ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Veľká noc! Celá príroda vstala. Tuším ešte nikdy som nevidela takú krásnu jar, nežila taký život. Áno, nežila, veď mám dnes vzkrieseného, živého Spasiteľa, a nielen sama! Eržika prišla, Jelínkovci sú medzi nami, aj Mirko, ktorý mi každú chvíľu opakuje: „Oľuška, čo sa to tu porobilo? Ja náš dom ani nepoznávam!“

„A vari sa ti v ňom nepáči?“

„Mne? Musím sa do toho len vpraviť! Ani mama nie je tá istá a deduško nás tuším má rád. Predtým sme žili akoby na sedem zámkov jeden od druhého zarigľovaní. Áno, musím sa do všetkého len vpraviť. Aj Eržika sa vrátila, a je ako celkom nová. Otokar už tuším zabudol, že odišla od neho. Jediný čo narúša rodinný súlad je Belo, ten by tu veru nemusel byť! Taký nafúkaný corgoň!^[26] Za to, že už bol v tretej triede a ja som v druhej, nie je medzi nami taký rozdiel a nadúva sa, ako by bol už všetku múdrosť veľkou lyžicou z misky sveta vyjedol. Nech si dá pozor! Keď si popľujem ruky, ešte ho môžem aj predbehnúť! Chcem mať vždy také dobré vysvedčenie, ako si ho mala ty!“

„No, len sa pousiluj, Mirko! Nech ti na srdci leží česť mena Lietavskovcov, mena našich otcov.“

„Máš pravdu! On si tuším zakladá na tých svojich armálesoch.^[27] Nevídali, kúsok bravčovej kože! Chvála Bohu, žijeme v demokratickej republike. Čo sú dnes zemani, ktorých kráľ Belo kedysi za vajcia kupoval a ktorí si musia spievať: Zeman, zeman, zeme nemám!“

Usilovala som sa Mirka s Belom zmieriť, no Mirko je ešte opravdivý chlapec a Belo ostarok, čo sa nedá dobre porovnávať. Mirko vezme Jarmilku, posadí si ju na chrbát a behá s ňou po štyroch ako koník. Malinká úplne žiari, keď ho vidí. Belo sa na nich díva s pohŕdaním. Nemá rád deti a ony to cítia, za nič by mu nepodali rúčku. Ten okamih, keď náš Mirko vbehol do parku Borína, nezabudnem. Postál, zahľadel sa s netajeným úžasom, vystrel ruky. — Ale aj bol krásny, náš Borín! Všetky okná plné jarných kvetov a záhrada ako raj. Za ňou čerstvo sa zelenajúce jedľové háje. V ústrety prichádzal nám Staniša. Roztvoril náruč a Mirko bežal a hodil sa do nej. Odvtedy sú svoji.

„Nedal by som Stanišu za dva svety!“ svedčil mi.

Myslím, že láskou, akú Mirko preukazuje môjmu bratovi, kúpil si lásku deduškovu.

„Teraz je to výborné!“ chválil sa mi. „Idem k mame, vypýtam si dačo pod zuby, prídem k deduškovi, tu už tetička Judka nesie i bez pýtania. A v Boríne? Tam je to nadovšetko. Keď som sa Stanišovi ospravedlňoval, že som ako vlk, povedal s tým milým úsmevom, pre ktorý ho mám tak rád: „Nesmieš odísť taký ľahký, ako si prišiel, ani s takými vpadnutými lícami. Učenie vysušuje, len sa posilni! Ráno pred raňajkami bež do maštale, keď merajú mlieko, napi sa takého čerstvého a potom sa náležite pohojdaj.“ Aj Belo má to isté naložené, čo ja, no on sa ešte i pri tom mračí. Uráža to mladého pána, že musí vojsť do maštale. Urodzený pán Ozorenský! Ja tam teraz idem rád! Tí roháči sú takí pekní, tak sa to múdro díva na človeka! A tie bystré koníčky! Ešte aj v maštali je teraz pekne a čisto, ako v celom Boríne. Jožo je netak pyšný na svoje kráľovstvo! To sa mi obzvlášť páči. Hoci Staniša je vzdelaný človek, snáď vzdelanejší, ako myslíme — a rád by som videl toho, kto by si ho nectil — spravuje všetko čírym pohľadom a zaobchodí aj s Jožom, aj s kraviarom a pastierom, ani čo by mu to boli bratia. Slúžky pozdravuje, ako nejaké panie! Keď som sa ho na to pýtal, prečo tak robí, povedal mi: Čím je kto vzdelanejší, tým má byť zdvorilejší, pretože je jeho povinnosťou, aby iných vzdelával. Mám krásny predobraz, ktorý sa usilujem dosiahnuť.“ Aký, pýtam sa. „Syna človeka, Ježiša Nazaretského. Čítaj evanjeliá, tam uvidíš, ako On, Syn kráľovský, zaobchádza s ľuďmi tried najnižších. Boli to jeho bratia a sestry.“ Oľuška, Stanišovo náboženstvo sa mi ľúbi, len neviem, ako ho nazvať.“

„Láska!“ odpovedala som.

