ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pred krásnou vilou, vo vilovej štvrti Dubrovníka zastal kočiar. Vystúpil z neho mladý muž, zaplatil a prívetivo pozdraviac drožkára,^[23] vstúpil. Nad schodišťom upevnená tabuľka hlásala meno obyvateľa: Dr. Iljič. Na podeste stretol hosť vkusne oblečenú dievčinu, ktorá na otázku, či je pán doktor doma, odvetila po nemecky, že nie a sotva sa vraj dnes vráti, bo išiel včera do Raguzy a tam sa vždy dva i tri dni zdrží.

„Doveďte ma prosím, za pani Iljičovou,“ žiadal ďalej, „však je tá doma!? Alebo išla s doktorom?“

„Moja pani?“ dievčina sa akosi zmiatla. „Ona s pánom chodieva len občas, osobné návštevy nikdy neprijíma.“

„Mňa prijme, som jej brat, a nesiem pozdrav od matky. Prosím, len ma uveďte.“

„Neviem, pane, či smiem; pán doktor mi prikázal, aby paniu v jeho neprítomnosti nik neobťažoval.“

„Je snáď chorá?“

Chorá nie je. Ale, pane, prosím, ste skutočne jej brat?“

„Som jej rodný brat. Tu je moja navštívenka.“

Dievčina prečítala. „Môžete ju odovzdať pánu doktorovi, až sa vráti.“

„Tak vám, pane, musím niečo povedať. Už sa ďalej nemôžem dívať na to, čo doktor robí s mojou paňou; ráčte, prosím, vojsť sem do salónika a posadiť sa.“

O chvíľu sedel už hosť v kresle, dievčina stála pred ním a začala: „Najskôr vás prosím, povedzte mi, pane, je moja úbohá pani skutočne ženou doktora Iljiča?“

Dvoje očí ponárali sa jedny do druhých.

„Z čoho usudzujete, slečna, o opaku?“ mierne spytuje sa hosť, medzitým čo pekné ružičky sfarbili jeho bledú tvár.

„Myslím si, že so svojou ženou nemohol by tak zaobchádzať žiaden muž. U neho bývajú zhromaždenia ľudí, prevažne mužov no i žien. Keď sú pohromade, dovedie on moju paniu, rozkáže jej položiť sa na pohovku a keď ju uspí, drží nad ňou ruky; a tu sa ona, ako tak leží, za tými rukami zdvihne. Leží potom vo vzduchu, držaná akousi silou ako sa hovorí, medzi nebom a zemou. Keď sa prítomní dosť jeho kumštom naobdivovali, spustí ruky a ona ticho padne na diván a leží v tom tuhom sne ako mŕtva. Doktor jej pritom kladie otázky po slovensky, no aj po dalmatínsky a ona mu v tom sne na všetko odpovedá. Raz jej rozkázal, aby povedala, čo si myslí, keď je vo svojom salóniku sama. Ach, a ona začala rozprávať takým krásnym smutným hlasom! Škoda, že som nemohla všetko rozumieť! Opisovala dve utešené deti. Museli to byť jej deti, veď len matka môže hovoriť s takou láskou a mukou túžby! Vtedy sa doktor zamračil a zakázal jej na to myslieť. Keď sa jej takto dosť natrápi, rozkáže jej zobudiť sa, posadiť sa a účastniť sa na rozhovore. No, verte, pane, ona len to smie myslieť, čo jej on nadiktuje. Dakedy ju zdvorilo vyvedie zo salóna, inokedy ju len pošle preč. Ja tam preto musím vždy byť, aby som ju doprevádzala, bo je potom taká slabá a unavená, ako by z nej všetku silu vyčerpal. No najhoršie je, keď má doktor odísť preč; a on často odchádza! Všade si ho panstvá volajú, že sa mu už podarili veľké liečby, obzvlášť vo vysokých kruhoch! Skôr ako odíde, ju uspí, nie telesne, ale duševne. V tom duševnom umŕtvení nepozná ani mňa, len už chuderka sedí a vyšíva. Keď sa s ňou vyveziem v zatvorenom aute, hľadí po svete i po mori, akoby nič nevidela. Pane, mohol by muž robiť také ukrutné veci so svojou ženou? A veď on s ňou ani ako muž so ženou nebýva; ona má svoju spálňu, on svoju. Dakedy sa s ňou milkuje, to je pravda, vtedy musí byť veselá a pribehnúť do jeho náručia, keď sa pre ňu otvorí. Viem, že ju má náruživo rád, nie div, keď je taká krásna, dobrá; zdobí si ju ako skvost, keď je doma, to ona žije jeho životom, myslí jeho mysľou; domácu paniu hrá krásne, rozpráva so mnou, radí sa, čo budeme variť, stará sa o svoje kvety v salóne, číta, píše, no, keď on odíde, tu ju, ako som už povedala, umŕtvi, aby sa nejako nespamätala. Dakedy sa mu to cele nepodarí a vtedy ona plače a plače a chuderka už len opakuje: „Keby som vedela, keby som mohla!“ No tak som vám všetko povedala, pane! Ak ste skutočne jej bratom, urobte tomu súženiu koniec. Je ona doktorova žena?“

