ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ba, kde sa podeli tie dva marcové týždne?! Nech vôkol mňa nevznikajú divy zmien, ani by som neverila, že je už viac než štrnásť dní, ako Staniša prišiel. Prišiel s úmyslom zmeniť púšť na raj. Dnes-zajtra bude Borín zvonku opravený, zvnútra čochvíľa odídu maliari a natierači ba aj čalúnnik. Za Stanišovej pomoci — a s radosťou môžem povedať, že aj mojej — zmenil záhradník kedysi krásny borínsky park na báječné sídlo spevavého vtáctva a vonných kvetín. Bývalý rybník je už zase opravený, vodou napustený, papraďou vysadený, k nemu vedúce potôčky vyčistené, záružlím, blyštekom a fialkami prekvitajúce. Strojník opravil dva vodomety. Ešte dakoľko dní usilovnej práce a takého pekného počasia, púšť zmizne navždy. Budeže tu krásne! Až všetky tie ozdobné kríčky, kry, no i bory zakvitnú, až sa rozpustí rovno zastrihnutý orgován tvoriaci zelenú stenu vôkol hlavnej cesty, až začnú rozváňať hyacinty, aurikuly,^[19] narcisy, ach, áno, budeže to raj! Mám len jednu túžbu: aby aj v mojom srdci ustúpila púšť a prišla jar. Som ako dieťa, budené zo sna. Keď sa porovnám so Stanišom, ako miluje ľudí, no obzvlášť Boha, vždy musím myslieť na toho starca zo Záruby. Tak bolo asi tam v dedinke, keď medzi nich prišli tie svetlé duše, ako je teraz mne v blízkosti môjho brata. Nielen ja, ale všetci ktorí žijeme vôkol neho a s ním pracujeme, máme ten istý pocit, že sme ešte nikdy nevideli takého človeka ako je on. Hoci o Bohu, o Pánovi Ježišovi Kristovi hovorí málokedy, my cítime, že vždy s ním chodí a žije. A preto iste čokoľvek začína, sa mu darí. Nevyhýba sa žiadnej telesnej práci. Kto sa pozrie na jeho úzke krásne sformované ruky, mimovoľne myslí, že tie jemné prsty pristali by skôr na klávesy, než brať pílku alebo sekeru; že lepšie pristalo by do nich pero alebo kniha. Ani raz nepočula som ho rozkázať niekomu. Vždy o všetko prosí a za všetko ďakuje. Napriek tomu ho každý poslúcha. V jeho prítomnosti nemožno vysloviť žiadne surové slovo, tým menej nadávku alebo zlorečenie! Už vyše týždňa schádzajú sa tí robotníci, nocujú v Boríne, v jeho pracovni, ktorú si dal zriadiť v prízemí. Jožo chodieva tiež. Povedal mi, že pán s nimi číta, rozpráva a nakoniec že spolu čítajú Nový zákon a on sa pomodlí. Býva tam aj záhradník, hoci je to výslovný komunista.

Počas tých dvoch týždňov stalo sa dačo nečakané. Spriatelila som sa s deduškom. Raz ma Staniša poprosil, aby som zaniesla do starého domu časopis, a vraj aby som ho deduškovi prečítala, keď on teraz za ním ísť nemôže, deduško vraj má dlhú chvíľu. Chcela som sa vyhovárať, že ma v starom dome nemajú radi. Ale keď on uprie na človeka svoje krásne oči s prosbou, ako odolať? Okrem toho mi ustavične znelo v ušiach čo mi bol povedal večer predtým, keď som sa ho spytovala, ako to môže ani sa nenamrzieť, keď ho dnes ustavične odvolávali od práce. Raz stúpil jeden z murárov na klinec; on mu to očistil, obviazal ani dajaký lekár. Druhý raz zas podťatý strom spadol medzi ozdobné bory; nevedeli si ľudia s tým rady; záhradníka poslúchnuť nechceli, museli poslať pre pána; zase čalúnnik čosi potreboval, v čom si veru aj sám mohol poradiť. Zakaždým musel Staniša odkladať projekt záhrady, podľa ktorého ju budú upravovať.

