ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Už som úmysel nazbierať snežienky pre Stanišu uskutočnila. A keď som pri tej príležitosti niečo zaujímavého zažila, tak si tú epizódu zapíšem. Borínsky park sa končí tam, kde sa začínajú borové háje vrchu Borína a nimi vedie chodník na lúku, otočenú sečou; tam býva v lete mnoho jahôd, červených malín i černíc. Dobre sa mi tou pešinkou za rána kráčalo! Teplý vetierok prinášal na krídlach jar. Cez zimu, pri tých veľkých starostiach a žiaľoch som akosi zostarla. Teraz cítilo srdce svojich sedemnásť rokov, áno, že sem patrím. Keby som si nepripomínala, že v našej rodine je toľko zármutku, hneď by som si zaspievala o závod s pinkami a stehlíkmi, ktorých už zvyšky snehu nemýlili. Ako tak stúpam, narovnal sa na machom obrastenej skale sediaci muž. Pri nohách ležal mu uzlík a pevná palica — znak, že si tu odpočíval po chôdzi. Pozdravili sme jeden druhého, on sa spytoval, kam idem s tým košíčkom. Zvediac, že na snežienky, ponúkol sa, že ma doprevadí na miesto, kde ich nájdem dosť. O chvíľku už kráčame spolu k záseku, ktorým prúdila záplava ranného slniečka. Cestou rozprával zhovorčivý muž, že v Rovnom má vydatú dcéru a bol si ju navštíviť. Od neho som sa dozvedela aj, že za naším Borínom je už pohraničná dedinka, patriaca do Pohronia. Keď sme po strmom stúpaní vkročili do priesmyku, ukázala sa nám horami objatá, riekou pretekaná dolinka. Oproti priesmyku, na nevysokom vŕšku stál kaštieľ asi vo veľkosti Borína. Jeho záhrada spúšťala sa až k neveľkej dedine, s dvoma zvonicami, ale bez kostolov. Na otázku, čo to tam je, povedal, že kaštieľ Záruba, majetok pani barónky Heinaldovej. „Ták, tej židovky?“ užasla som.

Láskavá mužova tvár osmutnela.

„Pani barónkinej matka bola už kresťankou,“ vraví mierne, „a ona je jedna z tých svätých žien, čo chodia s Kristom Ježišom a posluhujú Mu. Je nás v Zárube dosť, čo nikdy Pánu Bohu neprestaneme ďakovať za ten deň, keď prišla medzi nás. Boli sme my ako tá Božia príroda, keď spí zimným spánkom. Aj my sme tak spali vo vinách a hriechoch. S ňou prišla duchovná jar. Ožili sme.“ Starec vravel vážne, s úctou, pozerajúc na kaštieľ osvietený slnkom. „Kostoly sme nemali, katolíci patrili do R., my evanjelíci do H. Zato krčmy boli dve a vždy plné. Nikto na svete sa nestaral o naše duše, my najmenej. Poriadne čítať z tých starších málokto znal. Mali sme školu, je pravda, ale tie naše deti, vyučované v cudzej reči, po chvíli ani toľko nevedeli ako my, keď nás nejaký sedliak učil v zime. Oni sa tú cudziu reč nenaučili a v našej čítať a písať neznali. No tak sme my všetky naše zármutky už len v tých krčmách zapíjali; a potom bolo v každom dome peklo. Zrazu sa do Záruby dosťahovalo panstvo: pani, jej zlatovlasý synáčik so svojím kamarátom, a s nimi prišiel ich mladý učiteľ. To vám boli ľudia, akých sme my nikdy predtým nevideli. Každému chceli pomôcť! Prichádzali do našich domov, posedeli s nami, porozprávali a všade po nich zostalo ako vôňa po voňačke. Zistili, že knižky, ktoré nám chceli podarovať, čítať neznáme. Velice ich to trápilo. Tak dlho nám vysvetľovali, že vraj ani ten najstarší človek nemusí bez známosti písma zostať, až nás pomaly presvedčili a mali nás potom v kaštieli neraz plný čeľadník.^[12] Pani barónka učila čítať ženy a dievčatá, pán učiteľ mužov a tí dvaja mladí mládež a deti. Celý rok sa tak verne s nami trápili. Od jesene r. 1911, do zimy 1912. Potom všetci traja mladí páni odišli na vysoké školy. Ale neučili nás oni len čítať a písať! Dali nám do ruky Slovo Božie. Poznali sme z neho svoj hriešny stav a Pána Ježiša ako Syna Božieho. Hľadali sme daktorí odpustenie hriechov u Neho a On nám ho dal, no, aj moc stať sa deťmi Božími. Vieme, že pani barónka tú nám dokazovanú lásku k Pánovi Ježišovi draho zaplatila! Jej muž sa velice na ňu rozhneval! Najviac ho hnevalo, že nechcela prestať nás, stratené ovce, zhromažďovať a zhľadávať. Keď syn odchádzal na vysoké školy, musela aj ona odísť s mužom. Všetci sme plakali, keď nás opúšťala. „Možno, že sa k vám dosť skoro vrátim,“ povedala nám, „snáď bude Záruba moje jediné útočište, až pre Krista všetko stratím!“ A mala pravdu! Muž jej ani v Pešti nedovolil žiť, ako Pán Boh káže, a keď nielen ona, ale ani syn nechceli ustúpiť od Božej pravdy, zapudil oboch od seba. Odišli spolu do Anglicka k rodine pani barónky, a keď nato hneď vypukla vojna, museli tam zostať, kým sa neskončila. Nuž, oni nás odišli, ale Pán Ježiš, ktorého nám priniesli, zostal! My sme už nemohli tak zaspať, ako sme spali predtým! Nový Boží život v mnohých pridusený tlel ako iskierka v pahrebe, svietil ako malé svetielko. Modlievali sme sa dlho, aby sa nám navrátili, až nás Pán Boh vyslyšal.“

