ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ach, bolo to dnes krásne ráno! Snáď ani Eva, keď sa prechádzala v raji za svitania, nemohla vnímať väčšie blaho z obklopujúcej krásy, ako keď som prechádzajúc záhradou Borína vdychovala sladkú vôňu stromov, krov a kvietia. Uprostred tej k životu vzkriesenej prírody stál Borín, nový, novučký Borín! Okná svietili dúhou vykúzlenou slniečkom, iné boli plné kvietia. Na každom zo šiestich belostných schodov sadrové vázy s listnatými kvetmi. Vtáci tichúčko spievali chválospev, akoby sa báli rušiť svätú tíšinu. Bola nedeľa, deň Pánov, deň vzkriesenia! Moje srdce spievalo s nimi.

Ako som tak zastala na prvom schode a hľadela ponad strechu Borína k modrým nebesiam, zviezol sa môj pohľad k dvom bielo natreným laviciam a okrúhlemu stolíku — dva razy sme už s deduškom na ňom večerali! A tu som musela položiť ruku na ústa, aby nevykríkli: „Staniša, Staniša!“

Zrak ma neklamal, sedel tam skutočne on; veď niet druhej takej postavy, plnej zvláštnej vysokorodosti a druhej takej tváre zosobneného tajomného čara! Kde sa tu vzal? Kedy prišiel? Snáď teraz! Cez operadlo lavice mal prevesený plášť, vedľa ležal klobúk i cestovná taška. Bolo zavčasu, nechcel snáď rušiť ani v starom dome, ale ani u nás. Odpočíval po ceste v raji. Zajasala som, že ho dnes už neuvítala pustina ako pri prvom návrate, no ani cudzina, veď išiel domov, medzi svojich, ktorí ho milovali, ktorí po ňom túžili. Sedel s ramenami skríženými, hlavu malinko sklonenú. Jarné ranné slniečko hralo si so zlatogaštanovými vlnami vlasov akoby ho vítalo. Celovalo mu obzvlášť ústa, na ktorých ležal mimovoľný odtieň hviezdneho úsmevu. Prišiel ako víťaz, rozmýšľala som, veď len víťazi môžu takto odpočívať, keď vykonali dielo a s radosťou naň spomínajú v srdci. Už som ďalej nevydržala. Zbehla som dolu schodmi: „Staniša, vitaj doma!“ volám. Počul ma, vyskočil, vystrel mi oproti náruč a ja som sa hodila do nej.

„Dobré ráno, Oľuška! Už si hore?“

„Ja či som hore? Ale kde sa ty tu berieš teraz na svitaní?“

„Prichádzam tak, ako príde náš Pán. Tiež na svitaní novej doby, nového dňa, novej nedele vzkriesenia a — nečakaný!“

„Ale vytúžený,“ dodávam sadajúc vedľa neho. Zavrel ma do svojho náručia, teraz už len zvieral moje ruky vo svojich. „Prišiel si ako víťaz, pravda!“

„Áno, Oľuška, Kristus zvíťazil, diabla porazil, hallelujah! Ako to bolo, to vám poviem až spolu s deduškom. Teraz len toľko: Dal mi to Pán Ježiš, priviedol som Eržiku domov. Najprv k nebeskému Otcovi, potom k jej matke, mužovi a deťom.“

„Eržika je nielen nájdená, ona sa i vrátila? Ó, to je krásne! A Staniša, prijala Pána Ježiša, dal jej moc byť Božou dcérou?“

„Áno, Oľuška, doviedol som si v pravom slova zmysle sestru. Na veľmi tmavom trasovisku zasvietilo svetlo. Je to ešte len malinké svetielko, ale je v ňom život, a preto uvidíme, ako jeho žiara bude rásť, do úplného dňa. No, teraz sa budem ja spytovať: Oľuška, si ty už mojou sestričkou?“

„Som, Staniša!“

„Na akom základe?“

„On ma prijal!“

„A ako to vieš?“

„Vierou! Vo mne i vôkol mňa je všetko nové. Alebo myslíš, pýtam sa s obavami, že to nepostačí, že sa môžem klamať? Veď som poslúchla, keď ma volal, išla som, otvorila som! Zdá sa mi, že vošiel, že Ho mám a že sám zavrel za sebou dvere! Nie, Staniša, ja sa nemôžem klamať, On ma nikdy nesklame, keď Mu verím!“

„Máš pravdu, Oľuška. My sa môžeme klamať, ale On nás nikdy nesklame. Volal — išla si, klopal na dvere tvojho srdca, ty si otvorila a teraz platí aj tebe: Vojdem k nemu a budem s ním večerať a on so mnou. Sláva Pánovi za Jeho milosť! Poďakujeme Mu spolu!“

Poďakovali sme Mu za moju i Eržikinu záchranu a ja za jeho šťastný návrat.

„Dovoľ, Staniša, Zuzana už varí raňajky, prinesiem ich sem. Zatiaľ môžeš vojsť do Borína, tu je kľúč; ja sa idem pozrieť, čo sme vykonali, akí sme boli usilovní. Dúfam, že nás pochváliš, obzvlášť deduška!“

„Určite a s najväčšou radosťou!“

Vzal kľúč a medzitým, čo vychádzal hore schodmi, bežala som naspäť. Neprešla ani štvrť hodina a už sme sedeli pri pekne prikrytom stolíku; on rozprával daktoré dojmy z cesty a ja som ho s radosťou obsluhovala, veď bol hladný a smädný. Nakoniec podala som mu poštu. Mal hodne listov. Prvý, ktorý otvoril, hovoril o Belovi. Ujec písal Stanišovi veľmi zdvorilo, nuž, veď sa ináč nedalo! Ktovie, aký krásny bol jeho list, v ktorom mu oznámil, že Bela vezmeme. Podľa odpovede by mal dnes-zajtra prísť.

