ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Prešli týždne od Veľkej noci a ja sa nedostávam k peru; mám už priateľku v drahej Eržike, mám krásne povinnosti, niet dôvodu na náreky. Noc pominula, zima uletela. Svitá ráno tej najkrajšej dvojakej jari. Ach, Pán Ježiš je nevýslovne dobrý. Ťažko odchádzal i Mirko do školy a Otokar za povinnosťami. Môj braček píše, ako sa už teší na svätodušné prázdniny a čo potom na leto! Eržika zostala kvôli svojmu i Jaroškovmu zotaveniu v Boríne. Mala by odpočívať, no ona na to ani nepomyslí. Šatstvo detí je v úbohom stave, šijeme im usilovne nové; no, nie len im! V utorok po Veľkej noci prišla Stanišovi debna, ktorú mu dakde boli založili a v nej priam nám viezol dary od nášho tatíčka. Dva kusy plátna na biele a bledomodré šaty, pre mamu čierny hodváb, Mirkovi dvoje hotových šiat a plátno na bielizeň pre všetkých nás, pritom mnohé iné veci. Mama vzala svoje bohaté dary bez slova, Zuzana našla ju horko plakať nad nimi. Aj my sme plakali ľútosťou, že drahý náš otec, keď vedel, že už nemôže prísť, preukázal nám svoju lásku aspoň týmto. Eržika vie dobre šiť; naučila sa od Otokarovej sestry, ktorá je krajčírkou a bývala prvý rok u nich. Mama jej pomáha a ja vyšívam ozdoby. Nastrihali sme na košele deduškovi a Mirkovi, tie zas pošijem pomaly ja. Podľa Stanišovej rady máme čas pekne rozdelený. Eržika ho poprosila, — pretože obe tak málo známe ešte zo Slova Božieho, — aby nás uviedol do toho svätého, tajomného hradu večnej pravdy. Kvôli tomu vstávame skoro ráno, — spím teraz s Eržikou v ich spálni —, rýchle sa oblečieme, obujeme a už či my na neho, alebo on na nás, čakáme na verande obrátenej k horám. Tam čítame spolu Slovo Božie, predkladáme otázky, počúvame výklad i modlíme sa za všetko, čo nám je dôležité. Potom Eržika ide za deťmi, ja do záhrady okopávať alebo plieť. Staniša poslúži deduškovi; potom všetci spolu raňajkujeme vonku alebo v jedálni, ktorej sklené dvere vedú na hornú terasu oproti veľkému vodometu. Staniša privedie so sebou deduška. Pohľad na to, ako ho mama obsluhuje a ako sa on prívetivo k nej správa, ma dojíma. Pri raňajkách nás najviac zamestnávajú deti. Mama, deduško a Staniša sa navzájom oboznamujú o hospodárstve; je to však celkom ináč, ako kedysi; nie je v tom toľko driny, chvatu a mrzutostí. Potom každý ide po svojej práci: Eržika s deťmi na prechádzku, ja s pestúnkou upratať izby, mama domov. Deduška Staniša zavedie do hospodárskeho dvora, pritom tieto hodiny využíva na vychádzky. Zdá sa mi, že vtedy robí to, na čo nesmie zabudnúť, pretože len raz žijeme na tomto svete. Potom sa deti s pestúnkou hrajú v hromade piesku, ktorý im dal Staniša navoziť pred verandu. Majú pritom kamarátov: Samka a Ilenku Gregorovie, pekné, čistučké Jožove deti, ktoré matka poriadne vychováva. Dali sme aj jej z toho batistu,^[28] aby im vyšila košieľky a rukávčeky, keď naše deti budú mať vyšívané na sviatky, nech aj ony majú. Vie pekne vyšívať a ešte lepšie jej matka vdova. Keď pracujeme pri stroji na verande, môžeme deti dobre pozorovať a pritom ich nemýliť v ich rozkošnej zábave. Jarmila váži piesok na vážkach, čo má vo svojom obchodíku; Ilenka s pestúnkou jej ho kupujú. Samko vyhrabáva dieru pre líšku a pre tchora a Jaroško mu z nej v drevených putničkách^[29] vynáša piesok. O desiatej posiela nám mama po Belovi plnú tácku chleba s maslom a mlieko. On sa síce mračí, vidno, že to nerobí rád, no, čo si pomôže, veď našu mamu musí práve tak poslúchať, ako sme ju my poslúchali. Svojím chladným odmeraným spôsobom ovláda každého, a tak aj pána Ozorenského. Eržika hovorieva s ním prívetivo, milo; na ňu sa aspoň nemračí, no, uteká od nás. Dobre, že má dostatočnú výhovorku, chodí totiž do P. k učiteľovi, ktorý každý deň rozoberá s ním učivo, aby chlapec mohol zložiť skúšky. Učiteľ je od Komárna, vie dobre po maďarsky. Belo musí skladať skúšky v tejto reči, bo sa v nej učil; no, učiteľ mu dáva hodiny i zo slovenčiny, aby mohol pokračovať na slovenskom gymnáziu. Na Belovi tie týždne strávené v Boríne už dobre poznať; ináč je stále ten istý namyslený nezdvorilec. Jediný, pred ktorým veľmi rýchlo sníma klobúk, je Staniša, ktorý s ním zaobchádza ako so vzácnou návštevou. Od Stanišu to nie je ani irónia, ani satira, učí ho príkladom. Nedávno sme mali veľké pranie. Eržika si nedala zakázať, pomáhala mi prať naše jemnejšie kusy a detskú bielizeň. Staniša nám vypustil špinavú vodu, napustil čerstvú, aby sme mohli plákať. „Pán Ozorenský,“ zavolal na Bela, „poďte mi pomôcť, natiahneme šnúry, aby dámy mohli čím skôr rozvešať.“

