ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vyrušili ma, a dnes písať nie je maličkosť! Prežitých dojmov je primnoho a sú príliš nezabudnuteľné!

V stredu prišiel za Stanišom Otokar. Dlho spolu rozprávali osamote, potom išli za Józom. A keď všetci traja zišli do jedálne, bol Staniša vystrojený na cestu; Otokar bol mimoriadne vážny a Józa ako to slniečko, čo svieti do okien.

„Prídem, ak dá Pán, zajtra,“ povedal Staniša, keď sa s nimi lúčil, „a privediem Józovi návštevu.“

Srdce mi zovrelo. Hneď som si domyslela, aká to bude asi návšteva! Po obede prišla Eržika k nám pešo. Mirko jej bol naproti a Józa nás žiadal, aby sme po olovrante zostali trochu v jedálni, že nás chce o dačo poprosiť. Prirodzene sme sa dostavili všetci a posadali sme si okolo neho: Eržika na stolček k jeho nohám, on sám vedľa deduška na pohovku. Ach, o čo nás to len chce prosiť!

Najskôr prezradil kam išiel Staniša a pre koho: pre toho úbohého samovraha, ktorého mu Pán Ježiš bol dal zachovať pri živote. Józa ho chce požiadať, aby sa v Boríne zotavil skôr, ako odíde do Maďarska. Prosil, aby sme ho prijali s láskou a pomohli úbohému človeku vstúpiť ešte raz do života.

Že mu to všetci ochotne sľubovali, je isté. Hľadela som na Józovu tvár. Bola predtým taká jasná! Zrazu ju pokryl výraz ťažkosti, áno, úzkosti.

„Sľúbili ste mi,“ vraví skoro smutne, „ale neviem, či budete chcieť a môcť dodržať, keď vám poviem, prečo sem vlastne príde.“

„Ó, keď vieme, že tebe, miláčik, záleží na vyplnení tejto žiadosti, ako by sme ti ju nesplnili radi!?“ vraví deduško. „Len nám povedz, prečo ten muž príde za tebou!“

„Ach, deduško, príde odprosiť a príde sa presvedčiť, že skutočne žijem, že ma na lodi Columbia tým úderom neusmrtil. Svedomie dohnalo ho potom až k samovražde. Nebyť Božej milosti, bol by sám seba usmrtil za trest, že v náruživosti chcel zabiť mňa.“

Po týchto slovách v sieni zavládlo hrobové ticho. Opísať tváre poslucháčov, obzvlášť deduškovu a maminu nemožno!

Pozrela som sa na Józu; zľakla som sa smútku, čo mu od bolestne zovrených pier tiahol lícami i čelom. Veď mu to naše mlčanie muselo pôsobiť priam muku, keď z našich tvárí nemohol nič odčítať. Pribehla som k nemu, objala ho a vravím, čo možno najjemnejšie:

„Komu si ty odpustením hotový dokázať Kristovu lásku, tomu aj my odpustíme; no, nediv sa, prosím, že táto správa dopadla na naše srdcia ako ťažký úder.“

„Oľuška má pravdu,“ bozkávala Eržika bratove ruky. „Ty, drahý, si sa už k víťazstvu prebojoval, i nám Pán Ježiš k nemu pomôže, no, musíš nám popriať času!“

„Teda mi pomôžete, deduško, mamička, Mirko, Belo! Pomôžete mi láskou získať tohto môjho nepriateľa z hroznej tmy a z nešťastia, v ktorom sa teraz potápa?“

Jednohlasné „áno“ zaznelo ako odpoveď.

Ach, ten deň by som nechcela ešte raz žiť, tým menej ten druhý, keď sme čakali príchod hosťa. Veľmi nás potešila návšteva pána farára. On vedel, o čo ide, venoval čas mame, ktorá bola ako z mramoru a deduškovi, ktorého každú chvíľu premáhal plač. No, aj Mirkovi! Takže Józa nemusel všetkých niesť!

Dakedy sa tiahnu hodiny ako dni, v ten štvrtok sa tiahli ako roky.

Konečne prišiel podvečer! Sedeli sme po večeri v salóne. Pán farár nám rozprával zaujímavú epizódu z kúpeľov, keď zrazu Józa vstal a poprosil ma, aby som ho zaviedla do jeho izby. Ostatných prosil, aby len zostali pospolu, kým sa vrátime. O chvíľočku boli sme už v jeho svätyni, naplnenej zapadajúcim slniečkom.

