ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Mala som čas a možnosť skúsiť, akým tichým, poslušným pacientom je Józa počas jeho nedobrovoľného väzenia; a tak som rada, že som ho mohla s ním prežívať. Nech nestrávim s ním ten týždeň, nikdy nespoznám svojho brata v celej jeho vnútornej veľkosti a kráse.

V tú stredu po raňajkách, keď Staniša šetrne a tak jednoducho a prirodzene vysvetlil, prečo musí byť Józa sám a kto má s ním prežívať samotu, vkročila som do jeho spálne. Pri pohľade na tichúčko ležiaceho mladíka prišlo mi ho tak ľúto, že som len s námahou potlačila slzy. Nebyť toho ukrutníka tam na lodi, mohol sa teraz Józa tešiť z krás milovaného domova. A teraz musí, vzdialený od rodiny, ležať tu sám.

Záclona v spálni bola odhrnutá; z postele je pohľad na celú poviestkovo nádhernú miestnosť.

Zamyslene zahľadený Józa ma nezbadal, až keď som k nemu pristúpila. Potom mi radostne podával obe ruky.

„Už nespíš?“ spytujem sa srdečne. „Všetci ti želajú dobré ráno. Dúfam, že ťa už hlava nebolí. Staniša mi túto návštevu dovolil. Priniesla som si vyšívanie, bo tak hneď nepôjdem, ak mi ty dovolíš zostať,“ vravím a sadla som si do nízkeho zeleno čalúneného kresla.

„Vraj ak dovolím!“ usmial sa sviežo. „A kedy si hviezdička pýtala dovolenie od smrteľníka, či ho smie blažiť?“

„Vari som ja tebe hviezdičkou?“

„Istotne, Oľuška, povedal by som slniečko, ale s tým nie som zadobre, keď ma bolí hlava.“

„Ešte ťa veľmi bolí?“

„Teraz práve na chvíľu ma prestala.“

„To tam, kde si mal udreté!“

„Aj tam! Bolel ma však celý vrch hlavy.“

„A máš obklad?“

„Nerobilo mi to dobre.“

„Dovoľ, prosím, mám nariadené podať ti lieky. Vidím, tu hľa, je pohár i lyžička.“

„Snáď by som mohol ešte trochu počkať, bojím sa zodvihnúť hlavu, aby zase nezačali bolesti.“

„Ó, veď nemusíš, len otvor ústa, ináč sa nemusíš ani pohnúť. Tak, vidíš? Všakver bolo dobre!“

„Výborne, Oľuška, teraz mi ešte podaj ruku.“ Pritiahol si ju na pery. „Vďaka, hviezdička moja! Staniša povedal, že vieš tak pekne rozprávať, ako by písal. Tak mi rozprávaj, ak ťa to nezmýli vo vyšívaní.“

Mimovoľne som sa začervenala. „A akú povesť by si si želal?“ vravím s úsmevom.

„Rozprávaj mi, prosím, ako sa ti vodilo v škole, v tie prvé roky našej národnej slobody, ako to vôbec bolo, keď náš národ začal z hrobu vstávať.“

S vynechávaním každej najmenšej tône, rozprávala som krásnu, svetlú povesť. Dobre sa mi rozprávalo, keď tie modré, okuliarmi nekryté oči tak napnute na mne viseli a výraz radosti, nadšenia tiahol od čela tvárou.

Zrazu zopäl Józa ruky, zavrel oči. Cítila som, že sa modlí, že ďakuje; prestala som rozprávať i pracovať. Aj moje vlastné srdce naplnila horúca vďaka a letela s tou jeho k nebesiam. Tichúčko vzdialila som sa potom pre desiatu.

Krásny máj lúčil sa s nami s plačom. Skoro po celý čas Józovho väzenia popŕchalo, a bolo to zvláštne: Akoby kráľ spevu chcel potešiť uväzneného speváka, každý deň i hodiny v tom daždi spieval na neďalekom kríčku na veľkú Józovu radosť. Neraz i uprostred môjho najhorlivejšieho rozprávania alebo i svojho, prerušil: „Počuješ Oľuška? To je modulácia, to sú trilky! Prekrásne, ach, prekrásne!“

Len v stredu musel sa Józa uspokojiť iba s mojou spoločnosťou; potom všetci jeho milí mohli na chvíľočku k nemu. Deduško chodil dopoludnia, mama a tetička Judka odpoludnia, Eržika po olovrante. Všetci odchádzali potešení milými slovami a šťastným vzhľadom nášho brata.

