ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Prvý máj nebol taký krásny, že by si si podľa neho mohol predstaviť ten Máchov máj! Pršalo a hodne sa schladilo. Zato dnes, tretieho, je vskutku prekrásne. Nespieva u nás síce slávik ružiam, bo ony ešte tvrdo spia, iba dakoľko „svätodušiek“ nasadilo svoje ružové púčiky. Predpovedajú blízkosť veľkých slávností, ktorých význam chápem až dnes, keď Otec nebeský dal aj mne svojho Svätého Ducha.

Včera priniesol Belo správu, že pán farár akosi veľmi ochorel na hrdlo. Staniša odišiel hneď do fary; Jožo sa vrátil len sám, že pán vraj tam zostane do rána. S chorým iste nebolo dobre! Vybrala som sa skoro ráno Stanišovi naproti. Ak ho nestretnem, zájdem až na faru, vysloviť pani farárke náš súcit. Svet vôkol mňa bol taký krásny! V háji a v seči zabárali sa mi nohy do machových podušiek, akoby som kráčala po perí. Chvíľami som postála; zo zakvitnutých ovocných sadov vykúkajú tri dedinky. Veľký potok, obrastený záružlím i nezábudkami plný čerstvej vody, spieval ranný chválospev, keď som kráčala popri ňom. Zrazu ako kŕdeľ rozpustilých detí striebristým vodopádom strmhlav vrútil sa potok cez machom obrastené skaly do hlbiny. Chvíľu sa krútil a penil, obehol roh vrchu Borína. Potom, môjmu oku už skrytý, náhlil sa ta do hronskej doliny, kde s tichučkými vlnami dumného Hrona splynul v jeden celok.

Aký je len nádherný tok vôd a jeho rast! Potok, riečka, rieka, veľrieka, prúdy, veľprúdy… a ich koniec v mori. Koniec? Ba začiatok! Taký je ich vlastný svet. Či nenesú lode, podobné veľkosťou malým mestám?! Či vo svojich hlbinách neskrývajú nepreskúmané tajomstvá? V Slove Božom pod vodami myslené sú vraj vždy národy. Aj ony tak začínajú z malého, tvoria rieky, a keď sa vliali do toho mora večnosti, až tam sa začína ich nepreskúmaný, slávny život, život bez konca. A ja z milosti Božej som tiež už jednou malinkou kvapôčkou, čo smeruje do toho mora.

Také a podobné myšlienky naplňovali moju hruď uprostred krásy jari a života.

Zrazu v dolinkách začali zvoniť. Zvuk kovu niesol sa k výšinám modrého neba poliateho tekutým zlatom jarného slniečka. A v mojej duši vznikla piesenka:

Mimovoľne, keď sa myšlienky usporiadali, predniesla som si ich sediac na odťatom pni.

„Amen!“ zaznelo vedľa mňa. Staniša stál na rozhraní hája, čo zakrýval dedinu P. O chvíľu už sedel neďaleko na druhom pni a s vrelým: „Dobré ráno, Oľuška,“ podával mi ruku. „Kde sa tu berieš?“

„Išla som ti oproti, Staniša, túžiac sa dozvedieť, ako sa má pán farár.“

„Sláva Pánovi, už oveľa lepšie. Mal zhnisané hrdlo, to je odstránené, ostatné sa samo poddá. Ale ja by som rád vedel, kde vznikla tá krásna myšlienka, čo som práve počul. V tvojom srdci, Oľuška, v tvojej mysli?“

„To mi tie zvony našopkali!“ začervenala som sa.

„Opakuj mi prosím, básničku ešte raz!“

„Ak ju ešte viem!“ Ale vedela som, a Staniša vyňal notes a písal.

„Tak vďaka, už je zachránená, už sa nám nestratí! Teraz si ešte zostavíme melódiu a bude nová piesenka.“

„Myslíš, že má cenu?“ spytujem sa zadivene.

„Za čo považuješ tú myšlienku?“ vzhliadol od písania.