„Nie, slečna! On ju zhypnotizoval a uniesol od muža, s ktorým sa vzájomne milovali, od krásnych, milých detí. A ja som prišiel pre ňu.“

„Chvála Bohu! No ona s vami nepôjde, len ak ju on pustí.“

„Slečna, mne Pán Ježiš, Syn Boží, pomôže, aby som svoju sestru vyviedol z tohto dúpäťa. Ale ani vy, ak vám je blaho vašej duše milé, nezostaňte ďalej v tomto dome.“

„Tu zostať? Nikdy! Nebyť ľútosti s ňou, úbohou, už by ste ma tu neboli našli! Ba ani, nech prídete o pár dní. Dala som už pred mesiacom výpoveď, doktor ma len naprosil, aby som zostala aspoň kým sa vráti z Raguzy.“

„To je správne a Pán Ježiš nech vám odplatí službu lásky, ktorú ste preukazovali mojej sestre. Teraz, prosím, poďte so mnou k nej, lebo Satan vie, že som sem prišiel; on upozorní doktora, aby sa prv vrátil. Kiež nepríde skôr, kým sa jej duša zobudí.“

„Zobudí?“ krútila dievčina hlavou. „Pane, vy neviete, aký je to vplyv, aká moc!“

„Moc môjho Pána, v ktorého mene prichádzam, je väčšia. Poďme.“

Ťažko opísať orientálnu krásu neveľkého salónika, ktorého prah prekročili. Ešte menej však možno opísať obraz bytosti sediacej medzi skupinou izbových paliem; pracovala na neveľkom, vyšívanom obraze s veľkou horlivosťou no úplne mechanicky. Aj keď ovzdušie vôkol nežnej, prelestnej bytosti bolo čarovné, a hoci tu bolo dosť svetla, slnka i kvieťa, mimovoľne sa ti zastavuje dych, ani čo by vládla polnoc a moc temnosti. A tá noc viala z tej začarovanej, krásnej bytosti.

„Vidíte, aká je?“ zašepkala dievčina, prv ako salónikom preletel jasný, nezvykle hudobný hlas.

„Dobrý deň, Eržika!“ Pani vzhliadla od práce, no nechala nečakanú návštevu nielen pristúpiť k sebe, ale aj zaujať vedľajšiu lenošku.

„Mama ti posiela pozdrav,“ pokračuje mladý muž, „túži vedieť, ako sa máš. Priniesol som ti najnovší Jarmilkin a Jaroškov obrázok. Pozri, aké sú deti krásne a ako narástli, ako si odišla!“

Krásne panine oči, zahľadené meravo na tvár hovoriaceho, zviezli sa na podávaný obrázok. Malá ruka mechanicky siahla po ňom. Na prelestnej tvári diala sa divná zmena. Mladá pani ľavou rukou siahla si niekoľkokrát na čelo akoby chcela z neho dačo sňať.

„Ty nevieš, Eržika, že Jaroško bol veľmi chorý,“ hovorí ďalej mladý muž.

„Neviem,“ zašepkala sotva počuteľne.