Belo, rumenný až po vlasy, ponáhľal sa tak ochotne, že sme sotva ratovali plné vedrá, aby nám ich neprevrhol. Bola to prvá práca, do ktorej ho Staniša volal; keď ho odvolali za deduškom, počula som Bela, ako temer nesmelo vraví: „Veď ja to i sám spravím, pán Lietavský, ráčte len ísť.“

„Ďakujem vám vopred,“ usmial a poklonil sa Staniša a odišiel.

A Belo nielenže šnúry pripevnil, ale Eržike pomáhal odnášať bielizeň, a kde nemohla dočiahnuť, sám prichytával štipcami.

Obedujeme všetci v Boríne, a to o pol jednej. Kým mama doma obstará čeľaď,^[30] my nakŕmime deti. Belo príde domov. Staniša sa vráti a dovezie deduška, aby prišli načas, lebo hoci deduško už celkom rovno chodí aj bez barly, len o paličke, predsa len pomaly. Večere mávame v starom dome. Tetička by nás najradšej chovala pávími jazýčkami, no nesmie. Staniša nariadil, a my všetci radi poslúchame: dostávame len sladké alebo kyslé mlieko, čierny ražný chlieb s maslom a tvaroh alebo syr; vajcia, ako kto má rád, či na mäkko, či na tvrdo, alebo praženicu, prípadne pečivo. Keď tetička mienila, že Staniša si iste v Amerike ináč zvykol, pokrútil hlavou, že vraj i tam, keď bol na farme a mohol mať ten zdravý pokrm, bol vraj vždy zaň vďačný Pánovi.

Odpoludnia musí si Eržika práve tak zdriemnuť ako naši malinkí a ja sa vtedy dosýta pohojdám. Dlhšie šiť nám Staniša nedá, len do olovrantu; sme vraj i tak veľmi usilovné. Keď vyšívame, alebo šijeme v rukách v záhrade, sedí pri nás a číta nám nejakú peknú knihu, alebo si posadí deti na kolená a rozpráva im biblické histórie, ako tie najkrajšie rozprávky. Malý Jaroško si mu obyčajne sadne na kolená, oprie zavretú pastičku o jeho rameno a tak počúva, že ani očka nespustí z jeho úst. Vždy znovu chce počuť, ako Noe zvolával zvieratká do korábu a ako prišla tá veľká voda a im bolo tak dobre v korábe a ako odletel krkavec podívať sa po svete a ako letela holubička a nemala si kde sadnúť. Jarmilka zase znovu chce vedieť, ako sa chodili zvieratká napásť do raja, na lúkach a napiť vody z rieky Eufrates. Ó, keby nám tak bol niekto v detstve rozprával!

