ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Je to pravda, že kde najjasnejšie svieti slnko, tam paralelne možno vidieť najväčší tieň. Aj u nás bolo tak.

Na druhý deň odpoludnia odviezol Staniša pána farára a keď sme sa večer rozišli na odpočinok, ešte nebol doma. Dlho som písala a práve, ako dopisujem „bol to pekný deň“, počujem zaklopanie a hneď Stanišov hlas:

„Oľuška, ešte neodpočívaš?“

Pribehla som a otvorila dvere.

Skoro som sa ľakla. Staniša bol taký bledý a smutný. „Potrebujem nutne tvoju pomoc! Ako dobre, že si ešte oblečená,“ vraví ticho. „Prines mi do kancelárie, prosím, z toho čaju, čo máš, i z tých zákuskov a tiež cukor, šálku a lyžičku.“

Staniša ma nedočkal, hoci som sa netak ponáhľala pobrať žiadané veci. Vstúpiac do kancelárie videla som ho nakloneného nad pohovkou, skadiaľ sa ozývalo ťažké stonanie. Na stolíku vrela voda v rýchlovare, čaj teda možno hneď pripraviť. Staniša prišiel preň a prosil, aby som zašla do tretej komory, kde boli rezervné periny. Priniesla som stadiaľ dve veľké podušky a dve flanelové prikrývky. Až potom som videla, koho vlastne ošetruje. Na pohovke ležal mladý muž; obe ruky až po lakeť mal v obväzoch, i čelo, ba celý vrch hlavy. Keby kedy-tedy nezastonal, myslel by si, že tie vpadnuté oči sú už navždy zavrené. Len krátko som sa mohla naňho podívať, bo Staniša prevzal periny. Prosil, aby som išla povedať Gregorovi, že má už s koňmi prísť ku bráne. Bežala som čo najrýchlejšie. Jožo bol už v parku s kočom; poslúchol a bez slova obrátil pred verandou. Poprosil ma, aby som zostala pri koňoch. Poznajú ma dobre, nosievam im po kúsku cukru. I teraz ho odo mňa čakali, našťastie nie márne.

O chvíľu neznámeho vyniesli, uložili do kočiara, kde bolo nastlané seno pokryté pokrovcami.^[34] Obe podušky vytvorili dočasné lôžko. Staniša si mu sadol k hlave a ani som sa nenazdala, zmizli mi spred očí. Na ceduľke, ktorú mi podal Jožo, čítala som v svojej izbe: „Zamlč, Oľuška, kým sa vrátim, ak nikto nezbadal!“

Ráno bežala som sa pozrieť, či Betka Gregorová nevie niečo bližšie o tej príšernej nočnej príhode. Vedela len toľko, že Jožo pána niekam v noci viezol, ale sa vraj asi o hodinu vrátil. Netak som užasla a ponáhľala sa za ním.

„Jožo, vy ste doma? Ako to?“ spytujem sa vo dverách maštale.

„Neďaleko P. dobehlo nás auto. Pán sa so šoférom dohovoril; je to ten, čo nám doviezol klavír, mal teraz osobné auto. Preložili sme toho chudáka; myslím, že by sme ho na koči živého do L. neboli dostali a potom ešte na železnici. Takto išli priamo.“

„Ale Jožo, ako sa dostal k nám, do Borína?“

„Vám, slečinka, to smiem povedať.“

„Keď sme sa vracali z P., napadlo mi, ísť kratšou cestou cez háj. Keďže tam bola tma, zišiel som zažať lampáš. Pán tiež zišli, obom sa nám zdalo, že tam v háji ktosi stoná. Keď sa pán Lietavský hneď nevrátil, išiel som sa pozrieť, aj lampáš vzal som so sebou; oni mali len svoj malý lampášik. Netak som sa podivil: ležal tam ten človek, vedľa neho kaluž krvi. Pán mu už ruky pevne boli obviazali, mal na oboch žily podrezané, aj na čele, nad spánkami mal ranu, no tá len mokvala. Zakopol som do revolvera a zastrčil ho k sebe skôr, ako sme toho chudáka preniesli do koča a vzali k nám. Prezrel som tú zbraň a zistil, že bola vystrieľaná, no to až potom doma v maštali. Ja si myslím, že ten nešťastník si strelil do spánkov, ale netrafil; a keď už nemal náboj, tak si podrezal žily. Prečo to urobil, vie len sám.“

„A ešte dakto o tom vie, Jožko! Ten, kto mu dal život,“ vravím smutno.

