ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zase bola nedeľa. Trávila som ju doma sama, zastupovala som i mamu i tetičku Judku. Naši sa mali z P. vrátiť až podvečer, kedy si ich Eržika chcela uhostiť prvýkrát a s nimi sa potešiť. Ľutovala však, že Otokar sotva príde domov. Napriek povinnosti zostalo mi dopoludnia dosť času aj na ponorenie sa do Slova Božieho, aj na hudbu a spev svätých hymien a obzvlášť na modlitbu.

V prírode, pretože bolo zamračené, a len kedy-tedy pretrhlo slniečko oblaky, vládla práve taká polosmutná, polosnivá nálada ako i v mojom srdci. Po skončení všetkých povinností sadla som si na hojdačku s knihou „Renné de Benoit“, ktorú mi včera poslal Staniša.

Premýšľajúc o zvláštnych skúsenostiach Pánovej služobnice, mimovoľne porovnávala som ich so svojimi. Žiarilo mi tu v ústrety pravé, čisté kresťanstvo: Kristus vo vás. Preto bola Renné tým, čím bola sama v sebe, preto mohla oslňovať svoje okolie. Aj ja som cítila také blaho, také svetlo až do onej strašnej nedele, keď som s Józom prežívala jeho Getsemane. Deduško, tetinka, áno, všetci u nás, ešte aj mama, hoci to nevyslovila, nazývali ma v týchto dňoch svojím potešením. Dnes však v mojom srdci nebolo toho žiarivého blaha a potešenia z Pána Ježiša, aké tam žiarilo po tie svätodušné dni. Srdce sa úzkostne pýtalo: Je On i teraz vo mne? Józa, keď sa bránil vyriecť slovo: Buď vôľa Tvoja, cítil nad sebou ortieľ smrti, že Pán ho opúšťa. A ja? Vyriekla som skutočne: Buď vôľa Tvoja! — ?

Skladajúc knihu na kolená, cítila som, že opravdivo nevpravila som sa ešte do Božej vôle pokiaľ ide o Józovu slepotu. Keď Staniša ani len jediným slovom nevyslovil nádej, tak sa bál pre nás nového sklamania, rozmýšľala som. Nezostávalo teda nič iné, len sa vžiť do nepremennej straty. To mi bolo jasné, obzlášť, ako som prečítala Stanišov list. Zdalo sa mi, že keby bolo možné, ponúkla by som Pánovi Ježišovi svoje oči, že by ich nechal vyhasnúť, len aby Józa ešte raz prehliadol. Ach, veď ľahšie je trpieť, ako musieť pri trpiacom stáť a nemôcť mu pomôcť.

Z dumy vytrhli ma Belove kroky. Na môj užasnutý pohľad odvetil, že prišli z Ameriky listy a on sa ponúkol priniesť mi ich. Vďačne som mu podala ruku. Nebol to už ten Belo, ktorý k nám prišiel, hoci stál predo mnou zachmúrený. „Všetci sa pri čítaní listov potešili obzvlášť listu od pani Rút Lietavskej. Deduško ľutoval, že nie si tam, a tak som ti ich priniesol,“ vravel rýchlo, zrazu prestal a mne sa zdalo, že chce ešte dačo povedať.

„Je to od teba veľmi pekné, Belo, že si ma chcel čím skôr potešiť,“ vravím s láskou, „a veľmi som ti vďačná. Uvoľním ti hojdačku, chceš?“

Zakrútil hlavou. „Józa sa už na nej hojdať nebude,“ vraví drsno, „ani ja sa nechcem. Len by som ťa prosil, prv ako začneš čítať, odpovedz mi na jednu otázku.“

Zoskočila som z hojdačky, vzala ho za ruku a sadla som si s ním na lavičku.

„No tak sa pýtaj!“

„Môžeš tomu veriť,“ vyrazil chvatne, „keď Józa už nikdy svet neuvidí, že Boh je láska?“ Z chlapcových očí hľadela uštvaná duša. Tušila som, že Belo nie je taký bezcitný, ako sa zdá! Teraz sa mi zdalo, že hľadím do hlbín vnútorného nešťastia.

„Náš Pán je vždy láska,“ odpovedám presvedčivo.

