ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V elegantne zariadenej spálni pri detskom kočíku sedela pani Sabína Lietavská, či ako ju v Rovnom menovali „zemanka“. Napriek vráskam na čele a vôkol hrdo krojených perí, bola pani ešte vždy taká krásna, že jej nepristalo byť babičkou dieťaťa v kočíku. No bola to tá tvrdá, mrazivá, krása, ktorá srdce nezahreje. Lesk voľakedy žiarivých tmavosivých očí pohasol, ústa zavierala mlčanlivosť, pripomínajúca viac sochu ako živú bytosť. Pleť honosila sa belosťou mramora; bohaté, tmavé, nad čelom korunu tvoriace vlasy, nehyzdil ešte ani jeden šedivý. Ako tak pani sedela zahľadená na dieťa v kočíku, smelo mohol si ju použiť za model sochy tajomstva. Ani sval v krásnej tvári neprejavil radosť, slasť, ktoré prežívame pri pohľade na dieťa. Deti sú vždy pekné, okrášlené nežnou prelesťou rozkošného detinstva. Toto dieťa vynikalo nad iné. V bielunkej košieľočke, tvárička orámovaná zlatými kučerinkami sťa anjeliček na obrázku, ružové nožičky i ručičky rozmilo rozhodené po perinke, vôkol ružových ústočiek úsmev uvádzajúci do vytrženia. Pri pohľade na toto dieťa mimovoľne by si zvolal: „Šťastní rodičia!“

Ach, a pani zahľadená na rozkošného vnúčika, hľadala mysľou jeho krásnu mať; kam až zašla, aby v náručí cudzieho muža zabudla aj na tento vzácny poklad! Že tohto chlapčeka opustila?! Nemožno!! Že mohla naň zabudnúť? K panej pritúlila sa zrazu druhá taká kučeravá hlavička. V malej postieľke za jej chrbtom narovnalo sa asi štvorročné dievčatko. Ovíjajúc ramienka vôkol paninej šije, pritúlilo si k jej mramorovobielej tvári tváričku ako kvietok sladkej jablone.

„Babička, Jarmilka chce kávu!“

„Už nespíš?“ Zmŕtvenie padlo. Pani vzala malinkú na ruky. „Ivka príde hneď! Jarmilku umyje, učeše, oblečie, potom dostane kávičku. Zatiaľ sa zobudí aj Jaroško, budete papať spolu.“

„Jarko búva!“ malinká s rozkošou pritúlila sa k paninej hrudi. „Tatíčko už prišiel?“

„Príde čochvíľa!“ Pani urovnávala nezbedné zlaté kučery.

