ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Prekročili sme rozhranie a nikdy, už nikdy nepôjdeme naspäť. Ba či kedy zabudnem na ten slávny jarný podvečer? Slnko chystalo sa už zapadať, na nebi maľovala zora zlaté i ružové zámky; všetka tá krása farieb lámala sa v hladine rybníka, polievajúc celý park Borína obzvlášť verandu, omájenú lipovými, okrášlenú svätodušnými vetvami. Schody Borína pokrýval pokrovec, múry otáčala zeleň, aby nimi mohol kráčať pán Borína a jeho vzácna návšteva. Otvorené okná jedálne vdychovali vzduch; slnce i zory svit celoval mnou krášlenú tabuľu. Na nej svietilo dosiaľ starostlive ukrývané striebro, sklo i porcelán z maminej výbavy. Belosť damaškového obrusa i obrúskov snúbila sa s priesvitnou žiarou brúseného skla vysokých váz plných jarného ružového kvietia. Na pletených stolíkoch rozváňali rozkvitnuté borové, jedľové i smrekové ratolesti, ktoré priniesli Otokar s Belom. Tak vyzdobená bola aj Józova izba. Eržika vie viazať krásne kytice. Na tých, čo tam i tu šírili ovzdušie jari, dala si záležať obzvlášť. Ešte i Jaroško vedený Jarmilkou priniesol v zásterke čačky, že vraj ujkovi Józovi, aby mal radosť.

Ako som tak prezerala hotové dielo, tetička Judka so Zuzanou dávali práve na bočný stolík misy s čerstvými koláčikmi. Potom pred otvorenými dverami verandy som zastala i rozhliadla sa dovôkola. A tu sa mi sprítomnil nezabudnuteľný okamih na schodoch pustého Borína, keď ja samotná otvárajúc dvere kaštieľa som vyriekla: „Vítam ťa doma, Staniša!“ Akú rezavú bolesť cítilo vtedy moje srdce, keď som si uvedomila, že tak z ďaleka prišiel pán Borína a do takého sídla!! A dnes?

Na pletenej pohovke sedeli spolu deduško s Eržikou. On sviatočne odiaty, ona v bielych vyšívaných šatách, krásna ako vidina z lepších svetov. Na stolčeku pri nich sedel Mirko taktiež od hlavy po päty láskou zaodiaty, šumný až radosť. Oba ľúbezní anjelici v ruských košieľkach samé vyšívanie túlili sa k nemu. Pri stole oblečená v čiernom hodvábe v poslednom dare od tatíčka sedela s Otokarom moja krásna mama. Dnes akosi upustila od svojej sochovitej tuhosti a správala sa uvoľnene.

Tetička Judka prešla popri mne, zastavila sa pri trochu ohnutej lipine a upravila ju, Zuzana vo svojom najparádnejšom kroji ešte po matke zastala vedľa mňa. Belo vystúpil z úzadia, aby mohol lepšie vidieť. Kým budem žiť nezabudnem na obraz, ktorý nasledoval nato.

Hore schodmi krytými kobercom vystupoval ľahkým krokom mládenec vysoký asi ako môj brat. Oblečený mal sivý plášť. Bol prostovlasý, takže slnko okolo bielej krásnej tváre utvorilo gloriolu zo zlatožltých hustých vĺn vlasov. Ani v zlate lemované okuliare nemohli zastrieť krásu veľkých jasnomodrých očí, čo plné otázok, ale i lásky, blúdili po verande. Ešte jeden krok. Mladík zastal na najvyššom schode, zrazu vystrel v hlbokom dojatí obe ruky: „Deduško, mamička, tetička Judka, poznáte ešte svojho Stanišu?“

„Staniša!“ skríkla Zuzana vedľa mňa, no nielen ona. Mama priam vyskočila, i deduško sa narovnal. „Je to on?“ počujem volať s úžasom.

Ach áno, či kedy zabudnem tú chvíľu i to krátke vysvetlenie, ktoré sme dostali!? Čo za tým nasledovalo, ako to všetko bolo, nemôžem podať, bola som príliš zmätená. Nech sa neopieram o silné dvere jedálne, podlomili by sa nohy podo mnou. Deduško, mama, tetička Judka i Zuzana, všetci poznali Stanišu Lietavského, syna Aničky Rovesných. Veď ako by jej z oka vypadol. Bola to jej nezabudnuteľná tvár podobná jabloňovému kvetu, jej bohaté zlaté vlasy, krásne modré oči, ba i jej hlas, ktorý sa nedal zabudnúť.

„Deduško môj, či si ma ešte poznal?“ pýta sa znova mládenec a objíma zmeraveného starca.

„Staniško, ach, Staniško, je to možné?“ počujem deduška volať a vidím, ako pohládza čelo i vlasy krásneho mládenca. „Veď je to on, Sabínka,“ volá na mamu.

„Áno, je to on,“ počujem i ju, a v tej chvíli spočíva už mama v náručí mladíka.

„Prišiel som už len sám, mamička, nebolo možné ináč. Boh nebeský nám ho odvolal a my pôjdeme za ním.“

A mládenec objíma i tetičku Judku, a tá svedčí, že sa vôbec nezmenil. „Zuzana, i vy ste ešte tu? To je krásne! Toľko milých známych tvárí!“

„Eržika, pamätáš sa ešte na svojho Stašu? Pamätáš sa, ako sme spolu našli to vtáčie hniezdočko a zachránili tie mladé tam pri rybníku? Pamätáš sa?“

„Áno, Stašo, na všetko sa pamätám. Ako si mi sľuboval, že mi pošleš čosi krásne a veľmi dobré.“ Eržika bozkáva ružové ústa i čisté mladíkovo čelo. „Tu je môj Otokar,“ predstavuje svojho muža, ktorý ako by sa zo sna strhol.

