ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Horúci august vládne nad svetom. Józa sa vážne vpravuje do úlohy hospodára, Mirko s Belom mu horlivo pomáhajú. Len záhrada zostala na starosti Stanišovi a mne a netak sa nám za našu prácu odmieňa pestrou krásou. Popritom Staniša lieči už nielen v Rovnom, ale navštevuje i P., ba dakoľko ráz bol už aj v Zárube, posledne aj s Józom. No, ja mám chvíľami veľkú úzkosť: Nikomu z našich ani len na myseľ nepríde, že veď Staniša predsa len nie je náš, prišiel nás len zachrániť, priniesol nám len svetlo! Vždy, keď donesie pošta list pre neho, pocítim bolestné bodnutie v srdci. Čakám, kedy povie, že ho už volajú domov. A on tých listov dostával teraz mnoho! Pár ráz som ho videla v parku sedieť veľmi zamysleného. Mal knihu v ruke, ale nečítal!

Ach, nechce sa mi ďalej písať, plakala by som; neviem si predstaviť život v Boríne bez neho.

Už je to tu! Stanišu volajú! Krásne to boli listy od celej rodiny! Bolo v nich toľko lásky a spolu precítenej radosti, ale v tom tetinkinom boli i tieto slová: „Svetlo zasvietilo. Vy máte nášho spoločného škovránka už zdravého a trvale medzi sebou. Opretý o mocné rameno Kráľa kráľov môže vás naplno obšťastňovať, a tak prosím, vráťte mi môjho jedináčika. Vďačne sme vám ho pustili, ochotne vystrojili; veď ho dobre poznáte a vážite si ho! Podľa toho si môžete predstaviť prázdnotu, ktorá zostala po ňom doma, obzvlášť, keď i Józa odišiel, a tak pochopíte túžbu materinského srdca. V septembri sa končí jeho dovolenka na univerzite. Keby náš drahý Józa nebol vyzdravel, mienili sme dovolenku predĺžiť hoci aj o rok, a nebrať vám ho v tom súžení. No, ono sa pominulo. Vy z Božej milosti sedíte už pri nohách večného svetla, a tak nosiča svetla môžete už uvoľniť. Tak Vás ešte raz prosím, vráťte i môjho jedináčka.“

Tak píše tetinka, no nielen ona; celá rodina žiada si späť svoj vzácny poklad. Veď je len jeden Staniša! Nemáme práva si ho ponechať. Józa chce len ešte uskutočniť svoj plán, autom precestovať našu vlasť, obzvlášť Slovensko, aby si ho Staniša vzal so sebou aspoň v pamäti. Máme ísť: Eržika, Józa, Staniša, ja, Mirko, kým mu nezačne škola, a Belo. Potom, keď sa vrátime, poprosím, aby som mohla ísť zložiť skúšky a nastúpiť späť do školy. V inom prostredí mimo Borína a v usilovnej práci skôr prenesiem. Ach, veď Pán Ježiš mi pomôže žiť, i keď Staniša nebude viac medzi nami.

*

Na našich lúkach už kvety odkvitli. Zato na najvyššej lúke Borína rastie a kvitne ho v auguste veľké bohatstvo. Privstala som si v túžbe aspoň ešte raz kyticami vyzdobiť Stanišovu izbu skôr, ako pôjdeme na tú krásnu okružnú cestu.

V nádhernej tíšine vysoko nad dolinou objatá zelenými hájmi vila som kytky. Dve vejárové ležali už hotové pri pramienku, ktorý ich zvlažoval a chladil. Tvorila som ešte okrúhlu z kampanolií, ktorých zvončeky vyzváňali mi v rukách. S tou kyticou vila som i druhú ako rozpomienku na minulú dobu od onoho februárového dňa, keď som zbierala snežienky na uvítanie borínskeho pána.

Ako tak premýšľam a z tých rozpomienok tvorím celú knihu, pozdraví ma známy hlas, priam ako v to jarné ráno. Stretávam sa so starým mužom, ktorého som odvtedy nevidela. Poznali, privítali sme sa. Sadol si trochu odpočinúť neďaleko mňa. Mimovoľne spustila som ruky do lona a začala som sa ho vypytovať, či vie niečo o panstve z kaštieľa Záruby.