„Oni prišli?!“ užasla som, „a zase tam bývajú?“

„Len pani barónka prišla, lebo jej Pán Boh prislúžil zvláštnu spravodlivosť: Pán barón, ktorý bol velice bohatý a netak si na tom svojom bohatstve zakladal, utratil vo vojne všetko svoje imanie. Mal mnoho uložené vo vojnovej pôžičke; to sa mu, keď vojna bola prehratá, nevrátilo. Niečo mu zas vzali v tej peštianskej revolúcii^[13] a ostatné pobrali doktori. Zasiahla ho porážka; bol na ruky, nohy ochromený, aj na jazyk, a čo najhoršie, keď ho raz v aute prevážali z jednej nemocnice do druhej, stalo sa nešťastie a on si tak hlavu udrel, že sa mu i rozum zatienil. Keď sa pani barónka o tom dozvedela, prišla si muža navštíviť z Anglicka, vzala si ho so sebou do Záruby a opatrovala ho tam. Ale tam sú vaše kvetinky, k vôli ktorým prichádzate! Hľa, koľko ich Pán Boh nasial!“

Starec podal mi košík, ktorý posiaľ niesol — chcel odísť.

„Prosím vás,“ zadržala som ho, odvrátiac oči od krásnej lúčiny, plnej snežienok, „ešte mi povedzte, je tam s rodičmi aj ten pani barónkin chlapec?“

„Ó, ten zlatovlasý chlapec je už dnes krásnym mužom! Vtedy mal 16 rokov a dnes má 28. On sa sem nevrátil. Keď z Anglicka do Palestíny išla prvá výprava s prvým miestodržiteľom Samuelym, dali aj jemu nejaký úrad medzi tými pánmi, čo ta išli. On v svätej zemi svojich otcov pripravuje cestu Pánovi Ježišovi. Keby sa pani barónka nebola dozvedela o mužovom nešťastí, bola by s ním išla aj ona.“

„Ale keď barón všetko stratil, to sú oni chudobní,“ namietam súcitne.