„Aj keď Józu bez viny nechá tak hrozne trpieť? On Mu verí, tak Ho má rád, chcel Mu slúžiť a Boh ho nechá tomu vrahovi oslepiť. Veríš, že je všadeprítomný, že všetko vidí?“

„Verím, Belo!“

„Tak predsa musel vidieť Józu, ako spí, bezbranný, dobrý, nevinný a že pri ňom stojí zrada; videl tú napriahnutú ruku, vedel, čo ten úder zapríčiní a nezabránil! Ó, to neviem nijako pochopiť! Alebo nie je vševedúci, alebo nie je Bohom lásky.“

Zadržala som Belovu ruku vo svojich studených; cítila som, ako sa chlapec celý chveje. Jeho chvenie prešlo i na mňa, veď ako by mi bol strhol závoj zo zradného srdca. Citátmi Slova Božieho odpovedala som v tej veci posiaľ každému, ale v hlbinách toho prevráteného srdca žila ukrytá tá istá otázka, tá istá pochybnosť, lenže nevyslovená.

Belove oči — a v nich hladná, uštvaná duša — hľadeli na mňa. Ó, kde bol Staniša, aby dal odpoveď, no nielen jemu, i mne, i mne!

„Pane, pomôž mi!“ skríklo moje srdce, „zachráň nás oboch!“

„Belo, ja až do smrti chcem veriť, že Boh je láska, ako istotne verím, že je všadeprítomný a vševedúci,“ vravím s presvedčením. „Chcem veriť, že je vždy dobrý, i keď Józa na zemi viac svetlo neuvidí. Nerozumiem, prečo dopustil niečo také hrozné, prečo tomu nezabránil, ale chcem veriť, že i takéto veci všetky musia nám napomáhať na dobré. A prosím Ho, aby ma sám naučil veriť a čakať.“

Moje slová istotne neboli takého druhu, aby Bela presvedčili! Mne samej sa pri nich uľavilo. Bolo to jediné pravdivé svedectvo, ktoré som mu mohla dať.

Chvíľu sedeli sme mlčky.

„Ale,“ začal po chvíli so smutnou horkosťou, „kde je tu potom tá hlásaná Božia spravodlivosť? Náš Józa trpí a jeho vrah si ďalej veselo žije. Nikto na neho ani neupozorní. Bez prekážky ušiel trestu, veď jediná príležitosť chytiť ho sa premeškala.“

„Vieš to tak iste, že vrah zabudol na svoju obeť a veselo žije na svete?“ zaznelo vedľa nás.

„Otokar!“ užasli sme oba. Prisadol si k nám. „Zabúdaš, môj drahý,“ pokračuje, podávajúc nám obom ruku, „zabúdaš na neúprosného sudcu, ktorého každý z nás nosí vo svojom vnútri: svedomie.“

„A má taký človek aj svedomie!?“ vyskočil Belo.

„Ó, má, a veľmi ostré! Existencia tohto svedomia, ktorú som sledoval u ľudí, znemožnila mi v dňoch blúdenia prestať veriť vo vyššiu bytosť, ktorá človeku dala tohto tvrdého strážcu. Všetky muky sveta nemožno porovnať s mukou zobudeného svedomia.“

Otokar vravel vážne a s akýmsi prísnym smútkom. „Aj kým som to len pri iných vídal,“ pokračuje, „už som tomu veril! Tým viac, keď som sám prežil, aká je to moc, ktorá rozožiera srdce! Nie div, že ľudia sa vrhajú do náručia smrti, len aby jej ušli.“

„A kedy sa to svedomie zobudí?“ spytujem sa zamyslene.

„Obyčajne, bezprostredne po vykonanom čine, alebo keď to, čo sme nepovažovali za hriech, zjaví sa nám v pravej podobe.“

„Myslíš, Otokar,“ temer nesmelo sa vyzvedá Belo, „že ten zlosyn blúdi teraz svetom, žraný a hnaný tou mocou?“

„Viem to iste!“

„Ó, nech len blúdi! Nech ho ženie do náruče smrti! Ušiel ľudskej spravodlivosti, tak nech sa odpraví sám!“ Náruživá pomstychtivosť iskrila v zraku mladíka.