V piatok odpoludnia sedeli sme pri ňom: mama, Eržika a ja. Vtedy nám prvýkrát dlhšie rozprával zaujímavé veci o americkej rodine, obzvlášť o tetuške Rút. Pochádzala vraj z veľmi vznešenej šľachtickej francúzskej rodiny, ktorá sa v prenasledovaní hugenotov udržala vo vlasti a vždy vplyvom svojho vysoko postaveného rodu a svojím bohatstvom pracovala na záchrane spoluveriacich. Keď však vypukla francúzska revolúcia a s ňou pohroma na šľachtu, počnúc od panovníckeho dvora, vtedy markíz^[42] Hugo St. Clair zobral, nakoľko mohol, svoj hnuteľný majetok; nehnuteľný rozdal medzi svojich sedliakov, ktorí mu pomáhali v úteku, a usadil sa s rodinou v Amerike. Tam, pretože im to najviac zodpovedalo a s ich kresťanským presvedčením sa zhodovalo, pripojili sa St. Clairovci ku kvékrom. Neskoršie zasvätili svoj život i majetok službe Pánovej pri oslobodení otrokov. Tetuška Rút bola poslednou členkou tohto, v každom ohľade vznešeného rodu. Otec jej okrem dobrého vzdelania z bývalého bohatstva St. Clairovského nič nezanechal. Zato jej zanechal vzácne meno a požehnanie, tak svoje, ako aj svojho rodu. Toto meno priniesla so sebou do rodiny Lietavských.

Keď ju strýc Samuel poznal, živila sa dávaním hodín hudby. Hoci bola chudobná, nikdy nepoznala núdzu, bo všetko, čo začala, sa jej vždy darilo. Chodila vo svojich striebro-popolavých kvékerských šatách ako taká dobrá víla. Už len jej zjav, ľahký tichý krok, nežná postava prinášali ľuďom úľavu v trápení. Strýcove deti po prvej žene ju veľmi milovali. Vedela pripraviť rozkošné chvíle pre nás mladých. Bratranci i sesternice zo západu prichádzavali k nám i na celú zimu, hlavne kvôli nej a kvôli kúzlu rodinného života, ktoré šírila. Jej malá súkromná izbička, naplnená pamiatkami slávneho rodu — ktorého bola iste najčistejšou ratoliestkou — bola našou svätyňou. V duchovnom ohľade mohlo sa o nej povedať, že ten a onen sa v nej narodil, medzi nimi aj ja. Tam nás nosila pred Boží trón, tam nás odovzdávala Pánovi skôr, ako sme odišli s vojskami na bojisko: Staniša ako asistent doktora H., ja v úlohe sanitára.^[43]

Milovala všetko zotročené, a tak veľmi milovala slovenský národ; od pána Strehovského, svokra strýčka Samuela sa naučila dobre slovensky. Jej pričinením hovorilo sa v našom dome pravidelne popri angličtine po slovensky. Hoci bola pravá Američanka, srdcom zostávala dcérou svojho francúzskeho národa. Žiadala si, aby sme my Lietavskí zostali verní svojmu slovenskému rodu. Keď prišla sloboda a tatíčko sa so mnou chcel vrátiť domov, túžila, aby aj jej jedináčik išiel s nami a aspoň krátky čas života venoval našej oslobodenej vlasti. Moja choroba ten úmysel prekazila. Ona to bola, ktorá nielen ochotne pristala, keď veci sa stali, ako sa stali, aby Staniša odišiel na mojom mieste; ona ho s pochodňou svetla sama vystrájala! Ó, veď on bol v pravom slova zmysle jej syn: umný, vysokorodý, praktický a Kristus žil v ňom tak ako v nej.

Od detstva mal slabé zdravie, no nežné ustrojenie; lepšie pristal do jej rodu, než do toho nášho. A predsa, práve tak ako ona, vedel najlepšie zo všetkých nás slúžiť. Každý rok cez leto bývali sme my dvaja na farme deduška Daniša. Dal nám prácu miesto dvoch robotníkov, no aj plácu podľa zásluhy. Za tie peniaze sme potom mohli dva týždne, alebo aj celý mesiac cestovať. Inokedy zase trávili sme prázdniny u rodiny na západe a stade sme podnikali cesty s našími bratrancami a sesternicami.

