ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

DORA (v rukách drží menšiu nádobu, v ktorej má bylinný odvar, mieša ho):
Čože tebe, Marka. Ty si mladá.
Orosíš sa v tráve, a si pekná.
Ale naša grófka má už roky,
no a roky musia mať svoj rozum.

MÁRIA:
A či azda vy rozumom pre ňu?

ILONA:
No, tak troška. Pomáhame kde-tu.
Taký odvar, ako dnes tu máme,
vieš, čo hodín, ba dní práce stojí?

MÁRIA:
Veru neviem.

DORA:
Grófka by nás mohla
vyznamenať za robotu toľkú.

MÁRIA:
Istotne vás odmení, ak odvar
pomáha jej.

ILONA:
Že či pomáha jej?
Jaj, dušička, však to zázrak robí.
Kde ti bola včera vráska ešte,
tam dnes koža vyrovnaná, čistá —
či si azda málo všímaš panej?

DORA:
Ja v jej rokoch už som nemyslela
na to, či mi vlasy šedivejú,
ani na to, či som v bokoch plnšia.
No a na to — veď vieš — panebože —
pre nás také veci nestvorili.
Robíš, robíš, deti rodíš na svet,
a tak strácaš zuby… aha — jeden —

ILONA (ľútostivo):
Ha — jaj…

DORA:
No a tak už — ak nie sebe —
aspoň grófke pomôcť treba —

ILONA (opäť vzdychne):
Ha -jaj…

DORA:
A čo toľko jajkáš, stvora božia?

ILONA:
Čože by som. To mi iba srdce
prudšie bije. Ústami sa hlási.
I ja som už postrácala všetko,
ešte i dve dcéry takto rokom…

MÁRIA:
A čo sa im stalo?

DORA (zaskočí reč Ilone):
Ale, každý
deň chceš len to isté krútiť?! Načo?

ALŽBETA (vojde málo upravená).

MÁRIA (hneď k nej beží a podáva jej zrkadlo s rukoväťou).

DORA (po úklone):
Pani grófka, priniesli sme —

ALŽBETA:
Počkaj!
(Hľadí do zrkadla.)
Mara, vlasy lepšie upraviť mi!

MÁRIA:
Prosím.
(Keď si Alžbeta sadne, začne jej upravovať vlasy.)

ALŽBETA:
Ani čipka nie je dobre.
Napraviť ju. — No, čo máte vy dve?

DORA:
Po tri noci horou blúdili sme,
cez tri krížne cesty prechádzali,
do troch studní krčah ponárali,
sedem bylín zázračných sme našli —

ALŽBETA:
Netrep, Dora, toľko. Na účinok
zvedavá som. Ukáž!

DORA:
Zaručený.

ALŽBETA:
Možno vrátiť babie leto jari?

ILONA:
Možno, možno, kým nepríde zima.

ALŽBETA:
Koľkože ti?

ILONA:
Vyše päťdesiat už
bude.

ALŽBETA:
A ty, Dora? Koľko ty máš?

DORA:
Možno menej, možno viacej. Ktovie.
Nestaral sa o roky mi otec,
a mať skoro stratila som. Ale —
môj najmladší pred rokom sa ženil.

ALŽBETA:
Staré baby z vás už.

ILONA:
Tak, tak, veru.

ALŽBETA:
A mne koľko, Dora?

DORA (bojazlivo):
Skade by som —

ALŽBETA:
Veď si u mňa už dosť rokov, či nie?

DORA:
Slúžim, slúžim, ale roky neviem.

ALŽBETA:
Ilona, ty povedz!

ILONA:
Neuhádnem.
Pani grófka taká bystrá stále,
taká vrtká, omladnutá vdova,
že by som jej na tridsiatku dala.
Ale, prosím, nech sa nenahnevá…

ALŽBETA:
Na tridsiatku? Toľko asi, Mara?

MÁRIA:
Mne je ešte ťažšie hádať, pani,
lebo som tu iba druhý mesiac.

ALŽBETA:
Načo hádať? Povedz, akou zdám sa.

MÁRIA:
Iste mladšou ako podľa rokov.

ALŽBETA:
Tak! — A roky nepovieš mi?! Faloš!
(Hľadí do zrkadla.)
Upravila si ma ako kofu.
Ničomu ťa nemožno naučiť.
Potom, pravda, komu sa mám páčiť?!
Oh, ty satanáša dievka sprostá!