„Poznať, Belo, že si ešte nikdy nevidel svedomím štvanú bytosť. Na veľkopanskej poľovačke štvaná zver je ničím proti tomuto obrazu hroznej ľudskej biedy!“ vzdychol si Otokar. „No, snáď bude dobre pre budúcnosť, keď ti k svojim slovám poskytnem aj vysvetlenie. Podaj mi ruku a zaviaž sa mi mlčaním, kým ťa nezbavím sľubu. Konám voči tebe ako voči mužovi, veriac v tvoju česť!“

Belova ruka ochotne spočinula vo vystretej švagrovej pravici.

„Že Oľuška bude mlčať, to viem,“ usmial sa Otokar na mňa. Napriek tomu zavrel aj moju podávanú ruku do svojej.

„Budem vám rozprávať, ako sa viedlo grófovi H. od chvíle, keď v kajute lode Columbia zanechal svoju domnele mŕtvu obeť,“ začal Otokar.

„Budeš nám rozprávať, čo si predstavuješ, ako mu asi bolo!“

„Nie, Oľuška, to vám chcem rozprávať, čo mi povedal on sám.“

„On sám!?“ Belo prikľakol si k Otokarovým nohám, uprel naširoko otvorené oči na jeho pery, aby mu ani slovíčko neušlo z toho, čo vyriekne.

„Od chvíle, keď som sa dozvedel, že ten mnou už predtým za svoje náboženské zásady nenávidený Amerikán je vlastne slovenský sedliak, povýšenec, terajší pán Borína (ktorý keby bol býval mojím, mohol ma dnes vytrhnúť z veľkých problémov), vzrástla moja závisť voči nemu v náruživú nenávisť.“ Tak začal gróf H. svoje priznanie. „Nenávidel som ho tým viac, že ma svojím vyznaním v očiach mojich bývalých priateľov biľagoval ako ohovárča a luhára. Že svojho deda i otca bránil, bolo, pravda, správne; každý čestný muž by tak urobil! Ale povýšenci sa nehlásievali k svojmu pôvodu. No, spôsob, akým to urobil, získal všetkých pánov na svoju stranu. Pokračovali vo svojej priazni tak ďaleko, že žiadali odo mňa zadosťučinenie, totiž, aby som sa mu išiel ospravedlniť. Aby som nebol horší ako oni, sľúbil som, že pôjdem za ním. Zaumienil som si, že sa s ním ostro pohádam, aby som ho vyviedol z toho mnou nenávideného pokoja a z duševnej rovnováhy. Dnes viem, že to, čo som znal, boli klebety. Ale vtedy som chcel zdôvodniť svoje — ako to on nazval — obvinenie. Pritom som ho chcel tak nahnevať a ponížiť, aby ho to vykoľajilo z roly povýšeného svätca nad ostatných smrteľníkov a aby sa mne stal rovným.

Keď mi na klopanie neodpovedal, vošiel som do jeho kajuty bez dovolenia a našiel som ho už spať. Spal tak, ako len malé, nevinné deti spávajú. Rozum i slušnosť kázali, aby som sa vzdialil, no ja som nemohol. Akoby sám Satan ma bol držal pri tej posteli. Čím on bol nevinnejší, tým ja som sa cítil černejším. Celý môj v hriechu strávený lumpácky život preletel mi mysľou. Nadto ešte dostavilo sa porovnanie nielen mojej zmrhanej minulosti, ale beznádejnej budúcnosti a jeho skvelé životné výhľady. Ja som tu stál ako žobrák, ktorý premrhal otcovské i materinské imanie! Ja, syn starej grófskej rodiny! A on, plebej,^[44] vracajúci sa do vlasti, aby prevzal dedičstvo. Pre mňa v okyptenom Maďarsku nebolo vlastne miesta. Ba čo viac, ako v Hornom Uhorsku narodený, patril som do novej Československej republiky, v ktorej som nemal nič. Tak som tu stál bez domova. Je pravda, on za to nemohol, že politické veci sa vyvinuli, ako sa vyvinuli. No mnou zrazu zalomcovala taká slepá nenávisť na všetky tie prevratné pomery, že som mimovoľne hľadal predmet, na ktorom by som sa mohol vypomstiť za všetky tie krivdy, ktoré sa nám maďarským šľachticom stali následkom tohto štátneho prevratu.