„Dobre, že som mu izbičku pripravila,“ hovorím.

„Nevidel som nič, Oľuška, čakám, že ma zase prevedieš po Boríne, tak ako prvý raz. Bol som len vo svojej izbe a v kancelárii.“

Nuž áno, zaviedla som ho, šťastná, že sa môžem tešiť z jeho radosti. Ukázala som mu malú podkrovnú izbičku; bolo tam veru dosť slnka i vzduchu. Bola pekne modro tapetovaná a v nej mal Belo všetko, čo treba: posteľ, stolík, dve stoličky, umývadlo, v rohu poličku na knihy a krásny výhľad.

„Všakver je tu pekne, Staniša, tu sa musí zotaviť!“

„Máš pravdu, Oľuška, láska našla to pravé miesto,“ dosvedčil spokojne.

„Myslela som, že by tu bolo dosť miesta ešte aj pre druhú posteľ, mohli by bývať spolu s Mirkom, bolo by Belovi veselšie.“

Zakrútil hlavou. „Najprv musíme zistiť, nakoľko pokročila jeho pľúcna choroba, či by pre Mirka nebolo nebezpečné s ním spávať. Okrem toho ukrivdené deti spravidla nebývajú anjelmi, skôr z nich vyrastajú ťažko poznačené charaktery. Keď Belo dostane svoju izbičku, v ktorej bude sám sebe pánom, bude v nej doma skôr, ako si u nás privykne.“

„Myslíš, že bude nejaký zlý?“ zľakla som sa.

„Myslím, že bude asi o ňom platiť: Ako ste boli vedení, tak ste chodili. No, my ho budeme milovať takého, aký je, veď je to jeden z našich malých, stratených bratov a Pán Ježiš si praje, aby sme Mu ho pomohli nájsť láskou.“

No, o tom sme hneď nevraveli, ani Borín tak hneď neprezerali, veď Staniša mal i druhé listy a jeden z nich bol zvláštny. Veľmi sa mu potešil, ale prv, ako ho otvoril sa pomodlil. Odniesla som riad, a keď som sa vrátila, našla som ho sedieť nad ním hlboko zamysleného. Pozeral na mňa, ani čo by sa rozhodoval.

„To máš od koho?“ spytujem sa mimovoľne. Usmial sa.

„Od najdrahšieho priateľa“, odvetil dojatý. „Vieš, že nás v Amerike bolo viac Lietavských.“

„Áno, deduškova rodina, u ktorej si bol s tvojím bratrancom vychovaný. Viac neviem.“

„To stačí. Tento môj bratranec Józa mi píše. Mali sme spolu prísť do Európy, ale prišla veľká, smutná prekážka, ktorá mu príchod znemožnila. Ako už teda vieš, bol som s mojím rodným bratom vychovávaný. Spolu sme navštevovali školy, on ako mladší, nižšie triedy. Vr. 1917 odišli sme tiež spolu na francúzsky front, oba s Červeným krížom. Išli sme chrániť bratov, obetovaných smrti. Jemu dal tam Pán Ježiš milosť, že s nasadením života priniesol do hlavného tábora dôležité posolstvo. Zachránil tým pred zničením celú našu sanitnú kolóniu. Nepriateľské granáty dopadali za ním jeden za druhým; jeden ho síce nezasiahol, no stalo sa niečo veľmi vážne. Život mu nevzal, ale stalo sa niečo veľmi smutného. Výbuch granátu ho pozbavil pokladu na zemi najvzácnejšieho — zraku. No, Pán Ježiš žije, On ani nie po polroku jeho oči uzdravil. Napriek tomu nemohol však už tak pohodlne skončiť svoje štúdiá a bol čiastočne zo životnej dráhy vykoľajený. Naša vláda ocenila nielen jeho hrdinstvo, ale i jeho ujmu; doživotnou veľkou penziou zabezpečila mu budúcnosť. Chceli sme teda vlani prísť spolu a pomáhať oslobodenému národu a našej starej vlasti. Ale najskôr prišla do toho otcova choroba, potom sa Józove oči zase zakalili a lekár cestu po mori nedovolil. Mali sme však kópiu tvojho listu, Oľuška, ktorý nám čiastočne prezradil, ako stoja veci s vami doma. A tu on trval na tom, aby som išiel ja, on že príde za mnou, až mu Pán Ježiš umožní cestovanie. Hoci mi veľmi ťažko padlo rozlúčenie a odchod práve vtedy, keď nad ním zapadala noc, položiac ho vierou do ruky nebeského Lekára, ponáhľal som sa vyplniť jeho prosbu. To ostatné dôležité, čo ešte treba povedať, povie on sám, až príde.“

„Teda príde?“ volám s radosťou. „Noc nezapadla!“

„Sláva Pánovi nie. Koncom mája, dá Boh, bude medzi nami. A Pán Ježiš to zvláštne riadi,“ pokračoval Staniša, premáhajúc hlboké dojatie. „Hľa, zároveň s Józovým listom prichádza mi i avízo o nábytku, ktorý som obstaral idúc do Dubrovníka. Musím zajtra poslať preň a konečne sa dáme do zariaďovania Borína.“