„To je teda Staniša Lietavský, tvoj brat?“ splynulo užasnuto z jeho pier. „A kto je ten, ktorého sme dodnes poznali a milovali?“

Čaro, čo všetkých držalo, sa tým pretrhlo.

„Áno, kto je to?“ volali mimovoľne ústa, aj moje srdce, „kde je?“

„Dovoľte, nech sa s vami najprv so všetkými privítam, potom sa dozviete všetko,“ so žiarivým pohľadom rozhliadal sa vzácny hosť a už objal Mirka.

„Braček môj, máš úplne otcovu podobu. Tento bozk od tatíčka a tento odo mňa. — A kde je Oľuška?“

Konečne zazrel i mňa. A keď ovinul rameno okolo môjho pásu a bozkal ma na čelo i líce, roztrhol sa závoj i na mojej mysli. Bolo to síce len ako vo snách, no predsa som zrazu videla chlapčenskú tvár, tej dnešnej tak podobnú; dve uslzené oči dívajú sa na mňa a ten istý hlas vraví: „S Bohom, Oľuška! Či ma ani na cestu nepobozkáš? Idem ďaleko!“ Ach, nebolo žiadnej pochybnosti, bol to on. Či som mu vtedy ten bozk dala, neviem, zato dnes ho moje pery vrelo pobozkali. A potom sme sa dozvedeli, kto bol ten, ktorý prišiel, aby nás previedol zo tmy na svetlo, aby našu púšť zmenil na raj. Ten všetko, čo sa dalo napraviť, napravil skôr, ako sa vrátil skutočný dedič Borína zaujať svoje dedičstvo. To, čo nám Józa rozprával sediac pri deduškovi, dá sa povedať krátko. „Náš otec zomieral. Ja ako slepý nemohol som ísť za vami, a vy ste boli takí nešťastní! Tak veľmi ste potrebovali syna, brata, pomoc, a nadovšetko Pána Ježiša. A tak môj drahý brat, ktorý sa tam doma so mnou delil o najdrahší poklad, o materinskú lásku sľúbil ísť na mojom mieste. Všetko opustil a šiel. Vedeli sme, keď pôjde, že Kristus, ktorý prebýval v ňom, rozptýli všetky vaše tmy, áno, že náš Pán skrze neho istotne vám pomôže. Mňa v amerických školách, a tak aj doma, druhým menom menovali Jozef, bo v angličtine sa moje meno nedalo skloňovať. Jemu sa však tak veľmi páčilo, nuž som mu ho raz slávnostne odovzdal. A odvtedy sme ho doma i v školách i na vojenčine aj ja, aj všetci naši slávski priatelia len Stanišom menovali. Moje meno teda už Staniša dávno mal. Nato som mu vystavil riadne splnomocnenie. Pas mal, pravda, svoj; v ňom i v tom splnomocnení je jeho pravé meno. Prosil som ho, aby k vám išiel na mojom mieste. Náš tatíčko zomrel. Oznámiť vám hneď, že ja pre slepotu prísť nemôžem, zdalo sa mi vo vašom súžení príliš bolestné. A tak mi sľúbil, že vám bude synom i bratom, kým ja alebo nevyzdraviem, alebo kým by vám mohol vysvetliť, že hoci sedím v temnostiach, svieti mi Hospodin, že On je i bude mojím večným svetlom a tak sa raz skončia dni môjho smútku. Nebola to pre môjho Stanišu maličkosť žiť tak inkognito^[37] medzi vami! Viem si predstaviť, ako sa usiloval robiť vám dobre a najmä prinášať vám svetlo spásy. A tak už viete, že na mojom mieste prišiel môj bratranec, s ktorým som bol v dome jeho rodičov vychovaný. Prišiel to môj brat, krv z nasej krvi Lietavský. Bol vaším Stanišom tak, ako je i mojím, nuž nechajte mne i tu doma moje meno Józa a jemu meno Staniša. Na otázku, kde je teraz, poviem, že sa iste stará o auto, ktoré som so sebou priviezol. Deduško Lietavský v Amerike, keď mi nemohol dať americké auto, daroval mi prostriedky, aby som si ho mohol kúpiť tu. A strýc Samuel sa pričinil, aby vraj bolo takého druhu, žeby z neho mohla mať úžitok celá naša rodina. Tak som auto kúpil hneď z príchodu v Prahe. Odoslal som ho expres dva dni prv, ako sme my odcestovali. Na l.-skej stanici nás už čakalo šoférom pripravené, vyskúšané a doviezlo nás do Borína. Sláva Pánovi za všetko. A hľa, Staniša už ide.“

Ach, či som Józovi vďačná, že veci tak zariadil a že nám pravé Stanišovo meno vôbec nepovedal. Tuším by som to ani nepreniesla, keby som ho ešte aj cudzím menom musela menovať; i tak si musím myslieť, že mi je síce bratom v rode, no nie mojím bratom! Zvláštny smútok zaľahol mi na srdce, keď som ho videla prichádzať hore schodmi. Už som všetkému rozumela: Prečo vždy veľmi šetrne, no predsa zabránil, aby som sa k nemu nepritúlila a prečo sa tak zľakol, že sa naše srdcia k sebe priťahujú. Zamlčal nám bolestnú pravdu a pomáhal nám z čistej lásky. Nijak však nechcel zneužiť Józove práva. Chcel nám zostať len nosičom svetla a nástrojom v ruke veľkého Boha.