„A mama kedy už príde?“ splynulo clivo z ružových períčok. Ako šíp zabodla sa sladká, nežná otázka do paninho srdca. Červeň hanby nad vlastnou dcérou farbil jej bledé líca. Na šťastie príchod pestúnky usporil odpoveď. Keď dievčatko odniesli, spustila pani ruky do lona, sklonila hlavu k hrudi v nemom, bolestnom nešťastí. Úbohá potupená mať nešťastnej, zablúdenej dcéry predkladala si (po koľký, ach, koľký už raz!) otázky, na ktoré nebolo odpovede: Kedy sa to hrozné nešťastie vlastne začalo? Dcéra, miláčik, jej nádherné, krásne dieťa zvolila si z lásky muža, ktorý ju miloval. Mala ešte len sedemnásť rokov, keď si ju preniesol v náručí lásky cez prah svojho domu. Znovu a znovu ďakovával matke, že mu odovzdala taký poklad. Veď Eržika Lietavská bola ako stvorená, vytvoriť vôkol muža raj! Ona s matkinou prezieravosťou, poriadkumilovnosťou spájala príťažlivú otcovu milotu. Jelínek, ako četnícky veliteľ, mal dosť slušný plat a keď sa pripojila opatrnosť jeho mladej žienky, mali nielen dostatok, ba až hojnosť. Matka chodila si k dcére odpočinúť zo svojich trampôt a ťažkostí. Malá Jarmilka vstúpiac do sveta ocitla sa v raji rodičovskej lásky. Po pol druha roku sa ten raj príchodom synáčika ešte skrášlil, ale asi o dva mesiace neskoršie Eržika veľmi nebezpečne ochorela. Muž celý zúfalý nad jej možnou stratou, vodil lekárov, všetko na svete bol by im dal, len aby mu ju zachránili. Konečne odporučili mu ľudia jedného. Bol z Dubrovníka, Dalmatínec; bol len na návšteve u svojej rodiny. Jelínek ho priviedol ku svojej chorej žene a on mu ju skutočne uzdravil! Bolo to akési hypnotické liečenie a mladá pani napodiv rýchlo ozdravela. Z lekára sa potom stal veľmi vážený domáci priateľ, ktorý nejednu chvíľu samoty, akej je vystavená četníkova žena, osladil svojou prítomnosťou. I manžel i matka boli hosťovi Iljičovi netak vďační! Velice si ho vážili a úplne mu dôverovali. A on ich sklamal! S Eržikou sa časom stala zmena! Neraz bola smutná, plakala pri postieľke svojich detí. Keď sa muž vracal z práce, chodievala mu oproti, túlila sa k nemu, ako vtáča hľadajúce ochranu, inokedy zase bola až rozpustilo veselá. Začala sa strojiť, krášliť, takže nie jedného, i desať mužov bola by mohla očariť. Odkedy Iljič chodieval k Jelínkovom, zaviedli si tam špiritistické pokusy: tancovanie pohára po literách, krútenie stola, atď. V rozhovore držal im Iljič celé prednášky o moci hypnózy, ukazoval i pokusy. Raz uspal Eržiku. Ako tak ležala na pohovke a on nad ňou držal ruky, pohla sa a rovno ležiac, zdvihla sa celá za tými rukami a vznášala sa nad pohovkou, kým len pomaličkým spúšťaním rúk nepustil ju späť do podušiek. Keď sa z toho spánku prebrala, nevedela nič, čo sa s ňou dialo. Jelínkovcov to bavilo, no pani Sabína varovala zaťa, aby nedovolil so svojou ženou robiť podobné pokusy, že ju tak akosi i keď formou zábavy, dáva pod moc tomu cudziemu človeku; no, on sa len smial. Videl, že to Eržiku zabáva a všetko, čo jej bolo milé, pôsobilo mu radosť. A ono to potom tak strašne skončilo!! Keď sa raz veliteľ vrátil z inšpekcie domov, našiel slúžku i deti pohrúžené v tuhom sne, z ktorého sa zobudili až o desiatej dopoludnia. — Eržiku, svoju drahú ženu márne hľadal! Všetko pátranie nepriviedlo na stopu, kam sa podela! O tri dni priniesla mu síce pošta lístok, ale v ňom iba týchto dakoľko riadkov: „Nemôžem si pomôcť, musím ísť s Iljičom, nemôžem žiť bez neho. Nepreklínajte ma! Odpustite! Ó, moje malé deti! Nehľadajte ma, i tak by som sa už nemohla vrátiť.“ Ani ten lístok nepriviedol na stopu a tak všetko pátranie bolo márne! Nad úbohou, zblúdenou dcérou akoby sa to svetové more bolo zavrelo, no aj nad doktorom Iljičom…

Ďalej pani nedomyslela vyrušená hlasitým zaplakaním. Pri kočíku kľačal veliteľ Jelínek a ľúbajúc ručičky svojho synáčka, horekoval: „Sirôtka moja, ach, sirôtka moja!“

„Už si sa vrátil, Otokar?“ sklonila sa pani k plačúcemu, „máš snáď nejakú správu?“

„Mám, ach mám!“ Mladý muž vyskočil. „Zišiel som sa s L.-skými, majú u seba návštevu, švagrinú i s mužom z Dubrovníka. Tam vraj v parku stálo auto, do ktorého pomáhal Iljič nádherne oblečenej dáme, v ktorej, keď odhodila závoj, poznali Eržiku.“ Posledné slová zazneli studeno, vnútornou zimou.