Po olovrante zavedie pestúnka deti k mame, aby sa aj ona mohla s nimi potešiť. Staniša ide s nami na prechádzku hore do borínskych hájov. Chodievame krížom cez seč, alebo dolu na lúky, čo patria k Borínu a kde pri potoku spievajú sláviky div im hrdielko nepukne. Tu ani čo by nám z prírodopisu dával hodiny, vodí nás ďalekými svetmi, alebo nám rozpráva históriu indiánskeho národa, jeho podania a povesti, tak veľmi blízke kresťanstvu!

„Ó, Staniša!“ zvolala raz Eržika, „aký úzky bol obzor mojich myšlienok! Keď počúvam všetko to, čo rozprávaš, ani čo by mi niekto z očí a z mysli snímal oponu, ako by ma z údolia viedol na vrch a ukazoval mi stadiaľ výhľad po šírošírom svete z jednej strany a do hlbín duší a ľudských sŕdc z druhej. A keď stojím na vrchoch, pozerám na nebo — tam hľa, ten dakedy taký vzdialený domov a pravá otčina! V nej On, môj Boh, osloboditeľ, predtým neznámy, ďaleký, dnes blízky a všadeprítomný. Otokar, akú obmedzenú, povrchnú ženu si si ty vzal“ Vztiahla ruku po mužovi, ktorý vtedy bol tiež s nami, keď každý týždeň dva razy je u nás.

„Mala sedemnásť rokov,“ odvetil on láskavo, zahrievajúc malú ruku na perách, „a ja sám nebol som múdrejší.“

Na týchto prechádzkach Belo nikdy nechýba; chce, aby mu neušlo ani len jedno Stanišovo rozprávanie. Netak sa mračí, keď nám nejaká návšteva prechádzku prekazí alebo oddiali. Keď sa tak poprechádzame, nie div, keď nám večere v starom dome výborne chutia! Po večeri máme tam všetci domácu pobožnosť, na ktorú príde i čeľaď, tak zo starého domu, ako aj z Borína. Počujeme krátky výklad, spievame dve piesne, pomodlíme sa a ticho sa rozídeme. Najprv však deduškovi poprajeme dobrú noc. Chodí skoro spať, veď skoro vstáva! Eržika má potom vzácnu chvíľu so svojimi deťmi. Ony jej štebocú storaké otázky, ktoré im hľadí zodpovedať; modlí sa s nimi, uspáva ich láskou, na svete najsladšou: láskou materinskou. Keď usnú, ide za mamou, aby splácala veľký dlh, ako mi povedala, dlh lásky, ktorú jej mama preukázala vtedy, keď sa materinsky zaujala svojich opustených vnúčatiek. Ja idem do hudobnej siene učiť sa danú úlohu. Dostala som od Stanišu znamenitú školu. Je síce anglická, no on do nej povpisoval pokyny po slovensky. Polhodinu hrám pri pevno zavrených oknách „behy“ a škály. Potom príde Staniša, hráme spolu štvorručné skladby, alebo mi vysvetľuje a uloží teoretickú úlohu. Končí sa to obyčajne tým, že príde Eržika a uprosíme Stanišu, aby nám zahral. To už otvoríme okná, aby sa tie krásne tóny niesli borínskym rajom a s nimi i náš spev; z darovaných knižiek sa vždy naučíme nejakú novú pieseň.

A tak sme tie týždne prežili v usilovnej práci. Včera odišla Eržika i s deťmi na pár dní domov. Jelínek nám ju nechá aj cez svätodušné sviatky.

„Idem síce, ako by som opúšťala raj,“ povedala mi, „ale nesmiem zneužívať Otokarovu lásku. Je pravda, vie ako sa máme dobre, teší sa s nami, ale je mu predsa samotnému smutno.“

Nuž, viem si predstaviť, ako sa im potešil a zo srdca mu to prajem; ale v Boríne netak osmutnelo. Už zase nemám kamarátku, a tak píšem.

Vonku prší, je to hospodárom veľmi potrebný dážď, i naša záhrada ho pocíti. Musím prestať; Staniša hrá — nebol predtým doma, už sa vrátil — idem ho privítať a povedať mu aspoň dobrú noc. Celý deň sme sa nevideli. Ba, nemôžem ani len pochopiť, ako sme mohli žiť bez neho, obzvlášť ja!