Keď teraz deduško vystrel po ňom náruč zvolajúc: „Józa nám všetko vysvetlil, drahý Staniša,“ červeň sfarbila jeho líca. Pozrel po všetkých nás tým neodolateľne prosebným pohľadom a vraví: „Tak teda inkognito už padlo. Sláva Pánovi! Ale milujte ma, prosím, ako aj ja vás milujem. Som predsa Lietavský, člen vášho rodu, práve tak, ako Józa bol naším a bude i na večnosť. Predsa som vám len priviezol vášho Stanišu. Oľuška, dedič a pán Borína nenašiel už púšť, mohli sme sa o to postarať spoločne.“

Veľká vlna blaha preliala sa mojím srdcom. Pocítilo zrazu, že to spojivo, ktoré ma tak nevýslovne blažilo, nenaruší ani zmena rodinného pomeru, keď sa on naň tak odvolával; chcel byť a zostať naším.

Vbehla som do jedálne, veď treba rýchlo dávať večeru, aby nevychladla. Medzitým v hosťovskej izbe mohli páni zmyť prach z cesty. A tak, keď som sa z kuchyne vrátila — prosila som bola totiž mamu, aby sa dnes o nič nestarala — našla som už peknú rodinu okolo stola. Deduško tak, ako mu bolo prestreté, medzi oboma vnukmi, mamička v čele, Eržika s Otokarom a tetičkou Judkou im oproti, a ja medzi Mirkom a Belom na dolnom konci stola, deti s pestúnkou pri malom stolíčku v maminej a babičkinej blízkosti.

Po radostnej večeri, kde ani Slovo Božie, ani spev a modlitba nechýbali, zaviedli sme Józu do jeho kráľovstva. Prezrel pritom z Borína, koľko mohol. Nikomu nezdala sa teraz izba pripekná, on do nej skutočne pristal, sťa obraz do rámu. Zo všetkého mal radosť, za všetko nám ďakoval. Deduško nemohol ani oči z neho spustiť. Ale ani my ostatní! A keď sme prišli do slávnostne vyzdobenej hudobnej siene, až tam bol len šťastný. Sadol si k pianu s posunkom, čo zrejme vyjadroval potešenie. Jeho hudba sa nepodobala Stanišovej; bolo v nej niečo, čo s celým zjavom nesúhlasilo, akési sväté odovzdanie. Musela som si však pripomenúť, že sa v nej zdokonalil vtedy, keď vyhaslo svetlo jeho krásnych očí.

„Hrávam najviac len spamäti,“ povedal Eržike, „nesmiem hľadením do nôt namáhať oči. Preložil som na lodi niektoré anglické chorály, zahráme a zaspievame vám ich so Stanišom.“

Kto opíše krásu hudby a spevu, ktoré sa vzájomne dopĺňali? Staniša hral, Józa spieval. Bol to vraj ten istý hlas, ktorý kedysi tu v Boríne potešoval srdcia, ktoré na zemi nič nemohlo potešiť, hlas Aničky Lietavskej, lenže silnejší a vycvičený; a k nemu Stanišova hra!

Borín ďalej prezerať Józa nechcel, že si to nechá cez deň. Túžil von do krásneho jarného večera. Zaviedli sme ho k rybníku, kde Mirko už čakal, aby mu čím skôr mohol ukázať farebné osvetlenie. Farbisté gule veľkých lampiónov, umiestené na stĺpoch vrhali dúhové farby na polkruhový zakvitnutý jedľový háj. Do polkruhu umiestené lavice núkali miesto na posedenie. Nechýbalo ani kreslo poviestkara, veľký starý peň s vydlabaným sedadlom, s papradinami naokolo. A keď sa do neho posadil náš drahý brat osvietený tým čarovným svetlom, a dal sa nám rozprávať, ako sa mu vodilo na ceste, už nechýbala ani povesť. Bol to zvláštny obraz: starý peň a v ňom sediaci krásny mladík, v úzadí zakvitnutý vonný borový háj, vôkol rajská krása záhrady, pred ním lúčinkou ohradená dúhovo osvietená hladina rybníka a nad hlavou nebo plné hviezd.

Krásna bola aj povesť rozprávaná hudobným hlasom, jedna z tých, ktoré nezabúdame! Začala sa rozlúčkovou scénou v New Yorku, pri ktorej ako na obraze videl si postavy i tváre drahej americkej rodiny, jednu tvár obzvlášť všetkým najdrahšiu, milovanej matky. Toľko lásky dýchalo z toho obrazu, až srdce preplňovala ozvenou. Milovali ho tak veľmi a oprávnene. No, ako by ho neboli milovali?

Potom začal rozvíjať obraz života na lodi: Vidíš majestátnu velebu tichého mora a pestrú krásu veľkej spoločnosti deliacej sa na menšie a užšie krúžky podľa duchovnej spolupatričnosti, podľa toho, čomu kto na svete žil. Počuli sme i daktoré zaujímavé úryvky rozhovorov. No všetko ustúpilo do úzadia pri podaní jedného z nich o kresťanstve a jeho význame pre človeka.