„Ba, keby som mohol byť taký ako on!“ vzdychol si Mirko a hvízdajúc akúsi piesenku, nechal ma samotnú.

Mnoho som premýšľala, ako to bude, keď príde Eržika. Aká bude? A keď prišla, stretli sme sa v parku. Skoro som ju nepoznala! Bývala vždy pekná od detstva; no teraz! Najkrajšou ozdobou ľudskej tváre je predsa duch. Eržikino čelo prezrádza dnes hĺbka myšlienky. Samoľúby, márnivý ťah, ktorý som nerada pri nej vídala iste preto, že mi vždy hovoril, — krajšia som, ako ty, — nahrádza dnes zádumčivá clivota. Jej krásne oči hľadia na nás tak akosi krotko, ako by prosila: — odpustite mi! A veď my sme jej všetci odpustili. Keď sa len vrátila! K Otokarovi je taká krotká, dobrá, aká nebývala. K deťom samá láska a ochota. Keď som si ju zaviedla do svojej izbietky, prezrela najprv všetko, potom si sadla pri okne na stoličku a objímajúc pohľadom krásny výhľad, preriekla ticho: „Hľa, nové činím všetko!“

„Áno, Eržika,“ prisvedčila som a sadla som si na širokú rímsu, „všetko je tu nové. Láska zmenila púšť na raj. No to nové sa začína v nás. Nemyslíš?“

Bez slova zavrela moje ruky do svojich.

„Povedz mi, prosím, ako vznikol ten nový život v Boríne? Vôbec neber na mňa ohľad, vyprávaj mi, ako ste sa tu mali, keď som odišla. Od detstva znáš maľovať slovami, vymaľuj celý obraz. To príšerné, tmavé úzadie najprv a potom, ako vznikalo svetlo a začalo kresliť svoje črty.“ V detstve, keď sme ešte spolu spávali a všetko vôkol nás stíchlo — mama veľmi neskoro prichádzavala si odpočinúť — musela som Eržike rozprávať rozprávky, ktoré som si vymýšľala. Tône brávala som z nášho osirelého smutného života, svetlo prinášavala túžba po ňom; tá vždy, odkedy sa pamätám, žila v srdci. Povesti končievali sa tým, že sme sa my dve pustili za tatíčkom; a keď sme sa dostali až k nemu, všetko zlé pominulo. — A tak som Eržike i teraz rozprávala, ako nevýslovne smutno bolo u nás od augusta minulého roku. Aká to bola zima a aký žiaľ, keď odišla a keď spoza mora priletela správa o tatíčkovej chorobe. Vtedy všetko plynulo ako voda. Nám nezostávalo nič len holá desná púšť, zastrená mračnom beznádeje, keď už nesvietil ani lúč potešenia. Mala veru Eržika pravdu! Na tom príšerne tmavom pozadí začali sa odrážať nevýslovne krásne kontúry svetla, čo si razilo cestu cez tie mračná. Jeho prvý lúč padol otvorenými dverami, keď v nich zastal Staniša. Dnešná životná povesť sa končila tým, čím končievali i tie v detstve: obidve dostali sme sa k Otcovi. Nebol to náš vytúžený tatíčko, bol to On, u ktorého našiel odpočinutie a večné potešenie.

„Ó, Oľuška,“ pretrhla moje snivé opisovanie Eržika, „mňa loďka života niesla po veľmi kalných vlnách, cez hlboké bahno. Teba, drahá, Pán Ježiš, náš slávny Spasiteľ zobudil len zo spánku nežitia, pre mňa musel zostúpiť až do ríše pekla. Až budeš staršia, potom ti niekedy opíšem svoj desný obraz dokonale, aby si vedela, aký veľký a mocný je On, náš Pán. Veľmi ma blaží, že si rozumieme, veď ani Otokar, ani mama mi ešte rozumieť nemôžu. Porozumejú, až keď aj nad nimi zaznie to slávne: Buď svetlo! ktoré zaznelo nad nami dvoma.“ Aká to len bola pre mňa slasť, keď sme spoločne pokľakli k modlitbe! Predtým nikdy nejestvujúce úzke spojivo spájalo nás dovedna teraz“ — spojivo nového života. Touto vzácnou chvíľou začala sa celá reťaz prekrásnych hodín. Bola to naša prvá a pravá Veľká noc!