„To áno! Kedysi, keď som bol pri vojsku, myslel som, že človek má právo urobiť niečo také, ak sa mu zle vedie; dnes, odkedy znám nášho pána, viem, že je to veľký hriech. Netak mi záležalo na tom, aby som pánovi pomohol toho človeka zachovať pri živote, len neviem, neviem…“

„Ó, Jožko, keď vám Pán Ježiš kázal ísť na tú nezvyklú cestu, to iste chcel, aby ste našli a zachránili človeka, za ktorého On raz z lásky zomieral a ktorý sa Mu chcel navždy stratiť. On váš skutok korunuje zdarom. Budeme sa za toho úbohého modliť. Veď, čo to muselo byť za nešťastie, že ho až tak ďaleko dohnalo!“

Netak ťažko mi padlo mlčať, keď doma všetci starostlivo žasli, kde vraj ráno Staniša zas odišiel. Od Gregora sa dozvedeli, že pána doviezol z P. Do obeda mi Pán Ježiš pomohol. A keď som už práve chcela deduškovi povedať — veď sedel na verande taký ustaraný a žiadal, aby sme s obedom čakali — zastalo pred verandou osobné auto. O chvíľu skláňal sa už Staniša nad deduškom. Ja som si z jeho svetlého úsmevu, ktorým sa na mňa usmial, odčítala, že moje naliehavé prosby sú vyslyšané. S takými tvárami iste neprichádzajú ľudia od spolublížnych, ktorých museli nechať zahynúť.

Staniša nás naučil, že sa ho nikdy nepýtame, kde bol, kým sám nezačne. Tak sme ho len pri obede obsluhovali a keď vravel, že je smädný, Belo vzal krčah a bežal mu vziať čerstvú vodu. Až keď sme si prečítali Slovo Božie, pestúnka odviedla deti, ktoré si každé pyšne odnášalo tajuplný balíček, začal Staniša sám rozprávať, čo som už vedela od Joža. Súčasne povedal, že úbohého spolubrata šťastne odovzdal do l.-skej nemocnice, kde vraj jeho život bude asi dlho visieť na nitke. „Ale milosť Božia, ktorá nás poslala do lesa, kade sme ešte vôbec nikdy nešli, a ktorá nám poslala do cesty auto v pravý čas, tá bdela nad zblúdenou dušou, ona ju zachráni,“ končil.

„A kto je ten človek, ako sa volá?“ spytuje sa deduško.

„To nám ešte nemohol povedať, no, na tom ani nezáleží. Je to náš brat, deduško!“ Staniša vstal. „Dovoľte, prosím, idem Gregorovi povedať, ako vec dopadla, on mi veľmi pomáhal a ešte dakto!“ Prosebným pohľadom zastavila som ďalšie slová.

„Počujte, deduško,“ krútil Otokar hlavou, keď môj brat odišiel, „to je taký stanišovský kúsok.“

„Prečo, synku?“

„Nájde polomŕtveho samovraha, ošetrí ho, aj keď iba predbežne, ale vezie sa s ním hodiny do nemocnice, nevediac, či mu na ceste nezomrie. Gregor je jediný svedok. Nech ten človek cestou zomrie, ako sa očistí od podozrenia, že mu on tie žily nepodrezal?“

„Máš pravdu, synku, no, musíme rozvážiť: ty myslíš múdro ako opatrný četník,^[35] on konal ako kresťan, ktorému je Božia vôľa nadovšetko. Som rád, že tak robil, aj keby hneď mal z toho posmech.“

