ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

To bolo prekvapenie, keď namiesto Stanišu prišiel najprv list od mamy a potom od neho! Bol u Otokara a teraz cestuje do Dubrovníka hľadať našu Eržiku. Stanišov list patril deduškovi, ale bol v ňom lístok aj pre mňa. Myslela som, že sa deduško nebude hnevať, keď prečíta ten svoj! Priala som si, aby mi ho potom dal. Sedeli sme spolu na lavičke v parku. V mojom, okrem niekoľkých slov o práci, stálo: „Verím, cítim, že si už Pána Ježiša prijala a stala sa skutočne mojou sestričkou, a tak ťa prosím, modli sa znovu a znovu za mňa, aby som bol so vzkrieseným Kristom tak úzko spojený, že by Jeho Všetka moc prevládala tú veľkú moc temnosti, s ktorou sa musím pustiť do boja. Len tak sa mi podarí premôcť toho silného uchvatiteľa, a vyslobodiť jeho úbohú obeť. Ako teraz hľadím na celú tú trúchlohru u Jelínkov, vidím určite: Eržika nie je neverná žena, zhavranená matka! Je to oklamaná obeť, ktorá, nevediac čo robí, zahrávala sa s ohňom, až jej spálil krídla. Tu môže pomôcť len modlitba čistých duší. Ty, Oľuška, si duchovne ešte len malé pacholiatko. Keď také začnú dôverne prosiť, ich Otec najskôr vyslyší. Len ver, nezvratne ver vo všemohúcnosť veľkého Boha. Ver, že Eržiku zachránime. A podľa našej viery sa nám stane. Nie pre naše nedostatočné prosby, ale preto, že On je verný a svoje sľuby drží. Amen, amen, hovorím vám, za čokoľvek by ste prosili Otca v mojom mene, dá vám. To je potvrdené prísahou. Prišiel Syn človeka, aby hľadal a spasil to, čo bolo zahynulo.

Keď smiem byť Jeho nástrojom, aby som našiel Eržiku, smieš mi aj ty pomáhať v tom diele.“

Z tých slov vialo toľko sily! Ako by som mu mohla neveriť!? Úbohá naša Eržika nebola teda nevernou ženou, zlou matkou, ach! Ó, Pán Ježiš to iste dá! Staniša ju nájde, On mu dá tú moc a silu, aby ju vyslobodil z rúk toho nešľachetníka!

Takto premýšľajúc zohla som sa pre list, ktorý deduškovi vypadol z rúk, teraz sedel schúlený. Keď som položila list na lavičku, zhlboka si vzdychol. „Som starý človek, dieťa, nad hrobom, ale dodnes som nevedel, čo všetko zlé a špatné je možné na svete. Prečítaj si ten list, prvý hárok nie, to sú veci, ktoré sa týkajú len mňa. Ostatné môžeš všetko čítať. Ukáž mi zatiaľ, čo píše tebe.“

Stalo sa. Deduško čítal môj list, ja ten jeho. Tu bolo opísané, čo Jelínkovi robili predtým, ako zmizla Eržika; ako sa všetci dostali pod moc démonov a ako tento démon odviedol potom Eržiku, keď už bol podrobil jej celú vôľu. Ona musela s ním ísť, i keby jej pritom bolo puklo srdce! Zrazu stála predo mnou tá moc temnosti v celej neslýchanej sile a veľkosti. Až som sa pred ňou vnútorne triasla. A Staniša išiel s ňou bojovať! Veril, že mu budem pomáhať modlitbami. Ó, ako dobre to napísal o tom pacholiatku! Bola som ním, preto verím, že ma Pán Ježiš skutočne počuje, veď i mňa miluje. On nás iste oboch vyslyší!

Zrazu ma uchvátila taká nezlomná istota. Veď keby mi bol môj drahý tatíčko niečo sľúbil, bol by ma mohol sklamať? Neverím! A náš nebeský Otec je nielen dobrý, ale aj všemohúci. On, ktorý všetko môže, potvrdil prísahou, že nám dá, za čo by sme Ho prosili.