„Rozličné mienky za i proti vymieňala si spoločnosť. Odporcov medzi nimi viedol mladý vzdelaný šľachtic, ktorý sa úplne rozišiel s Kristovým učením. Ja som zdôrazňoval vnútornú silu, ktorú dáva Kristus,“ rozprával Józa snivo, „a keďže páni žiadali moje krédo,^[38] predostrel som im mocnú, radostnú pravdu, že verím v Ježiša Krista, ktorý bol obetovaný ako Baránok Boží za moje viny, vstal z mŕtvych, žije v sláve na nebesiach, no zároveň na zemi v tých, ktorí Mu dali svoje srdcia. Žije v nich, pre nich, s nimi vo dne v noci ako všemohúci, všadeprítomný Boh. Žijú v Ňom a On ich vnútorne buduje a pripravuje pre nekončiaci život, ktorý ich očakáva v novej zemi svätosti a slávy.“

„Vy tvrdíte o sebe, že Kristus je vo vás?“ posmešne zastal predo mnou gróf H. „Ako to dokážete?“

„Veľmi ľahko. Verím predovšetkým Slovu Božiemu a to vraví: Kristus vo vás, tá nádej slávy. Som síce jedným z najmenších, ktorým sa stala tá veľká milosť. Poznám to podľa toho, lebo od toho okamihu, keď som vierou prijal Pána Ježiša a odovzdal Mu svoje srdce za chrám, žijem čistým životom Bohu zasväteným. Tak som napriek veľkej námahe nemohol predtým žiť. Keby ma On opustil, s Ním by zároveň ten život odišiel. Teraz víťazím v dennom boji; milujem to, čo On miluje, a to láskou, ktorá pramení z Neho. Že On mi je životom, presvedčil som sa obzvlášť v mesiacoch, keď ma stihlo zemské nešťastie, strata zraku, a to už po druhý raz, a pritom ma opustil môj milovaný zemský otec.“

Toto moje svedectvo nezostalo, sláva Pánovi, bez výsledku. Dvaja z pánov podali mi hneď tam ruky, že chcú hľadať ten pravý, vnútorný život, áno, že zatúžili, aby Kristus stal sa aj im, čím je mne. Ale ten mladý šľachtic sa nielen zatvrdil proti tej jasnej pravde, on ma od tej chvíle priam znenávidel. Pri žiadnej príležitosti netajil sa touto svojou nenávisťou; on ma od tej chvíle priam znenávidel. Moji priatelia — hoci nie všetci súhlasili so mnou, ale si ma vážili a pripustili, že Kristus je mojím životom — to už nevydržali. Žiadali grófa H., aby svoju nenávisť tak oproti mne, ako aj oproti pravému kresťanstvu odôvodnil.

Stalo sa to posledný deň našej spoločnej cesty. „Všetci náboženskí fanatici sú prepiatci,“ začal gróf zvysoka. „Oni sú hotoví i svojeti ukrivdiť, ak ide o ich nejaký prehnaný, fanatický náhľad. Ja mám napríklad bohatú krstnú matku, vlastnú sestru mojej matky. Tá mala mentálne postihnutého syna, ktorý zomrel mladý. Protestanti však po smrti nemôžu už pre duše nič urobiť, zato katolícki kňazi a mníšky jej v zármutku priniesli netaké potešenie. Stala sa teda katolíčkou a vstúpila do rehole klarisiek. Pritom vzala so sebou i všetky svoje veľké statky pri Ostrihome a takým spôsobom ukrivdila svojich právnych dedičov, najmä mňa, ktorému sľubovala dedičstvo. To všetko len preto, že jej ostrihomskí kňazi svätosväte sľúbili vymodliť dušu úbohého syna — z očistca. Grófka U. istotne tiež verí, že dnes je Kristus s ňou, snáď i v nej, veď celé dni a noci kolenkuje^[39] pred jeho krížom, hoci pokojne okradla celú svoju najbližšiu rodinu. Tá istá dáma dala tomu svojmu nenormálnemu jedináčkovi postaviť nádherný kaštieľ a žila tam s ním ako pustovníčka uprostred hlúpych slovenských sedliakov. Našiel sa medzi nimi nejaký vtipný lakomec, ktorého — aby nemusela platiť poriadneho správcu — urobila gazdom. Ten chlap si pri nej dobre gazdoval; dokázal to tým, keď dal syna do škôl. Keď ten chudáčik zomrel, aby vraj tam, kde jej dieťa toľko plakalo, nik z jej rodiny sa neveselil, predala tomu chlapovi celý svoj statok. Lepšie povedané, on ju oň priviedol.?

Tak a podobne rozprával gróf H. Posledný dej mi bol príliš dobre známy, no grófom tak lžou presiaknutý, že som konečne nemohol mlčať.

„Dovoľte, páni,“ hovorím, „pán gróf H. nie je celkom správne informovaný. Ktokoľvek z vás by sa mohol presvedčiť, že kaštieľ Borín v n.-skej župe v Československu bol riadne predaný za sumu, ktorú pani grófka U. žiadala od Šimona Lietavského. Viem to iste, lebo môj starý otec z materinskej strany kúpil ten statok pre mňa za veno mojej zomretej matky. Môj otec Adam Lietavský študoval len za Lietavských peniaze. A môj dedo Šimon Lietavský ani nite, ani zrniečka od pani grófky U. nikdy neprijal za tie mnohé susedské služby, ktoré jej preukazoval. Dobre sa na to všetko pamätám ako očitý svedok, veď som mal už dvanásť rokov, keď sme spolu s mojím otcom odišli do Ameriky. Dnes sa po štrnástich rokoch vraciam, aby som konečne prevzal svoje dedičstvo. Prosím teda pána grófa, že by svoje obvinenie, nikde neopakoval a svoje náhľady o nás Lietavských si skorigoval. Obvinenie je nepravé a podlé, čo môže dokázať celá obec Rovné. Ak nám slovenským sedliakom chýbala múdrosť, nechýbala nám česť. Neboli z nás podvodníci a lakomí klamári.“