„Ba viem,“ prisvedčí rozradovaný. „Pani barónka nám sama písala odpoveď na list, čo pán Lietavský jej bol napísal za nás po anglicky. My sme predtým dobre neadresovali, nič od nás ešte nebola dostala, a tak sa veľmi potešila; hneď nám odpovedala na adresu pána doktora. Pán barón že je už, chvála Bohu, celkom zdravý, aj už dosť dobre chodí. A čo je hlavnejšie, jeho duša ozdravela. Už by panej, ktorá je z toho veľmi šťastná, neprekážal. Pán Zoltán koná veľmi peknú prácu medzi svojím národom. Na druhý rok sa iste vrátia pozrieť domov, ak dá Pán Boh, a to ich potom uvidíme a oni nás. Aj o pánovi doktorovi Mirskom sme sa dozvedeli — to ako o tom učiteľovi — že tiež pracuje v Palestíne a vraj, ako doktor má veľmi dobrú povesť u Židov i u Arabov.“

Nuž, toľko som sa dozvedela o tej vzácnej rodine. No, čo popritom vyšlo ešte najavo! Staniša, keď chodil liečiť, o čom nám nemohol rozprávať, aby nezradil svoje inkognito, hneď, ako som ho upozornila na Zárubu liečil tam chorých a pritom posilňoval tamojšie usínajúce dietky Božie. Zriadil ich v bratstvo s určitým programom a hodinami shromaždení. Bol im vôbec na veľké požehnanie. Ako sa od neho naučili veriť, že všadeprítomný Pán Ježiš je nie vedľa nich, ale v nich, keď Ho prijmú, otváral im Duch Svätý viac oči pre Slovo Božie. Sedávali už zase nad ním s pôžitkom. Predtým mali medzi sebou sváry, tie si vzájomne vyrovnali; veď v prítomnosti Kráľa kráľov nedalo sa sváriť! Keď rodičia urobili zo svojej vlažnosti pokánie a začali žiť pravý kresťanský život, nezostalo to bez vplyvu ani na ich deti. Pán Lietavský utvoril krúžok mládeže a tá začala hľadať pravdu. Konečne prišiel s pánom doktorom i pán Lietavský z Borína a sľúbil, že až sa vráti z ciest, bude sa im po nedeliach venovať. „Ej, škoda, preškoda,“ vzdychol si starec, „že pán doktor už ide preč! Takého človeka, čo by tak miloval Syna Božieho a Ním vykúpených ľudí, a žil s Ním tak úzko spojený, už sem nikdy nedostaneme! No, požehnávať budeme tú hodinu, keď prišiel prvý raz medzi nás.“

Nuž, tak som sa tu dozvedela, o čom sme nemali ani tušenia. Staniša len raz išiel životom, len raz vo svojej starej vlasti a otčine, v kolíske svojich predkov, a tak sa usiloval urobiť všetko, aby zostali stopy Pána, ktorý v ňom žil. Keď sa pozerá naspäť, môže vyriecť: Sluha neužitočný som. Čo som bol povinný učiniť, učinil som.

A bolo to zvláštne! I v Zárube pracoval ako budovateľ zrúcanín, meniac púšť na raj. Nie on, ale moc Božia, prítomná v ňom.

Už chvíľu bol dobrý starček preč a ja som ešte vždy sedela: ruky do lona zložené, ponorená do svätého snenia, no i do clivoty. Na neďalekom strome zaklopal ďateľ, za tým zaškriekla žlna a kukučka zakukala kdesi hlboko „ku-ku, ku-ku“. Zohla som sa ku kvetinám, uvila rýchle obrubu z papradia, zviazala a striasajúc smeti z lona, vstala som, že kyticu položím k ostatným, aby som sa potom ponáhľala domov.

„Keď si už hotová, Oľuška, tak poďme,“ zaznelo za mnou tým najdrahším hlasom.