Až neskôr, keď pominul prvý hlboký dojem týkajúci sa tej velikej veci, premýšľala som o tom, kde sa vzal Staniša u Otokara. Išiel snáď za mamou, keď ho ona neprišla privítať? Presvedčila sa, že sa ho nemusí báť? Písala, že by už rada prišla domov, no Jaroško bol veľmi chorý, nesúci ešte na cestu a musí počkať na správu, čo bude s Eržikou.

Z myšlienok vytrhol ma deduško otázkou: „Tomu, čo tu Staniša píše, nerozumiem.“ Ukázal mi vetu: „Verím, cítim, že si už prijala Pána Ježiša.“

„Musela by som ti, deduško, mnoho rozprávať, aby si ma dobre rozumel,“ vetím ešte zamyslená.

„No tak rozprávaj a vysvetli, ak máš vôľu!“

„Rada, deduško!“ Sadla som si k jeho nohám na stolček, kde ich mal vyložené, oprela hlavu o jeho kolená a rozprávala celý náš nedeľný rozhovor so Stanišom, keď mi rozprával, že môj otec veľmi túžil po mojej záchrane. Znám tie slová dobre i vedela by som ich opakovať i o polnoci! No predo mnou živo stojí i ten okamih, keď sa mi dostalo milosti. Rozprávalo sa mi ľahko, veď deduško ma nemýlil. Preriekol sám k sebe, až keď som stíchla: „Tak to on teda myslel Krista prijať!“

„Áno, deduško, tak to myslel, že keď vierou otvoríme srdce a prosíme „vojdi!“ tak On aj skutočne vojde.“

„Že k tebe vošiel, dieťa, vidím. Hoci sa sebe so Stanišom nepodobáte ani črtami tváre — ty si celý otec, on z neho nemá ani kúštik — predsa, akoby ste mali v sebe čosi podobného. Ale čo mohol urobiť on a ty, dieťa, to ja, starý hriešny človek nemôžem. V mojom starom srdci je príliš mnoho špiny. Roky som bol obchodníkom. Taký obchod, ako ten môj, sa bez klamu neobíde. Teba klamú, ty klameš. Keď aj snáď menej ako ostatní, ale predsa. A Pán Ježiš Kristus je Pravda. Ublížil som aj svojmu synovi, hoci mi bol nad všetky poklady. Veril som zlé veci o tvojej matke, nasial som to podozrenie do srdca aj jemu. Ona sa neobránila, tak on odišiel a aký nešťastný! A keď konečne zvedel pravdu a chcel napraviť to, čo sa na vás previnil mojou vinou, chcel začať nový život, už bolo neskoro. Prišla smrť a vzala ho vám aj mne. Je pravda, ani tvoja mať nebola bez viny, ale to môj hriech neumenšuje. Až sa Staniša vráti, nech ti to všetko sám vyrozpráva. On najlepšie vie, ako to všetko bolo, on dnes už vie všetko! Ja viem dosť, aby ma to do smrti tlačilo a o tom nemôžem hovoriť s nikým, len s tvojou matkou. Dobre, že nie je tu, lebo dnes by som nemal ešte tej sily hovoriť s ňou! Ak máme spolu žiť ako rodina, musíme sa najprv vyrovnať my dvaja. Zle sme si oba poslúžili! Ja som ju pripravil o muža — veď tu nemohol žiť, keď jej prestal veriť — a ona ma pripravila o syna. Nech mu povie pravdu, nebol by odišiel! Najhoršie som však pochodil ja. Stratil som nielen syna, ale aj dcéru. Vieš, dieťa, Anička, Stanišova mať, bola ako ten potôčik, ako tá kvetinka, ako to vtáčatko, s ktorým sa môžeš potešiť! Ešte dnes mám sladko v srdci, keď si predstavím, ako sedávala nad Stanišovou kolískou a spievala mu svoje pesničky. Ak už žiadnu novú neznala, tak si vymyslela. Taká bola! Tvoja matka bola ako moja vlastná dcéra. Lepšie sme si my dvaja rozumeli, než si rozumela s vlastným otcom. Bola mi pravou rukou, predtým, ako sa stalo to, čo nás dokonale rozdvojilo a čo sa nikdy nenapraví. Lebo, keď si aj odpustíme a vyrovnáme sa k vôli Stanišovi a vám, deti, tie rany, ktoré sme si oba zadali, sa nikdy nezahoja. Leží medzi nami hrob tvojho otca, ktorého sme oba síce milovali, ale oba usmrtili. Nuž, také srdce, ako to moje, otvoriť a Syna Božieho prosiť, aby vstúpil do neho, to sa nedá! Aj keby som veľmi rád urobil po vôli svojmu synovi, aby sme sa mohli stretnúť raz tam vo večnosti a začať znovu žiť tu hriechom prerušený život.“