„Pán barón je chudobný; pani barónka dostala veľké dedičstvo po svojej priateľke v Anglicku. Že sa vraj rozdelili so synom. On s tou svojou čiastkou odišiel pomáhať svojmu národu, ona zase živí svojho muža. Lekári jej odporúčali zaviezť ho do teplejších krajov. Odišla, snáď predsa za synom až do Svätej zeme. Tak zná náš nebeský Otec lámať ľudskú pýchu. Modlievame sa za pána baróna, aby cele ozdravel na tele a potom na duši. Pán Boh je mocný a dobrý, On naše prosby počuje…“

Dávno bol už starec preč a ja, trhajúc snežienky, znovu a znovu musela som hľadieť na kaštieľ. Môjho srdca zmocňovala sa veľká túžba poznať tú zvláštnu paniu, o ktorej som dosiaľ neznala iné, len že bola židovka a nevedela som, že to bola ako sväté ženy, čo Kristovi posluhovali. Ach, veď som ešte nikdy nevidela človeka, ktorý by Kristovi slúžil a sama som tak ďaleko od Neho!

S košíčkom naplneným kvetinami utekala som domov. A tu ma čakalo prekvapenie. Sotva som sa vrátila, dobehla Zuzana za mnou, oznamujúc, že si ju tetička Judka volali na pomoc. Staniša telegrafoval, že príde zajtra. Netak to mnou trhlo! On príde, konečne! Ako dobre, že sme jeho izbu včera vydrhli, okná umyli; áno, ako dobre, že som medzi nahromadenými pozostatkami po bývalej borínskej sláve našla pokrovce, záclony, pokrývky na posteľ i stôl, „rozhárové“^[14] podušky. Všetko to bolo nádherné, bohaté, ale poškodené. Vidno na tom stopy úbohého grófa Šandora, ktorý že k posledku všetko kazil. Z krásnych, ponastrihovaných záclon, určených na dve okná, podarilo sa mi sotva zhotoviť záclonu na jedno široké, vysoké okno. Mastné škvrny z pokrovcov ustúpili pôsobením benzínu a vlažnej vody, i tie z pokrývok možno ešte vyprať. Na divánové podušky hodili sa pletené obliečky z pestrobarevnej vlny z mojej zásoby ručných prác. Očistený, čiernokožený diván vyzeral ako nový a netak naň slušali moje vyšívané prevesky. Všetky tieto poklady mala som už poskladané v skrini. Záclona bola upevnená. Opásala som si teda rýchle veľkú zásteru, vyhrnula rukávy a ani nie o štvrť hodiny premieňala sa izba na malebný, pekný útulok. Ľúbezné snežienky v zelených sklenených košíkoch mušľovej formy, akoby zvonili: „Vitaj, vitaj!“ Jeden košík stál na stole, druhý na písacom stolíku. Pokrovce pokryli temer celú dlážku. Keby záhrada dostala svoj predošlý poviestkový vzhľad, z veľkého okna by bol netak krásny pohľad, až k bývalému rybníku. „Snáď,“ myslela som, „on si to ani nevšimne, že som sa tak postarala o prikrášlenie jeho bytu. Možno to bude taký dolárový Amerikán, ako o nich píšu.“ Už akokoľvek, vykonala som svoju povinnosť, odstránila som tú púšť aspoň z najbližšej jeho blízkosti. Áno, vykonala som všetko, čo bolo v mojej moci.

Keď som si uvedomila, že v starom dome odhora nadol všetko čistia na uvítanie vytúženého vnuka, podrobila som aj náš dom dôkladnej očiste, hoci sme ho nedávno celý vyčistili, keď mama odišla. Potom som siahla do svojich pokladov, ktoré ležali nepovšimnuté v kufri; mama mi ich nedovolí rozvešať, že je to luxus, ktorý nepatrí do nášho domu. Napriek tomu vyzdobila som našu rodinnú izbu. Mama bez ohlásenia nepríde a môžem to potom zase všetko schovať.