„Teraz ho mať nebude,“ začervenal sa Otokar, „veď doviezol človeka živého, predbežne ošetreného. Keby ten patričný už i dnes zomrel, nášmu Stanišovi to viac neuškodí.“

„Ale on nezomrie,“ zvolala Eržika, „to Pán Ježiš nedá! Budeme sa modliť, aby ožil a ten novodarovaný život využil ako čas milosti. Ó, Pán Ježiš to Stanišovi dá, žeby i tohto zblúdeného brata pre časný i večný život zachránil ako mňa!“

Eržika stála pri dverách, chcela už ísť za deťmi. Slzy na riasach skĺzli jej na bledú tvár; sklonila hlavu a ticho opustila jedáleň. Preľaknuktý Otokar vybehol za ňou. Keď som deduška odvážala domov, vyrozprávala som mu, čo ma od rána tlačilo. Veď som už smela! Odpočívali sme spolu na lavičke, kde nás našiel Staniša. Na deduškove otázky nám ešte prezradil niektoré podrobnosti, aj že teraz pôjdu s Gregorom vyhľadať to miesto za dňa, ak by tam ešte niečo ležalo, keď sa revolver našiel.

„Nedbám, syn môj,“ hovorí deduško starostlivo, „potom si však choď odpočinúť, veď si iste veľmi unavený.“

„Necítim únavu, deduško, ale poslúchnem hneď, keď sa vrátim.“

„Môžem ísť s vami, Staniša? Túžim i tak po prechádzke!“

„Ó, to budem rád, Oľuška, choď si vziať klobúčik, ja zatiaľ odprevadím deduška.“

„A ja nesmiem s vami?“

„Tu si, Otokar? Pravdaže, len poď,“ volal Staniša.

Keď som už v klobúčiku schádzala zo schodov, stáli oba v rozhovore. „Dovoľ, Staniša,“ rozhorľoval sa Otokar, „dúfam nepochybuješ, že si vážim tvoje rýdzo kresťanské pohnútky pri tej udalosti. Uznaj, však že myslím dobre, keď ťa pre budúcnosť varujem!“

„Istotne myslíš dobre, druh môj zlatý, ale pováž, čo som mal urobiť? Život unikal, smrť veľkými krokmi blížila sa k svojej obeti. Mne vôbec nebolo možné nič iné myslieť, len ako by som toho človeka zachoval pri živote. Jedno som mal však urobiť, to uznávam! Keď si ty, môj drahý, bol v Boríne, mal som Gregora poslať pre teba.“

„No áno, aspoň to, a vlastne to!“

„Uznávam! Moje počínanie v tej veci nebolo múdre, ale keby tebe v náručí zomieral brat, som presvedčený, že by si myslel práve tak len na neho ako ja!“

„Oľušku si si išiel zavolať! Prečo ju?“ dráždil Otokar Stanišu.

„Ona jediná mala v okne svetlo. Nechcel som nikoho budiť. Potreboval som čaj a iné veci, ktoré mi len ona mohla rýchlo dať. Však vieš, že sme spolu púšť menili na raj. No, ona už ide, poďme!“ A šli sme. Dosť strmými chodníkmi dostali sme sa ta skôr ako cestou. Jožo prvý našiel miesto poznačené krvavou stopou. Otokar zdvihol v prachu ležiaci, zakrvavený vreckový nožík, Staniša za strom odkotúľaný klobúk; mne padli oči na notes zašliapaný v machu. Podala som ho Stanišovi. „Tam sa snáď niečo bližšie dozvieme,“ vravím so záujmom. Staniša ho však podal Otokarovi: „Keď si tu s nami, prenecháme celú záležitosť tebe. Nám dal Pán vykonať náš podiel, ty prevezmi ten svoj.“

„Vďaka, Staniša, hneď zajtra odcestujem do L.“

„Pán veliteľ,“ ohlásil sa Jožo, „u mňa je revolver, ktorým sa ten chudák iste chcel zastreliť, ale že mal len jeden náboj a netrafil sa do spánkov, použil potom nôž.“

„A kde ho máte, Gregor?“ zaujato spytuje sa Jelínek.