„A sú si istí?“ Pani zbledla na smrť.

„Istí! Veď na nich pozrela a akoby ich bola poznávala! Však vlani v zime boli u nás! No Iljič že rýchlo zavrel dvierka a čochvíľa zmizlo im auto spred očí.“

„A ako vyzerala?“ spytuje sa nešťastná mať.

„Vraj velice krásna! Tak sa končia všetky moje nádeje, ona je pre nás navždy stratená, nikdy sa už nevráti. L. mi hovoril, aby som Iljiča dal stíhať. Urobím tak, ale čo mi to pomôže? Iba ak jemu uľahčí náš rozsobáš, aby ju mohol mať beztrestne. No, toho sa nedožije! Ja ich nikdy neuvoľním, nikdy môj podpis nedám!“ Mladý muž hodil sa do lenošky, skrývajúc bolesťou, nenávisťou a hnevom strhanú tvár do rúk. Dakedy je v jedinej miestnosti toľko muky, ktorá by premohla i desiatich ľudí, a ktorú preniesť musia dve srdcia. Veď kto opíše muku matky a manžela v takejto hodine!? Kto ju pochopí!? Len On, ktorý zná nielen pochopiť, no i potešiť. Škoda! Jeho tieto úbohé duše neznali. Ona — ľahostajná evanjelička, on — donedávna katolík, dnes bez vyznania. Ale aj keď Jeho svätého, dobrého nehľadali, On napriek tomu mal s nimi ľútosť! Zobudil malého anjelička, ktorý svojím rozmilým štebotaním, — a keď ho vzali na ruky, — hladkaním aspoň na chvíľu utíšil ich ukrutnú bolesť.

*

„Rád by som sa ťa dačo spýtal, mama,“ prehovoril Jelínek k svokre, keď mu po obede priniesla do kancelárie čiernu kávu. Sadla si k nemu na pohovku. „Nemohla by si cele zostať u mňa? Deti dať tebe do tých vašich pomerov nemôžem, hoci kvôli nim by som si uložil aj toto sebazaprenie, len aby neboli zverené plateným rukám. Cítim, že tebe, drahá, velice ťažko padne žiť v Boríne, keď príde Staniša. Nepýtam sa, aká je príčina toho akéhosi sporu medzi vami, ale že jestvuje priepasť, cítim. No tak zostaň u mňa, nech aj tvoje deti majú v mojom dome domov. Nesme spolu moje i tvoje veľké nešťastie.“ Zať vzal svokrinu ruku, pozrel na ňu synovským pohľadom. Vidno, čo vraví, to i skutočne myslí. Pani zdvihla velice zblednutý obličaj a prv, než mohol zabrániť, vtlačila bozk na podanú ruku. „Mama!“ zamračil sa, „čo robíš?“

„Bozkávam ruku, ktorá, hoci by mala právo udrieť mňa, lebo som vychovala dcéru, čo zničila šťastie svojho muža, chce ma vytiahnuť z priepasti, do ktorej každým dňom padám hlbšie. Máš pravdu! Vedomie, že musím žiť v Boríne, keď príde Staniša, je mi úplne hrozné. Ešte keby som mohla zdvihnúť závoj, čo centovou tiažou už roky leží na mne. Vtedy by si ma rozumel a pochopil!“ Pani pritisla ruky na tvár.