„Staniša!“ zvolám v úžase, „ty si tu! Ideš azda do Záruby?“

Do Záruby už nejdem. Bol som sa tam z temena vrchu rozlúčiť s borínskym krajom.“ Dobre, že za mnou je štíhly bor, možno sa oň oprieť, bo nohy akoby mi vypovedali službu.“

On sa prišiel rozlúčiť. Už!? To teda, keď skončíme okružnú cestu, už sa s nami do Borína nevráti!

„Čo ti je, Oľuška?“ Vzal mi kytku, položil k tým druhým. Bola som mu vďačná, že mi dal čas, aby som sa mohla spamätať.

„To teda sa už sem s nami ani nevrátiš,“ opakujem svoju myšlienku.

„Sotva! A keby aj, nebude už času. Preto som sa prišiel rozlúčiť s krajom, kde stál pre mňa raj, ten jediný na zemi, z ktorého vytekali štyri pramene a blažili nikdy nepoznaným blahom. Poznal som, hoci zrodený za oceánom, že z tejto hrudy pochádzali moji otcovia že z nej pochádzam teda i ja. Tu že je moja zemská otčina, môj domov, že sem by som sa najradšej vrátil, až príde môj Pán, aby s tými svojimi kraľoval na zemi. Viem, že tu nemôžem žiť, ale ani odísť nemôžem bez toho, aby som sa nepresvedčil, či je vôľa môjho Pána, aby som išiel životom sám.

Bol čas, Oľuška, keď moje srdce naplňoval zármutok vo vedomí, že si ťa nesmiem svojiť čo vlastnú sestru, veď vždy som túžieval po sestre! Dnes za to ďakujem svojmu Pánovi, lebo som poznal, že všetko, čo voči tebe cítim, možno zavrieť do krásnej vety: Ja ťa milujem!

Srdce, ktoré posiaľ znalo len jeden ideál, svoju matku, podáva sa tebe a pýta sa: „Oľuška, pôjdeš so mnou? Smiem si prísť pre teba, ak mi ťa dajú? Chcela by si celý život meniť so mnou púšte na raj, keď predtým zbuduješ raj domova pre nás oboch? Akú mi dáš odpoveď?““

Privinul ma veľmi nežne k sebe; položila som hlavu na jeho hruď a vyriekla som konečne s celým srdcom:

Ako to všetko teraz značím, zdá sa mi, že moje srdce snívalo len krásny neskutočný sen. Aj o tých našich krokoch rajom, keď niesol svoje vejárové kytky spolu zložené, ja tú, čo patrila Józovi, keď mi rozprával cestou, že ma vlastne miloval od chvíle, keď prečítal môj list a že sa ho zmocnila veľká túžba ísť čím skôr, aby pre svojho Pána mohol predovšetkým získať mňa. Veril pevne v moju záchranu… No, keď sme spolu zastali na schodoch Borína a ja som mu otvárala dvere domova, stala som sa zrazu jeho srdcu takou drahou, že sa to nedá vyjadriť ani dnes.

Aj ja som sa priznala, ako veľmi mi bol drahý, len čo sme sa stretli a akú muku pôsobilo môjmu srdcu vedomie, že nie mi je bratom.

V rozhovore prišli sme až do parku Borína.

Aj to je ako sen, že tam na lavičke sedel deduško, vedľa neho stála moja mama. Niečo sa radili o hospodárstve. Bežala som do Borína s kytkami. Staniša zostal; predniesol im svoju prosbu a oni mu mňa sľúbili.

A potom prišiel čarokrásny večer nášho zasnúbenia; všetci, ale všetci spolu s nami jasali a mama s plačom vyriekla: „Odplať mu, Oľuška, v živote všetko, čo urobil pre nás. Odplať i rodine za morom, obzvlášť jeho matke, že nám ho poslali, keď sme sa topili v slzách a nikde nebolo pomoci.“

Eržika objímajúc Stanišu srdečne povedala: „Tak mi predsa budeš bratom, keď ti dáme Oľušku, a tým najbližším a najdrahším.“

V ďalších poradách sa dohodlo, že keď prídeme do Prahy, už sa Staniša s nami nevráti, bo podľa cestovného poriadku jeho loď o pár dní odráža od brehov Francúzska. Zato, keď dá Pán Ježiš, príde si na jar pre mňa.