Keď na druhý deň bola moja práca skončená, preobliekla som sa a pustila sa do tohto písania. Tešilo ma, že konečne som obklopená milotou a krásou. Zrazu padol mi lúč svetla na knihu. Spravila som nechtiac čiarku, obzrela sa už aj vyskočila. „Staniša!“ ukĺzlo mi z pier, veď áno, len on to mohol byť. Stál v zlatokráži marcového slniečka, ktoré pustil do izby obrátenej na východ. Hľadel na mňa pohľadom, ktorý možno vidieť, nezabudnúť, ale nemožno opísať. Kým som sa spamätala zo zmätku, zavrel dvere za sebou a pokloniac sa mi tak pekne, ako nejakej veľkej dáme, pozdravil. Jeho hudobný hlas sťa večerné zvonenie na horách mimovoľne vohnal mi slzy do očí. Nikdy dosiaľ som nepočula taký milý hlas.

„Dobrý deň, Oľuška!“

Pudená mocnou túžbou podala som mu obe ruky. Prijal ich s takou milou srdečnosťou, akoby sme sa dávno, dávno znali.

„Konečne si prišiel, Staniša!?“ prihováram sa, premáhajúc dojatie, „no, už len sám!“ Hľadel do mojich zaslzených očí.

„Nežiaľ, Oľuška! Tvoj otec nemohol vyplniť túžbu svojho srdca, čo sa týka zemskej vlasti, keďže dostal pozvanie do slávnej hornej otčiny, kam nás predišiel.“ Ako bolo, ako nie, len už sme sedeli spolu na pohovke, on v krátkosti porozprával, ako a kade cestoval, kedy prišiel a že od Zuzany počul, že má v Boríne pripravenú izbu. Prosil ma, aby som ho ta zaviedla.

Ako sme tak kráčali záhradou a on sa po nej rozhliadol, vzhliadla som úzkostne k nemu: „Je to tu púšť, pravda! I Borín taký spustnutý, no ver, mama nemohla nič spraviť a ja som nad tým mohla len žialiť, že keď prídeš a porovnáš, musíš pocítiť len bolesť.“

„To nech ťa netrápi, Oľuška,“ usmial sa jasným, nazvala by som ho hviezdnym úsmevom, ktorý jeho bledej tvári dodáva mimoriadnu krásu. „Svetová vojna^[15] na mnohých miestach zanechala desnejšiu púšť a už je to zase napravené. Veľmi ťa pekne prosím, nespomínaj mi ani detinstvo, ani minulosť. Buďme deťmi prítomnosti a budúcnosti. To, čo je za nami, nech tam i zostane. Prichádzam s úmyslom všetko napraviť, čo bolo dodnes pokazené. Prinášam srdce plné bratskej lásky. Buď mi, Oľuška, sestričkou a pomôž mi v mojom úmysle.“

Stáli sme spolu na schodoch Borína. Zasunula som kľúč do dverí. Zapadajúce marcové slniečko objímalo nás svojou teplou jarnou zlatožiarou. Pri jeho slovách kus toho jarného svetla padlo i do môjho srdca. Teda predsa mi v ňom prišiel brat! „Budem ti rada sestrou, a velice rada chcem pomáhať meniť púšť na raj. Vítam ťa doma!“

„Vďaka, Oľuška!“

Zdalo sa mi, ako by som musela utonúť v mori svetla, čo žiarilo z hlbín jeho tmavých očí. „Verím,“ pokračoval, „že On, ktorý ma poslal a pritom so mnou prišiel, istotne mi pomôže, aby púšte skvitli a namiesto tŕnia vyrástol myrtus.“

Jeho zvláštne slová ma tak zmiatli, že až na prahu jeho budúcej izby vrátila sa mi rovnováha. Ach, on moju námahu neprehliadol! Prvý padol mu do očí krásny výhľad. Iste ho už videl taký, aký bude, až púšte skvitnú. Druhé boli moje snežienky. „Aký krásny pozdrav jari!“ zvolal, siahajúc po košíku, „kde sa tu vzali?“

Prezradila som mu, koľké bohatstvo ich majú borínske lúky a ako vykúkali zo snehovej postele. Velice pekne mi ďakoval. Potom som mu musela rozprávať, skadiaľ sa vzalo toto — ako vravel — skvostné zariadenie. On je taký, že keď sa spýtavo na teba podíva, všetko mu musíš vyrozprávať, už i preto, že vie tak pekne počúvať. Nuž, zvedel všetko.