Keď sme sa vrátili z vojny, ja som bol dlhší čas na farme, aby som si šetril svoje oči. Staniša zas kvôli tomu, že i jeho zdravie bolo narušené následkom hrôz vojny. Vtedy sme deduškovi pomáhať nemohli.

Keď po prvý i po druhý raz zapadla nado mnou noc, tu si ma drahá tetuška Rút vzala na starosť úplne. Jej pričinením žil som tie mesiace ako v nebi v blízkosti svojho Pána. Ona so Stanišom mne i tatíčkovi pripravovali chvíle, ktoré sa nedajú opísať. Oni zachránili tatíčka a previedli cez Jordán pochybností do zasľúbenej krajiny v duchovnom ohľade a potom i telesne tichúčko cez údolie tieňov smrti.

Ach, naša tetuška Rút! Neraz som ju nevidel, nepočul, keď v ľahkej obuvi tichúčko sa pohybovala po dome. Keď sa blížila ku mne, cítil som slasť jej prítomnosti, prv než mi položila nežnú ruku na čelo, a hlas, podobný Stanišovmu prehovoril nejaké dobré, jasné slovo. Ona aj v tých najtmavších okamihoch nášho rodinného, užšieho, alebo širšieho života mala vždy dajeké svetlé slovo potešenia. Kde už nič iné nemohla, tak spolu zaplakala.

Vy si neviete ani predstaviť, čo to znamenalo pre Stanišu opustiť takúto matku a takýto rodinný život a ísť na mojom mieste do starej vlasti.“

Keď nám toto Józa rozprával, mala som už vysvetlené, kde vzal Staniša (ako sa i vždy zdalo) takú neobyčajnú rodovú vznešenosť v celom zjave a spôsobe! Bol to potomok slávneho rodu z materinskej strany a syn jeho najlepšej dcéry.

Spomenula som, že rodina odchádzala potešená šťastným výzorom nášho brata. Len Staniša a ja sme vedeli, ako veľmi ho chvíľami bolela hlava. Keď bolesť začala zúriť, vtedy by nebol zniesol ani spev slávika, tým menej ľudský hlas. Pevné zavrenie očí a úst nám vždy prezradilo, ako sa má, bo náš drahý si nikdy nesťažoval. Len už toho, kto sme pri ňom boli, prosil, aby sme sa za neho modlili.

*

V nedeľu ráno videla som na bledej Stanišovej tvári, že noc nebola asi dobrá! Vystrojil všetkých do kostola; len my dvaja zostali sme pri Józovi. Náš brat spal, a tak som poprosila Stanišu, aby si išiel odpočinúť, že vyzerá unavene.

„Pôjdem, Oľuška, no, ak nebudem môcť zaspať, vrátim sa hneď.“

„Prečo? Veď vidíš, že Józa ticho spí!“

„Sláva Pánovi za ten spánok,“ vzdychol si. „Rád by som ťa ešte ušetril, sestrička moja drahá, ale už nemôžem. Náš Józa je vo veľkom nebezpečenstve. Len Pán Ježiš ho môže i nás zachrániť.“

„V akom nebezpečenstve?“ premáham zľaknutie. „Bojíš sa, že by mohol nastať zápal mozgu?“

„To nie. No, ak sa ten nával krvi neutíši, vyhasne svetlo jeho očí znovu.“

Kto opíše moje pocity pri tých slovách! Staniša po spoločnej úpenlivej prosbe odišiel a ja som zostala s naším drahým miláčikom sama! Jemne, aby som ho nezobudila, vymieňala som obklady na tom krásnom horúcom čele. Spal čím ďalej tichšie. Moje srdce tonúce medzi úzkosťou a nádejou temer zastávalo. Neopovážila som sa na tú strašnú možnosť ani pomyslieť.

„Staniša iste zaspal,“ dumala som, keď neprišiel, hoci už bolo jedenásť hodín preč.