„Vieš, Oľuška,“ odpovedal, „nič by mi to mrzenie nepomohlo. Ideme len raz týmto svetom a nikdy sa nevrátime naspäť, aby sme zameškané napravili. Velice si musíme vážiť každú príležitosť, pri ktorej môžeme našim blížnym preukázať čo akú malú službu lásky. Zajtra mohlo by byť už neskoro, veď náš aj ich život je ako para nad hrncom.“

„Aj keď od nás žiadajú malicherné veci, musím pre ne odložiť dôležitejšie?“ namietla som.

„To neboli malicherné veci, ku ktorým ma odvolávali,“ usmial sa vážne. „Tá ranka sa tomu ujovi mohla zapáliť, nech si ju nevyčistí a čistým neobviaže. Vieš, bolela ho. A tie stromy mali tiež bolesť, keď im ten ťažký suchý strom ležal v náručí a lámal haluze. A ten čalúnnik je veľmi prchký človek! Nech nejdem hneď za ním, bol by si v hlave hľadanú vec ešte viac založil. Začal by zlorečiť, preklínať a Pána Ježiša by nad tým hriechom bolelo srdce. Nakoľko je to v mojej moci, usilujem sa odstraňovať zbytočné bolesti.“

Keď má teda taký názor, ako som mu mohla vysvetliť, prečo nepôjdem do starého domu? Aj keď ma ani tetička Judka, ani deduško veľmi nevítali, len čo som povedala, že ma poslal Staniša a čo mi rozkázal, obom sa vyjasnili tváre. Deduško si mi dal prečítať celé noviny, potom sa ma pýtal, čo robia v Boríne. Netak zaujímavo som mu všetko opísala!

„Staniša povedal, že mu pomáhaš,“ povravel konečne. „Čo takto?“

Rozprávala som mu, že chystám obväzy, značím a lepím drievka, ostrihujem menšie kry, sadím so záhradníkom a pritom chodím s odkazmi. Obzvlášť však vyberám a triedim v Boríne veci, ktoré ešte možno upotrebiť: máme už pekný počet pokrovcov, záclon i lenošiek očistených aj opravených, čo mali alebo nohy polámané, alebo čalúny poprerezávané. Ničomu, čo sa len trochu dá upotrebiť, nedáme vyjsť na skazu. Aj jednu krásnu skriňu sme už ratovali, štyri postele, dve pohovky, pol tucta stolov a stoličiek atď.

Zbadala som, že to deduška teší, no tak som všetko možné opisovala. Skoro prívetivo ma prepustil, aby som vraj len išla po svojej robote.

„Všakver pôjdeš aj dnes za deduškom,“ poprosil ma na druhý deň Staniša.

Išla som ochotne. Deduško spal na pohovke, a tak som tetičke zatiaľ ponúkla svoju pomoc. Spočiatku myslela, že v kuchyni ničomu nerozumiem, no, keď sa presvedčila, že som jej jabĺčkový závin napodiv tenunko vytiahla bez jedinej diery, tak mi ho vôbec prenechala. Bol už v rúre, keď ma poslala za deduškom s druhými raňajkami. Netak som mu ich pekne upravnené priniesla. Ani raz sa nezamračil, ba po chvíli sa mi aj pochválil, že už dnes o barle prešiel až po okno. Na tretí deň vzrástla moja smelosť natoľko, že som deduška naviedla, aby sa mi dal vyviesť do dvora a že, keď sa oprie o barlu a o mňa, pomaličky prejdeme až po vozík, ktorý som tam bola prichystala, že si z maštale zavolám Mateja a posadím deduška doňho. Matej ho prevezie do parku a ja potom po tých pekných cestičkách ďalej a že prekvapíme Stanišu. Bude mať iste netakú radosť! Nuž, skutočne sa mi to podarilo, ale Stanišu v parku nebolo. Zato nás stretol Jožo a spolu so svojou Betkou pomohli deduška hlavným vchodom — kde niet schodov — dostať až do kaštieľa a chodbou až do Stanišovej izby. To bolo prekvapenie! Len neznám, kto mal väčšiu radosť: Staniša, alebo deduško, alebo ja!? Čochvíľa sedel deduško na pohovke veselý, ako som ho ešte nevidela. Zvaľoval vinu na mňa, ale takým bodrým hlasom, že som vraj neodbytný výmyseľník, aby sa Staniša vyrovnal so mnou za to, že sme ho v práci zmýlili.

