ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zase sedela pani Sabína Lietavská pri vnúčikovom kočíku, no dieťatko bolo dnes značne premenené. Líčka ako karmín,^[21] suché ústočká bolestne stiahnuté, čielko obväzom kryté; prsičká pracovali ťažko a malými ramienkami kedy-tedy trhol kŕčovitý záchvat. Panine oči hľadeli na miláčika pohľadom bolestnej beznádeje. Neverila pani, že by dieťa mohlo vydržať tento stupeň horúčky bez toho, aby sa nedostavili kŕče a neurobili koniec kratučkému životu. Otec odišiel pre lekára, nemohol byť ešte naspäť, ale kým príde, bude snáď už neskoro. Div to more bolesti paniu nezalialo. Zrazu otvorili sa krásne očká plné ohnivej žiary; meravo, ani čo by chlapček načúval, hľadeli pred seba: „Mama,“ skríkli spálené ústočká tak bolestne a túžobne zároveň, „mama moja!“ Dieťa volalo matku, ktorú ani nepoznalo, čakalo od nej pomoc v ťažkom svojom položení. Zúfalo spustila pani Sabína zalomené ruky do lona.

„Dovoľte, prosím,“ ozvalo sa zrazu vedľa nej. Dakto sklonil sa nad malým trpiteľom, vzal ho z kočíčka. Meravo hľadela pani za tou štíhlou mužskou postavou, ako odnáša a ukladá dieťa na pohovku; rozbaľuje ho z horúceho obkladu, sníma mu i ten z čela, vyzlieka nočnú košieľočku. O chvíľu ho má už zabalené v novom obklade: veď je tu voda i všetko, čo potrebuje. Dieťa dá so sebou všetko robiť; prijme podávanú vodu s rozpustenými pilulkami. Prebalené dieťa vzal na ruky a posadil sa s ním do lenošky; hodvábne riasy zapadli nad unavenými očkami a výraz úľavy rozprestrel sa obelievajúcou tváričkou. Pani myslí len na jedno: neznámy lekár.

Mechanicky vyberá horúce perinky z kočíka a zamieňa ich chladnými. Neznámy však uložil spiace dieťa, až keď ešte raz vymenil mu obklady a dal sa mu napiť vody. Pritom mu zmeral teplotu, počítal pulz a uložiac velice jemne a starostlivo malého pacienta, obrátil sa konečne k panej.

„Nebezpečenstvo je odstránené, sláva Bohu, už sa nemusíte báť!“ pritom sa jej poklonil s nezvyklou gráciou. Pani opätujúc poklonu, poďakovala sa chvejúcim hlasom: „Vy ste nám ho zachránili, pán doktor.“

„Čakali ste doktora, pani Lietavská?“

„Áno, zať išiel pre neho. Neprišli ste s ním?“ zadivila sa.

„Nie, som Lietavský a prišiel som vás navštíviť.“

„Staniša! Nemožno!“ Bezvládne klesla pani späť do lenošky. „Ja som vás mala čakať, ale nebolo možné!“ vraví chvatne, premáhajúc náhle rozrušenie. „A vy prichádzate za mnou!“

„Vaše miesto bolo teraz tu,“ posadil sa mladý muž bez ponúknutia do vedľajšej lenošky. „Prinášam vám list od vášho nebohého manžela a napísaný v posledných hodinách, ale nedokončený,“ pokračuje mladý muž, „prinášam odkazy vrelej lásky, ako vám, tak aj vašim deťom i zaťovi a prichádzam vás poprosiť, aby ste sa už vrátili domov. Prirodzene, keď malinký bude môcť byť prevezený. Potrebujeme vašu materinskú pomoc i radu; dúfam, že mi ju neodopriete. Malinkému zmena povetria veľmi dobre prospeje. Rád by som pozdravil aj Otokara a potešil ho uistením, že mu synáčik nezaplatí zúbky životom.“

Meravo hľadí pani do jemnej pribledej tváre vrúbenej sťa gloriolou^[22] gaštanovými do zlata ihrajúcimi vlasmi. Niečo z lesku večerných hviezd ležalo v očiach tajomne tienených dlhými mihalnicami; pekným dlhým pohľadom dívali sa na ňu. To že bol Staniša? Ten krásny, zlatovlasý chlapec? Nemožné! On veru nepristal do spustnutého Borína — taký akýsi nežný, vysokorodý! Nevidno na ňom, že by bol synom sedliačky. Nepoznať na jeho správaní, reči, spôsobe sedenia, a držania tela, obzvlášť rúk, že do dvanásteho roku vyrastal medzi sedliakmi. A on prišiel za ňou s akými slovami!?