Zrazu sa náš miláčik mykol; strhol si mokrú šatku z čela a otvoril oči. Slnko, ktoré sa predralo cez husté oblaky, zalialo svojou žiarou krásnu izbu. Bolo sväté nedeľné dopoludnie! Vtáctvo spievalo, kvetiny i bory rozváňali; celá príroda niesla vonný, jasavý pozdrav k nebesiam. Do môjho srdca vtiahol radostný pocit nádeje. Veď i tvár môjho brata polieval odblesk úľavy. Bola napriek bledosti taká krásna! No, zrazu preletel ňou tieň úzkosti.

„Oľuška!“ zvolal. I v tom drahom krásnom hlase doznievala úzkosť.

„Tu som, Józa,“ vravím sviežo. Vydýchol si, akoby mu odľahlo. „Tu si? Ó, či som rád! Prečo si, prosím, zastrela tie čierne záclony. Už v noci mi bolo chvíľami zle a teraz tým horšie; pred chvíľou, keď som druhýkrát zaspal, bol už deň!“

Nech sa neoprieram o pevnú posteľ, istotne by sa podo mnou ľaknutím nohy podlomili.

„Oľuška, a kde si? Daj mi ruku! V tej tme ide na mňa taká úzkosť. Keby si vedela, aká je to hrôza!“

Položila som svoju ľadovú ruku do jeho prosebne vystretej. Pritiahol si ju na úbohé, v úzkosti temer hlasito bijúce srdce. „Len jedno slovo keby som mu mohla povedať, len jedno slovo! No, aké?“

„Prečo nič nevravíš, drahá?“ pustil moju ruku. „Ó, prosím, zbav ma čím skôr tej hroznej tmy!“

Vo mne všetko skríklo, len ústa mlčali; ako podlomená klesla som k nohám postele. Ach, vo mne nebolo sily môjmu drahému bratovi pravdou zasadiť smrtiaci úder. V tom momente, keď sa s neopísateľnou hrôzou v krásnych modrých očiach posadil na posteli, objalo ho bratské rameno a nežný hlas, ako keď matka tíši dieťa, vraví: „Józa, miláčik! Keď sedím vo tme, Hospodin mi je svetlom! On, Pán Ježiš, svetlo naše večné, je v tebe. Zavri telesné oči a hľaď duchovným zrakom na jeho krásnu tvár. Ó, hľaď na Jeho tvár!“

Zlatovlasá hlava zviezla sa na bratovu hruď: „Teda predsa zapadla noc?!“ vraví šeptom, ako keby narušená struna vydala zvuk. „Už ťa teda nikdy viac neuvidím, otčina moja, už nikdy viac tie drahé tváre! Ó, či bol krásny ten milovaný svet môjho domova a teraz už nič, len tma a tma!“

„Józa, Pán Ježiš je s nami, v nás i v tejto chvíli!“

„So mnou nie je, Staniša, preto je taká tma! Svetlo očí vyhaslo a On odišiel. Nemôžem vyriecť: Buď vôľa Tvoja! nemôžem! Opustil ma a ja padám do priepasti.“

„Neopustil, ver! Či nevraví: Neopustím ťa, ani ťa nezanechám? Budeme sa modliť, On ti znovu ukáže svoju jasnú tvár!“

„Nemôžem sa modliť, Staniša, On ma nepočúva, bo nemám sily zvíťaziť v tom hroznom pokušení, ktoré ma zasiahlo. Staniša, nemôžem odpusiť tomu, ktorý ma predsa len zabil! Ba načo mi život v tej tme?! Ach, nemôžem odpustiť!“

„Veď ani nemusíš,“ prišla odpoveď, takým zvláštnym hlasom, že som priam zmeravela. „Keď neodpustíš, ani svätý, spravodlivý Boh mu neodpustí. Teba ten človek uvrhol do telesnej tmy, no nad ním zavrie sa večná mrákota. Za svoj zločin od Božej tváre zahnaný na večné časy, nikdy viac neuzrie svetlo. Komu by ste odpustili hriechy, odpustené sú im, komu ich zadržíte, sú zadržané. Máš to právo, Józa, brat môj, sám Pán ti ho dáva.“

Na chvíľu v sieni rozhostilo sa hrobové ticho. Zrazu sa však zdvihla sklonená zlatovlasá hlava; a tu som uvidela zvláštnym pokojom naplnenú tvár.