„No tak ho zdvihni! Či nie som ti synom? Či nás spoločný zármutok nespája najužšie? Raz si vyslovila, akoby z tvojej strany jestvovala nejaká vina na odchode ich oboch. I keby to bolo tak, nestrojím sa súdiť ťa. Mám na svojej vine dosť! Veď nebyť mojej oneskorenosti, Eržika by nikdy nebola prišla do takého pokušenia. Ty si ma varovala, ja som neposlúchol. Ak si sa aj kedysi niečo previnila oproti svojmu mužovi, sme si rovní. I náš údel je rovnaký. Osamelosť a výčitky svedomia. Ver, nevydržal by som na svete, nech nemám v tebe dôverníčku. Aj tebe sa uľaví, keď tvoju ťarchu ponesieme spolu. Zlom tú desnú kazajku mlčania, ktorá ťa sužuje a tiesni, a vrav!“

„Vďaka, Otokar! Máš pravdu. Až keď sa priznaním obžalujem, potom si vydýchnem a snáď mi ty trochu poradíš.“

Mladý muž pritiahol si lenošku k pohovke, podoprel hlavu do dlaní a pani, spustiac zalomené ruky do lona, začala rozprávať.

„Po smrti starého Rovesného dostali lietavskovské dedičstvo, prislúchajúce Aničke Lietavskej, ktoré celé odteraz malo patriť jej synovi, Stanišovi a mal sa z neho vyplatiť borínsky statok. Obnos ležal v skrini. Malo sa k nemu priložiť ešte desaťtisíc rozpožičaných medzi ľudom. Borín stál 120 tisíc, čo, keď povážiš, koľko k nemu patrí rolí, hôr a tá krásna nová budova, bola veľmi malá suma aj pred vojnou.^[7] Tých chýbajúcich štyridsaťtisíc sľúbil doložiť starý Lietavský. Celý obnos na statok bol požičal v banke na Adamovo meno. Peniaze chcel Adam zaniesť hneď, keď ich mali pohromade, aby interes nerástol, aj aby sme ich toľké doma nemali. Znať však neznal nik o nich, len otec a ja. Kľúč od skrine som opatrovala ja. Adam odišiel predať voly, chcel sa pričiniť, aby bolo skôr celých osemdesiattisíc. Bola som sama doma. Deti zobrala tetka Juda ku svojej sesternici; mali tam mnoho ovocia. Bolo mi milé, že som sama. Zrazu ma prišiel navštíviť môj brat Ferduš. Už sme sa dávnejšie neboli videli, ani neschádzali, lebo Adam ho nemal rád, pretože ešte ako študent pôsobil rodičom mnoho zármutku. Ja som doma neraz za neho dostala, že mu držím stranu! On nebol zlý, len ľahkomyseľný. Častejšie v kartách prehral a otec musel za neho dlhy platiť. Svokor i Adam karty nenávideli, preto Ferduš k nám nechodieval. Keď dostal notársky úrad a oženil sa, mali sme všetci nádej, že už to s ním bude iné. Ako vravím, potešila som sa, že ma prišiel navštíviť dnes, keď naši neboli doma. Ale moja radosť trvala krátko. Po obede mi prezradil, prečo vlastne prichádza. Prehral vraj dvetisíc korún z obecnej kasy^[8] a majú mu priam prísť účty prezerať. Velice ma prosil, že by som mu tie peniaze požičala. Znal dobre, že opatrujem mužovu kasu a že on, ako obchodník, neraz má väčšie sumy doma. Opisoval, ako bude pozbavený úradu. Ak mu vraj nepomôžem, iné nepozostáva, len sa zastreliť. A čo potom jeho žena a dieťa?! Strašne mi tie veci kreslil! Bol to môj brat. Od detinstva sme sa vždy mali radi, no, ako mu pomôcť!? V dome bolo len päťdesiat korún. Dobre som si pamätala, ako raz Adam môjmu otcovi povedal, že on by nikdy za kartára dlhy neplatil!“ Pani sklonila hlavu, v sieni stíchlo.

„Mama, čo si urobila?“ vzal zať jej ruku s porozumením do svojich, „požičala si mu z tých Stanišových?“

Prikývla, zalamujúc kŕčovite rukami.