„Ktorú izbu zariadime pre Józu?“

„Tú najkrajšiu, s balkónom. Je obrátená na západ…, nie je tam primnoho slnka, no pritom krásny výhľad na zeleň. Tie zelené čalúny, samá papraď a kde-tu biely kvet, keď sa k nim pridruží biely nábytok, ktorý som obstaral, dobre to bude pôsobiť na celú telesnú i duševnú sústavu. Ale, Oľuška, prosím ťa, keď si mala pre mňa z tvojich pokladov a vravíš, že ich máš ešte dosť, nájdi aj pre neho! Veľmi ho tým potešíš. Józa vždy miloval krásu, ako snáď všetci pekní ľudia. A jeho láskyplné srdce túži po oných malých dôkazoch lásky, ktoré tak život osládzajú. Som presvedčený, Oľuška, že Józu budeš milovať, áno, a že si ho všetci hneď zamilujete, o to sa už postará on sám. Doma i vo vojne nenašiel sa človek, ktorý by ho nebol mal rád. Napriek tomu bude ti to raz obzvlášť milé, že si mu preukázala lásku ešte skôr, ako prišiel.“

„Ó, veď mu ju rada preukážem! Však si sa už postaral, aby som s túžbou na neho čakala!“

No tak sme potom pri prezeraní Borína a Belovej izby prezreli krásny bývalý salón pani grófky, ktorý čalúnnik obzvlášť bol dobre opravil. Radili sme sa ako nábytok rozostaviť, aby to vyzeralo vzhľadne. Miestnosť sa končila oblúkom. V ňom sme sa chystali upraviť spálňu a riedunkými záclonami oddeliť ju od pracovne. Až potom sme išli za deduškom. Vedel od Zuzany, že Staniša už prišiel, čakal a vítal ho radostne.

Obsluhovali sme ho spojenými silami. Potom nás Staniša zhromaždil k Slovu Božiemu, mali sme nedeľnú pobožnosť, (na ktorú okrem tetičky Judky prišla aj čeľaď), so spevom, modlitbou a výkladom Slova Božieho. Po nej sme zaviezli deduška do parku; až tam pod zelenými bormi rozprával nám Staniša všetko, čo sme túžili zvedieť o Eržike. Ako ju našiel, ako priviedol naspäť do náručia rodiny. My dvaja rozprávali sme potom deduškovi aj o Belovi; od Stanišu dozvedeli sme sa smutnú históriu, ktorá vlastne vyhnala môjho tatíčka do cudziny. No dozvedeli sme sa aj o jej slávnom konci. Už som sa nedivila mame, že sa stretnutia so Stanišom bála. Ach, veď ho jej vlastný brat pripravil o celé dedičstvo, a ona nechtiac to zavinila. Deduško Stanišovi iba mlčky stisol ruku. Pohľad plný lásky, akým sa pritom podíval na neho, nemožno opísať. Nakoniec Staniša deduškovi ešte oznámil, kto koncom mája príde. To som ja už nepočúvala, veď bolo treba ísť pomôcť tetičke Judke a pritom i jej i Zuzane porozprávať všetko to, čím bolo moje srdce naplnené.

Odpoludnia písala som Eržike list. Cítila som, že ešte nikdy medzi nami nebolo také spojivo, hoci sme sa od detinstva mali rady, aké bude teraz, keď sme obe prešli za Pánom Ježišom, do Jeho kráľovstva.

Ach, škoda, škoda, že tie významné okamihy som mohla opísať len tak krátko!

*

Zase prešli dva týždne, čo som sa s tebou nerozprávala, dôverníčka moja; nebolo času. Dnes hodne prší, čo je dobre kvôli záhradám. Blíži sa večer, mám už voľnú hodinu, tak ju využívam. Mama je už doma. No, či je to ona? Veruže nie! Akoby omladla a tak sa jej krásna postava vzpriamila! Velí už zase, ako to robila kedysi; Staniša prenechal jej úplne starosť o hospodárstvo, určila, koľko treba sluhov, i kde ich vziať. Mňa dala na pomoc Stanišovi, ktorý chcel Borín tak zariadiť, aby sme tam bývali všetci, vrátane deduška. No, deduško ho pohladil po tvári a láskavo hovorí: „Staré stromy nie je dobre presádzať, syn môj milý, ony sa ťažko ujímajú! Nechaj ma ty len v našom starom hniezde! Spolu sme sa zostareli, spolu patríme. Mne každý ten kútik, každá hrada nejakú históriu rozpráva. Borín, ako ho vy dvaja zariadite, bude veľmi pekný, a ja si velice rád prídem medzi vás posedieť, ale vyspať sa vyspím najlepšie len v mojom starom dome.“

Staniša uznal. Mama zase prosila, aby, keď má viesť hospodárstvo ako prv, mohla zostať v našom dome. Tu má kuchyňu i komoru oveľa pohodlnejšie, vedľa seba, ako ju mala v Boríne. Aj jej Staniša spravil po vôli; tak veľmi úctivo, zdvorilo zachádza s ňou!