MÁRIA:
Prosím vás o prepustenie, grófka.

ALŽBETA:
Nie tak ľahko z Čachtíc ako do nich!
Olúpem ti všetko mäso z kostí,
vytrhám ti uši tvoje oslie!
(Ťahá ju za uši.)

MÁRIA (vymaní sa jej z rúk a utečie).

DORA (pribehne s Ilonou k Alžbete):
My vás upravíme, osvietená,
milostivá naša pani grófka.

ALŽBETA:
Preč, opice, ježibaby staré —
(Dora a Ilona utekajú preč. Alžbeta v hneve
hádže za nimi zrkadlo.)

ALŽBETA (nervózne zvoní a rozhadzuje veci).

FICKO:
Zvonili ste, pani grófka, na mňa?

ALŽBETA:
Povedz, Ficko, ozaj som už stará?

FICKO:
Vy a stará? Odkiaľ také reči?

ALŽBETA:
Páčim sa ti?

FICKO (ako pomätený od toľkého vyznamenania):
Vy — mne? Vy? Oj —

ALŽBETA:
Povedz!

FICKO:
Všetky drahokamy lacnejšie sú
ako jeden úsmev od vás pre mňa.
Či mne páčite sa? — Aké slovo,
aké slovo vyňať z úst mám, pani —

ALŽBETA:
Si ty ale somár! — Pýtam sa ťa,
či sa ti v tom vystrojení páčim.
Ty to posúď, lebo dnes tu príde
vzácny hosť mi. A tá chyžná Mara
raz poriadne ustrojiť ma nevie.

FICKO (začína chápať stav vecí):
Pravda. I tá čipka nezvlnená
do záhybov tak, ako sa patrí.

ALŽBETA (strhne si čipku a odhodí ju):
Lepšie takto?

FICKO:
Lepšie, pani grófka —

ALŽBETA:
Netreba mi teda takú chyžnú.

FICK0:
Pravda, že vám taká nepotrebná.

ALŽBETA:
A čo myslíš, Ficko, je dosť pekná?

FICKO:
Mara?

ALŽBETA:
Mara! Už si na ňu hľadel?

FICKO:
K pani grófke, kdeže sa tá môže —

ALŽBETA:
Netreba ju porovnávať so mnou.
Ona sama, sama či je pekná,
či vie vábiť mužov.

FICKO:
No, keď takto,
aj dosť pekná zdá sa.

ALŽBETA:
Chcel by si ju?

FICKO:
Už má, pani grófka. Vydať chce sa.

ALŽBETA:
Vydať? To je dobre. Nuž ju vydám.
Do tvojich rúk, Ficko!

FICKO:
Ja vám slúžim,
od vás ani na krok nevzdialim sa.

ALŽBETA:
Popleta si. Choď — a priveď mi ju.
Nerada ja odvar z bylín. Darmo,
najlepšie sa osvedčil mi kúpeľ —

FICKO:
Takú službu vždy rád vykonávam.
(Odíde.)

ALŽBETA:
Z tých jej túžob na slasť z lásky padne.
Aká čudná príroda je k rokom:
mladé, neskúsené, cnostné panny
obrazy si vytvárajú z lásky.
Oheň prvej mladosti sa vznieti
slepo, a tak horí ako fakľa,
kým podstaty nepoznajú jadro.
U nás láska postupnosť má k cieľu.
Mladosť žije z citu. Nám však na cit
súdnosť kvapká. Tú využiť vieme.

MÁRIA (pokorne vstúpi):
Pani grófka volala ma?

ALŽBETA (ani na ňu nepozrie):
Asi.

MÁRIA:
Rozkážete?

ALŽBETA:
Poď sem. — Bližšie. — Ku mne.

MÁRIA (postaví sa k nej a ide kľaknúť).

ALŽBETA (zodvihne ju rukou pod bradou, prísne jej hľadí do očú):
Chcem ti na tvár vidieť. Čo sa chveješ?
Počula som, že sa vydať chystáš.
No, čo mlčíš? Nemáš azda jazyk?
Alebo ti podrezať ho treba?
Ó, to ja ti veľmi vďačne spravím.
(Úlisne.)
Nechceš umrieť, Mara?

MÁRIA:
Ja? — A prečo?