„Išli mu zúbky. Ležal taký rozpálený, ústočká kôrovité už-už sa zdalo, že ho schytí kŕč. Trhalo mu plieckami, tvoja matka si nevedela rady. Keď mu bolo najhoršie, otvoril očká a tak žalostne zavolal: Mama, mama moja!“

V tom momente zaťala pani obe malé päste. Hrozný výraz skrivil nežnú tvár, divý neľudský výkrik vydral sa jej perami, aký by asi mohlo vydať zviera zovreté v pazúroch dravca.

„Pane, čo je to!“ zdesene vykríkla dievčina ustupujúc k dverám.

„V mene Pána Ježiša rozkazujem ti, démon, aby si ju opustil!“ vyriekol zrazu mladý muž bledý ako lístok ľalie. Panine ruky skrivili sa v lakťoch; oči div nevyskočili z jamôk, a na ústa vystúpila pena; celé útle telo triaslo sa ako v tej najdivšej zimnici. Ešte raz ozval sa zo sinavých pier neľudský hrozný škrek a v ňom padala mladá pani k zemi. A keď ju brat zachytil a preniesol na pohovku, ležala tam ako mŕtva. Zdesená a preľaknutá svedkyňa stála opretá o dvere polomŕtva. Videla, ako mladý muž pokľakol k pohovke, počula ho modliť sa, no videla aj, ako sa konečne otvorili hlboko vpadnuté panine oči a že zvláštny, nikdy nevidený výraz pokoja a úľavy zastiera jej bledú tvár. Hľadela na modliaceho sa mladého muža; počula a zrejme už aj rozumela jeho slová. Zakončil s „hallelujah!“ A potom sa jej prihováral ako malému, chorému dieťaťu, že je jej brat a prišiel pre ňu, prišiel ju vziať domov za matkou, za Jarmilkou, za Jaroškom a za Otokarom. Počúvala ho, ako deti počúvajú, až po to meno. No, pri ňom sa strhla, ako by ju bol uderil: „Veď on ma už neprijme!“ zalkala žalostne, „on mi nikdy neodpustí, ani nemôže odpustiť!“

„On už odpustil; sám prísť nemohol, tak dovolil, aby som išiel ja pre teba.“

„A ty si môj brat Staniša?“

„Som, Eržika! Pôjdeš so mnou?“

„Veď nemôžem, on ma nepustí! Koľko ráz som ho prosila, i na kolenách, koľko ráz som chcela utiecť, no vždy pošle na mňa to zlé, tú temnotu. A ja zase nebudem môcť nič myslieť a musím plniť len jeho vôľu. Bol to veľký hriech, čo sme my to tam doma robili! A keď Otokar býval preč a on sa mi tak koril, mne sa to ľúbilo. Hrala som si s ohňom! Nemilovala som ho nikdy, a predsa som mu dovolila, aby mi dvoril a tak som sa dostala pod jeho moc. Čo potom so mnou spravil, ako ma dostal z domu, neviem. Dobrovoľne by som nikdy nebola odišla, ani od Otokara a tým viac od mojich detí. Koľký čas prešiel od onoho večera, keď sme sa naposledy lúčili s Otokarom, vidím až podľa týchto obrázkov. Čo bolo so mnou medzitým, neviem. Prišli jasné okamihy, keď sa mi nachvíľu vrátila pamäť, tak ako aj teraz. Koľké slzy som v nich preplakala, no ony pominuli! Tak aj táto jasná chvíľa pominie a ja zase budem v moci tej hroznej bytosti, ktorá ma tak desne hrdúsi a moju myseľ ťaží ako olovené závažie. Ó, som taká unavená! Nechajte ma zomrieť! Keď zaspím, Staniša, nebuď ma, prosím, nechaj ma zomrieť. K svojim deťom už sa nikdy nedostanem a bez nich žiť nemôžem.“

„Nechám ťa spať, Eržika, si ustatá! Keď sa zobudíš, potom sa budeme ďalej rozprávať.“ Mladý muž zdvihol nežne sestrinu hlavu, položil ju na vyšívaný vankúš, upravil jej šaty, i ruky, aby ju nič netlačilo. Dlhé riasy zapadli nad krásnymi očami a ružové ústočká sa smutno zavreli. Sen, blahodarný priateľ nešťastných, zniesol sa nad miestom, z ktorého, ako by tou modlitbou vyhnané uleteli všetky moci temnosti.