Namiesto do školy, mám sa cez zimu u Józu učiť po anglicky. Svadba má byť v Boríne a Józa nás potom vyprevadí do Ameriky.

Najväčšiu radosť mal predsa len Józa.

„Nie je to pre mňa maličkosť,“ vraví: a pritom bozkáva moje ruky, „teba, drahá, stratiť, ale jemu, môjmu zlatému Stanišovi, ťa rád dám, veľmi rád! Bo on, jedine on je ťa hodný.“

„Staniša drahý, keď prídeš pre Oľušku, vezmi potom aj mňa so sebou, ja sa v Amerike vyživím,“ prosil Belo. A Staniša veľmi rád súhlasil. Máme sa teda spolu učiť po anglicky, aby i Belovi bolo ľahšie, keď príde za more. Dovtedy máme spoločne pomáhať doma Józovi.

*

Posledný deň Stanišovho pobytu v Boríne… Aké smutné je to slovo! Každá chvíľa z toho dňa dala by sa opísať všetky sú také vzácne! Označím aspoň tie pre mňa najdôležitejšie.

Po raňajkách som išla si od mamy vypýtať potrebné veci na cestu, ale nebola sama. Sedeli spolu so Stanišom v rodinnej izbe na pohovke. Vedľa nich ležali knihy a listiny. Podľa všetkého hovorili ešte raz o borínskej záležitosti.

„A toto je čo, Staniša?“ spytovala sa práve mama.

„Tvoja knižka, tetinka,“ usmial sa vážne. „Strýc Adam ma požiadal, aby som na tvoje meno uložil 10 000 korún, s ktorými by si mala disponovať pre seba. Vieš, že Józovo dedičstvo nejestvuje, a Borín je predsa napísaný na jeho meno, hoci ho zaplatili Lietavskovci. Pre verejnosť to netreba meniť, ak má vina zostať pochovaná v mori odpúšťajúcej lásky. Ak tvoj manžel teda nechcel svoju milovanú ženu ukrátiť, musel nájsť spôsob, aby mohla byť odškodnená za mnohoročnú ťažkú námahu na Boríne. Józa sa chystá borínske príjmy úplne deliť so svojimi sestrami a s bratom. Je to správne nielen podľa zákona lásky ale aj spravodlivé, keďže otec a deduško kúpili nielen jeho, ale aj svoj majetok. Józa svojím úmyslom vykonáva len spravodlivosť, aj keď o tom ani netuší.“ „A naozaj nevie nič?“ strhla sa mama zo zamyslenia. „Ako mu teda vysvetlili príčinu odchodu z vlasti?“

„Otec mu povedal len toľko, že nešťastnou nehodou, o ktorej nemôže hovoriť, istá časť dedičstva Rovesných sa stratila, a tak že ju musia ísť zhospodáriť, aby mohli Borín vyplatiť. Keď však potom Ozorenský veľmi túžil odprosiť aj Józu, dozvedel sa tento ešte, že tvoj brat bol v tej strate nejak zainteresovaný. No strýc prosil, aby mu nemusel bližšie vysvetľovať, na čo môj brat s radosťou pristal.“

„Ako ja však k tomu prídem, aby mi Adam poručil toľkú sumu. Nebude tým Józa predsa len ukrivdený?“

„Vôbec nie, tetinka. Okrem toho Józa má svoju penziu, a tak je úplne zaopatrený na celý život. O neho sa nemusíš starať. A tu hľa, je, prosím, ešte táto listina strýcom Adamom písaná a Józom podpísaná; podľa nej sa tebe doživotne poisťuje dom, v ktorom bývaš. Józa nebude snáď nikdy môcť riadne hospodáriť, lebo sa musí telesne veľmi šetriť, a náš deduško je už starý, tak práca a starosti budú spočívať zase len na tvojich pleciach. Prosím, prijmi ešte moju radu: Ak Mirko nevysloví túžbu po inom štúdiu, pošli ho do hospodárskej školy, aby neskôr mohol spravovať svoj i Józov majetok, a tak odobrať tebe potom bremeno.“