„Vidíš, Oľuška, ako si ma ty predišla v tom premieňaní púšte na raj! Podľa toho si viem predstaviť, ako mi výtečne budeš pomáhať. Ty miluješ krásu, kvety, hudbu, svetlo…“

„Hudbu?!“ pozastavila som sa, „ako vieš?“

„Celá tá zostava je harmonická hudobná myšlienka. A okrem toho si orabovala svoje poklady! Akú cenu majú pre mňa tie prevesky a vankúše zhotovené usilovnými rukami! Koľko pekných myšlienok si do nich všila a vplietla! Tento vankúš napríklad svojou dúhovou zostavou farieb je hotová báseň. Kedy a kde si to zhotovila?“

Nuž i to zvedel, že jedny práce šila som ešte v meštianke a to pletenie už v učiteľskom ústave v treťom ročníku.

„Teraz máš snáď prázdniny?“ vyzvedal so záujmom.

„Ach, nie, musela som štúdium prerušiť. Mama bola chorá, stihla nás veľká rana v rodine a ešte tá nepominula, prišla zvesť o tatíčkovej smrti. Tá ju temer usmrtila.“

Sedel v rohu pohovky, lakeť oprený o valec, čelo do dlane sklonené. Vankúš držal na lone, no nehľadel na mňa a mne sa zrazu zdalo, že musím svoju mamu ospravedlniť a vysvetliť naše terajšie postavenie. Sama neviem, ako sa to stalo, len už v krátkosti som mu povedala čo nám urobila Eržika, prečo mama nie je teraz doma, prečo nevzala Otokarove deti k nám a čo všetko zapríčinilo našu dnešnú biedu; ako túžobne sme čakali otcov návrat, že usporiada naše pomery a nám konečne pomôže. „Teraz už neviem, čo bude ďalej s nami,“ končila som, bojujúc so slzami. No, keď zrazu vzal moje ruky do svojich a pohladil ich sústrastne, prerazili si predsa len cestu.

„Nediv sa,“ hovorím s plačom, „mama bola taká nešťastná, ničím nedala sa potešiť a keď pred mojím zrakom všetko, i naše i tvoje, utekalo dolu vodou a pritom dostavil sa žiaľ za nedokončenou školou a obava pred budúcnosťou, bol to pre mňa strašný rok. Skutočnosť, že už nemám otca a že nám teda už nik nepomôže, bola vrcholom všetkého.“

„Ja ti verím, Oľuška,“ prehovoril utišujúcim hlasom, „no i ty ver mne, že všetko zase bude dobre, aj pokiaľ ide o vaše pomery. Otec sa vám síce nevrátil, no, on sa o vás postaral, mňa splnomocnil, usporiadať tu tie veci. Ďakujem ti, drahá; tvoja dôvera mi veľmi pomohla, bo mi ukázala, kde mám začať. A teraz už nebudeme o tom vravieť. Najkrajšie slovo pre časnosť i pre večnosť je nádej. Poď, prosím, kým je ešte svetlo, ukáž mi kúsok Borína.“

Bolo mi ako vtáčaťu, ktorému milosrdná ruka otvorila klietku. Pochodili sme prázdne izby. Vo dvoch, predtým zaiste krásnych sieňach, videli sme množstvo rôznych poškodených vecí na hromade. Medziiným bol tu i velice drahý klavír, ktorého struny gróf Šandor potrieskal kladivom.

„Chudák,“ poľutoval nástroj Staniša, „ak máš rezonančné dno celé, teba musím vyliečiť!“

„Ako, veď sú rozbité aj daktoré klávesy a vnútorná klaviatúra iste poškodená!“ žasnem nedôverčivo.