Na deduškovo líce zo šedivých rias stekali dve veľké slzy. Nútilo ma, aby som ho objala a bez slova mu ich osušila. Spolu sme rozmýšľali, ako v Boríne pokračovať, keď Staniša tak hneď nepríde. Najlepšou vzpruhou je predsa len vedomie povinnosti a že dakto drahý nám úplne verí a očakáva, že budeme pokračovať na jeho mieste.

Kto by mi to bol v zime povedal, že sa s deduškom budeme mať tak radi, že ma nazve svojím zlatým vtáčatkom, ako to urobil dnes!

Skoro celý týždeň sme už bez Stanišu a pár dní bez správy o ňom. Plním verne jeho žiadosť, modlím sa vo dne v noci, keď sa zobudím, za víťazstvo nad mocou temnosti. Verím a čakám, elektrizujem deduškovi ruku i nohu; cíti, že každým dňom mu je lepšie. Už ho nevozím na vozíku, len pomaličky spolu kráčame. Staniša mu opatril peknú praktickú barlu; pri chôdzi sa z druhej strany opiera o mňa. Jedlo mu nosím do Borína; tam v kancelárii vybavuje za Stanišu rôzne povinnosti. Diktuje mne a ja za neho píšem i podpisujem.

V liste, ktorý sme dostali zo Stanišovej cesty, bola úprava, ktoré izby máme zariadiť z tých zachránených pokladov.

Murári už lešenie odstránili; Borín je netak krásny! Záhrada rozkvitá; kríčky, stromy, obzvlášť bory! Záhradník je čochvíľa so všetkým hotový. Jarné kvety utešene rozváňajú. Až sa Staniša vráti ako víťaz (verím, že ako víťaz), už ho púšť neobjíme, no, ani mama. Písala odpoveď na môj lístok; príde vraj i s deťmi, len čo dostane správu od Stanišu. Chuderka, má veľký strach z Iljiča! Ja by som sa ho netak bála! Keby Pán Ježiš nemal všetku moc na nebi aj na zemi! Ó, ja Mu verím, každý deň viac, a stále viac rozumiem tomu, čo si čítam v Biblii. Dva razy som čítala už aj deduškovi i tetičke Judke. Čo viac, aj robotníci ma prosili, že by som im v nedeľu prečítala, keď prišli na noc do Borína, lebo im to už chýba. Pritom sa ma všeličo vypytovali, žiadali vysvetlenie. Povedala som, že ja veru ešte sama viem velice málo, ale jedno že už verím a znám: že nás Pán Boh tak veľmi miloval, že nám dal svojho Syna, a že kto Ho vierou do srdca prijme, tomu dá Pán Ježiš moc byť Božím dieťaťom. Mne ju tiež dal, keď som Ho prosila a prijala. Spytovali sa, ako som to urobila. Svedčila som im, — zaiste veľmi neumele —, bo sa jeden aj dosť nedôverčivo na mňa usmial. Pán Ježiš však vie, že som ešte len dieťa a že veľmi túžim aby všetci ľudia uverili v Neho. Každý deň, odkedy som Božia, naučila som sa jeden žalm naspamäť, pravda, len tie krátke! Túžobne čakám poštu; až príde správa, zase napíšem viacej.