„V truhielke v koči, chcel som ho dať pánovi.“ „Podľa čoho súdiš, že mal len jeden náboj?“

„Bol som vojak, poznám zbrane, revolver je prázdny!“

„Keďže náš úbohý spolubrat má poranené i čelo, Jožova domnienka je iste správna,“ odvetil Staniša.

„Keď pri prvom pokuse ho Boh zachránil, tak siahol ešte po druhom, aby sa vytrhol z láskyplnej Božej ruky. No tá ruka je primocná, ona ho ešte raz zachránila a aj zachráni.“

„Veríš, Staniša?“

„Verím, Oľuška, poďme už preč z tohto miesta tmy!“ Poslúchli sme radi.

„Dúfam, až prezriem notes, že ti budem môcť povedať aspoň meno toho tebou zachráneného.“

„Povedal by som načo, Otokar, ale bude snáď potrebná i ďalšia pomoc. Iné veci mi, prosím nehovor. Tak, ako si sám neprajem, aby môj notes prezeralo cudzie oko, tak nechcem skúmať ani cudzie intímne záležitosti. Ty z moci svojho úradu máš právo poznať pohnútky patričného, ja však ako súkromná osoba nemám právo počúvať tvoje zistenia!“

„V tomto prípade áno!“

„Zriekam sa ho rád.“

Hviezdny úsmev rozjasnil predtým veľmi vážnu a smutnú tvár môjho brata.

„Staniša, s tebou policajt určite nič nezíska,“ smial sa Otokar. „Ty úplne ignoruješ naše povolanie!“

„Vieš, u nás na farme,“ usmial sa i Staniša veselo, „mali sme šyri druhy psov. Ovčiaka, ktorý netak dobre strážil stádo; loveckého, ktorý vystopoval a vyplašil každú zver; vlčiaka, ktorý strážil kone a policajného psa.“

„Ty si mal iste najradšej toho ovčiaka.“

„Prirodzene, bol to môj dobrý kamarát. Mnohí ľudia obdivovali policajného špica; no keď som videl, ako vypátral, chytil i prezradil nič netušiaceho zlodeja, nemohol som sa na to zviera ani podívať. Najlepší dôkaz, že mi ten zmysel, ako vravíš, úplne chýba.“

„Ale veď v Biblii nie je len milosť, je tam i spravodlivosť,“ rozohnil sa Otokar. „Neviem veru, čo by ste si počali v republike bez nás!“

„Odpusť, Otokar, veď dobre viem, že náš Boh je nielen láska, ale aj spravodlivosť a že vrchnosť je na potrestanie previnilcov a na ochranu ukrivdených. Môj Pán nech vás osvieti a dá vám zdar i ochranu pri vykonávaní vašich dôležitých povinností. Napriek tomu sa veľmi teším na chvíľu, keď už ani ty, môj drahý, nebudeš četníckym veliteľom, keď prestane hriech a jeho následok — trest!“

„Teda ty by si ma radšej videl ako dobromyseľného ovčiaka Belka než prezieravého sivého špica?“

„Ale veď to pán tak nemyslia!“ ohlásil sa Jožo.

„Pravdu máte, Gregor, on to tak nemyslí.“

„A ja len žartujem! Váš pán by z nás zo všetkých chcel mať takých anjelov, ako je sám, ale pri mne sa mu to zle darí,“ vzdychol si Otokar. Prvý rozbehol sa dolu strmým brehom, no, ja som ho predsa predbehla. Cesta naspäť netrvala dlho, ponáhľali sme sa každý po svojej povinnosti.