Za to sme pre Jelínkovcov pripravili v prízemí spálňu a vedľa nej detskú izbičku, kde sa budú môcť deti hrať. Vedľa nich má izbu Mirko. Na východnej strane na poschodí je rohová izbička, v ktorej i teraz sedím. Medzitým čo toto píšem, spievajú mi dva sláviky tú najkrajšiu hymnu jari. Ó, aká som šťastná, že mám túto svätyňu! I keby nebola taká pohádkovo pekná, a keby z nej nebol taký čarovný výhľad, už to, že je moja, len moja, a že mi ju Staniša takú pripravil, mi je izbička taká vzácna a cenná. Opísať ju ani netreba, veď ma objíma svojím útulným ramenom. Opíšem radšej chvíľu, keď som po prvý raz zastala na jej prahu objatá záplavou vychádzajúceho slniečka. Na chodbe podal mi Staniša kľúč a vraví s úsmevom: „A toto, Oľuška, je tvoja izbietka. Nože si ju, prosím, prezri a, ak mama dovolí, aj sa hneď do nej presťahuj.“

„Moja izba!“ Už to slovo ovilo ten kúsok nájdeného raja zlatožiarou. Keď deti majú matku, ku ktorej sa môžu vinúť ako kuriatka, bývanie s ňou je nebo na zemi, bo to je domov. No ja som od tatíčkovho odchodu domov nemala. Svoju matku som nerozumela, ani nešťastie, ktoré ju sužovalo, a ona zas nerozumela mňa. My deti mohli sme sa smiať len tam, kde nás mama nepočula. A plakať? Ach, neraz túžila som položiť hlavu na jej kolená a zaplakať, no, ona mi vždy chladno povedala: „Neplač bez príčiny! Ešte sa dosť v živote naplačeš!“ Veľmi som teda túžievala po nejakom kútiku, ktorý by bol môj a kde by som mohla, nikým nepozorovaná, robiť, po čom srdce prahlo. A teraz nečakane stal sa mojím vlastníctvom. Mohla som za sebou zamknúť dvere a kľačiac pri divániku, posiatom ružami, modliť sa a plakať, ach, plakať samou nepochopiteľnou radosťou. Ó, veď s mamou sme si dnes práve tak nerozumeli ako od detstva, hoci jej nešťastie pominulo! Hneď prvý večer chcela som jej rozprávať, aká sa mi stala milosť, no, akoby mi hrdlo stiahlo, nemohla som, keď pozrela na mňa takým divným pohľadom. O Stanišovi s ňou vravieť nemožno; veď keď uvážim, čo všetko stratil a pritom odpustil, musí mamu táto veľkodušnosť, táto čistá láska Kristova veľmi stláčať. No, ani o Eržikinom vyslobodení nedalo sa vravieť. Ona tie veci brala celkom ináč ako my. Opravy v Boríne, ktorý za jej hospodárenia musel tak spustnúť, boli pre ňu iste trápne. Inokedy nemohli sme sa spolu rozprávať pre jej mlčanlivosť, dnes som ani ja nemala o čom vravieť.

Clivota osirelosti zvalila sa na mňa zrazu s celou ťarchou. Túžila som byť dobrou dcérou. Povedomie, že priam jasám nad týmto vlastným kútikom, kde možno mi nerušene utiahnuť sa od tiesnivej maminej blízkosti, vinilo ma z nelásky voči vlastnej matke. V našom dome nesmela a nemohla som nikdy zavrieť dvere žiadnej izby. A Pán Ježiš hovoril: Ty, keď sa modlíš, zavri dvere. Ach, ja som sa nemohla pomodliť, keď mama sem a tam chodila a to od skorého rána. Snáď to bola odo mňa zbabelosť, no, len čo zazneli jej odmerané kroky, už som vyskočila aby ma nenašla kľačať. Nuž áno, plakala som aj bôľom osamelosti, aj radosťou. Staniša sa mi postaral o ten krásny vlastný svet, o toto moje malé kráľovstvo; mohla som si ho prikrášliť podľa vlastnej vôle. Predtým ako prišla mama, strhla som u nás všetky svoje ozdoby, aby sa nenamrzela; teraz som tie poklady podelila: Jedny do Eržikinho bytu, tie najkrajšie pre Józu a ostatnými rozmnožila sa malebná prelesť môjho kráľovstva. Dobre, že som toho mala tak mnoho a ešte lepšie, že mi Pán Boh dal také dary a schopnosti, aby som vynikala v ručných prácach. Myslievala som, že je to moje umenie; dnes som naň hľadela ináč: bolo to umenie od Boha, Boží dar. Nevolala som mamu, aby sa prišla ku mne pozrieť, zato deduška som si tam zaviedla. Hoci je to starý muž, a ako ho mama rada nazýva, „sedliak“, on sa skutočne tešil so mnou!

„Pekne to tu máš, dieťa,“ pochvaľoval.

„Páči sa ti, deduško?“

„Ale áno! Človek rád vidí lúku v kvete, aj sady, keď prišla jar! Tu je tiež kúštik tej vonkajšej jari a tá dobre pristane k tebe, moja kvetinka.“

„Nemyslíš, že sú to len daromné pletky, aby sa mal na čo prach chytať?“

„Pre niekoho by snáď boli! Tebe pristanú. Prach ti sem iste nepríde a keď príde, odstrániš ho.“

No, ja sa musím vrátiť aj o iných písať, nie vždy len o sebe!

Belo je už tiež v Boríne. Ach, ale ním som bola veľmi prekvapená! Podľa toho, ako nám ujec o ňom písal, predstavovala som si ho ako bytosť, vyžadujúcu súcit, lásku, nuž, ako sirotu. Prišiel to však vysoký, tenký, hodne zamračený a namyslený mladík. Má len pätnásť rokov, ale by si mu iste rátal osemnásť! Je silný brunet, pleti trocha žltkastej, chudý, vôkol perí mu pohráva pohrdlivý úškrn. Nezabudnem na chvíľu, keď som ho doviedla do jeho izbietky. Predbežne mu to vraj postačí, povedal blahosklonne. No, keď som mu povedala, že podľa lekárskej rady a ujcovho listu má pomáhať v záhradníckej práci v Boríne, to si ma premeral. Ako vraj môžem také dačo žiadať od študenta! On prišiel sem len zotaviť sa a dosť!