Keď deduško obzeral izbu, tvrdil, že to ani gróf Šandor nemal vôkol seba peknejšie. Bol zvedavý, kde vzal tie prevesky a vankúše. „To všetko vybájila Oľuška!“ vetil s úsmevom. Ukazoval jedno po druhom. „Ona je majsterka, zná maľovať ihlou a ihlicami!“

Ďalej som nepočúvala, mne úplne postačil deduškov pohľad, aký zaslal za mnou. Napadlo mi, že keď je už i tak jedenásť hodín, požiadam tetičku a zanesiem obom pánom obed sem, aby sa deduško nemusel hýbať a Staniša za ním chodiť. Tetičkin úžas no aj radosť ťažko opísať. Vybozkávala ma na obe líca tak, že mi hodnú chvíľu horeli: „Ty si už dávno mala k nám chodiť, kuriatko moje,“ povedala a slzy vošli jej do očí. Na to však nechcela pristať: „Poslúžiš im; neboli by veru spokojní, keby si ich odišla.“

Musela som sa premôcť, kým som nesúhlasila. Obraz mojej drahej matky a myšlienka, čo by na to povedala, stáli vyčítavo predo mnou. A predsa bolo dobre! Idúc len raz týmto svetom, nezanedbám ani túto príležitosť. Keď som so Zuzanou niesla obed, otváral mi Staniša dvere ani nejakej kráľovnej. Deduško sa zasmial a vraví: „Či nehovorím, že je to výmyseľník!?“

„Ba, je to dobrá víla,“ svedčil môj drahý brat.

„Máš aj pre seba prestreté,“ spokojne upozornil deduško. Staniša iba vďačne pozrel na mňa. Obsluhovali sme deduška spolu. Nepamätám taký veselý a šťastný obed začínajúci modlitbou a končiaci Slovom Božím. Potom dal Staniša stolík odniesť, uložil deduška do pohovky a opustili sme ho, aby si mohol v pokoji zdriemnuť.

Nuž, tak sa to začalo, že si ma deduško priľúbil a ja jeho. Dnes sa už bez ostychu a s radosťou ponáhľam za ním, aby som mu robila dobre a už mu chýbam, keď neprídem dosť skoro. Stanišovo elektrizovanie sa osvedčuje velice dobre, ako aj diéta, o ktorú sa musí starať tetička. Reč pomaly prichádza do poriadku. Mám z toho netakú radosť, že keď púšte zmenené budú na raj, v tom raji bude môcť deduško chodiť a tešiť sa so svojím miláčikom. Nemusím už závidieť Stanišovi jeho lásku, veď aj mňa sa dotýkajú jej lúče. Ba, neznám, kde by som začala a skončila, nech chcem všetko dôležité opísať!

Prší, čo je veľmi dobre pre hospodárov. Mám čas, tak sa o to aspoň trochu pokúsim. Najprv podotknem, že mama posiaľ neprišla. Jaroškovi vraj idú zúbky, nemôže opustiť dieťa. Snáď mala Stanišu privítať! Takto vzrastie medzi nimi cudzota. On ju nespomína; a keď som sa pokúsila, vyhovárať jej neprítomnosť, povedal, že mu je to práve milé.