Dnes, keď toto píšem, sa už Otokar vrátil z L. Pacient sa má lepšie, no ešte dlho potrvá, kým vyzdravie. Otokar ho navštívil v civile a odovzdal mu jeho veci. Zdá sa, že mladého muža k činu, ktorý spáchal na sebe, prinútili rozhárané rodinné pomery. Nemohol ešte veľa vravieť, ale veľmi sa potešil, obzvlášť notesu, ktorý mu Otokar odovzdal v zapečatenej obálke. Snáď sa tým končí toto smutné intermezzo^[36] a my sme sa vrátili späť do každodenného života.

Áno, vrátili, ale nie nadlho.

Na druhý deň niesla som Stanišovi bielizeň. V domnienke, že ako obyčajne dopoludnia nie je v izbe, chcela som mu ju uložiť do skrine, hoci si to vždy sám robieva. No nielenže bol doma — podľa zarosenej obuvi súdiac, už sa odniekiaľ vrátil —, ale čo je neho úplne nezvyklé, ležal na pohovke. V prvej chvíli chcela som ustúpiť a tichučko zavrieť dvere. Potom mi napadlo, že veď je to môj brat a musím sa ho spýtať, či mu niečo nechýba. On sa o všetkých nás stará tak verne a my o neho tak málo! Položila som kôš s bielizňou pri dverách a o chvíľu skláňam sa už nad pohovkou.

„Staniša, drahý Staniša, čo ti je?“ Vzala som jeho ovisnutú pravicu do svojej. Zavrel ju, pritiahol k perám, ale hlavu nezdvihol. Tvár mal zakrytú vankúšom. Zvláštna úzkosť zovrela mi srdce. „Staniša, chceš, aby som ťa nemýlila, si unavený? Snáď ťa v noci zase vyrušovali? Pôjdem hneď, ak si praješ, no, poslúžila by som ti tak rada!“ Vložila som do svojho hlasu celé srdce. Bozkal ešte raz moju ruku a posadil sa.

„Už si mi poslúžila, Oľuška,“ vraví tým krásnym hlasom, ktorým tuším hovorieva len so mnou. „Ďakujem ti srdečne! Bo, čo som v tejto chvíli veľmi potreboval, bol kúsok úprimného súcitu.“

Sadla som si k nemu na pohovku a zahľadela som sa skúmavo do jeho bledej tváre. „Bolelo ťa niečo Staniša?“

„Aj to, ale hlavne tonul som v bahne úzkosti. Chystalo sa zavrieť nado mnou svoju hlbinu.“

„Úzkosti? Akého druhu?“

„Dostal som list od Józu. Píše už z pevniny. Vypravil sa značne prv ako udával; chcel nás prekvapiť. Prečítam ti vety, ktoré ma vyľakali: ,Dostavila sa mi na ceste prekážka,“ čítal Staniša, „ústne vysvetlím všetko. Medzi mnou a smrťou bol len krok, no, Knieža života ma zachoval. Buď Jemu česť! Táto okolnosť ma núti, ešte dva-tri dni cestu prerušiť, ale pevne verím, že v svätodušnú sobotu predsa zavítam. Dobroreč so mnou Hospodinovi a vlož ma do Jeho svätej, všemohúcej ruky.‘ Rozumieš, Oľuška?“ Staniša spustil list a vstal. Aj ja som vstala.

„Myslím, že Józu na ceste zastihla nejaká nehoda; muselo to byť veľké nebezpečenstvo, keď cituje Dávidove slová. Náš Pán ho však zachoval a on príde. Aby sa však šťastne a iste vo svätodušnú sobotu objavil medzi nami, to pravdepodobne závisí aj od našich verných príhovorov. Nič sa neboj, Staniša, budeme sa spolu modliť, a on príde tak, ako prišla Eržika. Ako pekne to tam píše: Dobroreč so mnou Hospodinovi a vlož ma do Jeho svätej, všemohúcej ruky!“

„Máš pravdu, drahá, sú to krásne slová a pre mňa vážne napomenutie. Keby som si ho bol hneď dobre povšimol, nemusela si ma nájsť takého bezradného,“ vravel temer smutno. „Poďme teda hneď spolu vyplniť Józovu žiadosť!“ Stalo sa. Až pri modlitbe som videla, aký bol Staniša predtým rozrušený, ovládaný bezradnou úzkosťou, keď ju Pánovi vyznával a veľmi prosil za odpustenie.