„Staniša, vieš, prečo tvoj otec odišiel, ba musel odísť do Ameriky?“ spytuje sa sotva počuteľne.

„Viem!“

„Veríš, čo aj on veril: že mojou vinou!?“

„To neverím, bo to ani on neveril! Čítajte, prosím, jeho list, tam sa presvedčíte. Prišiel som sa poďakovať za všetku vašu námahu, ktorú ste mali s udržaním Borína, za všetku vašu starosť a obete. Priniesol som dosť prostriedkov, nielen dlh zaokryť, škody napraviť, no i vaše hospodárstvo položiť na pevné základy. Ale ja nie som farmár, nikdy som sa tým vážne nezaoberal, tak vás prosím, ujmite sa znovu správy majetku, ktorý odteraz pôjde na polovicu. Borín je dosť veľký, aby sme v ňom všetci mali miesto.“

„Ty že nás chceš vziať do Borína a deliť sa s nami napoly? Vie o tom tvoj dedo, on, ktorý veril o mne to najhoršie?!“

„Žiaľ!“ No, dnes už neverí. Stačí jeden rozhovor s vami, aby ste si porozumeli a vyrovnali sa. A to vyrovnanie príde, vy sa o to postaráte. Ja verím vo vašu šľachetnosť. Keď obaja pochováte do hrobu zabudnutia smutnú minulosť, môže nastať jasná, krásna budúcnosť.“

„Staniša, a ty skutočne neveríš, že mám mnoho čo odprosiť!? Obzvlášť teba, keď už Adam neprišiel!“

„Jeho by ste iste mali za čo odprosiť, on bol hodný vašej úplnej dôvery, mňa nemáte za čo odprosovať.“

„Matkou ma už nenazveš, to som si prehrala!“

„Ó, ak mi dovolíte, rád! Velice mi usnadní život v Boríne, keď ho budem môcť žiť ako syn a brat.“

„Staniša, je naozaj vyrovnanie medzi mnou a Lietavskými možné?“

„Môj Boh ma poslal uskutočniť ho, On mi pomôže. Vy upustíte od vzájomnej tvrdosti; a až Kristus stane sa vám životom, On to s vami dokáže! No, pozri, Jaroško sa na nás díva, musíme ho vyslobodiť a iste bude hladný.“

O chvíľu sedelo chlapčiatko na kolenách svojho záchrancu, no už v suchej košieľočke, bez obkladov. Túlilo hlavičku k jeho hrudi, zvedavo s úľubou hľadelo mu do tváre odpovedajúc, že ho už hlavička nebolí a že chce papu. Pani mu čo nevidieť priniesla jedenie. Keď lyžička v ústočkách zacingala o zúbky a dieťatko poslušne otvorilo ústočká, oznamoval mladý muž, že zúbok je už vonku.

„No tak sa my môžeme už vrátiť, pán Jelínek,“ zaznelo odo dverí, ktorými vchádzali doktor i otec. Vrátiť sa, pravda, nevrátili, bo Jaroškovho tatíčka by tak ľahko nik od Jaroška nedostal. Pani oznámila prítomnosť nečakaného hosťa; a po vzájomnom predstavení dotvrdil doktor, že chlapček už lekára nepotrebuje; jeho dobrá babička mu vraj úplne postačí. O chvíľu prijali páni olovrant; a keď malinký zaspal a doktor odišiel, vošli obaja švagrovia do Jelínkovej kancelárie.

„Ako to, že si mi ty zachránil synáčika!?“ spytuje sa šťastný otec.

„Boh ti ho zachránil, Otokar, ja som mu len poslúžil,“ vetil mladý muž s úsmevom. „Prišiel som vám oznámiť, že o pár dní môže sa už mama vrátiť domov. Prosím, privez ju potom aj s deťmi a s pestúnkou. Jaroško v borínskom vzduchu zosilnie; dieťa je duševne na svoju slabú telesnú sústavu príliš vyvinuté. Treba ho posilniť. Byt máte síce dobrý, ale kyslíka a jedľovej vône je tam pomenej.“

„Deti by vám tam zavadzali, keď musíš všetko opravovať.“

„V maminom dome je už všetko hotové, veď vnútri nebolo treba opráv. Zvonku sú už murári hotoví. I z Borína už dnes-zajtra odídu.“