„Odpusti, Pane Ježišu,“ vravel Józa, „môj drahý Pane, jemu, i mne. Ja nechcem, aby zahynul vo večných mrákotách, ó, nie, tma je hrozná! Ak je to Tvoja vôľa, aby som viac na zemi neuvidel svetlo, ktoré tak milujem, staň sa, keď si ma len predsa neopustil, keď len som večne Tvojím a Ty mojím!“

Na hrudi zopäté ruky klesli; Staniša zložil brata späť do podušiek, kde o chvíľu zapadol nad ním blahodárny sen a preniesol ho do ríše zabudnutia. Potom sa Staniša sklonil ku mne, zdvihol ma a zaniesol v náručí ku pohovke. Tam, keď si ku mne sadol, mimovoľne ovinula som mu ruku okolo hrdla a plakali sme oba. Nič na svete nemohlo nám uľaviť, len tie slzy. Pán to vedel, preto nám ich daroval. Až potom mohli sme si vyprosiť silu. Ó, veď to, čo nás dvoch teraz čakalo, bolo strašné!

*

Opísať zármutok, ktorý odpoludnia v Boríne vládol prežívaný i priateľmi tak z fary, ako aj zo školy, na to moja sila nestačí. Pripadá mi to všetko ako zlý, ťažký sen.

Nasledujúce dni nám Józa ničím nepriťažil; až do pondelka večera spal s malými prestávkami; v utorok boli jeho bolesti hlavy preč.

„Už mohli odísť!“ trpko povedala mama, „keď vykonali svoje zhubné dielo.“

Pán farár chodil k nám každý deň; keď v stredu opúšťal Józovu spálňu, bol velice rozrušený. Krásna odovzdanosť drahého nášho miláčika do Božej vôle ho dojímala. Józa sa mu priznal so svojím strašným nešťastím, aké nad ním v nedeľu zavládlo, i so svojím desným pokušením neodpustiť! Chválil milosť prítomného Pána, ktorý Stanišovi vložil tie pravé slová do úst, a tak ho doviedol k víťazstvu. Vravel o svojom terajšom vnútornom pokoji, ba, radosti v Hospodinovi, aká teraz vládla v jeho srdci, že môže žiť bez zemského svetla, ale bez toho nebeského, Pána Ježiša, by žiť nevládal.

Teraz ležal už oblečený na pohovke, a tak prosil, aby sme ho zaviedli do hudobnej siene. Urobili sme mu po vôli, no okrem mňa, ktorá som ho viedla, všetci pritom plakali, bo všetci porovnávali dnešok so svätodušnou sobotou, keď sme si ho prvý raz viedli! Plakali obzvlášť, keď začal hrať! Dnes sa tá hudba hodila k situácii no, i tá pieseň, ktorú nespieval sebe, ale nám! Ó, a ako krásne spieval!

Dohral, spustil ruky a vo vzniknutom tichu zostreným sluchom slepých počul, že plačeme.

„Neplačte,“ hovorí milým hlasom, „nad vôľou Božou nemáme plakať. Ona je vždy taká dobrá, i keď jej my nerozumieme. Čo mňa postihlo, je veľká strata, pre mňa na zemi tá najväčšia. Prečo sa tak stalo, dnes ešte neviem. Snáď odníme môj Knieža života tento kalich od mojich úst ešte raz. Kedy, to vie On! No, dnes je Jeho vôľa, aby som bol slepý, a tak vás prosím, aby ste to prijali ako nevyhnutnosť a spojenými silami pomohli mi žiť. Nie je to pre mňa jednoduché byť vám na ťarchu, namiesto na úžitok. Veď už nič iného nemôžem, ako vás milovať.“ „Neboj sa, braček môj,“ objala ho Eržika. „Nebudeme tvoju ťarchu zväčšovať naším nárekom! Chceme ti pomôcť žiť! Tvoja láska nám úplne postačí.“

Raz som napísala, že veru neviem, ako sme mohli a vedeli žiť bez Stanišu. Dnes to potvrdzujem. Ba, ako by sme tie dni boli prežili, nech nie je medzi nami, nech nám tá jeho náplň kresťanstva: „Kristus vo vás?“ nesvieti!?

Čím bol Józovi, čím deduškovi, Eržike, áno, všetkým nám! Obzvlášť mne! To vie každý najlepšie sám. Ach, predsa svetlá najkrajšie svietia, keď slnko za hory zapadlo a prišla noc. No, pre dnes už dosť.