„Ale,“ vravím, „veď Staniša sám zahradníči a nič mu z panstva neubudne!“

„Jemu nemá čo ubudnúť. Robí to, čo robieval aj doma, aj za oceánom. Veď on je sedliak a ja som Ozorenský. Nikdy náš erb nepošpiním chámskou prácou.“

Nemôžem to ani vyjadriť, ako ma tie slová urazili. Už-už som chcela pyšného tárača vyviesť z omylu, keď za nami zaznel pozdrav, na moje preľaknutie Stanišovým hlasom. On, ktorého ten chlapčisko pohrdlivo nazval sedliakom a chámom,^[24] stál tu v celej tichej, vznešenej peknote.

„Prišiel som vás privítať, pán Ozorenský,“ vraví s neodolateľnou prívetivosťou, ktorej už tým „vy“ a „pán“ nechýbal ani istý vysokorodý odstup, ktorou si mimovoľne cítil, že máš pred sebou borínskeho pána. „Dúfam,“ pokračuje, keď Belo až po uši červený, vystrúhal mu neohrabanú poklonu, „zotavíte sa u nás dobre. Teraz, keď ste zmyli prach z cesty a prijali prvé naše pohostinstvo, bude dobre, keď si riadne odpočiniete. Potom vám stojí park i vrch Borína k službám, aby ste sa prechádzkou osviežili. Poď, Oľuška, necháme pána Ozorenského samého.“

Išli sme. „Staniša, odpusť!“ vravím na chodbe celá nešťastná.

„Čo, drahá? Či snáď to, že ma ten chlapec nazval sedliakom? Mňa, ktorý som ním nikdy nebol, sa to netýka. Padá to však na ľudí nám najdrahších. Sláva Pánovi oni, hoci boli sedliakmi, prezývku cháma si nezaslúžili. Zabolel ma ten výsledok stavovskej výchovy, deliacej človeka od človeka. S Belom Ozorenským musíme ináč zaobchádzať, ako sme túžili! Bude síce bývať v Boríne, ale poprosím mamu, aby si ho vzala na stravu. Nášho deduška urážať nedám. O prácu musí prosiť, až sa nasýti záhaľky. No, jedno si žiadam, Oľuška: Nezdvorilý európsky spôsob, aby dievčatá obsluhovali chlapcov, v Boríne zavádzať nebudeme. Belo, ako vidím nie je chorý. Ty a ja sa každý obsluhujeme sami a keď treba, jeden druhého, spolu deduška, no tak aj náš hosť si musí pomôcť sám. Pravdepodobne matka bola jeho otrokyňou. Naša matka iste v tom pokračovať nebude, na to je prirozumná. Všakver so mnou súhlasíš!?“

„Úplne, Staniša!“

„Tak, Oľuška, Bela budeme milovať a robiť mu dobre. Nemiestnym slúžením utvrdzovať ho v nárokoch nebudeme; to ho bude musieť tvrdo odúčať sám život.“

Vtedy po prvý raz prišli sme za mamou spolu so Stanišom. Bola som zvedavá, ako sa oni dvaja rozprávajú. Mamu sme stretli na chodbe. Staniša pozdravil s jemu vrodenou nežnou zdvorilosťou, ktorá tak akosi človeka pozdvihuje vyššie nad každodennú hmotu. Mama ma poslala, aby som ju zastúpila v kuchyni, že má pečivo v rúre; tak oni len sami vošli do rodinnej izby. Keď som prišla za nimi, sedeli spolu na pohovke a Staniša práve žiadal mamu, aby sa Bela celkom ujala, lebo on potrebuje matku. Prosil, žeby sa mu postarala i o šatstvo, iste vraj bude na tom zle. Na stole ležala obálka, podľa všetkého priniesol Staniša so sebou peniaze. Bolo mi veľmi trápne, veď mama, akoby sa nemohla dobre na Stanišu ani podívať! Vyhýbala sa tomu jeho hviezdnemu pohľadu. Ach, prečo necíti sa v jeho blízkosti tak dobre ako ja! Snáď vždy myslí na to, čo mu urobil jej brat, a Belo jej ho bude teraz denne pripomínať.

Keď Staniša odišiel, ponúkla som pomoc mame. Zakrútila hlavou:

„Staniša žiadal, aby si sa plne venovala deduškovi, chce, aby vám i naďalej varili v starom dome, keď deduško často s vami obeduje. Až vraj, keď na Veľkú noc prídu Jelínkovci aj Mirko, budeme sa stravovať spolu. Len Bela mi nechal celkom na starosť. Som mu za to vďačná; tlačilo ma vedomie, že on si ho zavolal do Borína, teraz už nedbám.“

„U teba sa bude lepšie cítiť,“ vravím mimovoľne. „Si Ozorenská, on tiež, my sme len Lietavskovci.“

Krásne mamine oči sa otvorili naširoko. „Prečo?“ vraví v úžase.

Vyrozprávala som jej, že Staniša chcel Bela telesne posilniť záhradníckou prácou a ako to on prijal. Zrumenela.

„A čo na to povedal Staniša?“ spytuje sa stiesnene.

Opakovala som jeho slová a že u nej predpokladá dobrú pomoc.