„Ustaň, Staniša,“ vystrela mama ruky voči vraviacemu; slzy viseli jej na riasach. „Ťarcha vašej nezaslúženej lásky ma udusí.“

„Zlož ju k nohám Pánovi Ježišovi, tetinka! No, pretože už iste táto chvíľa je posledná, keď tak môžem urobiť, dovoľ mi, prosím, otázku: Je medzi tebou a naším Pánom všetko vyrovnané? Smiem odísť s radostným vedomím, že teba, drahá matka mojej Oľušky, zanechávam na brehu spásy zachránenú?“ Staniša hľadel pohľadom plným lásky a prosby do matkinej tváre.

Mimovoľne som zatajila dych. Čo odpovie, ach, čo odpovie?

„Smieš, Staniša.“ Vzala jeho ruku do svojich. „Prišla som k Pánovi Ježišovi, ako ten biedny publikán a On ma prijal. Tebe jedinému sa priznám, čo ma vlastne zlomilo a zachránilo: Musel prísť až gróf H., aby moje pyšné srdce poznalo pravdu a uvidelo seba ako v zrkadle.“

„Gróf H.?“ užasol Staniša.

„Ty nemôžeš pochopiť, čo je to triedna rodová pýcha, hoci by si na ňu mal viac dôvodov než ja! Keď sa nám gróf priznával v tom hroznom okamihu ku svojmu zločinu, bolo mi zrazu jasné, že tak, ako jeho len rodová pýcha zviedla k žiarlivosti, závisti a z nej pochádzajúcej náruživej nenávisti, že i mne len rodová pýcha zavrela ústa v ten deň, keď bol čas hovoriť. Ona zapríčinila všetko nešťastie môjho milovaného muža i celej mojej rodiny. Porovnala som sa s grófom a videla som, že pred Bohom medzi nami niet rozdielu. Nebola to, ako som si dovtedy nahovárala, láska k pokrvnému bratovi, čo ma prinútila pochovať moje vlastné šťastie a moje deti urobiť sirotami. Bola to pýcha Ozorenskovcov a bázeň, aby na moje zemianske meno nepadol tieň; a to mi zavrelo ústa. Toto vedomie a okolnosť, že som sa musela prirovnať ku grófovi, konečne ma zlomilo a dohnalo pod kríž.“

Potichučky vykradla som sa von z izby. Keď ma posiaľ nevideli, nech mama nikdy nezvie, že som počula jej priznanie. Divné sú cesty Božie, kto ich pochopí! Vďaka Jemu na večné veky, že zachránil aj moju matku! Ako celkom ináč budeme si konečne rozumieť!

*

Odpoludnia dostal Staniša z Ragúzy list, ktorý ukázal len mne. Doktor Iljič zaplietol sa tam do procesu ohľadne istej dámy, ktorú tak uspal, že ju viac lekári nemohli prebrať. Proces sa končil jeho uväznením.

Ó, Eržika moja zlatá, keby tak teba bol usmrtil! Vďaka Pánovi za Jeho ochranu na večné veky!