„Stojí to za pokus, Oľuška, až budem mať na to čas.“

No, už sa nám zotmievalo a jeho čakali s večerou, tak sme opustili Borín a ponáhľali sa. On do starého domu, ja domov. Na milé prekvapenie čakala ma tu tiež parádna večera. Tetičke Judke napadlo udeliť aj mne zo slávnostnej hostiny. Neváhala som sa do nej pustiť, veď, keď Staniša mal od tatíčka splnomocnenie usporiadať naše pomery, nebola som už takou žobráčkou a nebola to od tetičky almužna. Myšlienka, že jem to, čo bude jesť môj milý brat Staniša, ma tešila. No, a keď — priznám sa — keďže som si na obed nič nepripravila a od rána bolo ďaleko, mala som netaký hlad! Po večeri sadla som si písať a teraz už mám všetko poznačené. Tak „Dobrú noc, minulosť!“ Vkročila som do novej doby.

*

Dávno som nevstávala taká svieža ako na druhý deň. Prvá myšlienka bola: „Staniša je tu!“ Prvú noc spal v Boríne v mojom domove; ten sa mal zmeniť na raj, aj ja som mu v tom mala pomáhať. Len čo som stačila vstať a dať do poriadku svoju izbu, vidím otvoreným oknom, že Staniša už prichádza záhradou. Uvidel ma a zamieril rovno k nám. Pozdravili sme sa ako dobrí priatelia. Na otázku, ako sa vyspal, odvetil, že ani čo by ho do vody hodil. Prosil, aby som ho povodila ešte i po našom dome, chce zjednať s murármi razom všetky opravy. Vyhovela som ochotne. Ako dobre bolo, že som všetko včera usporiadala! Uprataná púšť nie je taká pustá. Ale keď sme prišli do komory, nemohla som od hanby hore pozrieť. Snáď keby bola bývala neuprataná, nebol by si mohol tak uvidieť, že tu nič, ale nič už nemáme. Kým sme sa so Stanišom rozprávali, stačil mi oznámiť, že ide snáď i na dva dni preč a vraj dnes mu zo železnice dovezú batožinu. Prosil, aby som to dala zložiť v predsieni v Boríne, kým sa vráti. Budú to vraj dva veľké, jeden malý kufor a tri debny. No, teraz sme oba zamĺkli a bez slova sme opustili komoru. Na chodbe konečne odvážila som sa pozrieť na neho a prekvapil ma výraz smútku, ktorý zmenil jeho bledú tvár na nepoznanie. A tu ako by sa rozpamätal na niečo dôležité, preletel ňou zásvit toho hviezdneho úsmevu. Jeho tvár tak skrásnela, že temer z nej nemôžeš odtrhnúť oči. Snáď ucítil môj pohľad — oči sa nám stretli. Rozumeli sme si bez slova.

„Neboj sa, Oľuška, to všetko bude ešte dobré,“ povravel sviežo. „Dnes, prosím, nechoď na snežienky, aby si bola doma, keď prídu moje veci.“

Odvetila som, že sa dnes nikam nestrojím a vôbec nikam nechodievam. Na dvore sme sa rozišli. Ba tak zdvorilo, s takou gráciou^[16] som ešte nikoho nevidela sa ukláňať, ako to vie on.