*

Uletel máj, jún sa už temer končí a ja až dnes si môžem sadnúť písať. Niesli nás a zmietali vlny nádeje a beznádeje, čo sa týka Józu.

Bola som napísala, že bolesti hlavy prestali akoby bol uťal. Vrátili sa však znova a potom sa vyzúrili.

Konečne zaviezol Staniša nášho miláčika na röntgen. Tu sa ukázalo, že úder spôsobil odštiepenie kúska lebečnej kosti, ktorý v mozgovej oblasti vyvolal úporné bolesti. Lekári museli siahnuť po nie síce veľkej, ale odvážnej operácii. Týždeň po nej zaviezol Staniša brata do kúpeľov. Pozval so sebou i pána farára, ktorého hrdlo ešte vždy vyžadovalo liečbu. Každý deň sme dostávali správu. Staniša nenechával nás zbytočne v úzkosti. Keď nemal čo písať o Józovom stave, našiel si vždy dačo krásneho, aby nás potešil. Písaval listy i za Józu. Podľa nich poznávali sme celú slnečnú povahu nášho miláčika, ktorú nemohla zatieniť ani tma slepoty, ani ťarcha od onej slávnej chvíle, v ktorej vložil svoju vôľu do vôle Božej! Koľko lásky vyznievalo z tých listov voči deduškovi, no i mame! Nemajúc čím by ich potešil prítomnosťou, siahal k minulosti. Mnoho sme sa dozvedeli o našom tatíčkovi.

Napokon nás prekvapil vlastnoručným listom, písaným na písacom stroji pre slepých. Predtým ho už používal v Amerike; teraz ho použil zas a netak sa tešil, že predsa stroj nenechal v Amerike. Netušil, pravda, že by ho tak skoro mohol potrebovať.

Eržike a mne posielal nové piesenky a básničky. V zármutku a zlých dňoch najlepším spoločníkom je práca. Nuž a my sme jej, chvála Bohu, mali dosť!

Sťahovali sme našich Jelínkovcov do P. Bolo tam treba všeličo opraviť! Bývalí veliteľovci nechali dom zanedbaný, až žiaľ pozrieť. Dobre, že som sa len od Stanišu naučila meniť púšte na raj! Netak sa mi to tu zišlo! Eržikin a Otokarov pekný nábytok budovu vnútorne skrášlil! Hoci bol už jún, predsa sme len obrobili ešte i záhradu. Deduško nám dal na pomoc záhradníka, ktorý sa staral o borínsky park. O zeleninu sa postarala mama s Eržikou. Otokar nám málo pomohol, musel pár dní zastávať dve služby. Bol veľmi rád, že k nemu preložili i četníkov, s ktorými posiaľ pracoval.

Pani učiteľová s pani farárkou nám preukázali mnoho služieb lásky; nech im to Pán odplatí!

Keď som prvý raz prechádzala zariadeným bytom s Eržikou, priznala sa mi, ako hrozne bolo jej žiť tam nový, čistý život, kde predtým hrešila. Ešte vraj i tie steny akoby sa boli posmešne na ňu škľabili. Hoci sa ani neodvážila o to prosiť, Otec nebeský jej nemé modlitby vyslyšal; Otokara preložili, a to na také dobré, krásne miesto, do blízkosti milovaného domova a predovšetkým rodiny. Kvôli deťom ju obzvlášť tešila záhrada, ktorá im na predošlom mieste chýbala. Len jedno ľutovala: Že Józa síce k nej príde, ale neuvidí, ako vzhľadne má sestra zariadený svoj domov. Ach, my po všetkom peknom vždy sme sa dostali na Józovu stratu. Po tie dni sme sa z ničoho nevedeli opravdivo radovať; mysleli sme si, že jeho to už nemôže blažiť. Učili sme sa modliť: Buď vôľa Tvoja ako v nebi, tak i na zemi, ale boli z nás nedobré žiačky, pretože naše srdcia, — i keď ústa mlčali, — znovu a znovu sa pýtali: „Pane Ježišu, prečo si to dopustil?“

Veľmi ma zahanbovalo, že tak na fare, ako aj v škole, našu pokornú odovzdanosť do Božej vôle obdivovali. Ach, nebola však taká veľká, ako sa zdala! Dosť, že sme reptaním a zármutkom nášho Pána pred nimi nepotupili!