„Ó, by som to nikdy nebola urobila! Rozpovedala som vec bratovi, i že všetko svoje rodinné šťastie postavím na kocku, keď mu vypomôžem týmito peniazmi, ktoré nepatrili ani Adamovi. No, on ma ubezpečil, že hneď, len čo komisia odíde, peniaze mi zase vráti. Hoci som znala, že on slovo nikdy nedrží, no keď mi s takým zúfalým posunkom ukazoval revolver, že ak mu nepomôžem, vždy ma vraj bude trápiť svedomie, že som ho mohla zachovať pri živote, ale som nechcela. Nuž tak som išla ku skrini, vzala tašku, v ktorej boli peniaze zavreté, vyňala z nich dvetisíc a dala mu. Čo som pritom cítila, nedá sa vysloviť. Keď akosi váhal peniaze vziať, pozrela som na neho v nádeji, že od svojej žiadosti ustúpi. No zľakla som sa jeho tváre. Meravo hľadel na tašku v mojich rukách (bol to môj brat) a mal výraz dravca, hotového hodiť sa na korisť. Pustila som podávané peniaze na zem a v náramnej neodôvodnenej úzkosti som zamkla rýchle tašku do skrine a vytiahla kľúč. V hlave mi hučalo, ako hukot veľkej vody. Oprela som čelo o dvere skrine a zbierala silu, aby som sa otočila. Keď som sa konečne odvážila, stál môj brat už pri dverách. Nemou poklonou sa so mnou lúčil. Jeho tvár bola pritom taká nešťastná, že som chcela za ním pobehnúť, keby boli zmeravené údy dovolili a keby on nebol výstražne vystrel ruku a otvoril i zavrel dvere. Ako dlho som plakala, ležiac na pohovke, neviem. Lomcovali mnou rôzne pocity. Môj brat prežil tu u mňa veľké pokušenie stať sa lupičom. Vedel, že som ho prehliadla a zdesil sa sám nad sebou. Moje odhodlanie povedať Adamovi, čo sa stalo, hneď, keď príde, ustupovalo strachu. Nikdy ešte nebolo medzi nami nedorozumenia. On ma nielen miloval, on si ma vážil a nielen on, i jeho otec! Vo všetkom mi dôverovali, bez mojej rady ani jednu cestu, ani jeden podnik nevykonali. Toľko otcovskej lásky ako svokor, nepreukázal mi ani vlastný otec. Bola som na tú ich dôvernú lásku hrdá a usilovala som sa ju udržať. Strach pred možnou stratou tejto lásky priviedol ma k rozhodnutiu, že bratovu návštevu zamlčím. Veď tentoraz iste slovo dodrží; peniaze pošle a ja ich bez toho, aby kto zvedel, naspäť vložím. Odpoludnia priniesla mi pošta tisíc korún, čo mi bol dlžný hostinský N. za hydinu, maslo a syr. Radostne som ich vložila do tašky, ak by tak brat hneď všetko nemohol vrátiť. Zároveň prišla od Adama karta; písal, že dobre popredal, no vraj až pozajtra vráti sa i s otcom. Myslela som, že sám Pán Boh mi tak pomáha, veď Ferdušovi zostalo o dva dni viac času, ako aj mne usporiadať vec. No na veľké prekvapenie, podvečer, keď som chystala čeľadi večeru a deti ležali v postieľkach, môj brat prišiel. No, nebol to už ten zúfalý! Veselo odovzdal mi tisíc korún, že komisia príde až o týždeň, že si lepšie účty prezrel, schodok je vraj len tisíc korún, tak aby som sa toľko muža nebála, tú nepotrebnú tisícku mi vracia. Zo mňa ako by spadol cent. Po prvé už som mohla pred Adamom mlčať a po druhé, Ferduš bol predsa lepší, ako som si už aj ja o ňom myslela. Porozprávali sme sa, potom ma poslal, aby som len dovarila večeru a opatrila čeľaď, že on rád počká. Ľahne si tu zatiaľ na diván, snáď bude môcť i trochu zaspať a odpočinúť si, že má tu bicykel, a keď mu dám večeru, dôjde ešte na vlak. Tak sa aj stalo. Veselo sme sa pri záhrade rozlúčili, oba radi, že nikto z čeľadi ani o tejto jeho návšteve nezvedel. Teraz by som už nebola dbala, aby sa Adam vrátil o deň prv; no prišiel tak, ako písal. Velice sa radoval, že všetko šťastne vybavil. „Aj dlžníci poskladali,“ rozprával živo, „aj tatíčko dobre predali! Už máme celých sto tisíc pohromade a hneď zajtra to zanesieme do banky. Potom už pomaly budeme Borín zariaďovať. Prvé, čo zariadime, bude pekná izba pre deti.““