„Ako sladko spí!“ divila sa dievčina, ktorá sa práve vrátila.

„Je to prirodzený sen únavy, vyvolaný predošlým bojom. Zaveďte ma, prosím, slečna do druhej izby, aby som mohol doktorovi napísať list. Medzitým vyhľadajte pre paniu jednoduché šaty vhodné na cestu. Keď sa zobudí, preoblečte ju. Všetky šperky, ktoré má na sebe, snímte. Dúfam, že nebude dlho spať; zatiaľ urobím ešte dve potrebné návštevy a Pán Ježiš dá, že potom budem môcť odísť.“

„Myslíte, pane, že keď sa zobudí, pôjde s vami, že sa jej nevráti zase tá temnosť?“

„Verím, že ju Pán Ježiš vyslobodil. Démon, ktorý ju vtedy opustil, nemá práva vrátiť sa k nej.“

„A nemám jej zbaliť nejaké šatstvo?“

„Nie, ona z domu nevzala nič so sebou. I to svedčí, že o svojom odchode nevedela a tak tu nič svojho nemá, a čo je jeho, všetko musí zostať tu.“

„Dovoľte teda, pane, aby som zbalila i ja svoje veci do kufríka, ostatné mám už uložené v kufri u pomocníčky, bo ja tu nezostanem ani minútu.“

„Je vám pán niečo dlžen?“

„Len za pár dní; no ja radšej nechcem nič, len preč, ach, preč!“

Asi o dve hodiny sa vrátil mladý muž, sedel pri stolíku a písal. Zrazu bolo počuť rýchle kroky, prudké otvorenie dvier a doktor Iljič so Stanišom Lietavským stáli si oproti.

„Pane, kto vám dovolil vkročiť do apartmánu mojej ženy? Kto ste?“ zaiskrili doktorove oči; no pred mocou vážneho pohľadu hviezdnych očí mimovoľne uhli stranou.

„Som Lietavský, brat Eržiky Jelínkovej a prišiel som si pre svoju sestru.“

„Ja vašu sestru nepoznám,“ ľadovo odvetili hrdé pery domáceho pána. Pokus ovládať svojím nebezpečným pohľadom smelého votrelca zlyhal. Ohnivý pohľad, ako keď sa trblieta pochodeň hasená vetrom, uhol tomu mocnému pohľadu hviezdnych očí.

„Vy nepoznáte moju sestru, bo nepoznáte mňa, ale ja viem, že dáma vo vedľajšej izbe je vami protizákonne odvábená, unesená žena veliteľa Jelínka, rodená Lietavská, pre ktorú som prišiel. Napísal som vám list, kde oznamujem, že som Eržiku vzal so sebou, a aby ste nás nechali odísť v pokoji, tak že ani my proti vám súdne nezakročíme.“

„Súdne proti mne?“ skrížil Iljič ruky na hrudi. Stál tu v celej démonickej kráse. „Čo ja mám, človeče, s vami? Ak veliteľ Jelínek má dačo so mnou, prečo neprišiel sám? A prečo, ak som mu ja v zime odviedol ženu, nepýtal si ju naspäť dodnes?“

„Preto, že ho mylne informovali, a tak veril, že ho žena naozaj opustila a ušla so svojím milencom. Nevernú ženu naspäť nechcel. Dnes však vie, že jeho žena pod tlakom vašej démonickej moci a ňou omámená, uspatá odišla s vami. Je to teda nie neverná žena, ale oklamaná obeť vašej zrady.“

„Obeť mojej zrady! Aké tragické!“ smial sa Iljič. „Ťažko by sme sa my dvaja dohodli, nech ona rozhodne, uvidíte sám, či pôjde s vami, alebo zostane u mňa. Môžete sa jej spýtať vy, či je ženou mojou, či Jelínkovou; a pri kom zostane. Ak odo mňa pôjde dobrovoľne, ja jej brániť nebudem!“

V tom momente rozhrnuli sa záclony na dverách vedľajšej izby.