„Dovoľ, Staniša, otázku, ktorú, aj keď ťa snáď urazí, nemôžem ti usporiť.“

„Prečo by ma mala nejaká nutná otázka uraziť, len sa pýtaj!“

„Poznáš príčinu roztržky medzi mamou a vami Lietavskými?“

„A poznáš ju ty?“

„Mama mi to pred pár dňami všetko povedala, čo veľmi túžila tvojmu otcovi povedať, keby sa bol vrátil. Aby som jej usporil veľkú ťarchu, chcem teba o všetkom uvedomiť ja. Dovolíš, aby sa tak stalo hneď?“

„Budem veľmi vďačný, pretože vec nepoznám dokonale.“

Oba páni si sadli do kožených lenošiek pri okne a viedli vážny rozhovor. Dobre mal Jelínek svokrinu trúchlohru v pamäti! S netakým dojatím ju rozprával! Lietavský počúval s hlavou sklonenou do dlaní. A keď v izbe stíchlo ako na cintoríne, keď už hrudy zasypali rakvu, tak zdvihol hlavu.

„Vďaka, Otokar,“ hovoril s tým — ako ho Oľuška nazývala — hviezdnym úsmevom.

„Veríš, mne, a vlastne mame, Staniša?!“

„Verím, okrem tvojej domnieky, že úbohý Ozorenský dakde zahynul.“

„Ty vieš niečo o ňom?“ vyskočil veliteľ. „Teda ste predsa pátrali!“

„Nepátrali! On sám prišiel za nami.“

„On že prišiel za vami? A ako?“

„Mukou zlého svedomia hnaný, telesne i duchovne zničený. V to odpoludnie, keď druhý raz navštívil sestru, urobil si odtlačok pre kľúč. Preskúmal okná, nechal jedno len privreté. V noci nato, skoro už nad ránom, vrátil sa i s pakľúčom. Vošiel oknom, vykonal zlý čin, skriňu zamkol a hnaný fúriami, čo zaujali srdce úbohého zločinca, utiekol do Ameriky. Pas mal už predtým hotový. Cestou, tú sumu po dva razy prehral a zas vyhral. Raz bol už tak ďaleko, že stál na schodoch domu, kde sme bývali. Vtedy mal skoro všetky peniaze zase pohromade. Chcel nám ich vrátiť; chcel v Amerike žiť ako čestný muž tak dlho, kým by si mohol opatriť cestovný lístok pre ženu a chlapca. No moc náruživosti ovládla ho natoľko strachom, že my ho udáme vrchnosti. Ušiel od tých dverí! Ešte v tú istú noc v jednej maďarskej krčme zase všetko prehral; a už potom nikdy viac sa finančne nezmohol natoľko, aby mohol vrátiť.“

„Kedy prišiel k svokrovi?“

„Asi pred rokom. Vyznal všetko; očistil sestrine meno od podozrenia, žiadal snažne, aby sme ho vydali súdu, bo že už ďalej nevydrží muky svedomia, a že si praje umrieť smrťou odsúdeného zločinca.“

„Spozdilec!“ vybuchol Jelínek, „ako čo by vám na jeho smrti bolo dačo záležalo. To mal urobiť vtedy, keď prinášal olúpený majetok! A cele nič vám nevrátil?“

„Hmotne nič! A predsa vrátil poklad nad zlato drahší. Utratenú dôveru a vyhasnutú lásku nešťastnému manželovi. A potom sa stalo dačo krásneho. Aj ukrivdený, aj krivditeľ hľadali konečne milosť u Boha a On obom odpustil, oboch prijal. Ozorenský zomrel v mojom náručí, ako omilostený kajúci publikán. Jeho list napísaný pred smrťou mal som odovzdať jeho žene, no, už som ju nenašiel. Zato jeho syn príde teraz do Borína.“

„Čože, syna toho zlodeja, kartára, lumpa a ničiteľa vášho rodinného šťastia vezmeš k sebe?“

„Nebudú trestaní synovia za otcov, prikazuje Pán Boh! Keďže sme my Ozorenskému odpustili, niet dôvodu, aby mal trpieť jeho nevinný chlapec. Milujte svojich nepriateľov! prikazuje Kristus Ježiš.“

„A vy ste Ozorenskému skutočne všetko odpustili?“

„Ako aj Boh v Kristu odpustil nám!“

„Takej askéze nerozumiem!“

„Askéze? Keď srdce naplní nevýslovné blaho a dušou zavládne hlboký pokoj, kto môže vravieť o askéze? Veď tá nie je možná bez bolesti!“