„Tvoja matka trpela tou púšťou, budem veľmi vďačný, keď ju už nenájde!“

Nuž, keď on veci berie tak, som spokojná. Mám slobodu, bo ešte neviem, či mi mama potom dovolí tak všetok čas venovať deduškovi a Stanišovi a pomáhať tetičke Judke. Druhú marcovú nedeľu strávili sme odpoludnie so Stanišom na borínskych lúkach. Ešte neznal, ako ďaleko siaha hora, ktorá patrí k jeho pozemku. Chcel si tam spraviť prechádzku a ja zase som mala úmysel, ešte raz nazbierať si snežienky. Tú prechádzku tak ľahko nezabudnem! Keď už môj košík bol plný a Staniša sa vrátil z obchôdzky hájov, sedeli sme spolu na lúčine. Vyňal Nový zákon, ktorý vždy nosil pri sebe a čítal 104. žalm. Ako zvláštne sa tie nádherné opisy vynímali tu v prírode! Najmä, keď robil o nich svoje poznámky! Preniesol môjho ducha až do večnosti, keď ešte nestála naša zem, keď ešte bol len Boh a Jeho milý Syn, tá večná Múdrosť, skrze ktorú bolo všetko učinené. Ach, hovoril o Ňom tak svätokrásne! Predstavil mi Ho v nevýslovnej veľkosti. A keď moja duša i srdce cele spočívali Mu pri nohách, dal sa objasňovať slová z Evanjelia podľa Jána. „Do svojho vlastného prišiel a Jeho vlastní Ho neprijali.“ — „Ktoríkoľvek prijali Ho, dal im moc deťmi Božími byť.“

Pod vplyvom toho Slova Božieho cítila som, že medzi tými, čo Ho posiaľ neprijali, som aj ja a Staniša medzi tými, ktorým dal moc byť Božími synmi. Všetko to, čo sa s mojou dušou dialo v minulých dňoch, bolo to ako dovŕšené. Uverila som v Božiu prítomnosť, cítila, že je Ho plný vesmír, zem i nebo a že len v mojom vnútri Ho nebolo. Iste by som to nebola tak rýchlo pochopila, nech nežijem tie dni v blízkosti človeka, ktorého vnútro naplňoval On, Svätý. To bolo to, prečo sa Staniša tak cele od nás ostatných líšil! My sme boli sami svoji, žili sme podľa svojej vôle, on bol Boží a Ježiš Kristus bol v ňom. Neznám, kde sa to vzalo, že som zrazu takto jasne chápala a rozumela. Prosila som bola Stanišu, aby mi rozprával niečo o mojom tatíčkovi. No tak, keď skončil teraz čítanie Slova Božieho modlitbou, ktorá do môjho otvoreného srdca padla ako rosa do kalíška, začal mi rozprávať, ako to bolo, keď nad dušou môjho otca zaznelo to mocné: „Buď svetlo!“ A — bolo svetlo. Keď bol človeku, ktorý mu velice ublížil všetko odpustiť, tu hneď uveril, že i svätý Boh odpustil mu celoživotné blúdenie. A tak sa vrátil k láskyplnému Otcovi v nebesiach, prijal odpustenie i obmytie v krvi Božieho Baránka, prijal Spasiteľa, spásu, prijal ducha Kristovho i Ním prinášaný večný život. A potom mal už len jednu túžbu: Vrátiť sa s tým pokladom do svojej vlasti a zaniesť získané svetlo svojej rodine i lásku Božiu rozliatu v jeho srdci skrze Ducha Svätého. Hospodin zahodil za svoj chrbát všetky jeho hriechy, no tak aj on zakopal minulosť, krivdu, áno, všetko, tam na Golgote. Ako nový chcel napraviť, čo v rozhorčení zavinil. Chcel svojim deťom nahradiť osirelosť, ktorá im posiaľ bola údelom a nadovšetko túžil ich priviesť ta, kde sám jedine dosiahol blaho. Ale nebolo tak v Božej rade určené. Musel zložiť tvrdú skúšku viery! Neprestal však veriť, i keď urobiť osobne už nemohol svoje úmysly a nápravu. Už mu nič nezostalo, len to getsemanské: „Buď vôľa Tvoja!“ A keď to vyriekol a vložil svoju ženu, svoje milované deti, otca i rodinu do Božej ruky, vzal Božie uistenie, že oni všetci budú zachránení a že si ich raz vo večnosti všetkých privinie k srdcu. Veľkým pozemským potešením bolo mu v tej chvíli moje uistenie, že pôjdem medzi vás a vykonám úlohu, ktorú mi vložili drahé ruky na plecia.