„Ona pôjde dobrovoľne,“ ozval sa krásny ženský hlas. Medzi tými záclonami stála bytosť odená v cestovnom oblečení i klobúčiku ako zjavenie. „Staniša, poďme!“

„Eržika!“ skríkol užasnutý Iljič ako bez smyslov. „Hviezda moja, poď!“ a vystrel náruč.

Stiahla s hnevlivým opovrhnutím obe malé ruky: „Nechcem! Ježišu Kriste, pomôž mi!“

„Neboj sa, Eržika,“ privinul Lietavský chvejúcu postavu k sebe. „Rozhodni sama. Čia si žena, Otokara Jelínka, alebo doktora Iljiča?“

„Doktorovou ženou som nikdy nebola a nikdy, nikdy nebudem!“

„Že si nikdy nebola mojou?“ ozval sa doktor zvláštnym hlasom, ako keď by zaklínač mieril na obeť. „Či nebozkával som dosýta tvoje pery, líca i oči? Či si mi to celovanie neopätovala, v mojom náručí neodpočívala? Neurobil som si z teba svoju milenku, neslávili sme svadobnú noc, ale budeme, bo ty si moja a mojou zostaneš!“

Krásne oči mladej panej, neprirodzene veľké od hrôzy, upreli sa do mužovej tváre. Kŕčovito zavrela malé ruky ako na obranu a pery sa bezhlasne chveli. Kto však opíše výraz, čo zrazu rozjasal celú jej tvár zmenenú na nepoznanie: „A nie som už tvoja! Sila, ktorou sa honosíš, ktorou si ma sputnával, utratila nado mnou moc. Ak je to, čo hrozného vravíš, pravda, že si ma bozkával, ženu druhého a ja teba, moje srdce o tom nič nevedelo. Viem, že som sa dopustila veľkého hriechu, keď som dovolila, aby si so mnou vykonával svoje satanské kúsky. Ty si to nazýval vedou a my sme ti verili. Teraz však viem, že to bol v tebe Satan a že ja som sa dostala do jeho moci. To, čo ma pútalo, nebola sugescia, ale démon vo mne. Ten pred veľkým, svätým menom Ježiš vyšiel a ja som slobodná. Kristus je so mnou, som pod Jeho ochranou.“

Nebola veľká, skôr malá tá spanilá, rozkošná postava, a predsa odchádzala vznešene — opretá o bratovo rameno — ako kráľovná. A Iljič, keď sa za nimi zavreli dvere, stál ešte chvíľu, akoby ho zviazal niekto mocný. Potom jeho ruky klesli, pomaly podlomili sa mu i kolená, hodil sa na pohovku, skrývajúc tvár vo vankúši. Ucítil, že zostal sám, veď tú, ktorú tak náruživo miloval až teraz, keď ho opustila a keď sa postavila pod záštitu Krista, už nikdy nedostane do svojej moci.

*

„Staniša!“

„Čo chceš, Eržika?“

„Dovoľ mi, aby som si mohla sadnúť k tvojim nohám, tu, na tvoj kufrík. Sme sami.“

„Nedbám, Eržika, no, prečo nespíš? Budeš veľmi unavená!“

Mladý muž sklonil sa k mladej panej, ktorá sadajúc si k jeho nohám oprela si mu hlavu na kolená.

„Nemôžem spať, Staniša, ten vlak tak letí! Blížime sa k domovu. Verím všetkému tomu, čo si mi cestou rozprával; ach, ale mám takú veľkú bázeň! Nemyslíš, Staniša, že keď to, čo on tam povedal, je pravda, že som taká nečistá, že už nikdy nemôžem naspäť do náručia svojho dobrého muža? Sama sebe sa hnusím. Najradšej by som sa hodila na koľajnice, aby ma vlak roztrhal, aby ma už nikdy, nikdy nebolo. Ako vydržím Otokarov pohľad, ako čistý pohľad svojich detí a prísny svojej matky? Povieš mi, že oni netušia a my zamlčíme, aby ich tá pravda nebolela? No, to nepomôže, viem to!“