Medzi najkrajšie patrila oná hodina na Bielu sobotu večer, keď nás pozval Staniša do hudobnej siene a tu som ju konečne mohla vidieť v celej poviestkovej peknote. Okrem kvetín a listnatej zelene bolo tu okrem piana len dakoľko pletených kresiel, dve pohovky, hojdacia leňoška, okrúhle pletené stolčeky a kvetinové stoličky. Žiadna nádhera, no spôsob, akým bol nábytok rozostavený, prezrádza hudobníka. Celok tvoril spolu so stropom a výhľadom oknami krásny lyrický akord. A čo potom, keď sme si posadali a Staniša zaujal miesto pri klavíri! Keď rozvlnili sa pod jeho prstami zvuky, ako ohlas slávnostného zozváňania nových zvonov. Pritom pošepol dačo Mirkovi, ktorý stál za ním. Ten vzal na klavíri ležiace knihy a rozdal nám ich. Otvorili sa nám tam, kde bolo naznačené. Boli to notové spevníky. Oni dvaja začali spievať a sieňou letelo, dvoma výborne sa doplňujúcimi hlasmi:

Rozhliadla som sa dovôkola. Pieseň pôsobila mocne na všetkých, najviac na Eržiku. Sedela v hojdacom kresle, ruky objaté okolo kolien; výraz jej tváre nemožno opísať, no ani zabudnúť!

Ako bolo, ako nie, len už sme stáli pri klavíri, ona, ja, no aj Otokar, ktorý veľmi miluje hudbu a pieseň znela ešte raz. V Eržikinom hlase plesalo celé srdce. Ja zachytila som druhý hlas, Otokar štvrtý, Mirko tretí, ktorý v gymnáziu vždy spieva a Staniša nám hral, ani čo by spievali celé légie oslobodených väzňov:

Videla som deduška, ako si utieral okuliare, no i oči. Aj tetička Judka plakala od dojatia. Mama sedela meravo ako socha, Belo stál za jej leňoškou zamračený.

„Staniša, prečítaj nám veľkonočné evanjelium!“ poprosil po speve v svätej tíšine deduško. Stalo sa mu po vôli.

Staniša najprv čítal ako pri pochovanom Ježišovi Nazaretskom postavili stráž; potom, ako išli na úsvite tie sväté učenice Majstrove hľadať svojho mŕtveho Pána, aby mu preukázali česť a našli kameň odvalený, pečate rozlámané, hrob prázdny! Ako privolali učeníkov, aby uvideli prázdny hrob. Ako Mária Magdaléna uvidela anjelov a hovorila s nimi, ale pre veľký zármutok ani sa nad prítomnosťou nebeských poslov nezdesila. No, tu zrazu prihovorí sa jej On, ktorého stratu tak bolestne oplakávala! On, najdrahší Majster je tu, živý, nie viac ten umučený, ó nie! Vzkriesený! A už nikdy nezomiera! Bol to len veľmi krátky výklad prečítaných slov, ktorý Staniša prehovoril, mne z neho utkvelo obzvlášť: „Známosť o Kristovi Ježišovi delí ľudí na tri tábory. Tých, ktorí veria v Neho až po hrob a tam sa tá skúsenosť končí; tí, ktorí majú i hrob, ale prázdny a Ježiša niet nikde, ani na zemi, ani na nebi. A konečne tých, ktorým sa ako vzkriesený zjavil a udelil im zo svojho večného života. Títo potom idú, aby zvesť o živom, vzkriesenom Synovi Božom niesli hynúcemu svetu tak, ako to uchopila Mária a tie ženy. Mŕtvy Kristus môže nám byť predmetom kultu a zbožňovania, no len pre daktoré určené hodiny, dni a miesta. Až vzkriesený Ježiš stáva sa zdrojom nášho žitia. Ide s nami na každom kroku súkromného i verejného života. Sláva Hospodinovi za Veľkú noc, za najslávnejšie ráno, za odvalený kameň, prázdny hrob a nadovšetko za Neho, Víťaza nad smrťou, hriechom a diablom, za vzkrieseného Ježiša Krista!“

Nebolo tých slov mnoho; ale že ich vravel človek, ktorý so živým Kristom žil a chodil, ležala v nich presvedčujúca moc.

„Aj sa s nami pomodli,“ žiadal deduško.

Tak s tou Stanišovou modlitbou v srdci, ktorá nás zaniesla pred Boží trón, sme sa rozchádzali.

Dopoludnia oboch sviatkov strávili sme v p.-skom kostole, kam Rovné patrí. Mne sa aj tam zdalo všetko nové. Nie preto, že máme od zimy nového farára a že nový mladý učiteľ hral na organe krajšie, rýchlejšie, ľud s ním zasiahnutý nemohol piesne tak ťahať, ako zvykol. Nie preto, že pán farár kázal čisto slovensky zvučným, každej modulácie schopným hlasom. Nie, nie! To nové bolo vo mne! Spravili sme aj krátku návštevu na fare, no len Staniša, Mirko a ja. Mama s Jelínkovcami a Belom odviezli sa hneď domov. Staniša bol chvíľu s pánom farárom v kancelárii; nás zaviedla pani farárka do svojej izby. Keď sme odchádzali, bol pán farár veľmi prívetivý; vyprevadil nás von za záhrady a pretože sme išli peši, ukázal nám kratší chodník. Mirko mi povedal, že Staniša nosil od nášho tatíčka p.-skej cirkvi dar, ktorý poslal po ňom a on ho posiaľ nemal kedy odovzdať.