„Oľuška, oni sa už blížia, cítim to,“ vravel mi cestou, „musím sa pomodliť v tíšine!“

A tak sme sa potom modlili. Žiadalo sa mi plakať, keď veľmi prosil, aby mu nezostal ani jediný pocit horkosti v srdci, aby bolo úplne čisté, plné lásky a každé jeho slovo, ktoré prehovorí k tomu nešťastnému spolubratovi, bola čistá pravda.

Ja som tiež veľmi prosila o víťazstvo pre seba, veď sa ma viac a viac zmocňovala horkosť.

Len čo sme sa stačili posadiť, Józa na pohovku, ja na stolček, keď sa zrazu otvorili dvere. Staniša rozhrnul záclony, vpustil dovnútra urasteného mladého muža. Ach, dobre, že Józa nemusel vidieť tú strašidelne bledú, bezkrvnú tvár zastrenú výrazom akejsi mŕtvej tuhosti. Keby hlboko ležiace oči nehľadeli, myslel by si: ten človek vôbec nežije.“

„Józa drahý,“ prehovoril Staniša, „pán gróf H. je už tu.“

Vstala som a ustúpila za záclonu. Gróf ma nevidel; videl len, ako sa Józa narovnal na pohovke a jeho vystretú ruku.

„Vitajte, pán gróf,“ vraví môj brat jasne, „prosím, pristúpte ku mne a prijmite moju pravicu, ktorú vám podávam na znak úplného odpustenia. K vám pristúpiť nemôžem, bo vás nevidím.“ A slniečko sťa svätožiara objímalo krásny zjav, obzvlášť tvár môjho brata.

„Že ma nevidíte?“ slabučko splynulo z pier kráčajúceho grófa. „Ako to, prosím?“

„Úder, nad ktorým sa trápite, ma nezabil! Sláva Pánovi, nie ste Kainom. Ako vidíte, žijem! Ale že som si z vojny priniesol slepotu, ona sa mi tým úderom vrátila.“

„Slepý!? Nemožno!“ uskočil gróf. „Slepý mojou vinou!? Ó, vezmite to hrozné slovo späť!“

V tom okamihu kľačal už gróf pri Józovi, ktorý si sadol späť na pohovku. Opísať zúfalý nárek grófov, pri ktorom len srdce plakalo, oči zostali suché, podať jeho hrozné sebaobžaloby, kto by to mohol? Ako len úpenlive znovu a znovu prosil, aby Józa vzal tie hrozné slová naspäť! Mne pri pohľade na nášho miláčika rojili sa myšlienky: „To Józa ani neprežije!“

Chcela som prebehnúť a vyprosiť ho z rúk nešťastného muža; rukami pevne zvieral Józove kolená. Vtom zaznelo nad ním prísne, no jemným hlasom: „Vstaňte, pán gróf, prestaňte!“

Staniša skláňal sa nad nimi. „Ďakujte Bohu, že môj brat stojí pred vami živý! Váš úder ho síce zbavil zraku, čo je veľmi smutná skutočnosť, no, on i telesne nie je ešte dosť silný, aby vydržal vaše zúfalstvo. Keď musí znášať svoju slepotu, a bol schopný vás prijať, tak i vy sa musíte ovládať, aby ste mu neublížili.“

Gróf vyskočil a Józovým posunkom ponúknutý, viac klesol, ako si sadol do rohu pohovky. Staniša stál pred nimi, a tak mne nič neprekážalo vykradnúť sa von. Chodbou bežala som ako jastrabom prenasledované vtáča; v rýchlosti zavrela som za sebou dvere svojej izbietky. Tam, ach, tam uľavilo si preplnené srdce hlasitým zaplakaním. Keď som potom asi o štvrť hodinu vošla do salónu, bolo to priam vo chvíli, keď druhými dverami vchádzal Staniša s grófom, sláva Pánovi, bez Józu.

Potom — — Ach, nemôžem opísať! Ako strašne obviňoval sa gróf! Nič z toho, čo Belo a ja sme už znali, nezatajil, ba ešte pridal, čo nám snáď Otokar zamlčal. Odprosoval obzvlášť deduška, ale i všetkých nás. Pretože vraj slepotou zničil Józovi život, prehlasoval seba za jeho vraha, i keď mu nevzal život. Napokon jeho vlastná mdloba urobila koniec tej scéne. Pán farár s Otokarom odniesli ho do hosťovskej spálne. Tam privolali Stanišu.