*

Hlbokou ľútosťou rozochvený, vzdialil som sa z kruhu pánov. Odišiel som do svojej kajuty^[40] hľadať pomoc u svojho Kráľa; veď „starý človek“ vo mne chcel netak zdvihnúť hlavu a presviedčal ma, že tomu osočovateľovi nikdy tú urážku nemožno odpustiť. Tuhý boj, v ktorom Pán Ježiš predsa konečne zvíťazil, ma tak veľmi unavil, že som sa už len pomodlil a uložil spať; veď v noci sme mali pristáť v prístave. Treba sa aspoň trochu posilniť. Po párhodinovom spánku zobudila ma zrazu blízkosť človeka. Odkedy som bol slepý, zobudím sa hneď, keď mi dakto zastane pri posteli. Ležal som na boku, tvárou poloskrytou, no videl som dobre: Nado mnou stojí naklonený človek, s takým výrazom náruživej nenávisti, že ma až zamrazilo. V natiahnutej pravici sa leskne pästiarsky boxer. Vedel som, že keď tá na spánky namierená ruka dopadne, istotne ma zabije. Jediný tlmený výkrik: „Pane Ježišu, pomôž, zachráň ma, no i jeho, aby sa nestal vrahom!“ zaletel môjmu milovanému Pánovi. Strašne mi prišlo ľúto, že tak mám zomrieť a že moja smrť, ako úder, zastihne mojich drahých za i pred oceánom. Pravda, to všetko trvalo len dakoľko sekúnd. V túhe po sebaobrane pohol som bol málinko hlavou. A hľa, úder dopadol. V ušiach mi zahučalo ako príval vody a ukrutná bolesť zbavila ma vedomia.“

Úzkostné „Józa!“ vydralo sa všetkým prítomným. Otokar i vyskočil, no, Józa si nevšimol, priadol niť svojho rozprávania ďalej.

„Zobudil som sa v nemocnici. Loď pristala snáď vo chvíli toho činu. Keď som neprišiel na palubu, išli ma priatelia hľadať. Privolali lodného lekára a dopravili ma na pevninu. Páchateľ mal dosť času uniknúť. Bol som Pánovi vďačný, že mi zachránil život, i že sa ten úbohý nestal mojím vrahom, no aj, že ho ľudia nemôžu vypátrať. Prosil som Pána za neho, aby mu odpustil. Boxer mi nezasiahol spánky; len na dvoch miestach poranil mi trochu hlavu, a tak mi neprenikla do mozgu. Lekári sa veľmi divili, že už na štvrtý deň som mohol pokračovať v ceste. Natoľko ma posilnil môj jediný Lekár.“

„Józa, a poznal si toho, ktorý ťa napadol?“ mierne spytuje sa Otokar.

„Poznal!“

„Všakver to bol ten šľachtic.“

„Bol, no už o tom, prosím, nevravme. Radšej si spolu prečítajme žalm stotretí a poďakujme Pánovi Ježišovi za šťastné stretnutie.“

Ach, čiže sa ten žalm slávne vynímal, keď ho čítal Staniša a netak vrúcne zneli naše modlitby. Modlil sa i deduško prvý raz nahlas a čo ma veľmi potešilo, i Otokar, aj keď len pár slovami.

Potom Staniša pozrel prosebne po všetkých nás: „Dovoľte, aby som Józu odviedol, on ešte po tej rane nie je celkom zdravý.“ O pol hodiny vládla už nad Borínom poviedková tíšina. Vládne i teraz, keď už iste je osvetlené len moje okno. Nebola by som mohla aj tak zaspať. Preto som si všetko napísala, čo dušou i srdcom hýbe. Napísala som si, ako prišiel pravý dedič Borína domov. Ach, že predsa prišiel, keď tak mnoho sa mu do cesty stavalo: slepota, otcova smrť a konečne úklad! Veď keď ten biedny človek nášho zlatého Józu tým úderom nezabil, v srdci ho predsa vraždil prv, než udrel! Stanišova obrazotvornosť iste pracovala živo, no niečo také strašné predsa nemohol ani len tušiť.

Predstavila som si krásneho, dobrého mladíka objatého bezmocnosťou sna a nad ním príšernú tvár zosobnenej nenávisti. Aký to protiklad! Tam odpúšťajúci Kristus prebývajúci v nevinnom mládencovi, a tu Satan, nútiaci svoju obeť k zločinu. Zdalo sa mi, že ten úder cítim na vlastnej hlave. Veď vraj len trochu nižšie, a náš Józa by sa nám už nikdy nebol vrátil. No, nech nepríde, do akej ťažkosti by sa bol dostal Staniša!? Józa ľahúčko vysvetlil celú pravdu. Ako by ju bol potom vysvetľoval on?

Mala Zuzana predsa pravdu: Borín dodnes nikomu z Lietavských nič iné nepriniesol, len bolesť a zármutok. No, až si ho Józa celý zasvätí Pánovi Ježišovi, bude z neho grófkina kliatba odstránená a plnosť svetla i požehnania spočinie na ňom. Spi sladko, drahý Józa, prvú noc svojho šťastného návratu. Zospodu ťa niesli ramená večnosti, tie ťa ponesú i ďalej, nám všetkým na radosť a Pánovi Ježišovi na slávu!