„Teda sa neurazil!“ Vydýchla zhlboka, „nuž, veď to je on. Nech sa nemýli, ani ja Belovi nebudem podporovať jeho nemiestne nároky a postarám sa, aby skrotol.“

„Ale milovať ho budeš? Veď nemá matku, nemá nikoho,“ prosím vrúcne.

„Vari sa dám Lietavským zahanbiť! No, už choď za svojou povinnosťou!“

Mama, čo inokedy nerobí, pritiahla ma k sebe, bozkala a odišla do kuchyne.

No tak Belo je už skoro dva týždne v Boríne. Kde môže, vyhýba sa Stanišovi aj mne. Keď sa stretne so Stanišom, vystrúhne poklonu. Mne na moje otázky odpovedá zamračeno, zvysoka. Staniša mu dal zavesiť visiace lôžko, ktoré tu zostalo po nebohom grófovi Šandorovi. Tam leží i hodiny s knihou v ruke. Neraz som ho zastihla, ako nás pozoroval cez okraj knihy, keď sme so Stanišom zastrihovali živý plot. Snáď by sa nám bol aj ponúkol, keby vedel ako.

Staniša vždy pripraví nejaké milé prekvapenie! Asi pred troma dňami zaviedol ma pod Borínom na lúčinku, odkiaľ je veľmi pekný výhľad na park. A čo tu čakalo? Znamenitá hojdačka! Stávala kedysi neďaleko rybníka, konštrukciu i sedadlo našli sme odložené v komore, len zhnité stĺpy sa nahradili novými.

„Máš rada hojdačku, Oľuška?“ spytoval sa Staniša, rozhŕňajúc zľava húštie.

So zajasaním spraskla som rukami: „Ach!“ a už prebehnem a na všetko zabúdajúc, vyskočím na sedadlo, rozkolíšem sa a letím stále vyššie a vyššie. Pred očami krásny, malebný obraz! Pohľad mi padol na Stanišu. Stál so skríženými ramenami. Radosť bolo hľadieť mu do tváre prežiarenej radosťou. Stišujúc let, skočila som z hojdačky a bežala k nemu. „Vďaka, Staniša, to je pôžitok,“ podávala som mu obe ruky.

„Som rád, že sa tejto nevinnej, zdravej rozkoši budeš môcť oddať každý deň! Dovoľ, aby som ťa teraz ja pohojdal!“

„Ó, veľmi rada, keď chceš,“ hovorím a už som zase na hojdačke a o chvíľu sa začína let. Najprv pomaly, ako keď sa rodia myšlienky, potom vyššie a vyššie, ako keď sa začínajú vznášať a rýchlejšie a rýchlejšie ani vtáča a potom zas pomalšie a pomaly, konečne tichúčko, ako keď matka dieťa kolíše. Tak harmonicky vzletne ma ešte nikto nepohojdal. Bolo to, ako keď báseň dušu schytí a nesie. Za to som sa už len pohľadom poďakovala, bo niet slov.

„Staniša,“ spytujem sa po chvíľke, upravujúc vetrom rozhádzané vlasy, „proti takej rozkoši Pán Ježiš nič nenamieta?“

„Nie, Oľuška, On nám dopraje všetko, čo nás neznižuje, čím nie je let nášho ducha hatený, čo neprekáža vyplniť rozkaz: Vždycky sa radujte a bez prestania sa modlite. Alebo myslíš, že by si sa kolíšuc nemohla modliť?“

„Ó, Staniša, keď som tak letela i prvý raz i druhý raz, ďakovala som Pánovi vrúcne, že si taký dobrý a cítila som, že obzvlášť On je dobrý a má nás rád.“

„Vieš, Oľuška, ja túžim byť dobrým za každú cenu, totiž, túžim, aby On večne dobrý, neprestajne býval vo mne. Veľmi túžim blažiť ľudí, keď ma On vnútorne oblažuje. No, i ty si ma svojou radosťou oblažila, teraz idem zavolať Bela, myslel som aj na neho, keď som pripravoval hojdačku. To povaľovanie mu veľmi neosoží.“

Išli sme spolu. Belo ležal neďaleko na lavici hrozne zamračený. Pri našom pozdrave vyskočil.

„Idem pre vás, pán Ozorenský,“ vravel Staniša sviežo, „máme lepšie zamestnanie pre vás, ako to ustavičné polihovanie.“

„Bol som predtým na prechádzke,“ ospravedlňoval sa Belo. Pokročil s nami.

„Kde ste až boli?“

„No, nie veľmi ďaleko,“ zapýril sa.

„Odpoludnia, ak sa vám bude páčiť, môžete ísť so mnou, idem pozrieť našu horu,“ pozýval Staniša zdvorilo. „Oľuška, aj ty poď s nami,“ dodal ešte.

„A deduška nevezmeme?“

„Nie, tá cesta ešte nie je pre neho, musíme ju dať opraviť skôr, ako príde Józa.“

Nuž, Belo síce neprejavil takú radosť z hojdačky, ale prekvapenie ťažko ukryl! A keď sme odpoludnia v hore odpočívali, vyslovil milostive, že hojdačka je veru dobrá vec. Odvtedy ju hojne využíva; no, veď i ja.