S Eržikou som mala veľkú prácu, lebo veľmi plakala. Až grófove slová otvorili jej oči z možnej straty nášho brata. Otokar sa zaujal mamy. Bolo vidno, že hrozne trpela, tým viac, že neplakala; všetci totiž odpustili, len ona odpustiť nemohla.

Bola to jedna z najstrašnejších nocí v našom živote, na ktorú iste nikdy nezabudneme. Bola som veľmi vďačná pánovi farárovi, že nielen deduška odviedol domov, ale zostal s ním i na noc. Staniša delil svoju starostlivosť medzi grófa a Józu. Józu Pán Ježiš dosť skoro stíšil a obdaril snom. Gróf pripravil Stanišovi nejednu chvíľu úzkosti!

Zaklopala som na dvere a ponúkla Stanišovi pomoc. Prijal vďačne. Tak sme sa ešte raz spolu starali o chorého muža, ktorého musel Staniša uspať a i v tom sne sa ešte strhával a volal.

Najviac času strávili sme spolu na kolenách, bo bola obava, že nešťastný muž príde o rozum, ak ho nebude možno upokojiť. Ale Pán nás vyslyšal! Konečne začalo mu byť srdce pravidelne; pulz bol pomalší a spánok pokojnejší — darovaný Pánom — zniesol sa nad úbohou obeťou tmy. Ešte sme spolu poďakovali; potom ma Staniša odprevadil k mojej izbietke.

„Pán Ježiš ti daj taký dobrý spánok, Oľuška, aby si si do rána odpočinula, aj keď už čochvíľa bude svitať!“ želal mi pri dverách.

„On daj ho i tebe, Staniša!“

Nuž, Pán ho vyslyšal! Zaspala som hneď, dobre a tuho, takže keď som sa ako obyčajne zobudila o piatej, hoci to boli len asi tri hodiny spánku, cítila som sa netak občerstvená! A zvláštne! Všetka ťarcha včerajšej úzkosti akoby s tou mocou uletela.

Neviem ani prečo, zdalo sa mi, že to svitá akýsi slávny deň! Svital ozaj krásny a netak ma vítal, keď som schádzala do záhrady!

Borín ležal zavinutý v kúzlo sna, ktoré prestieralo závoj tíšiny i nad celým parkom. Mimovoľne stlmila som kroky, aby piesok nevŕzgal. No, zrazu pritisla som si ruky na ústa, aby neskríkli! Veď pred osamelým bohato zakvitnutým ružovým kríčkom stál, ako by naň zahľadený, Józa. On už tu? Nemožno!

Pokročila som rýchlejšie, obzrel sa.

„Józa, si to naozaj ty?“ objímam ho. Privinul ma k sebe.

„Moja krásna, ľúbezná sestrička!“ hladil mi vlasy i čelo. „Som to ja, ten, ktorý vám včera spôsobil toľko bolesti, a nie som. Ó, milosť Božia je veľká! Je to ako krásny sen o nemožnom šťastí. Oľuška moja, ja ťa vidím.“

„Józa, ako je to možné?“

„To neviem, drahá, len to viem, že včera slepý — dnes vidím! Vidím zase svetlo! Tma pominula, vidím nebo, je jasné, bez obláčika. Prešiel som už temer celý park. Je to síce všetko ako sen, no, je to pravda.“

„Ale ako sa to stalo? Poď, sadnime si sem na lavičku!“

Sadli sme si, on ma z náručia nepustil, ba oprel si hlavu moju o svoju hruď a rozprával.