„Vznikla sama od seba? Vyvolaná krásou májovej prírody a hudbou toho zvonenia?“

„Myslím, že mi ju dal Darca všetkého dobrého, Stvoriteľ tejto krásy!“

„Správne rozsúdené. A tak piesenka ako Boží dar nemôže byť bez ceny. Práve počujem, ako tie zvony zvonia na horách. Tak zvonili raz za skorého rána na vežiach francúzskeho kláštora. Plakali a žialili nad synmi peknoduchého národa, ktorí odpočívali v neďalekej doline rozmetaní po veľkom bojisku. Tie zvony zvonili márne a ich zvuk zanikal v ozvenách. Mojím jediným potešením bola vtedy viera, že s končiacim časom príde On, trikrát svätý, Kristus Kráľ. Sľuboval som svojmu Pánovi, že ak sa vrátim živý, že chcem zvesť o príchode kráľovstva pokoja — v ktorom sa už nebudú učiť bojom — hlásať tomu úbohému, zúfalému svetu. No vyžaduje sa na to odvaha udatnosť, aby človek nezmalátnel a neupadol do beznádeje. Ďakujem, Oľuška, za tú piesenku.“

Staniša vstal a v hlbokom zamyslení ponorení kráčali sme mlčky tým krásnym jarným svetom.

Potom som mu dávala otázky týkajúce sa príchodu Pána Ježiša, o ktorom nám rozprával v tých vzácnych ranných hodinách. Čochvíľa bude Vstúpenie. Ako celkom ináč než indy, chystali sme sa ho sláviť v nádeji, že sa blíži doba, keď sa splní anjelská predpoveď:

Tento Ježiš, ktorý bol vzatý od vás hore do neba, príde tak, ako ste ho videli ísť do neba.

„Pravda, Staniša, všetko to, čo si mi i teraz rozprával krásne, rozprávala tebe tetinka Rút, vaša nosička svetla,“ vravím po chvíli ticha.

„Tetinka Rút! Ako pekne si to povedala!“ pozastavil sa a hlboké dojatie preletelo mu tvárou. Letel ňou ten hviezdny úsmev, čo ju vždy tak skrásni.

„Áno, z jej nežných, ružových pier počúval som spásne zvesti. Veľmi mi je ľúto, že nemôžem už dnes rozprávať o nej všetko to, po čom srdce túži, však si nahradím, až príde Józa. Viem, že ty ju potom budeš milovať, bo ju iste porozumieš.“

„Keby som ju mohla vidieť aspoň na obrázku!“ zatúžila som.

„Tú túžbu ti môžem splniť, Oľuška!“ Staniša vyňal hodinky, otvoril a podal mi ich. A ja som sa zadívala do tváre, čo hoci nebola krásna, bola predsa taká, že raz videná, nedala sa zabudnúť v svojej nežnej peknote. Len sa mi zdala akási známa, obzvlášť oči a ten úsmev vôkol jemných pier. Veď bol to hviezdny Stanišov úsmev. To sa teda tak krásne usmievať naučil od svojej nositeľky svetla. Samuel Lietavský, keď ju vraj videl, spoznal, že pravé kresťanstvo je „Kristus vo vás, tá nádej slávy“. Už som mu verila. Veď ako to muselo byť, keď sa tie nežné pery otvorili pre slová dobré, jemné a krásne! Za tým čistým čelom sídlili istotne vzletné myšlienky! Aj postavu mala iste nežnú, krok ľahučký, ako sa vznášajú piesenky. Po takom kresťanstve, aké so sebou prinášala svetu, museli sa srdcia roztúžiť. To bolo to Stanišovo kresťanstvo. Už som ho mala zaodiate v slovách „Kristus vo vás!“ Zahľadená na obrázok, rozhodla som sa v hlbinách srdca, že také má byť i moje kresťanstvo, veď i ja som Ho prijala! A tak Mu nebudem prekážať, aby vo mne žil.

„Staniša, a kedy odišla domov?“ spytujem sa po chvíľke. Neodpovedal hneď, vzhliadla som k nemu. Mal tvár predtým iste zastretú rukami, teraz ich spustil.

„Ver, Oľuška,“ povravel mierne, „že by som nebol mohol Józu opustiť, keby som ho nebol mohol zanechať v tých najnežnejších rukách, v rukách milujúcej matky. Ona ma poslala za vami.“

„Ona žije? Ó, to som rada!“ volám prekvapená. „No, Staniša, to sa tebe iste veľmi cnelo za ňou, keď si prišiel medzi nás!“

„Veľmi, Oľuška! Ale vieš, Všetko môžem v Kristovi, ktorý ma posilňuje, hovorí svätý Pavel. Ako i Ján hovorí: Aj my sme povinní klásť duše za bratov. Bola to dobrá škola pre môj ďalší život. Poznal som, že keď mám Jeho, keď On je vo mne a so mnou, niet na svete miesta, kde by som nemohol byť šťastný.“

„A strýc Samuel Lietavský tiež ešte žije?“ spytujem sa, divno dotknutá jeho slovami.