V horách mali sme sa veľmi dobre. Tetička Judka sa postarala o náš olovrant. Veď kde býva pán kuchár „Hlad“, tam všetko chutí. Keď Staniša s Jožom všetko poprezerali, čo chceli vedieť o hraniciach a cestách, sadol si medzi nás. Jožo musel koníky uviazať na hodne dlhé povrazy, aby sa mohli pásť i slobodne si poskočiť. Sám si ľahol neďaleko nás, ani čo by bol na obnôcke. Staniša nám rozprával veľmi zaujímavé veci o amerických pralesoch a prériách. Tým tuším udrel na Belovu strunu. Všetka znudenosť a namyslenosť po chvíli ustúpila chlapčenskej zvedavosti. Začal sa vypytovať a Staniša ochotne odpovedal na jeho otázky, čím sme my len získali. Podľa všetkého precestoval skoro celú Ameriku sám i spolu so svojím bratrancom Józom.

Pekne bolo v našich horách a dobre, hoci sa listnaté stromy práve len obliekali do nového rúcha. Fialiek nazbierali sme veľkú kytku. Veselí vrátili sme sa domov a netak deduška potešili.

„Prečo bol deduško smutný?“ pýtala som sa tetičky Judky, ona to však zahovorila. Zato rozprávala mi Zuzana, že deduška vodila po záhrade, tu vraj naraz ide k nim pani Sabína.

„Tvoj deduško ju videl! Najprv, akoby sa bol zľakol, no aj rozradoval. Bez slova sadli si na lavičku. Odišla som, no nie ďaleko, ak by ma tak hospodár potreboval. Počula som teda, čo spolu hovorili.

„Viem, čo prichádzaš,“ začal deduško, „a idem ti nechtiac do pol cesty v ústrety. Veď staršiemu patrí prednosť nielen vo cti, ale aj v pokore. Nemusíš sa mi priznávať, že si nám zamlčaním pravdy veľmi zle urobila, veď sebe najhoršie. Ale nebyť mojej nedôvery, ktorú si vyvolala svojím počínaním, vy dvaja s Adamom by ste sa boli dorozumeli. Ja som aj teba aj jeho dohnal k tomu najhoršiemu, a tak vám obom ublížil. On mi odpustil, tak mi odpusti aj ty.“

Ach, Oľuška, pani sa zrazu zviezla na kolená. O čom ďalej hovorili, som už nerozumela. Konečne hospodár položil ruku na jej sklonenú hlavu, — mala ju na jeho kolenách položenú — bozkal ju na čelo a oba pustili sa do plaču.“

Aká to musela byť chvíľa, akú bolesť museli prežívať tie dakedy tak úzko spojené srdcia! Dobre, že Staniša o tom nič nevedel.

Tak som si toho už mnoho popísala. Dážď prestal, sadám si trochu k oknu. Sláviky svojím spevom akoby ma volali: Poď snívať! Ó, ja tak rada snívam s otvorenými očami! Veď ako nesnívať, keď tichý jarný dáždik vyvoláva vôňu, šuchoce lístím a do toho druží sa striedavá trilka slávičieho spevu. Je v nej toľko lásky, toľko krásy! Cez riedunké oblaky prezerajú ligotavé hviezdičky, a — na oblakoch vyplával konečne aj polmesiac. Deň zašiel, podvečer unikol; blíži sa noc, tajuplná, jarná noc, v ktorej sa rodí život. Mne v duši rodí sa báseň, ktorej by bolo možno dať nadpis: „Tak prišiel Knieža života“.

Zrazu do báječnej tíšiny znie zvuk, jeden, druhý, tretí, celý akord, áno beh a let tónov. Či to tam zhora, z tých zaoblačených výšin, kde svetlo bojuje s tmami? Minulej noci som tie zvuky tiež počula a myslela som, že snívam. Aj včera večer pri prebudení z prvého sna sa mi zdalo akoby dakto ladil hudobný nástroj. Dnes to nebol sen, ó nie! Musíš vedieť, čo a kde je to. Podumať a von na chodbu vybehnúť — čin okamihu. Áno, a tu naozaj počuť: takto kdesi hrá, čarovné hrá, ale kde? Tak dávno nepočula som už klavír. Dávno nespočívali moje ruky na milovanom nástroji! Neraz som nad tým a za tým smútila, skôr, ako prišiel Staniša a dal celému môjmu životu nový smer. Ako som sa tak kradla tmavými chodbami Borína, svietiac si elektrickým lampášikom, začali zvuky silnieť; je to vôbec možné?! Však tu boli už len vyprázdnené miestnosti bývalého skladiska starožitností, — ako som ho nazvala — tam predsa nemohol nik hrať!? No, zvuk lákal. Ruka spočinula na mosadznej kľučke, tá povolila a ja stojac na prahu prázdnej siene, mala som pred sebou nečakaný obraz. Asi v prostriedku vysokej klenutej miestnosti stálo skvostné piano pani grófky. Už nie to rozbité s pootĺkanými okrasami, porezaným notovým držiakom, potrhanými strunami; nie, piano ako nové! Neďaleko od steny veľká debna; — to teda v nej priviezli pred pár dňami? Pred pianom, visacou lampou osvietený, sedel Staniša a hral tak, ako len on mohol hrať. Hlboké tajomstvo jeho očí, hviezdny úsmev jeho pier, jasný pokoj a súlad celej bytosti ležal v tých tónoch. Mimovoľne pristupujúc k pianu rozhliadla som sa dookola. Nevidela som ešte sieň, ako ju boli vyprázdnili. Mramorovo lesklá, olejovou farbou natretá, s anjelskými hlavami na klenbe nad oknami, prezrádzala, na aký účel ju raz stavali! Aj parkety boli opravené, čerstvo napustené a vyleštené. Napadlo mi, že sieň je od Stanišovej izby oddelená druhou miestnosťou — čalúnnickou dielňou. Už som všetkému rozumela. Staniša dal sieň opraviť kvôli klavíru, aby jeho mohutné a pritom Eolovu harfu^[25] pripomínajúce zvuky mali sa kade vlniť a vznášať. Istotne chcel sieň zariadiť nejak veľkolepo, kým príde Józa. Tajomnou hudbou magicky tiahnutá oprela som sa o piano, spustila zopäté ruky a počúvala ako smädný, čo mu dlho chýbala čerstvá voda, keď konečne priloží ústa k prameňu. Vlny tónov leteli prázdnym priestorom; odrážané stenami krúžili ponad nás v majestátnom súzvuku akordov akejsi svätej hymny, v ktorej akoby sa prejavovala tvár Ježiša Krista kráľa. Sťa mohutné „Amen! Amen!“ zazneli posledné akordy a moje oči stretli sa so Stanišovými. Ponorený hlboko do hudby ani nebol prekvapený, že ma tu vidí.