A prišiel večer. My dvaja vyprevádzali sme deduška do starého domu. Staniša ešte raz, naposledy, pripravoval mu lôžko, poprával podušky pod šedivou hlavou. Tu zrazu privinul si ho deduško k sebe a hovorí hlasom, ktorý nikdy nezabudnem: „Odplaťže ti Hospodin, syn môj milý, všetko, čo si mne, starému človeku, dobré urobil. Keď si pomyslím na ten prvý večer, keď si ma takto ukladal, áno, keď si pomyslím, ako si mňa, ba, všetkých nás našiel, nemôžem pochopiť, že ty, potomok takého slávneho rodu, syn takej matky, mohol si sa so mnou, starým polomŕtvym sedliakom toľko zapodievať. Čím sme dnes, tým si nás len ty spravil. — Neprerušuj ma! Viem, syn môj, viem, že to bol Kristus, žijúci v tebe, no, ty si sa Mu dobrovoľne vydal do služby. Bez tvojej vôle nebol by nám On mohol tak dobre vykonať. Mám už naše slnečné dieťa doma. Ako mi je drahé, vieš. Ale tento posledný večer musím ti povedať, že nikdy nemiloval som človeka tak, ako teba, a nikdy už milovať nebudem. Ty sa ešte vrátiš, dá Pán Boh, aby si si vzal svoj poklad, no, ja ťa už sotva uvidím! Tak ďakujem Bohu a ešte aj s posledným dychom budem Mu ďakovať za teba, že ťa nám poslal, aby si nám priniesol svetlo, spásu, áno, istotu, že raz tam doma, u Neho, budem ťa smieť zase vidieť, tam, kde niet lúčenia. Oľuška, dieťa, poď sem, nech si vás spolu požehnám!“

Poslúchli sme, pokľakli k posteli a chvejúce deduškove ruky, spočinuli na našich hlavách. Nezabudnem na modlitbu i žehnanie, ktorého sa nám dostalo. A tam vlastne už v tej chvíli boli sme zasnúbení. Teraz viem, i keby som nikdy so Stanišom nemohla zastať pred oltárom: On je mojím a ja som jeho. Deduško nás dal jedného druhému a spoločne vložil do náručia nášmu nebeskému Otcovi. Potom sme ho už len pobozkali a ticho odišli. Kráčajúc tajomne osvieteným parkom k Borínu, cítili sme, že tak sa začína tá naša spoločná púť životom, a že ju ani diaľka, ani smrť nerozdelí, bo my sme deti večnosti. Na schodoch Borína Staniša postál. Privinul ma k sebe a hovorí: „Nikdy nebol človek tak nezaslúžene odmenený, ako ja v minulej chvíli. Požehnanie, akého sa nám dostalo z tých drahých pier, položilo hlboký základ nášmu rodinnému šťastiu. Oľuška moja milovaná, viem, že pôjde so mnou na každom kroku, osladí bôľ rozlúčenia s tebou a horkosť túžby po všetkých vás. Dúfam, že deduška ešte nájdem, keď si prídem pre teba. No i keby nás predišiel, raz budeme večnosť tráviť spolu. Opatruj a miluj ho aj za mňa, veď záchrana jeho duše bola mi po tej tvojej najvytúženejšou. Pozorovať, ako nad ňou svitalo a ako sa rýchlo a krásne duchovne vyvíjala ma veľmi blažilo. Nechcem smútiť, nie! Hľa, nebo posiate hviezdami, skláňa sa nad nami, ba nižšie a nižšie až do našich sŕdc!“

Opierajúc hlavu o jeho hruď hľadela som k vysokým jasným nebesiam. Istota, že raz tam so všetkými svojimi milými, a obzvlášť s ním mám žiť bez rozlúčenia na večné veky, svätou tichosťou naplňovala moje srdce. Vedela som dobre, že je to chvíľa rozlúčenia, bo už všetko bolo pripravené, a my zajtra, dá Boh, začneme tú krásnu spoločnú cestu pozemskou vlasťou. Keď sa budem vracať, Staniša už so mnou nepôjde. No mohla som si povedať, ako on: „Nebudem smútiť!“

Zrazu z otvorených okien hudobnej siene prileteli zvuky hudby a spevu; háje ich odrážali. Jemné, prekrásne boli! Tou ozvenou naplnili celú záhradu i naše srdcia. Veď boli také pravdivé a akoby stvorené len pre túto chvíľu nášho rozlúčenia. Znelo to k nám:

„Áno, milá moja, až tam!“ sklonil sa Staniša ku mne. „Ale,“ dodal so svojím hviezdnym úsmevom a nevyrovnateľnou žiarou očí, „dovtedy, i keď nás more a zem deliť bude, úplne nám k šťastiu postačí to slávne zasľúbenie: Kristus vo vás, tá nádej slávy.“

(1928)