„Sláva Pánovi, áno! Náš Kráľ má pre neho ešte mnoho práce na zemi. No, hľa, už vidno Borín. Deduško sedí v záhrade, teda ponáhľajme sa za ním!“

Staniša schoval hodinky a pokročil rýchlejšie, no ja som ho predbehla a prvá sedela vedľa deduška na lavici. Znovu a znovu musím myslieť na ten náš rozhovor. Nemôžem si pomôcť, zdá sa mi to všetko akési tajomné, zvláštne! Cítim, že je tu čosi, čo Stanišu hatí, tiesni a čo bude odstránené až keď príde Józa. Večer, keď som stála pri západe slniečka na schodoch Borína, napadli mi znenazdania slová starého Rovesného: „Až bude prechádzať týmito schodmi, vtedy už nebude náš.“ Nebudem na to radšej myslieť, bo sa ma zmocňuje smútok, idem radšej spať.

Kto by spal, keď mu otvoreným oknom prilieta tlmený ohlas zvonov a zvončekov. To znejú na horách, z veží kláštora, plačú clivé, ba i jasajú víťazne ponad bojisko posiate mŕtvolami, a to zas zvonia jarný, ranný chválospev ponad slovenské doliny. Do toho hučí a šumí voda vodopádu vtekajúceho do Hrona. Vyhla som sa z okna. Na hudobnej sieni je tiež okno otvorené a ku mne v báječnej tíšine (keď i sláviky urobili pauzu) znejú už i slová. Staniša spieva:

Nuž, básnička má už melódiu. Hudba stíchla, Staniša iste píše noty. Áno, písal, bo ešte raz hrá a končí chorálom:

Už je ticho. Ó, Staniša, drahý, milovaný, dobrú noc!

*

Prešli zase dva týždne, už je Vstúpenie za nami. Eržika sa nám vrátila, Otokar dostal 14-dňovú dovolenku a môže ju tráviť s nami. Žijeme zase tak ako predtým; tu a tam s malými zmenami, tým istým denným poriadkom.

Desať dní mali sme u nás milého hosťa, a to pána farára, ktorého priviezol Staniša. Potreboval nutne pár dní oddych. Našu žiadosť, aby svoje voľno strávil u nás, prijal vďačne. Umiestnili sme ho v hosťovskej izbe v susedstve s hudobnou sieňou, a tak si mohol kedykoľvek i sám zahrať; so mnou hrával štvorručné skladby, pre ktoré si poslal do fary. Staniša sa o neho staral výborne. Tetička a mama netak si dali záležať na tom, aby upravili jeho biedny vzhľad. Pán farár o Eržikinom odchode vedel, a tak mu ona celú vec vysvetlila sama. Jedno mi bolo divné, že sa pán farár ani najmenej nedivil, keď za Stanišom chodilo mnoho ľudí odvolávali ho na celé hodiny. Snáď mu Staniša to, o čom s nami nevraví, vysvetlil. Viedli často súkromné rozhovory, nie však dlhé, lebo Staniša vravel, že pán farár potrebuje odpočinok. Dostalo sa mu ho v každom ohľade. Hoci sme ho ani nezvali, ani nenútili, zúčastňoval sa na našich večerných domácich pobožnostiach; nedovolil, aby sme mu večere nosili osve. Pochvaľoval si ich práve tak, ako aj Otokar. Raz sa díval, ako som čistila cestičku. Staniša, stojac na rebríku neďaleko hojdačky, odrezoval dakoľko suchých haluzí. Hľadel aj na neho a hovorí so zvláštnym úsmevom: „Slečna Oľuška, vy budete čochvíľa veľmi prekvapená!“

„Ja? Prečo?“ spytujem sa zadivene.

„Pretože ani zďaleka nepoznáte svojho brata Stanišu.“

„Myslíte, pán farár, že je znútra krajší, ako zvonku?“

„Aj to! Nevidel som totiž ešte jemu podobného človeka. No dobre, že ho nielen milujete, ale si ho aj vážite. Skutočne si to zaslúži!“

Tešilo ma ocenenie pána farára, len sa mi zdalo, že ním ešte viac myslel, než povedal.