*

Svätodušné sviatky sú už za nami. Bola to opravdivá slávnosť stánkov, koruna všetkých cirkevných slávností. V kostole sme boli len na prvý sviatok; Józa prirodzene s nami. Viezli sme sa na jeho — či ako nám kázal hovoriť — našom aute. Šoféroval Staniša. Józovi nedovolil, aby si nenamáhal oči. Musí si ich po tom údere veľmi šetriť. Na druhý sviatok zostali sme doma. Staniša nám predostrel prorockú krásu toho päťdesiateho dňa starej zmluvy. Upozornil nás, že o tomto dni, ktorý oznamovala a predstavovala každá slávnosť stánkov cez tisícročia, čítame už v knihe Skutkov apoštolských, až sme prešli celú históriu zemského života Pánovho, Jeho smrť, vzkriesenie a vstúpenie na nebesia. Duch Svätý mohol byť poslaný na zem až skrze Ježiša Krista osláveného, keď sa posadil po pravici Božej.

Takto nám Staniša vysvetlil význam slávnych dní, no, kto môže vyložiť moc, ktorá doprevádzala tieto slová? Keď sa nám aj neukázali ohnivé jazyky, netriaslo sa miesto, kde sme sedeli ako v ten päťdesiaty deň, tá istá moc nám bola prítomná. Sú to privážne veci, nemôžem o nich písať. Viem, že sa udiali veľké veci v srdciach našich drahých, a že nikto z prítomných nemohol sa vymaniť spod vplyvu tej moci.

Ach, bol to prekrásny deň! Moc svetla, ktorá nás niesla, nezmizla z nášho stredu, ani odpoludnia, keď nám prišla milá návšteva z fary i zo školy. Bolo ju cítiť.

„Či som vám nepovedal, Oľuška, že budete veľmi prekvapená?“ usmieval sa pán farár. „Mne sa bol pán Lietavský predstavil pravým menom. Prosil ma, aby som mu pomohol udržať jeho inkognito. Nuž, držal som slovo, okrem toho momentu, keď som sa skoro preriekol.“

„Ach!“ ohlásil sa deduško, „ľahko vám bolo, pán farár, sľub držať, keď sme my nemali ani tušenia!“

„Veru, mi je to skoro nepochopiteľné, pán Lietavský! Nehľadali ste podobu, veď váš vnuk odišiel už dvanásťročný!? Nedivili ste sa, že ju nenachádzate? Veď pán Lietavský nemá v tvári ani jednu črtu z vášho rodu. Divím sa len vám, milostivá pani a tetičke Judke! Nežasli ste nad zmenou, aká sa stala s chlapcom?!“

„Viete, pán farár,“ ohlásila sa matka, „boli sme príliš nešťastní, keď Staniša prišiel. Topiaci človek asi mnoho nerozvažuje! Ja som sa síce divila, že by náš zlatovlasý chlapec mal tak vyzerať, no, to bolo aj všetko!“

„Máš pravdu, Sabína! Topiaci človek hľadí len na ruku, ktorá sa mu podáva na záchranu.“

„A ešte ináč to môžeme povedať,“ usmieval sa dobromyseľne pán farár. „Váš domnelý vnuk vás držal od prvej chvíle v takom napnutí, že ste sotva vládali dýchať, vedení od jednej novej veci ku druhej. V tej záplave opráv domu ste sa ani len nepozastavili nad tým množstvom návštev, ktoré prichádzali za ním a odvolávali ho. Pretože sa pán Lietavský snažil podobať Kristu, tak ste si to iste zakryli slovami: Chodiac dobre činil.“

Pán farár zmĺkol, keď Staniša s pánom učiteľom prichádzali.

„Čo dumáš, Oľuška?“ ozvalo sa vtedy za mnou.

„Ach, Józa, tu si?“ potešila som sa. „Vysvetli mi, prosím, niečo,“ vložila som ruku pod jeho pazuchu; zašli sme smerom ku hojdačke, bolo to v záhrade. Povedala som, o čom vravel pán farár a prosila som o vysvetlenie.

„To je celkom jednoduché,“ vraví veselo, „náš Staniša, idúc do starej vlasti, vzal si dovolenku. Je tam doma profesorom na medicínskej fakulte. Príliš rád lieči, aby mohol vidieť chorých ľudí a nepomohol. Ak ma nechcel postaviť do nepravého svetla pri svojom inkognite, nesmel sa prezradiť ako lekár, keď ja ním nie som. Tak ti je už všetko jasné, pravda!“

A bolo!

Ej, pekné boli tie dni svätodušné, no uleteli ako záblesk zory. Staniša s Józom najviac času venovali Mirkovi, lebo vedeli, že v utorok odchádza. Staniša ho zaviezol na stanicu. Vzal so sebou Otokara, ktorý mal prácu v L.

„Oľuška, modli sa za mňa, ide o mnoho!“ Dozvedela som sa potom, že miesto četníckeho veliteľa v P. je uprázdnené a on si podal žiadosť oň. Keďže je to väčšia stanica, budú sa o to miesto uchádzať viacerí. Veľmi rád by opustil K., aby Eržika nemusela žiť tam tak osamelo, keď on odchádza do služby. V P. by mala našich priateľov na fare i v škole a každú nedeľu by mohla tráviť doma.