„Nebudeš ty bývať v sídle nášho rodu! Keď ho nedostanem ja, nesmieš sa v ňom rozťahovať ani ty!“ skríklo všetko vo mne. Po boxerskej rukavici, ktorú som vždy so sebou nosieval, siahnuť, napriahnuť sa a udrieť, to bol čin niekoľkých sekúnd. On sa len malinko pohol, a keď úder dopadol, prestal hneď dýchať.

Zdanlivo pokojne vyšiel som z kajuty. Vonku zaznel signál. Panoval rozruch, loď pristávala. Odísť z nej prv, ako dakto vojde do kajuty, bola moja jediná starosť.

No, sotva som ucítil zem pod nohami, ako by sa dačo vo mne spýtalo: „Čo si to urobil? Prečo si ho zabil? Prečo si sa stal vrahom?“

Neveril som už v Boha, ale ako protestant vedel som predsa dosť z Jeho Slova. Moja matka patrila do kruhu takzvaných veriacich, viedla pre aristokratické deti súkromnú nedeľnú školu. Príbeh Kaina a Ábela bol mi dobre známy! A tu som priam fyzicky cítil, akoby mi čiasi ruka na čele písala znamenie.

Počul som kedysi, že Turci remeňmi uviažu vrahovi jeho obeť na chrbát a ten ju musí nosiť vo dne v noci, kým na ňom nezhnije. A ja som zrazu mal tú krásnu mŕtvolu priviazanú na srdce i dušu, a odvtedy ju nosím vo dne v noci.

Kain utekal, nuž i ja som utekal! V prístave som sa zdržal len toľko, kým som si obstaral batožinu a vyzdvihol poste restante^[45] ležiace listy. Na svojom úteku som sa zastavil až v Prahe. Každý policajt, vojak alebo četník, ktorého oči zazreli, vyvolával v srdci stupňujúcu hrôzu. Vo dne v noci — veď na spánok nebolo ani pomyslenie — počúval som, či ma dakto nenaháňa. Dva razy strhol sa na železnici a na ulici hluk. Zdalo sa mi, akoby som počul: „Tam je! Chyťte ho! Vrah! Vrah!“

Márne som sa uspokojoval, že veď o mojom čine nik nevie ani vedieť nemôže, keď niet svedka! Oj, ale ja som vedel, že ma Jeden videl! A povedal, že niet nič tak tajné, aby nebolo zjavené.

Až v Prahe prečítal som si konečne listy a div, že návalom myšlienok nezmiatol sa môj rozum! Správy o grófke U. boli všetky nepravdivé. Nezomrela v kláštore, ale v Budapešti, kde ju doopatrovala evanjelická diakonka. Okrem niektorých legátov^[46] poručila celé svoje imanie mne ako dedičovi. Diktovala list, v ktorom medziiným písala, že odvoláva hriešnu kliatbu, ktorú vyriekla nad Borínom. Dozvedela sa totiž, že jej úprimní priatelia, Lietavskovci, ktorí ju jediní v jej nešťastí nezištne podopierali, kúpou tohto prekliateho domu prišli do veľkých ťažkostí.

Žiadala, aby som sa išiel do h.-skej banky podívať, kde sa veľmi zadĺžili, aby budovu do haliera vyplatili; ak ešte dlh splatený nemajú, aby som vyhľadal starého Lietavského a odkúpil Borín naspäť. Veď mu môžem nahradiť, čo vynaložil na opravu. Tak vraj budem mať právo štátneho občianstva i v republike.

Zúfal som nad tým, že mi list neprišiel do rúk predtým. Nech ho mám, nikdy by som sa nebol stal vrahom! Čo mi teraz pomôžu zdedené statky, čím mi bude možnosť skvelého života, keď moja obeť neožije a ja ju budem musieť celý život „nosiť“!? Išiel som do H. Tam mi oznámili, že dlh zástupca dediča nedávno splatil.

Chcel som ten statok aspoň vidieť, postaral som sa totiž o to, aby jeho pána rodina márne čakala. Za nič na svete nebol by som chcel v ňom bývať! Veď by tam so mnou prišla mŕtvola zabitého dediča! Chcel som hovoriť s tým zástupcom a aspoň naoko o kúpu vyjednávať.