Tak asi znelo Stanišovo rozprávanie. Čo sa dialo pritom so mnou, nemožno zaodiať do slov. No viem, dačo sa vo mne stane! Tatíčko môj si to od Boha vyprosil vtedy, keď bol ochotný ísť zo zeme k Nemu a neprísť za nami.

Bez slova sme vstali a išli ďalej smerom k priesmyku. Keď sme sa odtiaľ dívali na kaštieľ Zárubu, spýtal sa Staniša, čo to tam je; spamätala som sa, že tam bývali tiež také duše, ktorým Pán Ježiš bol natoľko drahý, že bez Neho nemohli žiť. A tak som, opierajúc sa o skalnú stenu priesmyku, o nich rozprávala všetko, čo mi starec bol porozprával.

Keď som pritom vzhliadla k tvári poslucháča, zastieralo ju zvláštne hlboké dojatie. Na spiatočnej ceste povedal mi Staniša: „Keď som tvojmu tatíčkovi sľuboval ísť ako jeho zástupca, naložil mi: „Obzvlášť ti do ochrany odovzdávam moju Oľušku.“ Veľmi si vážil tvoj list, čo si mu bola písala z učilišťa. Ty sa v ňom obviňuješ, že ťa k nemu dohnala žalosť. Ale nebyť toho listu, ani by nebol znal, ako veci doma stoja. Bolo dobre, že si mu opísala všetky pomery, no obzvlášť, že si mu ukázala, ako ho miluješ a po ňom túžiš. Velice si ho tým potešila! Pred smrťou držal ho v rukách. Oľuška, on velice túžil po tvojom spasení. Dáš sa dobrému Pastierovi nájsť? Otvoríš pre Neho svoje srdce?“

„Áno, Staniša, len keď neviem ako! A som taká voči Nemu hriešna! Viem, že hriech nie je len to, čo sme zlé činili; no to je zlé, čo sme mysleli, cítili a to, čo sme!“

„Máš pravdu, sestrička moja, veď to, čo sme činili, je vždy výsledkom toho, čo sme. A Slovo Božie hovorí: „Všetci zaiste zblúdili, jeden každý na cestu svoju obrátili sme sa a Hospodin uvalil na Neho všetky hriechy naše.“ Poviem ti maličký príklad: Prišiel som do spustnutého Borína, ktorému ste vy nemohli vrátiť bývalú krásu; otvorila si mi ho taký, aký bol. A hľa, čochvíľa bude púšť zmenená na raj! Nuž, drahá, tak ako si mne otvorila Borín, tak otvor srdce Pánovi Ježišovi. On jediný má úmysel a možnosť zmeniť naše púšte na raj. Tak, ako by váhanie a odkladanie záležitosti Borína bolo jeho premenenie a záchranu oddialilo, tak aj ty by si oddialila svoju spásu. No, dovoľ otázku: Prečo si mi vlastne Borín odovzdala, a to hneď, taký pustý, aký bol?!“

„Či mohla som ináč? Však bol tvoj!“

„Tak vidíš! A v Slove Božom stojí: On zamiloval nás a kúpil nás Bohu svojou krvou. Tedy najprv nás kúpil, tam na Golgote; sme Jeho, ja aj ty! Preto sa hlási o svoje vlastné, hotový, — keď Ho prijmeme, — umyť nás pre seba a pre Boha.“

Mlčky vracali sme sa domov. Ale keď potom prišla noc, prišiel zvláštny, svätý okamih. Opísať ho nemôžem, je to príliš sväté tajomstvo medzi Pánom Ježišom a mnou, aby som ho mohla položiť na papier. Chýbali by mi slová. Ale verím, viem, že som poslúchla, srdce odovzdala a On moje srdce prijal. Verím, že si ho tak pretvorí ako Staniša Borín.