V úzkosti, ktorá sa ma chvíľami zmocňovala nad nedokonalosťou môjho kresťanstva, veľmi som si žiadala dozvedieť sa, či Staniša v týchto dňoch ani raz netonul v bahne pochybnosti. Pán Ježiš žil v ňom, je pravda, no, bol tu ešte i jeho starý človek, ako Józa menoval to zlo v nás; nedvíhal hlavu? Nepokúsil sa, podkopať jeho vieru v neomylnosť Božieho konania? Už sa s ním celkom vyrovnal? Ak nie, čím to bolo, že nad ním tak úplne víťazil? Bola to snáď prednosť len daktorých poslušných duší? Alebo to bolo, že ho tak vychovala matka svojím príkladom?

Prosila som v duchu Pána, aby mi to sám nejak vysvetlil. Neprišiel veru Staniša ani len jeden deň, ako som si žiadala, aby som sa ho mohla spýtať, a predsa som vysvetlenie dostala.

Keď som v Stanišovej izbe na písacom stole upratovala knihy a papiere, vypadol mi z obalu roztrhnutý list. Keď som ho na stole vyrovnávala, čítali oči nadpis: „Drahá, sladká moja mamička!“ Dovolila som si list prečítať. Znel: „Len na okamih keby som mohol oprieť hlavu o Tvoje kolená, drahá, milovaná! Súženie, v ktorom dňom i nocou toniem, ako učeníci na búrlivom mori (Pane, zachovaj nás, hynieme!) zapadá nado mnou po tretí raz. Nikdy nebolo také ťažké, ako dnes. Po dvakrát mal som Teba, jasná moja mamička; dnes som sám. Tam, doma mohol som prenechať Tebe niesť všetkých nás na krídlach Tvojej zocelenej viery. Dnes nielenže som osamotený, ale priam prinútený niesť všetky tie úbohé, zarmútené duše. Uniesol by som to na krídlach orlice, ale nie som vždy na nich! A tak bahno beznádeje otvára svoju chladnú tlamu.

Po oba razy mal som nezlomnú nádej, áno, istotu, že náš Pán Ježiš, Darca svetla, nášho miláčika uzdraví, že mu vráti zrak. Ó, mamička, a dnes ju nemám! A tak, keď na krídlach viery vznášajú sa moje modlitby k Pánovi, rúca ich znovu a znovu výrok doktora G. Neviem, či si ho aj Ty počula: „Keď by po tretie váš brat oslepol — a on je vždy v tom nebezpečenstve, keďže príval krvi môže jeho slepotu zapríčiniť náhle — vtedy sa musíte podrobiť vôli Božej. Operovať, ba ani liečiť už nemožno. Mohol by to docieliť len nejaký veľký telesný a hlavne duševný otras, ktorý by celú jeho bytosť neobyčajne vzbúril. To je však pri jemnej, kresťansky oddanej povahe vášho brata úplne vylúčené.“

Vo dne v noci počujem tento výrok; bráni mi v modlitbe za uzdravenie a prekáža svietiť svetlom potešenia. Nemôžem si spievať: Ó, nádeja, svetlo v tmavej noci, ochotne tvoj záblesk stopujem.

Vidím na sebe upreté pohľady milovanej rodiny, obzvlášť deduškov, cítim: oni čakajú, kedy poviem: „Budeme sa modliť! Pán Ježiš, svetlo sveta, nášho miláčika uzdraví.“ Nemôcť toto slovo povedať, to je ťarcha na neunesenie. Ba musím bojovať sám proti sebe, aby som svoju dušu neklamal márnymi nádejami. Ani na chvíľu síce nevznikla v mojom srdci pochybnosť, či je i tento postup môjho Pána s Józom a s nami láska! On je suverénny a neomylný. Všetky Jeho cesty vedú Jeho ľud k sláve, to je prepevné. Aj napriek všetkému súženiu mám v hlbinách srdca pokoj, bo tam je On. Keby to nie, istotne by som neobstál.