„Keď som sa zobudil, prekvapilo ma zdanie, že vidím svetlo; a tak som zavrel oči a modlil sa prosbu odovzdania do Božej vôle. Potom som ich otvoril a zavrel asi tri razy. Keď na štvrtom znovu uvidel som svetlo, vyskočil som, rozhrnul záclonu a odblesk prvých lúčov padal práve na protiľahlé stromy. Ako vo sne, umýval a obliekal som sa… Vyšiel som von, zišiel schodmi, prešiel som i verandu, odomkol dvere, zastal na priestranstve. Všetko ako vo sne… No tam predo mnou krásna panoráma rozložená až po rybník; nad ním modré nebo, sprava majestátny svah Borína. Oľuška, čo moje srdce pritom cítilo, ústa nevyslovia, bo niet v našej bohatej reči slov… Ty sa mi nebudeš čudovať, keď sa priznám, že som — ako kedysi za detstva vítajúc po noci svitanie — vystrel ruky: „Slniečko, slniečko!“ Zažiadalo sa mi bežať, veď už tma nepútala kroky! Prebehol som po hojdačku, pohojdal sa tam vysoko, vysoko! V tom veľkom, nečakanom šťastí, nevediac, čo od radosti začať, rozprával som sa s veveričkami a chválil sa im, že už zase i ja môžem behať, skákať! Kvietky som prosil, aby voňali, vtáčky, aby spievali chválospevy môjmu dobrému Bohu, ktorý sa nado mnou zmiloval a vyslobodil ma ešte raz, aby som nebol zdrojom nešťastia a zármutku. Všetky moje myšlienky, city, slová, boli jedna jediná modlitba vďaky. Keď si na mňa zavolala, chcel som si odtrhnúť ružu, prizdobiť sa ňou, ale som sa obával, že by ju to bolelo a usmrtilo. — Tak už vieš všetko, čo aj ja. A ešte dodám malé vysvetlenie, ktoré mi práve napadá: Pri mojom druhom oslepnutí — keď pominulo — lekár povedal, že moje oči už nikdy nebudú stále. A keby sa vraj slepota opakovala tretí raz, už len nejaký veľký duševný otras mohol by ju ešte raz rozptýliť. Nuž, včerajší otras bol dosť veľký. Myslím, že môj Pán, On večné svetlo moju včerajšiu prosbu vyslyšal takýmto spôsobom. Hovoril som Mu, že som hotový do smrti byť bez svetla, ak je to Jeho vôľa. Prosím Ho, aby to hrozné trápenie grófa H. zmiernil tým, že by mi dal nádej, ktorú by som mu mohol dnes povedať, aby sa aspoň trochu potešil. Pán Ježiš veľmi miluje svojich nepriateľov! Myslím, že s mojím zmýšľaním a prosbou bol spokojný a dal mi to, za čo som sa prosiť neodvážil. Včera som nemal nádej v grófovu záchranu. Dnes verím, viem, náš Pán ma preto tak predivne uzdravil, aby jeho zachránil. Tak Mu poďakujme spolu a potom poďme oblažiť deduška.“

Ó, ako rozdielna to bola modlitba od tej včerajšej!

A potom sme sa ponáhľali k starému domu, no nie až dovnútra! Deduško sedel v záhrade pod starým orechom na lavičke, s hlavou opretou o palicu. Bol to smutný obrázok! O chvíľočku nás mal už sprava jedného a zľava druhého.

„Dobré ráno, deduško,“ voláme jasavo.

„Józa, Oľuška, deti, vy ste už tu!? Takí šťastní! A dnes!? Miláčik môj, ty si mi neochorel po včerajšku?“ Deduško nás striedavo bozkával.

„Ba, ozdravel som, deduško môj,“ túlil sa Józa k nemu.

„Ako to?“

„Deduško môj drahý, sláva Pánovi, ja ťa zase vidím!“

„Že ma vidíš?“ zmeravel starec. „Oľuška, čo to len vraví!?“

„Pravdu! Dokáž, Józa, prejdi k tej čerešni a utrhni mi dakoľko halúzok.“

Môj zlatý brat poslúchol. Nielenže k čerešni prebehol, ale zachytiac sa vyššej haluze, vyliezol na spodný konár a ulomil tri-štyri bohaté halúzky. Spustil sa dolu ako veverička, ktorej sa bol chválil a priniesol nám ovocie.

Tu sa deduško pustil do takého srdečného a radostného smiechu, že som mu musela pomôcť. Tomuto dôkazu nedalo sa neveriť! Schytil vnukovu hlavu do oboch rúk a dôkladne ho vybozkával. Ja som vzala svoju halúzku a spievajúc ranný chválospev, bežala som oblažiť všetkých do starého domu.

Prvý mi do cesty prišiel pán farár. Tomu na užasnutú otázku, čo mi je tak do spevu, som odvetila, aby sa išiel deduška pod orech spýtať, že mi potom iste bude v tom pomáhať. Ach, bolo to potom radosti v starom dome! Kto by ju mohol opísať? Boli to veselé raňajky, aké nám pripravila tetička Judka! Všetka čeľaď jasala s nami! Jožo prosil, že ide práve za paňou, aby jej smel oznámiť, aké veľké šťastie vznieslo sa nad Borínom.