V pondelok odpoludnia nás farárovci prišli navštíviť, tak ako sľúbili. Doviezli so sebou i sestru pána farára Táničku a brata pani farárky Fedora H., treťoročného bohoslovca. Deň bol veľmi krásny; strávili sme ho zväčša v záhrade, my mladší aj na hojdačke. Mama netak vznešene reprezentovala domácu paniu! Názov zemianky, aký jej v Rovnom vždy dávajú, jej veru pristal! Eržika ako vždy očarila každého. Ešte aj naše deti svojou roztomilosťou pomáhali šíriť jarnú náladu. Mirko tiež nezaostal prispievať svojimi humoristickými nápadmi. Len Belo sa správal rezervovane. Ale obyčajne, kto chce vyniknúť, nikto si ho nevšimne. Tak to bolo aj tu!

Deduškovi bola návšteva pána farára milá a že kraje, z ktorých bol tento rodákom, dobre znal, netak zaujímavo si spolu pohovorili. Otokar je ako v rodine, tak aj v spoločnosti vždy príjemným spoločníkom; aj teraz to tak bolo. No predsa na moju radosť oči hosťov ako magnet priťahoval Staniša; hovoril málo. Keď sme boli v hudobnej sieni, nechal hrať slečnu Táňu, mňa a pána farára, ktorý je vášnivý hudobník. Sám si k pianu nesadol a v ničom nedával najavo, že je domácim pánom, no staral sa na každom kroku o naše oblaženie. Iste ani v tejto nenútenej spoločnosti nezabudol, že len raz žijeme na tejto zemi. Po večeri dal hosťov domov zaviesť. Tetička Judka nabalila pre pani farárku plný kôš dobrých vecí. Jožovi však nakázala, aby kôš odovzdal až na fare. Srdečne sme sa lúčili.

Keď som sa na druhý deň v utorok večer vracala zo starého domu, počula som Otokarov hlas a ponáhľala som sa ho privítať. Hneď ráno ho odvolali za povinnosťou. Sedeli so Stanišom na lavičke vo vážnom rozhovore. Nechcela som ich mýliť, zatúžila som však zvedieť, o čom hovoria.

„Veľmi mnoho je mi už jasné,“ počujem Otokara, „len ten náhly obrat nie! Nemyslíš, Staniša, že sa do toho nového života možno dostať i postupne?“

„Nemyslím, pretože tu ide o narodenie. Vieš predsa, že na to, aby sa narodil človek, konajú sa prípravy mesiace, a i potom, keď dieťa v živote matky už žije, musí predsa prísť moment, v ktorom sa konečne objaví na svete. Vtedy svet príprav zostane za ním a ono ocitne sa vo svete života. Teda najprv dlhé prípravy, potom narodenie v okamihu a až potom vzrast nového života. Tak, ako nie je možné, aby sa človek rodil roky, tak nie je možné, aby sa proces znovuzrodenia tiahol roky. A ak normálne narodené dieťa skutočne žije, aby sa mohlo vyvinúť na dospelého, vyžadujú sa na to všetky podmienky: vzduch, voda, priestor, mlieko, opatera, — tá predovšetkým, tak aj duchovný človek zakrpatie, alebo zomrie, ak nemá opateru. Denne ho musí osvecovať slnko milosti, umývať ho vody evanjelia od neustálej špiny, ktorú si priniesol z tohto sveta. Musí sa sýtiť mliekom a neskoršie chlebom Slova Božieho; musí dýchať modlitbou a zostávať prikrytý rúchom Kristovej spravodlivosti. Ak spočíva v rukách Ducha Svätého, tak v tej dobrej opatere, — i keby mu ľudská opatera chýbala, — jeho nový život sa vyvinie krásne.“

„Teda ty myslíš, že u každého človeka narodeného z Boha musí nastať okamih, keď sa to skutočne stane?“

„Všetko, čo žije, Otokar, muselo kedysi začať žiť. Či nie?“

„Prirodzene!“

„To jedno je isté, že najpríhodnejší okamih na prvý dych života je ten, keď duša po ňom priahne. Dnes, keby ste počuli jeho hlas, nezatvrdzujte svoje srdcia.“

Ďalej som nepočula, lebo ma vyrušil Mirko. Vzala som ho za ruku a druhou stranou brali sme sa k Borínu.