutku. Nerozumiem tým veciam, ani prečo a ako sa také dač mohlo stať! Ešte keby Otokar, jej muž, nejako zle bol s ňou zaobchádzal! Mala ho rada, keď si ho vzala, a on ju velice. Mala rada i svoje pekné detičky a potom ich opustila všetkých a ušla s tým cudzím človekom! Nie div, že mama následkom toho tak ťažko ochorela! Najviacej ju iste trápilo, čo povie otec na to všetko, až príde. A boli tu ešte aj iné veci! Mnoho zlého prišlo na nás! Najprv kolkovanie peňazí,^[6] potom zhorela stodola, potom mor na dobytok. Moja mama sa tak trápila, sotva zaplatila interes do banky. Dlh splácať, ako to činila po iné roky, už nemohla. Preto som aj ja musela zostať doma zo škôl, veď Mirko, náš najmladší brat, narodený dva mesiace po otcovom odchode, zo školy vystať nesmel! Čakali sme nášho tatíčka, čakali podľa krátkeho lístka, že prídu oni oba a potom si vraj všetko povieme. No zatým prišiel ešte kratší list od Stanišu, že otec pre chorobu nemôže sa vydať na cestu; a po dlhých, trápnych týždňoch oznámenie smrti môjho tatíčka. Ach, jeho už v starej vlasti nič viac nezarmúti! Ani Eržikina nevernosť, ani spustnutý Borín, veď už príde len Staniša. Borín je jeho, no aký si ho nájde! Deduško Lietavský leží už mesiace porazený, opatruje ho tetička Judka. Oni bývajú vždy v starom dome a majú sa hmotne dobre. Nám deduško, odkedy môj otec odišiel, nikdy nepomohol, bo on s mamou skoro ani nehovoril. Nás deti tiež nemal rád. Mama by radšej bola hladovala, ako by ho prosila o pomoc. Snáď by som mala deduška opatrovať? Tetička na všetko nestačí, a tak je často sám. No ako, keď ma nechce? Prečo sa aj na mňa hnevá, veď som mu nikdy nič neurobila proti vôli. Nie je len Staniša jeho vnukom, som aj ja dcéra môjho dobrého, drahého tatíčka. Keby ma bol len trochu mal rád, mohol mi pomôcť, nemusela som vystať zo škôl! Aspoň mi mohol požičať a ja by som mu to bola vrátila, až by mi boli dali stanicu, veď tak to robievajú aj druhé dievčatá. Ach, veď už je to všetko tam! Veď môj drahý otec sa nevráti, veď už príde len Staniša! Nemôžem si pomôcť, hoci cítim, že mama sa akosi hrozne bojí jeho príchodu; ja túžim, aby prišiel čím skôr. Rmúti ma, že nenájde ani sluhov ani dobytok, že jeho záhrada je hrozne spustnutá, budova ošarpaná, vnútri pustá, veď štrnásť rokov v nej len myši bývali! No predsa túžim po ňom, veď keď mi aj nie je vlastným bratom, máme jedného otca! Ak sa však aj on tak oproti mne postaví ako deduško —?!

Mama akoby mi dávala na vedomie, že musím hodne ďaleko od neho stáť! Neviem vôbec, čo potom bude s nami? Veď aj dom, v ktorom som sa zrodila, patrí k Borínu! Budeme musieť z neho odísť? Kam pôjdeme? Mama okrem výbavy nedostala žiadne veno; jeden môj ujec prevzal statok, druhý pred rokmi odišiel, zanechajúc po sebe ženu i dieťa a ani literkou sa neprihlásil, tretí je úradníkom na súde, ten sotva stačí vyživiť svoju rodinu. Je tu už len Otokar Jelínek, Eržikin muž. Ten by nás asi vzal k sebe, veď mama je i tak viac u neho než doma ako Eržika odišla, no ja by som mu nerada padla na ťarchu. Ach, musím plakať. Radšej nechám to písanie a pôjdem do Borína pootvárať okná a utrieť prach v jedinej izbe, ktorá je skromno síce, no predsa zariadená pre Stanišu. Robím tak každý deň, odkedy prišla správa, že sa už vydal na cestu. Viem, že zostúpi u deduška a to je dobre. Veď mama nie je doma a keď — nuž, prečo by som nenapísala pravdu — naša komora a moja peňaženka sú úplne prázdne. Ako by som ho uhostila? Ani kvietočka nemám na okrasu. No, čo mi napadlo? Veď na borínskej lúke je už iste dosť snežienok, pôjdem si ich natrhať, aspoň nimi okrášlim izbu dediča, ktorého doma čaká iba púšť.