„Povedz pravdu, Staniša, však keď máš takéto náhľady nemôžeš klamať, nesmieš! Necítil si bolesť nad tým, že celoživotné mozole tvojich statočných starých rodičov nešľachetne premrhal taký kartár?“

„Ó, áno, nad týmto bolo možno cítiť bolesť, no radosť nad záchranou úbohej obeti kartárstva a alkoholu bola predsa väčšia. Svätý Boh má viac ako rozdal, On nám potom požehnal, obzvlášť v poslednom roku nad pomyslenie. Borín je už vyplatený, bude obnovený a my Lietavskovci už tú stratu v ďalšom živote nepocítime. Ale nech neodpustíme, obzvlášť otec, tá úbohá duša, za ktorú zomrel Kristus, by nikdy nebola uverila v odpúšťajúcu lásku nebeského Otca.“

„K akej kresťanskej spoločnosti si sa pripojil v Amerike?“

„Som kresťan!“

„No, to som aj ja!“

„Tak poviem ináč: Som Kristov človek, ktorého si On kúpil a ktorý sa Jemu odovzdal s telom i dušou.“

„To je teda medzi nami veľký rozdiel!“

„Len ten: lebo hoci On i teba draho kúpil, ty ešte Jemu nepatríš dobrovoľne.“

„Máš pravdu! Vystúpil som z rímskej cirkvi, ktorej bludy a nemravný život kňazstva sa mi zošklivili; nič lepšie som inde nenašiel. Bývam teraz skoro v čisto evanjelickom kraji a strážim verejný poriadok týchto evanjelikov. Nejedného z tých nábožných cirkevníkov, čo v nedeľu plnia chrámy, viedli sme už za mreže! Žerie sa to medzi sebou ako psy. Zakáľajú jeden druhého, a keď sa ponapíjajú, zlorečia nielen ľuďom, ale i tomu svojmu Bohu. A mravnosť?! O tej nemožno ani hovoriť. Presvedčil som sa, že sú všetci úplne jednakí, a tak som zostal bez vyznania.“

„A bez spasenia.“

„Ako to?“

„Srdcom sa verí na spravodlivosť a ústami sa vyznáva na spasenie. Ak vyznáš svojimi ústami Ježiša Krista, budeš spasený. Ten názov „bez vyznania“ by ste si nemali dávať vy, ktorí z neznámosti nič neveríte. Veď ako budú vyznávať toho, v ktorého neuverili? Až raz aj ty, brat môj, uveríš v môjho Pána, za nič na svete nevezmeš to slovo do úst.“

„Ja až vraj uverím?“ zastal mladý muž. „Veď ja sa nestrojím uveriť!“

„A si šťastný?“

„Šťastný, ja!? Nevieš, čo sa mi stalo?“ Veliteľova tvár, predtým očervenená, teraz pobledla.

„Počul som niečo, celú pravdu by som sa rád dozvedel od teba.“

„Prečo odo mňa?“

„Aby som si mohol utvoriť pravý úsudok, ide predsa o moju rodnú sestru. Z tej duše rád by som vám všetkým pomohol.“

„Nám pomôcť? A ty?“

„Mám priateľa, ktorý je Radca, silný Boh! Keď budem vedieť, ako Ho mám prosiť, On mi môže dať radu.“ Z hlasu mladého muža vyznelo toľko bratskej lásky, že mimovoľne rozohriala ubolené, osamelé srdce priateľa. Chcel to povedať len pár slovami, no, keď mu poslucháč pomáhal pozorným počúvaním, mimovoľne sa rozhovoril. Najskôr o svojom manželskom šťastí. Vyzdvihol prednosti, cnosti svojej mladej ženy, vinil seba zo spoluúčasti na jej vine, tým, že ju nechával samu s tým zvodcom. Horekoval nad nepochopiteľnou zradou jej lásky; bol by sa vraj skôr nazdal vlastnej náhlej smrti, ako žeby ho bola schopná opustiť. Nikdy nemala zlého slova. Bola síce trochu márnivá, ako snáď všetky krásne ženy, ale pritom pracovitá, v každej veci verná! Keď jej dal mesačný plat a musela viac minúť, než mala, vždy ju to veľmi mrzelo a zase tešilo, ak niečo prikúpila do domácnosti, alebo usporila pre budúci mesiac. Hoci bola veľmi prívetivá k jeho podriadeným, no ako pravá dcéra zemianky Ozorenskej nikdy nikomu nedovolila prekročiť medze. Až prišiel on!