Môj neduh, však ho znáš, drahá, ma nesmierne trápi. Nesčíselnekrát vidím ten úklad na lodi, a oproti tomu krásu Borína, Józovu radosť, že to všetko predsa mohol uzrieť! A potom stojí predo mnou predstava tmy, čo navždy pohltila všetko zemské blaho. Len niekoľko dní, pár hodín mohol sa Józa na svoje dedičstvo zadívať a už nikdy viac ho nemá uvidieť. Vo dne v noci sprevádzajú ma tie slová: „Ó, či bol krásny ten milovaný svet môjho domova, a teraz už nikdy a nič viac neuvidím, len noc a noc!“

Tvoje nádeje, mamička moja, s ktorými si ma do Európy posielala, že zmena podnebia i spôsob života, prestávka v štúdiách, mi telesne pomôžu, začali sa krásne plniť. Pri telesnej práci, pri odpočinku mysle a obzvlášť, keď sa duchovná práca na drahých dušiach tak krásne darila, všetko dovedna pôsobilo, že som bol už temer zdravý. Bezsenné noci prestali, chuť do jedla sa dostavila. Cítil som, ako zo dňa na deň zosilnievam. No, teraz už je to zase všetko preč. Telesné utrpenie tlačí na dušu a neistota, beznádej otročí ducha.

Načo som to všetko písal? Načo vôbec píšem? Viem dobre, že Tvoje oči, drahá, nikdy nebudú čítať tento nemiestny stesk. Ako by som ťa mohol v tej diaľke tak zarmútiť!? Však si Ty, drahá, vždycky všetko so mnou cítila, cítiš i teraz. Modlíš sa, pomáhaš mi! A keď nemôžem položiť hlavu na Tvoje kolená, hoci viem, že púhy dotyk Tvojej ruky na moje horúce čelo priniesol by úľavu, jedno môžem (a robím tak i v tejto chvíli): nasledovať Tvoj príklad, oprieť hlavu o hruď môjho Pána. Veď On mi ešte lepšie rozumie. Jeho prebodnutá pravica dotýka sa môjho srdca. Ono tíchne!

Rozumiem, môj Pane! Uviedol si ma do tejto samoty, aby som (nemajúc žiadnej ľudskej opory) sa naučil spoľahnúť len na Teba! Poznáš ma, vieš, že v pomeroch, v ktorých žijem, nesmiem ochorieť. Buď teda mojím zdravím, silou a životom, aby som v stálom spojení s Tebou mohol svietiť iným.“

Tým sa neodoslaný list končil. — Nepríde do cieľa, nezarmúti srdce vzdialenej matky; dostala iste iný, ktorý nepísala ruka v hodine boja, ale až keď v nej brala palmu víťazstva. No, nebol list písaný nadarmo! Vedela som už, aké ťažké boje, aké bolestné boje bojujú srdcia verných služobníkov a že len pri nohách a na srdci Pána Ježiša nachádzajú víťazstvo a večné potešenie.

Ó, Pane Ježišu, nauč aj mňa hľadať ho tam! Pomôž Stanišovi, posilni ho aj telesne. Ach, prenes ho cez to more súženia a prenes aj nás! No, ak to, čo teraz prosím, nie je hriech, tak ma vyslyš: Daj Stanišovi aspoň iskričku nádeje a mne ukáž, čo aký malý výsledok dobra, ktorý by Józovi priniesla jeho slepota.

Posiaľ som videla len zlé, len ťažký kríž položený na Józove plecia, ktorý nás všetkých tak veľmi tlačí. To, čo nás zastihlo, pripadá mi ako nečakaný úder hromu v májovom ráne, ktorý porúchal budovu nášho krásneho rodinného blaha. Odvtedy som uprostred rastúcej krásy ako po zrúcaninách. Borín svojou prelesťou pôsobil mi vždy len bolesť, ba pripadal mi pustejší ako ten, čo sme so Stanišom opravovali. Veď dnes som vedela, prečo si Staniša dal tak záležať na jeho kráse: Túžil, aby, keď na ňom spočinú tie milované modré oči, poetické srdce brata, nášho miláčika, dediča Borína, boli očarené jeho prelesťou. Vedel, ako Józa veľmi miluje otčinu i domov, a tak mu ho chcel predviesť v nesnívanej kráse. Aj predviedol. A keď to bolo i len veľmi kratučký čas, čo sa mohol v tých krásach kochať, sláva Pánovi aj za to. Vzal si ich v rozpomienke so sebou do tej tmy.