„Však Ty si bol s ním, áno, v ňom. Zlo sa mohlo priblížiť, ale nesmelo škodlivo siahnuť na tú drahú schránku,“ hovoril medziiným; a potom tak vrúcne ďakoval. „Neviem, čo je s ním ba nemôžem sa presvedčiť ani kde je, Ty však vieš, si pri ňom. To postačí! Utíš ma, prosím nech ma nesie oceán Tvojho pokoja! Zavieram oči pred každým preludom predstáv a verím, verím, bo verím Tebe!“

Nikdy tú modlitbu a hlas, ktorým odznela, nezabudnem. Napadol mi citát, ktorý som sa naučila: Mnoho zlého prichádza na spravodlivého, ale zo všetkého toho ho vyslobodzuje Hospodin.

Potom Staniša písal list do Prahy, na adresu, ktorú udal Józa, aby ho tam našiel, keď príde. Ja som zatiaľ usporiadala jeho bielizeň. Spolu sme opustili izbu s úmyslom — on deduškovi, ja mame — oznámiť, kedy sa chystá prísť Józa. O nehode budeme mlčať, nevediac akého bola druhu. Na schodoch mi Staniša ešte raz veľmi pekne poďakoval, že som prišla za ním.

„Vieš, Oľuška, mám od prirodzenia veľkú chybu, ktorá sa veľmi zhoršila na vojne rozličnými strašnými udalosťami. Je to obrazotvornosť, ktorá náramne pracuje, keď sa dačoho naľaká, tak že mi pôsobí priam telesnú muku a prináša duchovné boje. Nikto si ani predstaviť nevie, čo všetko tiahlo mojou mysľou pri čítaní tých krátkych viet; spojilo sa to s mučivým: ak sa toto, alebo toto stalo; a prinesie zase so sebou tie alebo tie následky.“

Už som bola pri našom dome a ešte vždy mi v ušiach zneli slová môjho drahého brata. Pritom mi napadalo, čo teda asi vytrpel, keď išiel pre Eržiku a tiež, keď v háji našiel toho nešťastného mladého muža. Preto bol taký bledý vtedy aj teraz následkom tej dvojitej muky. Nie každý deň bol naplnený podobnými udalosťami, nad nami sa roznášalo aj čaro očakávania príprav.

„Stanišu sme doma nevítali,“ povedal deduško, „prekvapil nás, a tak mu to nahradíme pri uvítaní jeho milovaného druha, a to ho iste poteší najviac.“

Aby sme mali voľnejší priestor, požiadal deduško Stanišu aby Józovi išiel oproti až do Prahy, s čím Staniša rád súhlasil. Len ja som s ním cítila, aké dobrodenie mu deduško nechtiac preukazuje týmto návrhom. Dozvie sa skôr to, po čom túžil a hlavne uvidí skôr svojho milovaného brata. A tak prípravy sú už temer všetky hotové. Deduško dal zavolať záhradníka; v záhrade jeho domu sú dve staré lipy. Staniša ich chcel už dávnejšie dať obrezať, aby mali krajšie koruny; záhradník urobil to až teraz, aby sme mali bohatstvo lipiny, keď sa blíži náš sviatok stánkov, koruna všetkých cirkevných sviatkov, ako povedal Staniša.

Tetička Judka a mama majú už sladkosti napečené. Košele našich mladíkov, no i deduškove a Otokarove sú hotové. Hlavná vec je, povedala Eržika, aby nielen Józa, ale predovšetkým Duch Svätý vtiahol do Borína a zaujal si ho celý. No tak dobrú noc. Tak to prežívam, ako by sme stáli na rozhraní nového odseku života.