Pán nám to iste dá! On miluje nielen ju, ale aj Otokara, dnes ešte viac, keď si ho prebudil. On potrebuje predovšetkým častú posilu od tých, čo už dávno s Pánom chodia.

Józa strávil celý deň prehliadkou Borína. Dopoludnia chodil s deduškom po dvoroch starého domu i kaštieľa, odpoludnia išiel s mamou prezrieť blízke zelnice i role. A keď sme im s Eržikou i deťmi prišli oproti na lúky, odviedli sme si ho do borových hájov, kde spolu s deťmi zbieral šišky a robil im z nich ohradu okolo domčeka, ktorý im vybudoval zo skál a machu. Keď som ho videla hrať sa s takou detskou rozkošou, deti vôkol neho radostne poskakovali a výskali, zdalo sa mi, že Pán Ježiš myslel na také duše, keď hovoril o deťoch: Ak nebudete ako deti. Veď hovoril to dospelým, a nie deťom. Každý chrobáčik mal pre Józu cenu; Jarmilke rozprával celé histórie, aký krásny má kožúšok, akú korunku, že je to iste veľký pán medzi chrobáčikmi a že ho poslali s nejakým kráľovským posolstvom. Deti ani nedýchali, my skoro tiež nie. Sedeli sme na mäkučkom trávniku.

Zrazu sa Józa položil vedľa nás a pospomínal Eržike udalosti z detstva: kade ju nosil, keď bola ešte maličká a čo im stará zelinárka Moravčíková rozprávala, keď ich neraz našla spolu v hore.

„Ach, Józa,“ divila sa Eržika, „ty si nič nezabudol z minulosti, pre teba nestratila čaro. Ako je to možné? Však si prišiel do krajších pomerov, ktoré ťa zdvihli nad postavenie, v akom si vyrástol! Prišiel si medzi dobrých ľudí, objalo ťa čaro toho najlepšieho domova, žil si uprostred Božej rodiny a predsa s toľkým záujmom všetko spomínaš! Ako je to možné?“

„Všetko, čo vravíš, Eržika drahá, je pravda! No, ja tak veľmi milujem svoju vlasť, že nebolo možné zabudnúť. Osteň cudziny ma síce netrápil, ako iných trápi, veď u strýca hovorilo sa nielen po anglicky, ale aj po slovensky. Naša drahá mamička sa schválne učila po slovensky, prv než sa vydala za strýka, a obzvlášť potom. Veď ošetrovala deduška ako dcéra z materinskej strany nevlastných Stanišových bratov, a to bol svojmu rodu verný Slovák. Vyhnaný z vlasti, hoci mu druhá vlasť poskytla všetky výhody k životu, svoju starú, ujarmenú, nikdy nemohol zabudnúť. Mňa mal obzvlášť rád! Všetko, čo mohol ako bývalý slovenský učiteľ dokázať, urobil, len aby doplnil moje školské zanedbané vedomosti. Takže, keď som potom prišiel do anglických škôl, základy môjho myslenia a cítenia boli slovenské.“

„Vzdelaj sa, ako len najlepšie môžeš,“ hovorieval mi, „a rob to s vedomím, že tým raz musíš poslúžiť svojmu národu. Nepripútaj svoje srdce k tejto krásnej zemi, ono celé patriť má tvojej rodnej zemi!“

Keď prišla vojna a v nej išlo o oslobodenie našej ujarmenej vlasti, môžem ďakovať jemu, že mi u tatíčka vymohol dovolenie, aby som sa spolu so Stanišom (ktorý ako doktorant prijatý bol za asistenta jedného zo svojich profesorov) mohol hlásiť za ošetrovateľa. Chránením svojich obetovaných bratov mohol som čo ako málo prispieť k oslobodeniu svojej milovanej otčiny. Keď potom prišlo prehlásenie našej samostatnosti, snáď nikto vrelejšie nejasal nad jej oslobodením, ako ja, hoci ma tá správa zastihla v najtmavšej noci a nebolo nádeje, či kedy uvidím svoju drahú otčinu.

„A teraz!“

Józa vyskočil, vystrel náruč.

„Teraz som ju predsa uvidel a to v najkrajšom májovom kvete. Eržika, Oľuška, sestričky moje drahé, niet slov, ktorými by som mohol vyjadriť, ako veľmi milujem tú zem našich otcov, ktorí po nej ako otroci storočia chodili! Tento môj pekný rodný kraj a v ňom vás, moja drahá rodina. Neviem sa dosť poďakovať Pánovi Ježišovi, že mi predsa umožnil vás uvidieť. Velice túžim precestovať to naše drahé Slovensko, navštíviť hroby našich bojovníkov a priekopníkov z minulého storočia, nad ktorými vejú vetry slobody, skláňajú sa koruny stromov a šepkajú im: „Netrpeli ste, nedúfali, neverili darmo!“ Pravda, nechcem ísť sám! Dá to Pán Ježiš, pôjdeme spolu, Staniša, vy, i ja.

Očami vyhnanca naučil som sa hľadieť na krásy svojej vlasti, cítiť k nej tú lásku, ktorú môže pocítiť len vyhnanec.“

Nezabudnem Józove slová, tým menej pocit horúcej lásky, akú zažíhali v mojom srdci. Ivka pribehla pre deti, vyrušila nás, čo bolo i dobre, veď bolo treba ponáhľať sa na večeru, a dievčina oznamovala, že sa už aj pán Lietavský s pánom veliteľom vrátili.