Neprešla ani polhodina a už sme ich tu mali všetkých okrem Stanišu. No, ja som tú všestrannú radosť dlho neprežívala, bo sa mi to zdalo krivdou voči nášmu nosičovi svetla, aby — povinnosťou lásky držaný — práve on nemal sa s nami radovať! Bežala som ako okrídlená k Borínu. Na vrchnom schode stál Staniša a pozeral sa akosi starostlivo dookola. Keď ma zazrel, vystrel ako v p.-ských hájoch náruč oproti mne: „Oľuška, čo sa stalo, čo tak bežíš? Nože si vydýchni drahá, milovaná, veď ti srdce div nevyskočí!“

„Samou radosťou, Staniša!“

„Radosťou? Sláva Pánovi! No, nestretla, nevidela si Józu?“

„Ó, videla! Raňajkovali sme u deduška! Tam je tá veľká radosť! Bežím pre teba, idem ťa zastúpiť. Veď pováž, náš Józa vidí!“

„Ó, vďaka, Oľuška dobrá, drahá, teda on už vidí!? Veril som, že ma Pán vyslyší, no, že tak hneď!? Choď teda, prosím pozrieť sa za grófom, ešte spí!“

„Nebav sa, Staniša, všetci ťa čakajú a túžia po tebe, predovšetkým Józa!“

Vbehla som dovnútra a keď som sa z okna pozrela, nebolo už Stanišu vidieť. Gróf zdanlivo spal, ale keď som mu poprávala pokrývku trochu zvezenú z postele, otvoril oči.

„Dobré ráno, pán gróf!“ Odblesk radosti v mojom hlase ho zarazil. Veď zaiste všetko skôr čakal v tomto dome, ako radosť. Netušil, že sa týka i jeho! Ja som to však vedela!

„Slečna, vy ste akási veľmi potešená!?“ prehovoril v úžase.

„Mám na to veľký dôvod. Pán Ježiš vyslyšal naše prosby, vzal od nás zármutok, ktorý i vy, pán gróf, prežívate s nami od včera. On vrátil môjmu bratovi dar najdrahší, svetlo očí. Józa už zase vidí!“

Zľakla som sa tých jeho meravo upretých očí na moju tvár. Čo robíš? káral rozum, tak bez prípravy mu to hovoríš, veď i radosť smrcuje.

„Neveríte, pán gróf?“

„A je to, čo vravíte, aj možné?“ grófov hlas sa triasol. Sám Pán riadil moje ďalšie slová. Rozprávala som mu, ako to bolo s Józom ráno, ako sme sa stretli a presvedčili i deduška a aká radosť teraz panuje v starom dome!

„Prišla som to oznámiť i vám, pán gróf, aby ste sa aj vy s nami tešili. Včera vás tlačila spoluúčasť na Józovom nešťastí, dnes môžete i vy jasať, že už i následok vašej viny Pán Ježiš odstránil. Staniša išiel do starého domu, no, čochvíľa príde a dosvedčí pravdivosť mojich slov.“

Zamĺkla som a dala sa ticho upratovať spálňu, aj keď tu vlastne nebolo čo upratovať. Gróf ležal so zavretými očami, tvár napolo skrytú vo vankúši. Čo sa dialo v jeho duši, to nik nevie. Keď som na uprataný nočný stolík dala pohár čerstvej vody, otvoril oči a pozrel na mňa.

„Prajete si dačo?“ spytujem sa ticho.

„Slečna, je tá zvesť, ktorú ste mi priniesli, skutočná pravda? Vidí pán Lietavský tak, ako videl predtým? Či je to len slabý záblesk svetla, ktorý zase zhasne?“

„Myslíte, že pri nejakom záblesku možno vyjsť na čerešňu a oberať ovocie?“

„To nie, no predsa! Neberte moje slová ako urážku a nevďačnosť, no ja uverím až potom, keď z jeho vlastných úst počujem tú nepochopiteľne krásnu zvesť.“

„Ó, veď aj Józa príde za vami, ubezpečujem vás!“

„Prosím, slečna, buďte taká láskavá a vysvetlite mi, prečo nazývate svojho brata Józom a jeho bratranca Stanišom?“

Vyrozprávala som mu, ako prišiel Staniša k tomu menu a že druhé meno môjho brata je Jozef.