Spať by som i tak nemohla, preto si tú zvláštnu chvíľu opíšem aj keď by som ju i tak nezabudla. Sadla som si k Stanišovým nohám na malú stoličku, ako to rada robieva Eržika; a on ponorený do hudobného snenia ešte ma vždy nezbadal. Dohral „beh“ vysokých akordov, položil ruky na sklopený notový držiak, sklonil hlavu a v sieni stíchlo poviestkovým tichom. Zato začal vonku kdesi ďaleko tam pri potoku spievať slávik. Tichý šum dažďa padajúceho na lístie tvoril mu melodický sprievod. Mne bolo tak divno vôkol srdca! Nevedela som, či môžem Stanišu vyrušiť. Zdalo sa mi, že je smutný. Dostal snáď nejakú zlú správu? Prišla Józovi prekážka? Možno ani nebol smutný, snáď sa modlil! Mimovoľne sklonila som i ja hlavu.

„Oľuška, ty si tu?“ zaznelo zrazu nado mnou hlasom tak zvláštne krásnym, že mi zahral na všetkých strunách srdca. A keď som rýchlo vzhliadla do Stanišovej tváre, zdalo sa mi, že v hlbinách jeho záhadných očí utoniem. „Kedy si prišla, drahá?“

„Už chvíľu ťa tu počúvam na Eržikinom miestočku. Prišla som privítať i dobrú noc povedať, keď sme sa nevideli celý deň!“

„Ja som ťa videl!“

„Mňa? Ako?“

„Vzal som si ťa so sebou v srdci a v mysli. No, je už neskoro, dolákal som ťa svojou hudbou, to nemalo byť.“

Vstal, i ja som sa rýchlo narovnala.

„Posielaš ma preč?“ vravím smutno.

„Musím, Oľuška, ver, nedá sa inak!“ hľadel prosebno na mňa.

„Verím!“ usmiala som sa, no, zradné slzy vstúpili mi do očí. „Tak mnoho nám poskytuješ v každom ohľade, nediv sa, že každá chvíľka s tebou strávená je nám drahá. Snáď ťa obťažujeme! Sám si si na príčine. Prečo tak viažeš k sebe naše srdcia!“ dodávam už veselo. Ale úsmev zhasol.

„Staniša, čo je?“ volám preľaknuto, bo tak obledol, ani čo by som ho bola hlboko ranila. „Čo ti je?“ opakujem, zavierajúc jeho ruku do svojich.

Vydýchol si a odhrnujúc vlasy z čela vraví so smutnou vážnosťou: „Nedaj Pán, aby tvoje obvinenie bolo pravdivé. Prišiel som priviazať vaše srdcia k Pánovi Ježišovi, zmeniť Jeho láskou púšte na raj. To bolo moje poslanie; moja vlastná osoba mala zostať úplne zatienená Jeho krásou. Ak som však Jeho zatienil, ak som vaše srdcia k sebe pripútal, ako sa zodpoviem!? Moja úloha by bola tým zmarená.“

„Odpusti, Staniša,“ vravím úzkostne, „veď ja som to tak nemyslela. Ty Pána Ježiša nemôžeš nikomu zatieniť, však On predsa žije v tebe a tiahne nás tebou k sebe samému. Odpusti môj nemiestny žart. Nikdy viac si niečo podobné nedovolím a už aj idem. Dobrú noc, Staniša!“

„Nie, Oľuška, tak sa nerozídeme! Poď, pôjdeme sa spolu pomodliť. Ty poprosíš za mňa, aby som úlohu, ktorú som vzal na seba, aj verne dokončil.“

Pomodlili sme sa. Takú modlitbu, ako bola tá jeho, som ešte nepočula. Ku koncu sa modlil po anglicky, no veľmi vrúcne a naliehavo. Vyprevadil ma potom až po dvere mojej izby. Pri slabom svetle elektrickej lampičky som videla, že je už zase ten istý ako vždy. Ba, prečo sa tých mojich slov tak veľmi naľakal? Či snáď nechce, aby sme ho milovali? Veď je to nemožné! Tak žiť, ako on žije, tak ľuďom dobre robiť — a nebyť milovaný!?