„Máš pravdu, Eržika, to nepomôže! Tvojou túžbou musí byť získať späť svoju stratenú čistotu!“

„Ach, ach, áno, a to sa nedá! Ježiš Kristus videl všetko, On, ktorý mi v tej hroznej chvíli pomohol! On vie, že som bola posadnutá démonom a aká som skrz-naskrz nečistá!“

„Ak budeme vyznávať svoje hriechy, verný je Boh, aby nám odpustil hriechy a očistil nás od každej neprávosti. Odsúdila si sama seba právom, Eržika, tak vyznaj všetko, čo ťa tlačí, Pánovi Ježišovi, ako som to učinil i ja pred rokmi. On je ten Baránok Boží, obetovaný na Golgote aj za tvoj hriech. On ti nielen odpustí, ale tvoju vinu aj očistí. Keby boli naše hriechy ako červec dvakrát farbený, pod mocou krvi Ježiša Krista zbelejú ako sneh.“

Rýchlik letel poľami ako Nofta vták, no tie dve deti boľavej zeme si ho nevšímali. Keď konečne zastal na veľkej stanici, bolo to vo chvíli, keď Dobrý pastier tichučko previedol stratenú ovečku z vrchu Hébal na vrch Garizim: spod zlorečenstva do požehnania, zo tmy do svetla. Prišiel Syn človeka, aby hľadal a spasil, čo bolo zahynulo a ktoríkoľvek Ho prijali, dal im moc byť Božími deťmi.

„Prosím ťa, mama, prečítaj mi ten telegram,“ podával náramne rozrušený veliteľ Jelínek pani Sabíne, šijúcej detskú košieľočku. Nie mnoho slov, no aké! „Pošlite na stanicu auto, večer prídeme. Staniša a Eržika.“ Hlas panej sa triasol, ruka s papierom klesla.

„Je to tam skutočne Eržika?“

„Je, Otokar, no nechaj ma ísť oproti! Umrela by som neistotou a napnutím.“

„A ja, mama?“

„Snáď bude dobre, keď teba hneď neuvidí, veď predsa tebe veľmi ublížila!“

„Nespomínaj, idem obstarať auto, a ty sa zatiaľ prichystaj.“

Dakedy idú dni ako roky, hodiny ako týždne! Tak bolo aj u veliteľov. Konečne odjachalo auto, ale nielen s pani Sabínou! „Kto by to vydržal,“ mienil veliteľ sadajúc k svokre. Dal ešte rozkazy podriadeným a už leteli s víchrom o závod. Nezomierajú vraj ľudia ani žiaľom, ani radosťou; no temer by tú radosť stretnutia srdce mladej panej neprežilo, keď z matkinho náručia prešla do mužovho objatia a keď chcela prosiť, zavrel jej ústa bozkom.

„Keď si len prišla, žena moja, keď si mi len prišla!“

„Staniša!“ volal veliteľ, túliac ženu k sebe ako vzácny poklad, „predsa len musí jestvovať Boh, ktorý ti ju pomohol nájsť a priviesť! No i preto musí jestvovať, že len On môže ti oplatiť dobrodenie, ktoré si nám učinil.“

Kto opíše scénu, aká sa potom odohrávala pri postieľke oboch detí! Plačúca mladá matka odprosovala svojich malých miláčikov a potom hodila sa i mužovi i matke k nohám, aby jej odpustili potupu, ktorú uviedla na nich. Už temer svitalo, keď uložila rodina nájdeného miláčika. Veď im musela porozprávať niečo z toho, čo zažila a z čoho bola vyslobodená. Potom odprosovali oni ju, že svoj poklad lepšie nestrážili: bola mladá a ešte po chorobe, slabá a oni ju takému nebezpečenstvu vystavili! Staniša medzi nimi nebol; rozlúčil sa ešte na stanici, aby stihol prípojný vlak.

„Ušiel pred našou vďakou,“ tvrdil veliteľ.

„Veď pred tou nikdy a nikam neujde,“ dodala Eržika.