V H. mi direktor povedal, že Borín je teraz hotová zrúcanina a bude treba vraj mnoho vynaložiť, kým sa opraví. Nuž, uvidel som! Ale nebola to zrúcanina! Bola to budova, ako stvorená za rám pre ten čistý, krásny obraz mladého muža z lode Columbia, do ktorého by nikdy nebol pristal Kain so svojím uštvaným, zúfalým srdcom. Vyjednávať som už nešiel; veď moje duševné muky boli také hrozné, že v myšlienke: Ony nikdy neprestanú, kým budem žiť, nebolo ich možné ďalej znášať. Jestvovali len dve cesty k pokoju: alebo sa ísť udať a vziať na seba zaslúžený trest, alebo sa potrestať sám. Volil som tú druhú a keď mi v nej bolo prekazené, nastupujem teraz tú prvú.

Spíšte celé moje priznanie a až budem môcť stáť pred súdom, vydajte ma mu. Ja nechcem, nemôžem žiť!“

Otokar zamĺkol a popozeral sa po nás.

„Teda on to bol?“ ukĺzlo mojim chvejúcim sa perám. „Predsa sa do Borína dostal, ale ako!“

„Ten samovrah, čo ho Staniša ratoval, to bol on?“ ticho spytuje sa Belo. „A čo je s ním? Ba, ako si sa to dozvedel?“

„Tušil som hneď, keď nám drahý Józa rozprával tú strašnú udalosť. Idem teraz po tretie od grófa H. Pri druhej návšteve povedal mi polovicu, dnes ostatné. Je to teraz telesne zničený úbožiak, ktorému pre málokrvnosť (hoci už dva razy dostal transfúziu, keď sa dozvedeli, že ide o grófa, nechýba mnoho do pomätenosti!

Bol by som mu povedal pravdu, že Józa žije, no, on by to snáď neprežil! Listovne pýtal som sa Stanišu o radu hneď z L.

Povedal som vám to preto, aby ste tú úbohú obeť tmy tak veľmi nesúdili. Veď ako človek nevie ráno, čo s ním bude večer, tak nevie ráno, čoho je do večera schopný. Čo začali všetky svetlé, mocné chvíle, strávené obzvlášť na sviatky pri Slove Božom, to tie pri lôžku úbohého grófa H. dokončili: Nechcem viac byť svoj, ani žiť sám. Oddal som srdce, dušu, ducha, áno, celú svoju vnútornú bytosť Pánovi Ježišovi. On ma prijal! Prosil som Ho, aby zaujal ten svojou krvou umytý stánok. On tak urobil. Draho musel Józa zaplatiť moje zachránenie. No, viem, poteší ho dakedy vedomie, že netrpí darmo.“

Ach, takéto vyplnenie mojej prosby som veru nečakala! Prvý výsledok Józovho, no, i nášho utrpenia, mám už pred sebou. A aký krásny!

Ponáhľala som sa obom pánom pripraviť olovrant. Pri ňom sme sa modlili za našich drahých bratov, no, i za grófa H. Ja som ďakovala Pánovi Ježišovi za milosť danú Otokarovi. Potom sa oni dvaja ponáhľali do P., a ja som si konečne čítala listy, ktoré prišli. Boli veľmi pekné, takže na chvíľu odviedli moje myšlienky od počutej smutnej histórie. Ako pekne potešoval americký deduško nášho deduľka! Veril, že keď Pán Ježiš nášho miláčika vyslobodil už dva razy zo tmy, že to urobí i po tretie, aby len trpezlive veril a čakal!

Strýc Samuel písal tak, ako o milovanom synovi môže písať len ten najlepší otec. Žialil, súcitil s nami, no aj on veril iste v moc nášho Pána Ježiša Krista. „Náš Józa má od Pána zverený veľký poklad vnútorného svetla. Toto terajšie súženie je snáď jeho osteň, aby sa nepovyšoval!“