Na druhý deň ráno, keď som netak túžila po Stanišovi, dostala som od neho iba lístok. Písal, že musel odísť a príde až o dva dni. Bolo mi ľúto, že sa mu nemôžem zveriť; asi bolo tak dobre! Zatiaľ kým príde, myslela som, presvedčím sa sama, či tá Pánova prítomnosť, ktorú teraz cítim, ma neopustí. Za tých minulých štrnásť dní v Stanišovej blízkosti bola som lepšia, no, to len jeho vplyvom. Uvidím, či budem taká, keď od nás odišiel.

Ale ešte jednu udalosť som si zabudla zaznačiť z minulých dní. Raz ma našiel Staniša horko plakať nad listom, ktorý písal ujec Lajo. Žena po nebohom či stratenom ujcovi Ferdušovi zomrela vraj u svojej rodiny v Budapešti. Zostal po nej štrnásťročný chlapec Belo, ktorý navštevoval gymnázium. Ujec Ozorenský, ten, čo dostal statok po mojich starých rodičoch z materinskej strany, ho dosiaľ podporoval; no už vraj ďalej nehodlá sa o neho starať. Telesne slabý chlapec, akým Belo bol, by potreboval najskôr zosilnieť pri nejakej fyzickej práci, tú on pre neho nemá. Nechať ho ako zemana Ozorenského s bírešmi^[20] pracovať, nemôže. Ujec Lajo si ho tiež nemôže vziať; býva v meste v malom byte. A pre chlapca u neho niet zamestnania, ani nádeje, aby ozdravel. Požiadal teda mamu, aby Bela vzala k nám aspoň cez jar a leto. Sme vraj na dedine, máme pri kaštieli veľkú záhradu, za ňou borové háje, dobrý vzduch a iste dosť mlieka a všetko, čo taký málokrvný, nevyvinutý chlapec potrebuje, ak nemá upadnúť do suchôt. Prišlo mi velice ľúto, že ujcovia, ktorí sa nikdy o nás neobzreli, naše pomery neznali, chcú teraz toto bremeno jednoducho zvaliť na mamine plecia. Myslela som na našu komoru, kým ju Staniša nenaplnil. Napadlo mi aj, že mama nikdy svojej rodine nepomáhala, snáď, aby deduško Lietavský nepovedal, že vynáša k Ozorenskovcom. Čo mám urobiť? Poslať ten list mame, aby naň sama odpovedala? Nuž, Staniša ma nielen našiel plakať, ale svojimi otázkami a prosebným pohľadom ma prinútil, že som mu list podala. Prekvapil ma jeho pohľad plný zvláštnej sústrasti, aký mu pohral vôkol pier, keď mi list vrátil.

„Musím list poslať mame, nech sama naň odpovie. Také dačo žiadajú od nás, hoci ani neznajú, čo my môžeme, a čo nie. Keď chlapca raz vezmeme, už nikdy viacej nám ho neprevezmú; budú od mamy čakať, že ho dá ďalej študovať a ona chuderka musela mňa vziať zo školy a sotva môže tam Mirka vydržiavať.“

„Boh má viac, ako rozdal, Oľuška,“ povravel Staniša veľmi jemne, no tak vážne, že som zanemela. „On je Otec sirôt, On nám posiela túto sirotu. V Boríne je už dosť mlieka, vajec i všetkého, čo treba. A načo by nám bola táto krásna záhrada plná živicou presiaknutého vzduchu, keby si Pán Ježiš nesmel v nej uzdraviť, alebo pred zhubnou chorobou zachrániť jedného zo svojich najmenších? Daj mi, prosím, ten list, ja sám naň odpoviem a ty pre toho nového bračeka zariadiš nejakú peknú, slnečnú izbičku v Boríne!“

Nemohla som odoprieť. Čo však povie mama, že Staniša, práve Staniša, sa zaujme Bela? Chcela som mu objasniť, že chlapcov otec svojej rodine spôsobil mnoho zármutku, že na jeho zmiznutí leží akýsi ťažký závoj.