*

Na druhý deň som upratovala Józovu izbu. Neviem sa na ňu dosť vynadívať, aká je malebne pekná. Zrazu počujem otvárať dvere a pomalé kroky (tak len deduško chodieva), jeho hlas a Stanišovu odpoveď. Hovorili o izbe. Deduškovi sa síce veľmi páčila, len myslel, či pre mladého muža nie je pripekná. Hodila by sa vraj skôr pre nejakú slečinku.

„Prečo, deduško?“ zadivil sa Staniša. „Veď Józa je mladý! Keď príde, a vy sa tu spolu posadíte, uznáš, že je pre neho stvorená ako rám pre obraz.“

„Myslíš?“ nedôverčivo mienil deduško. „Myslíš, že tvoj bratranec, ktorému táto veľkopanská izba má tvoriť rám, usadí sa tu so mnou, starým sedliakom? Nesúď podľa seba, synku. Tak nám privyknúť, ako ty, môj drahý, to by nedokázal jeden zo sta. Nuž, krv vraj nie je voda! Tá naša hlási sa v tvojich žilách.“

„Aj v tých jeho sa ohlási, deduško!“

„Myslíš, keď je tiež Lietavský? Ale syn môj, veru je to divné, že si už týždne doma a ja som sa dodnes k tomu nedostal, aby som sa ťa pospytoval na môjho brata a jeho celú rodinu.“

„Bolo tak lepšie, deduško!“ Stanišov hlas znel akosi pridusene. „Až príde Józa, potom ti spolu povieme všetko, čo budeš chcieť.“

„Je pravda, on, vnuk, to môže lepšie, no predsa by som už aj dnes rád vedel, ako sa viedlo môjmu bratovi Danišovi, keď prišiel do Ameriky.“

„A či ste si nepísavali?“

„Veru, nie synku. Predtým to nebola taká obyčaj ako dnes, že ľudia, aj cudzí, jeden druhému píšu. Keď išiel alebo prišiel niekto z Ameriky, nuž tak sme si dali jeden o druhom vedieť a to bolo všetko. Môj brat Daniš odišiel s ujcom Lesinom ešte bol len mládenec, a ja od neho mladší, len chlapec. Viem, že nám raz písal, keď poslal dlh, čo boli rodičia urobili na jeho cestu. Vtedy slúžil u akéhosi amerického farmára a mal sa tam dobre. Ďalej čo s ním bolo, už neviem.“

„Ten farmár,“ vraví Staniša, „bol veľmi šľachetný človek. Deduška Lietavského nechal u seba dva roky, kým sa naučil dobre po anglicky a slušne sa zašatil. Potom mu našiel u svojho brata v továrni prácu, aby mohol po večeroch navštevovať školu a získať vzdelanie, ktoré by mu umožnilo v živote lepšie postúpiť. Pán továrnik H. zamestnával vo svojej továrni mnoho cudzincov, obzvlášť Slovanov. Zariadil pre nich i školu. Pre Slovákov bol učiteľom pán Strehovský, ktorého pre slovenské zmýšľanie v Uhrách celkom znemožnili. V továrni mal veľmi krásnu príležitosť uplatniť svoje mnohé schopnosti pre svoj národ. Obzvlášť sa zaujal Daniša Lietavského, ktorý rýchlo postupoval i v pánovej priazni a netak si dal záležať na svojom usilovnom žiakovi. Pri Božom požehnaní mal Lietavský dosť skoro také dobré postavenie, že sa mohol oženiť.