„Otokar a necháš ju v rukách toho démona?!“ hovorí zrazu Staniša.

„V jeho rukách? A čo mám spraviť? Keď, ako mi tam napísala — však držíš jej lístok! — že bez neho nemôže žiť!“

„Dovoľ, aby som ti vetu za vetou prečítal ten smutný výkrik spútanej, bezbrannej obete. Písala ho pri čiastočnom vedomí a vymanení z hypnózy. „Nemôžem si pomôcť,“ prvá veta. Medzi riadkami by stálo „zachráňte ma!“ keby dovolilo vnútorné ujarmenie a mocou temnosti zaslepené cítenie. „Musím ísť s Iljičom,“ druhá veta. Nevidíš tie putá na malých rukách svojej ženy? „Nemôžem žiť bez neho, bo žijem jeho životom, musím myslieť jeho mysľou,“ doložila by. „Odpustite mi, nepreklínajte ma!“ Tento jasný okamih ukázal jej hĺbku priepasti, kam bola strhnutá. Zdvíha ruky k nám o pomoc. „Ó, moje malé deti!“ Materinská láska prerazila by rada tie putá, srdce div sa v hrudi nerozskočí túžbou. „Nehľadajte ma, i tak by som sa už nemohla vrátiť!“ Taká potupená, zneuctená, zlosynovi napospas vydaná, do bahna stiahnutá.“

„Staniša, ustaň, veď je to hrozné, čo vravíš. Čím mi odôvodníš tento výklad jej listu?“

„Že čím! Bolo to snáď tam, na tej pohovke, keď ju uspal pri tom vašom zábavnom posedení, keď ste nezbadali, že vás je plná táto miestnosť, plná tých, po ktorých stopa na zemi nezostáva, zato v duši. Bolo to tu?“

„Áno!“

„Pamätáš sa, ako držal nad ňou ruku a zdvihol ju mocou démonickej sily, ktorou vládne? Pamätáš sa, že ju zložil do podušiek, až keď on chcel? Že sa jej pri tom ani nedotkol a že sa zobudila tiež, až on chcel?“

„Áno, Staniša, na to všetko sa pamätám. Ach, ja zaslepený blázon! Veď môžeš mať pravdu! Tak ona snáď musela s ním, keď on chcel, ako vtedy v sne za jeho rukami a nemôže sa vrátiť, nemôže bez neho žiť. Ó, teraz všetko vidím jasne, no, ako, čo si počať? Musím ísť pre ňu, jeho zabiť a ju vyslobodiť. Áno! Ešte dnes v noci sadnem na prvý vlak.“

„Dovoľ, aby som ťa upozornil, že prv, než by si sa k nej dostal, on ti ju zničí. A keď si aj ruky poškvrníš jeho krvou, nič ti to už nepomôže.“

„I to máš pravdu, Staniša, no ja ísť musím, nemôžem ju predsa nechať v jeho rukách ďalej ani hodinu!“ Zúfalo vošiel si mladý muž prstami do vlasov.

Prinútený som povedať ti, že ty ísť nemôžeš. Vtedy, totiž keď si vo svojom dome dovolil vykonávať hriešne démonické pokusy, dostal si sa sám pod moc toho najsilnejšieho kniežaťa temnosti. On ti veru nebude pomáhať vytrhnúť jednu z jeho obetí! Len Ten, pred ktorým démoni s krikom utekali, keď putoval po zemi, Ježiš Kristus, ktorého ty nevyznávaš, lebo Ho neznáš! On ešte aj dnes má moc toho silného zviazať a našu úbohú Eržiku vyslobodiť. On je na každom kroku vo mne a so mnou, a tak pre tvoju ženu pôjdem ja. Nemám síce pri sebe toľko peňazí pre oboch na spiatočnú cestu, opatri mi ich, prosím. Môj Pán mi pomôže, a ja ti ju privediem.“

„Staniša, ty chceš skutočne ísť?“

„Prirodzene! Je to tvoja žena, no, moja rodná sestra, ktorú si chcem vyslobodiť za každú cenu.“

„A vieš strieľať? Máš zbraň?“

„Zbraň nemám. Tá proti diablovi aj tak neosoží. Aj z jamy levovej viedla cesta von pre človeka spojeného s Bohom. O mňa sa neboj. No, musíme sa poponáhľať.“

Neprešli ani dve hodiny a už odvážalo auto mladého muža na železnicu a ňou potom v šíry ďaleký svet, v ústrety boju svetla s temnosťou.