Na Vstúpenie boli sme všetci v kostole, len Staniša zostal s pánom farárom, bo mu nedovolil ísť. Nezdržal by sa vraj a uškodil by si ešte hovorením. Však keď má zástupcu, môže spokojne využiť svoje krátke voľno. Tetička Judka ponúkla sa mame, že ju zastúpi, oboch pánov obslúži, ak by sme v kostole zostali dlhšie. Nuž, pani farárka nás vôbec nepustila domov, zato odpoludnia išli všetci s nami. Mali sme stretnutie dohovorené na borínskych lúkach. Pozvali sme boli aj pána učiteľa s paňou. Prišiel s nami aj pán kaplán L., zástupca pána farára a veľmi pekne strávili sme to odpoludnie v utešenej májovej prírode; podvečer i večer sme prežili v hudobnej sieni. Na výlete rozprával nám Staniša zase kus histórie národov za morom; vodil nás krásnymi krajinami! Jeho zrakom hľadeli sme na ten ďaleký nový svet. Otázky pánov podnietili nové a nové rozprávania. Čo bolo najkrajšie, celá naša čeľaď bola s nami. Staniša nám ukázal, ako v Amerike na západe pečú jahňa. Pomáhal založiť vatru, otáčal ražeň; pritom nám opísal divoký život západu, kde s Józom strávili jedny prázdniny tamojším spôsobom.

Belo z neho zase ani oči nespustil, ochotne krútil ražeň, nosil raždie i vodu.

„Počujte, pán Lietavský,“ hovorí pán učiteľ, „už roky žijeme od prevratu^[33] v demokratickej republike. Až teraz vidím, čo znamená pravý demokrat, a že je veľký rozdiel medzi naším a americkým demokratom.“

„Prečo myslíte?“ zadivil sa Staniša.

„Vy ste so sebou doviedli aj služobníctvo; keď ste delili baranča, tak ste delili radom pán, nepán, pani, slúžka. Rozdiel bol len ten, že im ste dali väčší kus ako napríklad našim dámam, a nám, hosťom, to najlepšie.“

„Dovoľte, prosím, to je predsa celkom prirodzené! Pracujeme na jednej zemi, okolo jedného chleba. Keď ja mám peknú chvíľu voľnosti, to isté právo na ňu majú i moji milí. Či nie sú to naši bratia a sestry, s ktorými dovedna tvoríme celok, rodinu, národ? Či už i Kollár nespieva:

Ak tu hľa, môj brat v národe, Gregor, má väčšiu silu a hospodárske schopnosti, má povinnosť, tým poslúžiť mne. A ja, ak sa mi dostalo z milosti Božej lepšieho vzdelania, môžem zase doplniť to, čo jemu chýba. Raz vraj niesol slepý, silný muž chromého chudáčika. Chromý požičal slepému svoje oči, on usmerňoval jeho kroky; slepý dal chromému svoju silu a šťastne došli do cieľa. Nech sa nespoja, museli by obaja nečinne nariekať a ležať v jarku. Keď prišli do cieľa, poďakoval chromý slepému, že sa s ním o svoju silu rozdelil a slepý poďakoval chromému za múdre a opatrné vedenie a dohodli sa, že odteraz budú kráčať spolu životom.“

„Výborne!“ zasmial sa pán farár. „To je znamenitý obraz pravej demokracie!“

„A tam zas máme obraz pravej republiky,“ vztiahla ruku pani farárka: Neďaleko nás Betuška, Samko, Jaroško a Jarmilka ešte s dvoma deťmi aj s Judkou držali sa za ruky, tvoriac koleso, začínali spolu novú hru s tou najväčšou rozkošou.

Tak bolo na lúkach. V hudobnej sieni sme zase prežili krásne chvíle pri hudbe a speve. Naše piesne, ktoré si bol pán farár už dva razy všetky prehral, a veľmi sa mu páčili, pozdali sa celej malej spoločnosti, takže sme si nejednu prespievali. Nakoniec prosil deduško pána farára, aby nám prečítal žalm vstúpenia: Hospodin riekol môjmu Pánovi: Seď po mojej pravici, dokiaľ nepoložím tvojich nepriateľov za podnožie tvojim nohám (Ž 110, 1).

Na vyzvanie pána farára sa Staniša pomodlil a tých nie mnoho slov zanieslo nás ta do domu nášho Otca, kam On odišiel a skadiaľ, že zase príde, veríme. Bol to pekný deň.