„A či aj my tam budeme bývať?“ žasla som, „však Borín kúpili starí otcovia Stanišovi!“

„To je pravda, ale podľa kontraktu ja s mojou rodinou za spoluprácu, mám tam zaistené doživotné bývanie.“

Tak sme si rozprávali pri raňajkách, prišli totiž ráno. Adam nevedel sa dosť napohládzať a nabozkávať nás. Snáď preto mi tá chvíľa tak v pamäti zostala s celým peľom rodinného šťastia a Adamovej blaženosti, že bola posledná a že sme jeho už nikdy viac takého šťastného nevideli. Predpoludním prišiel svokor za mnou do kuchyne, pýtal kľúč od skrine, chcel tam vložiť donesené peniaze. Dala som mu ho. O chvíľu poslali Eržiku pre mňa. Adam mi išiel v ústrety. „Sabínka, preložila si tašku niekde inde? Nemôžeme ju nájsť. Máš to tam také akési poprehadzované, ako nemávaš!“

„Prehádzané?“ pozastavila som sa.

„A nemohli sme ani otvoriť. V kľúčovej dierke akoby bolo čosi napchaté.“

Keď som zastala pred otvorenou skriňou, temer mi srdce vypovedalo službu. Tak tu všetko ležalo poprehadzované a hoci som všetko povykladala z políc, po taške nebolo ani stopy. Svokor pozrel divným pohľadom na mňa.

„Nedala si ju dakde inde, dcéra moja?“ spytuje sa a hlas sa mu triasol. Zakrútila som hlavou, neschopná slova, bo predo mnou zrazu stála Ferdušova tvár s tým žiadostivým pohľadom dravca. Nikto mi to nedokázal, no, ja som znala i znám, že on vtedy nad tým pokušením predsa nezvíťazil. Prišiel, aby ma oklamal, aby ešte raz zvedel, kde tie peniaze máme. Vziať ich vtedy nevzal, hoci dosť dlho bol v izbe sám, kým ja som varila večeru, veď kľúč som mala pri sebe. Zmiznúť museli až dnes v noci, no ako!?

„Už viem!“ zvolal vtom Adam. „Dakto odtlačil si z vosku vzorku na kľúč, v dierke zostalo trochu vosku, preto sa nedalo otvoriť. V noci musel tu byť zlodej! Mala si vždy kľúč pri sebe?“

„Vždy!“ To bolo všetko, čo som mohla vysloviť prv, než ma zmysly opustili.

Posledné slová zneli z perí panej ako závzdych. Prežívajúc ešte raz tú strašnú chvíľu, schúlila sa v rohu pohovky.

„Mama a ďalej? Ty si im nedala vysvetlenie?“ rozčúlil sa mladý muž.

„Nedala. Kým som sa prebrala z mdloby, priviedli četníkov, títo vypočúvali čeľaď. Čeľaď do jedného svedčila, že v pánovej neprítomnosti nebol u nás nikto, no svedčili aj, že v hospodárskom dvore dnes v noci veľmi psi štekali a že stará, chorá bírešova matka počula kohosi ísť cez záhradu.“

„Ach, mama, prečo si mlčala!?“

„To je otázka, ktorú si budem predkladať i v hodine smrti! Dnes viem, že som mala povedať celú pravdu, no, bol to môj brat! Oni by ho boli stíhali. Živý by sa im nebol dal chytiť a ja som nemala tej sily, byť jeho udavačkou, jeho vrahyňou. Bol to môj brat!“