Ach, ale list tetušky Rút, ten bol krásny! Ona ani na chvíľočku nepochybovala o Božej láske! Verila, že tá rana, bolesť a súženie prinesie nejaké veľké šťastie, tak jej miláčikovi Józovi, ako aj všetkým nám. „Uvidíte,“ písala doslovne, „z tej tmy, ktorej bolesť v hlbinách srdca cítim spolu s Józom, vzíde dakomu krásne svetlo. Veď i my máme za bratov duše klásť. Pán povedal, že ani vlas na našej hlave nepohne sa bez vôle nášho nebeského Otca! Keď On dopustil na svoje dieťa dačo také bolestné, musí v tom ležať veľká príčina: Buďto zlato potrebuje tento oheň, aby pristalo do koruny, alebo z toho zožierajúceho vyjde sladkosť, ktorá by sa nijak ináč nebola mohla objaviť. Buďme teraz ako dieťa, ktoré v matkinom náručí nesené cez oheň i vodu, nepýta sa, prečo prišiel ten oheň a tá voda; jemu stačí, že ho matka nesie a že vždy platí o ňom: Keď pôjdeš cez vodu, budem s tebou, a keď cez rieky nezatopia ťa; keď pôjdeš cez oheň nepopáliš sa, a plameň sa ťa nechytí. — Neboj sa, lebo som ťa vykúpil.“

Týmto listom boli zodpovedané všetky moje otázky. Áno, tetinka, chcem i ja zavrieť oči a nechať sa niesť a už sa nič nepýtať. Veď či tá sladkosť už nezačína tiecť cez Otokarovo obrátenie?! Sláva Pánovi Ježišovi na večné veky!

*

Ach, Mirko zlatý, predsa sme ti radšej mali napísať pravdu a usporiť to bolestné prekvapenie! Belo išiel pre môjho bračeka k vlaku. Zo S. do P. je len polhodinka, a tak Gregor doviezol len kufor; oni zabehli do P. Veď Mirko ledva čakal podívať sa, kde teraz Eržika býva.

Vedela som o tom pláne a vrúcne som si priala, aby sa Mirko u Jelínkov dozvedel, čo vlastne Józovi chýba; boli sme mu písali len toľko, že ho následkom toho úderu na lodi bolí hlava. Ale Jelínkovci sa nedostali k tomu, aby vec vysvetlili. Eržika nemala sily, Mirka, — ktorý bol taký šťastný, — zarmútiť a Otokara odvolala práca. A tak povedať pravdu zostalo na Belovi. A že ten farbami nešetril, je ľahko pochopiteľné.

Mirko dobehol celý uplakaný, a nie a nie uveriť. Ani deduško, ani mama, s ktorými bol najprv, nemohli ho utíšiť, netak oba rozžialení. Dobehol za mnou do mojej izby, kde som si usporadovala nové noty.

„Oľuška, všakver to nie je pravda,“ volá namiesto pozdravu.

„Že Pán Ježiš takúto skúšku na Józu a s ním na nás na všetkých poslal?“ vravím objímajúc ho.

„Ach, Oľuška,“ sklonil hlavu na moje plece a ticho zaplakal, „a ty to vravíš tak pokojne!?“

„Vieš, braček môj, mala som už čas vžiť sa do tej pravdy, tebe je ešte nová. Čerstvá rana vždy najviac bolí. Povedali ti u našich v P., aké smutné dni sme prežili?“

„Ach, nie, Belo mi povedal; nechcel, zahováral, no ja som ho prinútil. Ach, ako to mohol Józa prežiť! Všakver sa modlíte, aby zase prehliadol! Keby nikoho, tak Stanišu Pán Ježiš iste vyslyší, pravda, Oľuška?“

„On aj nás vyslyší, Mirko, keď Mu budeme dôverovať a naučíme sa čakať na Jeho čas. Až si prečítaš Józov list, uvidíš, aký je šťastný, pretože i teraz, v noci, dôveruje v Božiu lásku.“

„On píše!?“ zajasal Mirko.

„Písmom slepých.“

„Ó, Oľuška, nevrav to slovo, tak ma to bolí!“

„Ako by sme pomohli Józovi niesť jeho stratu, keď by sme slovo slepota nechceli ani len počuť a on jej ťarchu musí znášať! Všakver mi pomôžeš, Mirko, až Józa príde, prispievať oblažiť ho…! Ako dobre, že si prišiel skôr! Zatiaľ sa trochu vpravíš do tej smutnej pravdy. Józa urobí všetko, aby nás nezarmútil. Keď idieš z P., vieš iste, že sa už pán farár vrátil, a tak aj našich bratov čakáme dnes-zajtra.“

Nuž, chudáčik Mirko sa stíšil. Nechcela som ani jedným slovom vziať mu jeho nádej v skoré Józovo uzdravenie! Ach, veď sa jej sama nemôžem vzdať, ako som prečítala listy z Ameriky.