„Ste ku mne nezaslúžene láskavá, cítim, že úplne súhlasíte s názormi oboch pánov Lietavských. Prosím vás teda, povedzte mi, či môžem dúfať v odpustenie vašej rodiny! Včerajšie omdlenie mi prekazilo prijať odpoveď.“

„Všetci vám odpustili, pán gróf, len moja mama nie! Ona je zemianka! Tí sú, zdá sa mi, tvrdší. Hlavne vám nemohla odpustiť, že ste zapríčinili Józovu slepotu. Dnes, keď pominula, iste vám už aj ona odpustí.“

„A vy? Hovoríte len o druhých.“

„Myslíte, že tomu, na koho sa hneváme, ponáhľame sa zároveň sňať ťarchu z pliec?“

„To nie! Máte pravdu! Tak ja vám prvej ďakujem, hoci pochopiť toľkú veľkodušnosť nebudem môcť nikdy.“

„Keď sa stanete kresťanom, ako sme nimi my, až bude Pán Ježiš aj vaším životom, potom nás porozumiete. Keď sme my ešte hriešnici boli, Kristus za bezbožných zomrel. On zamiloval nás a umyl nás Bohu svojou krvou.“

„Ja že až sa stanem kresťanom? Dokonca takým ako váš brat? Ako môžete dačo podobné o mne myslieť!? Veď ma ani nepoznáte v celej mojej špatnosti!“ zmraštil čelo.

„Ó, že vás nepoznám? Poznám dosť! V slepej náruživosti chceli ste mi zabiť brata. V tej noci, keď vás z hájov sem priniesli, bola som prítomná a netak som sa desila samovraha; zároveň som jasala nad tým, že svoj zločin predsa len samovrah vykonať nemohol, veď tá druhá vražda bola horšia od tej prvej!“

„Vy ste ma videli, snáď všetci?“

„Okrem nášho kočiša Gregora, nesmel Stanišovi nikto pomáhať!“

„A vy ste toho zločinca tiež zachraňovali?“

„Dnes som Pánovi veľmi vďačná, že som tak mohla!“

„Vravíte, že ten druhý zločin bol väčší. Prečo?“

„Vrah môže urobiť pokánie, oľutovať svoj hriech, prosiť o milosť a dosiahnuť ju! Ale kto raz seba zabil, ten je už na večné veky stratený.“

„Veď si iné ani nezaslúži!“

„Možno, ale Pán Ježiš si zaslúži, aby darmo nebol za neho na kríži smrťou zločinca umieral, aby si ho ešte mohol ratovať!“

V spálni stíchlo, keď tu zrazu počuť zaklopanie a dovnútra vošli spolu oba moji bratia. Vykĺzla som von, nemajúc dosť sily byť svedkyňou grófovho stretnutia s Józom.

*

Dva týždne slnečného blaha, kto vás opíše!? V nich očividne zotavoval sa gróf H. Veď nielen telo ozdravievalo. S novou pribúdajúcou krvou prúdil žilami nový život. Ale čo bolo dôležitejšie ozdravievala duša, na Golgote draho kúpená. Tetuška Rút mala pravdu: hlboká Józova tma priniesla tejto duši hynúcej v ešte hlbších tmách, veľké svetlo. Môj brat nikdy nebude ľutovať, že tak draho zaplatil záchranu brata mŕtveho vo vinách a v hriechoch. Gróf sa neodvážil protirečiť ani slovíčkom, keď ho Józa žiadal, aby, kým sa zotaví, zostal v Boríne. Ba, koho by tých našich štrnásť slnečných dní neuzdravilo!?

Gróf sa zúčastňoval na našom spôsobe života. Sedával s nami pri Slove Božom, pri našich rozhovoroch, alebo predčitovaní, pri vzácnych hudobných chvíľach, no i pri jedle. S Józom chodil na prechádzky, nedele trávil s nami v chráme, a bol to vzácny sobotný svätý večer, keď spieval s nami prvú oslavnú pieseň, za veľkú milosť, ktorá sa stala aj jeho duši. V nedeľu nato, už ako na milosť prijatý syn dobrého Otca, odprosil nás všetkých ešte raz. Ďakoval obom mojim bratom, že ho zachránili. A vtedy odpustila mu konečne aj mama. V pondelok, pretože ho volali súrne povinnosti s prevzatím dedičstva po grófke, odišiel od nás do P., kam ho Staniša zaviezol autom. U Jelínkov ešte prenocoval a ráno odprevadil ho Otokar na stanicu. Lúčili sme sa s ním ako s priateľom, na ktorého pamätáme v modlitbách. No nebol to už mŕtvole podobný zjav! Zostala nám rozpomienka na jeho pekný, svieži výzor, ktorému vážny, pokojný výraz tváre dodával vnútornú krásu. Dá Pán, že sa na jeho podivný pokus samovraždy čoskoro zabudne aj v nemocnici. Čo sa dialo na lodi Columbia, vie len Pán a my. A On, i my zahodili sme to za chrbát, do mora zabudnutia.