„To je pravda, ale bol to ľahkomyseľník, kartár a zlodej!“

„Áno, a bol to ničiteľ Adamovho i môjho šťastia! No ja som nemala sily nielen jeho, ale ani seba obžalovať! Bola by som sa musela priznať k nerozumu, že som mu o tých peniazoch vôbec povedala a ukázala, kde sú, áno, že som mu z nich požičala! Jediné čo som mohla povedať, bolo, že som tie peniaze včera v rukách mala. Vtedy boli všetky a ležali tam, kde sme ich položili. Včera bola moja skriňa v príkladnom poriadku, z čeľade nikto do tej izby nevkročil, nikto o peniazoch vôbec nevedel a kľúč z mojej ruky nikto nedostal. To mi uverili, keď zistili, že bolo otvárané kľúčom zhotoveným podľa odtlačku. Svojím zamlčaním pravdy ratovala som česť nás zemanov Ozorenských. Ferduš priam v tú istú noc sa stratil. Na neho nepadlo podozrenie krádeže, veď o jeho dvoch návštevách u mňa nik nevedel. Nech tie návštevy zradím, i keby hneď bol býval nevinný, všetka vina pripísala by sa bola len jemu.“

„Ach, úbohá moja mama, aspoň tvojmu mužovi keby si bola povedala pravdu, veď on chudák potom musel pre česť mena Lietavských odísť za oceán, aby tam otrocky robotoval a tak nahradil dedičstvo Rovesných!“ vzdychol mladý muž, polo z ľútosti, polo s nevoľou.

Pani sklonila hlavu do oboch rúk: „Odsudzuješ ma právom, tak, ako aj ja neraz som sa odsúdila. Keby Adam bol býval sám, jemu by som nebola mohla zamlčať pravdu, no jeho otec mi už neveril. On mal ma v podozrení, že som peniaze premiestila, alebo sama niekomu dala. Priznať sa teraz k tým požičaným dvom tisícom, bolo by znamenalo jeho podozrenie potvrdiť. Toto podozrenie, ktoré som si ničím od Lietavskovcov nezaslúžila, zavrelo mi v ten prvý deň ústa. I potom, keď sa pátralo. Že by Adam odišiel do Ameriky, som netušila, až keď mi oznámil, že skutočne ide a ešte raz ma prosil, aby som mu povedala pravdu. Vtedy bolo už neskoro všetko povedať!“

„Ó, mama, ani v tej chvíli nebolo pozde, veď pováž, aký nešťastný musel odchádzať tvoj muž! Veď všetko stratil! Nielen majetok, ktorý musel ísť nahrádzať, ale i ženinu lásku! Odpusť, nechcel som ťa raniť! Nesmieš zabudnúť, že som četníckym veliteľom. V tomto postavení musím stáť na strane okradnutých. A Lietavskovcov hanebne okradli! Prosím, povedz mi ešte, či pátranie nič nedokázalo!?“