V kuchyni varila Zuzana kávu a rozprávala mi prekvapujúce zvesti, že v starom dome je všeličo prichystané pre mladého pána. Už ho Stanišom nemenovala — a hovorila o ňom hlasom, ako o vzácnej osobe. V gazdovej maštali stoja vraj dve krásne kravy, aj pár koní; Jožo Gregoréch len preto neprijal žiadnu druhú službu, čakal vraj, keď sa bude môcť vrátiť, až pán príde. Je tam vraj už vyše štyridsať kuriat a dvadsať káčatiek vysedených, čo tiež pôjdu do borínskeho dvora, aj plné vrecia múky ukazovala tetička Zuzana a plné opálky^[17] vajec, jedným slovom: všeličo. A bárs som sa Zuzany nič nevypytovala, sama od seba začala mi rozprávať, ako to bolo včera večer v starom dome. Mladý pán starého gazdu doviezol v jeho lenoške ku stolu, jedlo mu podával a tak si ho obsluhoval, pekne pri tom rozprával. K tetičke, ba aj k nej, Zuzane, bol taký, ako by mal nejaké panie pred sebou. Starý gazda každú chvíľu utieral si slzy samou radosťou. Keď hovoril pomaly, všetko sme mu rozumeli. A mladý pán ho vraj bude „elektrizovať“, priniesol so sebou ten prístroj, len ho má ešte na železnici. Hovoril tetičke v kuchyni, že tvoj deduško ešte bude chodiť aj hovoriť. Dá to vraj milý Pán Boh! Ach, on tak veľmi pekne o Pánu Bohu hovorí, ako som ešte nikdy hovoriť nepočula! Keď bolo po večeri, vzal Bibliu, čítal nám z nej, niečo o tom čítanom povedal, aj sa pomodlil. V knižke takej modlitby niet a mne tak bolo pri nej, ako by sám Pán Boh sedel medzi nami a skutočne nás počúval. Tetička Judka povedali: „Bol on vždy dobrý chlapec, mal sa na koho podať! Ale že by taký prišiel z toho sveta, to som veru nemyslela.“ Išla som starému gazdovi dobrú noc povedať, keď už ležali v posteli. Mali tak dobre postlané, ako ešte nikdy nemali. Pán im tú posteľ sám upravil. „To ste, gazdíčko, radi!“ hovorím potešená, „že sa vám taký vnuk vrátil!“

„Rád, Zuzana,“ prisvedčil gazda, „bude mi aj za syna, aj za vnuka. Nech ho Pán Boh požehná.“

Už viem, prečo som nemala odchádzať z domu. Doviezli tie pekné Stanišove kone plný voz ešte dopoludnia. Ale nie kufrov a debien! Jožo Gregor podal mi ceduľku. Stálo na nej iba toľko: „Prosím, Oľuška, daj ponosiť u vás do komory, ver mi, je to od tvojho tatíčka. Všetko, čo budem konať, mám naručené vykonať za neho, keď sa už vrátiť nemohol.“

Teda preto chcel vidieť aj komoru! Deduškov kraviar a paholok povysýpali múku chlebovú i na váru do súsekov.^[18] Jožo rozvešal po stene slaninu a kusy údeniny na prázdne háky a mne podal plný kôš rozmanitých vecí do kuchne: cukor, kávu, ryžu, atď. V druhom koši bola masť. Môžem ňou naplniť prázdnu plechovicu. Dva čerstvé chleby a kto môže menovať, čo všetko ešte. Sotva som sa vládala tak dlho premôcť, než sme to všetko upratali a oni odišli. Potom som sa hodila v rodinnej izbe na pohovku a plakala, div mi srdce neutrhlo. „Tatíčko môj, ó, tatíčko môj!“

Ukázala som aj Zuzane ceduľku, keď sa ma pýtala, či tie veci patria Stanišovi a plakali sme spolu. „Keď sa Adamko môj aj nevrátil,“ hovorila, „jeho láska prišla späť. To už budeme môcť paniu zavolať domov.“

Nuž, mala by som mamičke napísať, že prišiel Staniša a aký prišiel; no, snáď až sa bližšie spoznáme. Veľmi by ma bolelo, keby ho mama nejak chladno privítala alebo keby mal vidieť, že sa ho akosi bojí. Báť sa a Stanišu! Len keby som niečo zlé urobila, vtedy by som sa mu veru nechcela ukázať na oči!

Predvečerom doviezli jeho kufre. Debny boli len dve no bolo toho plné malé nákladné auto, lebo tam boli už aj vrecia s cementom a vápnom; o tie sa postaral Jožo. On sa do večera previezol aj s rodinou a s nábytkom do svojho bývalého bytu vo dvore. Maštale nie sú ďaleko od nášho domu, počuť tam už kone erdžať a dupať. Mám okno otvorené, je taká marcová noc; pred tým jarným vánkom, kde aký sneh ešte ležal, topí sa. No, už ďalej písať nebudem, treba ráno skôr vstať, tak pre dnes dosť!