„Staniša!“ vravím ticho, aby môj hlas nenarušil svätú tíšinu, „ako je to možné!?“

„Že pacient ozdravel!“ usmial sa vstávajúc. „Sláva Pánovi, našlo sa preň lekárstvo. Keďže rezonančné dno bolo nepoškodené, to ostatné dalo sa všetko nahradiť. Dobre ho zvonku i zvnútra opravili. Aj keď stálo dvetisíc korún, okrem dovozu, máme ho pri dnešnej drahote nástrojov temer zadarmo. Ktovie, či by sme si dnes podobné piano vôbec mohli kúpiť. Cena nového presahovala by naše možnosti. Ten klavír je veľmi krásna alegória človeka.“

„Alegória? Ako?“

„Raz žil človek v raji ako čisto naladená harmonická myšlienka, myšlienka veľkého Majstra. Tu prišiel vandal, knieža temnosti, porúchal jeho vnútro, potrhal struny, čo zvučali harmonicky na slávu Stvoriteľa, pootĺkal jeho okrasy zvonku, a z toho neopísateľne krásneho diela zostal vrak. No, tento vrak ocitol sa znovu v ruke veľkého Majstra! Kristus siahol do jeho vnútra; nahradil to potrhané, polámané čerstvým. Duch Svätý natiahol nové struny a zahral: Hľa, nové činím všetko. Rozumieš, Oľuška?“

„Rozumiem. Ten vrak, a potom opravený nástroj, som ja.“

„Aj ja!“

„Ty, Staniša?“ užasla som.

„Vari myslíš, že o mne nemusel môj Pán vyriecť: Hľa, nové činím všetko?, že nejestvoval vzácny okamih, keď zaznelo: Buď svetlo! a bolo svetlo? Keď siahol Pán Ježiš svojou rukou do čerstvo naladených strún a tie vydali prvý akord chvály a oslavy? Niet spravodlivého ani jedného, všetci zaiste zhrešili a nemajú slávu Božiu.

„A kedy to bolo, Staniša?“

„Na prahu detstva a mládeneckých rokov. Sláva môjmu Pánovi za Jeho milosť. No, Oľuška, kde si sa tu vlastne vzala teraz? Prečo neodpočívaš, veď je noc!“

„Prilákal si ma hudbou! Musela som sa presvedčiť, kto a kde hrá.“

„A pokazila si mi nechtiac prekvapenie. Keby si bola počkala dva-tri dni, aby som si ťa bol mohol zaviesť do usporiadanej hudobnej siene. No, keď je už tak, usporiadame ju spolu a teraz si, prosím, zahraj!“

„Ja, hrať po tebe!?“

„Povedala si mi, že veľmi miluješ hudbu, že si sa rada učila, že sa ti cnie za klavírom. Tak aspoň skús, nech ťa pozdraví duša toho nástroja.“

Ako bolo, ako nie, len som už sedela na okrúhlej stoličke a s rozkošou, ktorú neopíšem, prebehla som akordmi a trilkami.

„Hojže, Bože“, zazvučalo sieňou tak slávnostne, nádherne a sladko, že mimovoľne padali mi slzy po lícach. Keď posledný akord akoby odumrel, položila som lichotivo obe ruky na klaviatúru, oprela hlavu o držiak a zaplakala.

„Oľuška, prečo plačeš!“ sklonil sa Staniša ku mne.

„Ach, keď všetko to, čo som tak bolestne navždy bola pochovala, keď už nebolo možno vrátiť sa do školy znova ožíva. Tak, ako si mi dovolil, aby som si mohla zahrať, iste mi pomôžeš aj pokračovať tam, kde som prestala.“

„Prirodzene, však to piano je hlavne tvoje! Dal som ho opraviť. Až príde Józa, potom si zahráte spolu. Cez tie roky, keď celkom a potom čiastočne nevidel, veľmi sa zdokonalil v hudbe, hoci radšej hráva na husliach. No, už aby sme išli odpočívať; zajtra, dá Pán, svitne nám zase deň.“

Zavreli sme klavír a vychádzali spolu zo siene už len pri svite našich elektrických lampášikov.

„Prosím ťa,“ vravím už na chodbe, „zariaď sieň len sám, neprídem ti tam, kým ma nezavoláš, chcem byť prekvapená!“

„Dobre, Oľuška, no tým sa vytváraš na tri-štyri dni, skôr to nebude hotové!

Nech, len zahraj večer pred spaním. Do mojej izby sa to tak krásne nesie! To mi stačí.“

Ešte raz sadla som si písať a opísala som všetko, no teraz už naozaj dosť.