„Viem,“ odpovedal vážne, „ale prišiel Syn človeka, aby hľadal a spasil to, čo bolo zahynulo. Ak bol chlapcov otec nehodný človek, tak má na tom málo viny, ako my zásluhy, že sme z milosti Božej mali dobrého otca.“

Staniša odišiel aj s listom. Vtedy som sa akosi bála. Dnes po tej sväto-krásnej nedeli sa už nebojím. Verím, že Pán Ježiš nedovolí, aby sa za to mama na mňa nahnevala.

Keď som v pondelok túžobne čakala na stretnutie s mojím bratom, bolo mi v prvej chvíli trápne, že namiesto neho prišiel iba ten krátky lístok. „Dobré ráno, sestrička moja! Odchádzam za povinnosťou na dva alebo i na šyri dni. Dotiaľ ti nechávam úplný dohľad v Boríne a deduška na starosti. Pán Ježiš ti na každom kroku pomôže. Tvoj brat Staniša.“

Ach, On mi skutočne pomohol, hoci to nešlo ľahko deduška rozveseliť! Bol akýsi nepokojný, rozmrzený ako by ho čosi trápilo. Len tým som ho trochu rozveselila, keď som mu povedala: „Staniša mi nechal celý dohľad v Boríne, ale veď ja si neporadím, ak mi nepomôžeš, deduško!“

Dal sa mi potom zaviezť do parku a dozeral na robotníkov, ktorí odstraňovali lešenie, dokončievali vonkajšiu opravu na budove, osádzali stĺpy na ohradu. No keď sme trochu v parku zostali sami, spýtal sa ma zrazu s mračnom na čele, aby som mu povedala pravdu, ale celú pravdu, že však som dcéra Adamova a ten nikdy neklamal: „Ako sme žili, keď on odišiel, odkedy sa pamätám a aké boli vôbec naše pomery, keď prišiel Staniša. Či bola skutočne naša komora taká prázdna, ako hovorila Zuzana.“

Nuž, keď chcel vedieť pravdu, povedala som mu všetko, čo som vedela. Tešilo ma, že nebol taký zlý, keď nám nepomáhal; len nevedel, ako sa máme! Keď mama je vždy taká mlčanlivá ako hrob!

„Teda nie pre matkinu chorobu, ale preto si ty musela nechať školu!“ zamračil čelo. „To som mal vedieť!“ A zamĺkol.

„Je síce škoda toho roku,“ vravím veselo, aby som ho potešila, keď taký schúlený sedel v lenoške, „ale ak budeš chcieť a môcť, deduško, pomôž mi v jeseni, až sa zase začne školský rok a ja si školu dokončím, aby som sa mohla sama živiť. Veď čo vynaložíš na mňa, až dostanem stanicu, pomaly ti splatím!“

„Žaba! Chcela by dedkovi platiť, čo na ňu naloží!“ zasmial sa.

„Nie som ani prvá, ani posledná, ktorá to urobila. Veď sa neboj, že prepadnem, mala som posiaľ samé jednotky a dvojky. Istotne vynaložím všetky sily, aby som robila česť rodu Lietavskovcov!“

„To je dobré slovo, dieťa,“ podal mi deduško ruku, „no o tom potom! Do školy však pôjdeš, to sa neboj, nemôžem vystáť nedoukov.“

Ach, či som rada, že ja ním nemusím zostať! Zatiaľ pomôžem Stanišovi; keď príde Mirko, i toho sa zaujmem. On sa dobre učí a spolu pomôžeme Belovi. Túžobne čakám nejakú správu od mamy, ako sa má Jaroško. Najradšej by som zabehla sama podívať sa a povedať mame, aby vzala deti k nám, veď už by mali všetko, čo by potrebovali; už by nenašla takú púšť, v akej ma opustila!