Družkou života stala sa mu Miluška Strehovská, jediná dcéra pána učiteľa. A potom keď Lietavský mal už toľko zhospodárené — a bolo vtedy práve veľmi výhodné kupovať farmy — tak sa zakúpil v blízkosti mestečka P., ktoré je dnes už veľkým mestom, vtedy bolo ešte len osadou. Jeho dvaja starší synovia zdedili po ňom lásku k pôde; dnes sú to už bohatí farmári na západe. Najmladší syn Samuel mal vlohy a chuť do škôl a stal sa advokátom. Bol o dva roky starší od tvojho syna Adama Lietavského; v jeho dome našiel potom domov tvoj vnuk, keď prišiel do Ameriky. Samuel Lietavský sa oženil dva razy. Jeho prvá žena bola v Amerike narodená Slovenka, dcéra veľkoobchodníka Somoru. Nežila dlho; zostali po nej dvaja synovia. Jeden sa dodnes nevrátil z vojny, druhý sa bohato oženil a žije v Colorade. Druhý raz oženil sa Samuel Lietavský s Američankou pochádzajúcou z rodiny francúzskych hugenotov;^[31] patrila k spoločnosti kvékrov.^[32] Prvá žena priniesla mu veľké veno a s ním hmotný rozkvet. Druhá priniesla celému jeho rodu večné poklady. Až raz budú svätí stáť pred Baránkovým trónom, aby vydali počet, kedy a ako sa im stala milosť, tu vezme rodina Lietavských nežnú ruku Rút Lietavskej a povie: „Pane, odmeň ju bohato, že ti bola verným nástrojom milosti pri všetkých nás.“ Ona najprv vplyvom svojej bytosti podobnej Kristovi urobila na Samuela Lietavského taký hlboký dojem, že prvý raz prišiel k presvedčeniu, že kresťanstvo je vlastne: „Kristus vo vás!“ a že dovtedy nebol kresťanom. Bola učiteľkou hudby u jedného z jeho klientov; tomu vyhral zložitý proces, a tak musel u neho byť častejšie. Samuel Lietavský nepozná polovičatosť. Čo kedy uznal za dobré, za tým vždy išiel vytrvalo, kým to nedosiahol. A tak neustal, až sa ponúkaná milosť Božia stala i jeho vlastníctvom. Potom tú nosičku svetla požiadal, aby s ním kráčala životom a pomohla mu zachrániť jeho milovanú rodinu. Privolila, prišla a s ňou svetlo, záchrana, život, jedným slovom Kristus do nášho rodu.“

Staniša dohovoril. Nikdy ešte neznel jeho hlas nežnejšie, ako teraz, keď rozprával o tej nosičke svetla. Keď ma deduško so Stanišom zbadali, skončili rozhovor. Darmo som prosila Stanišu o pokračovanie. „Nie, drahá,“ povedal s prosebným pohľadom. „Počkajte, až príde Józa, spoločne vám poviem všetko, veď i my dvaja ďakujeme jej za svoju záchranu.“

„Tak teda počkáme,“ odvetil deduško, „veď si mi už pár slovami povedal mnoho a nejedno sa ešte dozvieme z tých vašich, posiaľ nám neznámych osudov.“

V ten deň som mohla byť málo so Stanišom. Vždy chodili za ním akísi ľudia dopoludnia a odpoludnia išiel s mamou na pole. Sadili tam zemiaky strojom, ktorý bol objednal. Musel sám ukazovať, ako s ním majú narábať. Mama ma nechala pri šití košieľ; nielen Mirko, obzvlášť však Belo ich veľmi potreboval. Predvčerom som sa išla pohojdať, lebo som už bola celá stuhnutá od stáleho sedenia.

Cestičkou, na ktorú z hojdačky dobre vidno, vracali sa Staniša s mamou. Mama si veľmi pochvaľovala, že sa nielen oziminy dobre popravili, ale aj jariny že znamenite zišli a ak nič škodného nepríde, môžeme čakať bohatú úrodu. Staniša sa dal ochotne počuť, bo vraj síce cez prázdniny pomáhal na farme deduška Daniša, ale tak ako tam, tu pracovať nemožno.

„Ináč si, pravda, študoval,“ prehodila mama, len akoby náhodne.

„Áno,“ odpovedal a hneď položil otázku, ako sa jej to sadenie zemiakov tým strojom páči. Vraj veľmi dobre. Dostali sa dosť hlboko do zeme a bude ich možno dobre okopávať, čím sa ušetrí práca. I času i ľudí toľko netreba.

Rada som sa na nich dívala, rada ich počúvala. Ba čo študoval Staniša, z čoho sa vytrhol, keď prišiel za nami, aby prevzal Borín a ratoval ho pred úplným zničením? Snáď nám to povie Józa. Bárs by tu už bol!