Doma čakalo Eržiku vzácne prekvapenie: Otokar priniesol si z L. uistenie, že jeho žiadosť o preloženie bola prijatá a že v priebehu niekoľkých dní dostane vymenovanie za veliteľa do P. Všetci sme sa rovnako tešili. Pri domácej pobožnosti som zbadala, že si Józa dva razy priložil ruku na čelo. Keď sme sa spoločne vracali domov, vyzvedela som sa, či ho bolí hlava. Prisvedčil, že trochu. Má ju vraj takú, ako by nebola jeho a chvíľami sa mu krúti, no do rána to zase prejde. Ale neprešlo!

V stredu skoro ráno, opúšťala som svoju izbu s košíčkom i nožnicami; daktoré vysadené kvety potrebovali oporu, ako aj obstrihanie, spozorovala som to včera. Kráčala som ticho chodbou, lebo musím prechádzať okolo Józovej izby. Myslela som, ako asi spal, a tu práve otvorili sa dvere. Vychádzal Staniša. Čo tam robil, znepokojilo ma. Videl ma. Čo nevidieť podali sme si ruky.

„Bol si už za Józom? Veď je ešte skoro.“

„Nocoval som u neho, Oľuška.“

„Bolela ho včera hlava. Bolí snáď aj dnes?“ starám sa.

„Teraz už nie, no zaspal až asi o druhej.“ Staniša vravel pokojne.

„To od toho poranenia, pravda?“

„Áno, Oľuška, je to následok toho, že nemohol pár dní ešte ticho ležať. Tá dlhá cesta ho značne unavila; musíme sa teraz postarať, aby v úplnej tíšine a v pokoji zostal zatiaľ v posteli.“

„Ale mňa k nemu pustíš, Staniša, veď ja ho ničím ani nerozčúlim, ani nevyruším!“ Zopäla som prosebno ruky.

„Teba som chcel priam poprosiť, aby si ma po raňajkách pri ňom zastúpila,“ vraví s hviezdnym úsmevom. „Mám v Rovnom dvoch ťažko chorých. Józa je síce vždy veľmi tichý, poslušný pacient, no bolo by mu smutno samotnému, tým viac, že pre dnešok mal mnoho plánov, ktoré sa neuskutočnia.“

„Neboj sa, Staniša, veď mi to Pán Ježiš dá, žeby som Józu rozveselila.“

„Verím, Oľuška!“

Dvere balkónu boli otvorené, vošli sme ta.

„Som veľmi rád tejto tichej chvíľke samoty,“ povravel, ponúkajúc mi zdvorilo pletenú leňošku.^[41] Sám oprel sa pri mne o zábradlie.

„Praješ si dačo, Staniša?“ vzhliadla som zadivene k nemu.

„Bojím sa,“ začal a hľadel tak krásne na mňa, „či som teba, drahá, nepriviedol do rozpakov, keď moje inkognito padlo. Bývali sme tak mnoho spolu. Ver, že pre mňa nebolo maličkosťou zastupovať Józu, myslieť na jeho slnečnú povahu, na to, ako by on vám, obzvlášť tebe, rodinne úprimne dával najavo svoju bratskú lásku, a zadržať vždy tú rezervu, ktorá sa vyžadovala odo mňa cudzieho.“

„Nevrav, Staniša,“ vystrela som k nemu ruky, „nemenuj sa cudzím človekom, bolí ma to. Veď, ak sme my tebe cudzí, to som sa ja v nevedomosti priam prehrešovala, dávajúc ti pri každej príležitosti najavo svoju sesterskú, rodnú lásku.“

„Áno, Oľuška, ty si ma vítala i blažila ako tá najlepšia sestra. A ja akokoľvek som si dával pozor, nemohol som srdcu zabrániť, aby tú lásku osobne neprijímalo pre seba. Viem, že ti Józa v hojnej miere nahradí všetko to, čo som ti ja nemohol preukázať a poskytnúť. Mňa len trápilo, či som ťa predsa nevoviedol do nejakých ťažkostí.“

„Keď tvoje inkognito padlo, nedostala som sa do ťažkostí, keďže ťa nám poslal Pán Ježiš ako nosiča svetla. I keby si nebol Lietavským, členom našej rodiny, ja nemôžem byť cudzou tebe, a tým menej ty mne, keďže si ma zachránil. Že som ti v nevedomosti prinášala celú svoju sesterskú lásku, nikdy nebudem ľutovať. Bolela ma chvíľami tá tvoja ušľachtilá rezervovanosť; teraz ti za ňu ďakujem. No, nemysli, prosím, keď Józa prišiel a ukázal nám, čo znamená bratská láska, že tú tvoju krásnu lásku zabudnem, ktorá všetky naše púšte zmenila na raj! Neodcudzuj sa nám, nepostavuj medzi nás hrádzu, miluj nás i ďalej a dovoľ, aby sme ťa aj my mohli milovať.“

Hľadeli sme si chvíľu do očí; a tie jeho žiarivé a hviezdne vraveli takou krásnou rečou, hoci ústa aj mlčali, že ja v hlbinách srdca pocítila som šťastie dosiaľ nikdy nepoznané. Vedela som, že mi dovolil, aby som ho milovala a že ho tá moja láska blažila. No cítila som i to, že on nás miluje a že sa s tým už nebude ani tajiť.

Keď s poklonou odišiel, sedela som ešte chvíľu ponorená v snení, ktoré nemôžem zaodiať do slov.