„Oni ho, keď Adam odišiel, zastavili. Tým starý Lietavský dokázal, že verí v moju vinu, verí, že ja skrývam mozole Rovesnovcov. Áno, dokázal to neskoršie, lebo nám, odkedy Adam odišiel, nikdy ani halierom nepomohol, nikdy sa neopýtal, ako žijeme. Peniaze, ktoré Adam poslal na dlh, sám do banky zaniesol, a pre nás určené odoslal nám po tetičke Judke. Nechal sa ma samotnú trápiť sa s Borínom, v ničom mi neporadil! Keď sa Eržika vydávala, ani halierom mi na trovy^[9] nenapomohol, hoci má aj Adamovu čiastku u seba. Myslel iste, že však mám začo dcéru vydávať. Na Borín sa neobzrel, ten nechal spustnúť! Mne bolo dosť platiť interesy v banke a držať role ako-tak v poriadku. Naoko išlo všetko dobre, no s akou veľkou biedou! Potom prišli zmätky s kolkovaním, načas ma vytrhlo, keď dobytok stúpal v cene, bolo ho možno draho predať. No i kúpiť sme museli draho! Lietavský vedel, že už cena klesá, sám nič viac nekupoval, ale mňa nevaroval, tak som naraz mnoho škodovala. A potom sme sa už nikdy nezmohli. Ešte nám pošiel kôň, krátko zatým padla krava, i na hydinu prišiel mor! Pomaly musela som prepustiť sluhov. Keď som v jeseni dala posiať, nezostalo nám ani na chlieb. Dnes niet v našom dome ani vajca, ani mlieka a na Boríne leží ešte päť tisíc dlhu. Dnes-zajtra príde mladý Lietavský, dlh si iste ľahko vyplatí; no koľko tisíc bude potrebovať, kým dom opraví a maštale naplní!? Ako z jednej strany sotva čakám, aby prišiel a vzal si, čo je jeho, do rúk, aby som tej ťarchy bola raz sprostená, tak sa priam desím, čo povie, keď nájde tú púšť! Mal desať rokov, keď odchádzal, dobre si pamätá, aké všetko bolo. A dnes!?“ Pani schúlila sa v lenoške, ľadový smútok zmenil jej krásnu tvár v sochu zármutku, pre ktorý niet už lieku na zemi.

„Mama a písaval ti muž z Ameriky?“ prerušil veliteľ hrobovú tíšinu.

„Málokedy! Nemali sme si čo písať! Kde niet dôvery, nie sú možné ani správy. Nikdy som nezvedela, ako sa tam trápil. Stanišu vôbec nespomínaval. Starý Lietavský má v Amerike rodinu, jeho starší brat ešte ako celkom mladý ta odišiel, ten mu bol poslal „šífkartu“^[10] a iste sa na začiatok postaral o oboch. Len od druhých ľudí som sa dozvedela, že sa Stanišu zaujala rodina Lietavskovcov. Mali tiež syna v jeho veku. Adam pýtaval sa iba na deti, oznamoval mi, koľko posiela peňazí, prosil ma, aby som deťom dala dobré vychovanie. Na Borín sa nikdy neopýtal. Nuž tak ani ja som jemu nemala čo písať a boli sme si kamdiaľ cudzejší. Len posledný list znel celkom ináč. Bol taký plný lásky, plný radosti, obzvlášť nad tým, že už príde domov! A potom si vraj mnoho, mnoho povieme. Čo tým myslel, neviem, a už ani nezviem. Velice som sa tešila, že až len príde, pokľaknem k jeho nohám a vyznám tak všetko, ako teraz tebe; že mu ukážem listy, ktoré som počas tých rokov písavala vždy, keď ma tá ťarcha príliš tlačila, ale nikdy ich neodoslala… Ach, a tu prišla zvesť, najprv o chorobe, potom o jeho smrti a konečne, že už len Staniša príde domov. Príde ako sudca! Mohol by sa uspokojiť. Štrnásť rokov života stála ma jeho dedovizeň, stratu mužovej lásky a moje vlastné deti sú dnes žobrákmi. Starý Lietavský dobre gazdoval! Keď vnuk príde, dá mu dosť peňazí, aby si Borín opravil! Staniša sa tu usadí, syn sedliackeho rodu, v Boríne, ako statkár a pán. A ja, dcéra zemana, ktorá som pre jeho Borín ako slúžka drela, s holými rukami pôjdem i s mojimi deťmi z neho von.“ Slová dozneli so studenou rezignáciou^[11] a pritom s celou horkosťou pyšnej, ubolenej duše.

„To sa nestane!“ vstal mladý veliteľ. Adamove deti, nesmú byť tak ukrátené. Jedno však musíš dovoliť, mama. Staniša zvie pravdu odo mňa. Ty s ním o tej veci vravieť nemusíš. Ak je čestným človekom, nebude prežívať podozrenie starého Lietavského a vaše biedne hmotné postavenie ho najlepšie presvedčí, že si ty, drahá, nič neskryla, ani neodcudzila.“