ALŽBETA:
Teda príčinu chceš vedieť? Taká:
mladá si a pekná.

MÁRIA:
Tým skôr teda
život, a nie smrť mi patrí, pani.

ALŽBETA:
Láske patrí mladosť, každá krása.

MÁRIA:
A či v smrti láska moja?

ALŽBETA:
Čoby,
dieťa milé. Umrieť treba telom,
aby láska večnosť nestratila.

MÁRIA:
Zľutovanie, osvietená pani.
Veď mi život ešte len sa začal,
veď ma mladosť len čo našla práve,
veď mi krása len čo tŕnie šípke —

ALŽBETA:
Práve preto, že si lupeň. Vôňa.
Že si ešte krvou srdca čistá.
Najkrajší to údel na tom svete,
ak sa môžeš obetovať za mňa.

MÁRIA:
Za vás, osvietená pani? Ako?

ALŽBETA:
Tvoja mladosť, krása tvoja na mňa.
Z poddanstva ťa povýši až k panej,
čo ti vládne dľa zákona zeme.

MÁRIA:
Ja mám umrieť, aby vy ste žili?

ALŽBETA:
A či Kristus neumrel tiež za nás?
Svoj dal život v mladosti a sile,
aby si nás pre večnosť tým kúpil.
A či zasa koľké mladé devy
mužov, sveta, lásky nezrieknu sa
pre Krista, čo v kláštoroch ich nájde?
Tak aj ty sa svojej panej vzdávaš.
Dobrovoľne, z lásky, čisto.

MÁRIA:
Nikdy!
Nie, ó nikdy dobrovoľne pre vás,
nikdy z lásky, pani osvietená,
nikdy čisto, lebo preklínam vás…!

ALŽBETA:
Nuž ty takto na láskavosť moju?
Papuľa ti preklínaním páchne?
(Strhne ju za vlasy k svojim nohám.)
Dám ja tebe protiviť sa grófke.

MÁRIA:
Nevinná som, pani.

ALŽBETA:
Tú mi treba.
Nevinnosti čistej kvapky krvi
obmyjú mi telo roztúžené.

MÁRIA (vytrhne sa jej, vzoprie):
Ak vy človek, i ja z človeka som.
Ak vy žena, ženou tiež som, pani.
Či ste azda vy mi život dali?
Nie! A teda: právom akým chcete
pripraviť ma o život, čo nie váš?

ALŽBETA (udrie ju po tvári a opäť strhne na zem):
Iba takto musím s tebou vravieť,
lebo — vidím — dobré slovo nectíš.
Na takéto iba korbáč múdry!
(Volá.)
Hej, Ilona, Dora, ku mne!

ILONA:
Tu sme.

DORA (priletí za ňou).

ALŽBETA:
Zverujem vám pobehlicu Maru.
Hneď a zaraz do pivnice dať ju,
a tak práve ako s predošlými…

DORA:
I znamenie vypáliť jej máme?

ALŽBETA:
Nečula si, Dora sprostá? — Hajde!

DORA (s Ilonou pochytia Máriu a násilím ju vlečú z izby).

MÁRIA (sa bráni):
Nie, nie! Veď ste za chyžnú ma zvali!

DORA:
Neprotiv sa, bude ešte horšie.

ILONA:
Vždy viac trpí, kto sa veľa bráni.

ALŽBETA:
Pošlite mi Ficka.

ILONA:
Prosím.

DORA:
Pošlem.

(Odišli, ale do izby ešte doliehajú vzlyky brániacej sa Márie.)

ALŽBETA:
Ach, čo sa len treba namordovať
so sprostými, čo ich ako myší.
Desať pošleš pánubohu k sláve,
a ono ich dvakrát desať vzíde.
A čím horšie tresty navymýšľam,
tým viacej mi Dora s Fickom na hrad
nové mladé pekné devy vodí.
Pekné? — Aba! Medzi poddanými
krása nemá význam bez obety!
To, čo pekné, je len z našej krvi.
Ale že sa roky ozývajú,
musíme im brány vrások zaprieť.
Jeden život, čo tu žijem, treba
omladzovať ustavične k láske.
Príroda vždy dobrodajná takým,
čo z nej vedia múdro vydolovať
tajomstvá, čo skryté medzi nami.

FICKO:
Volali ste, osvietená pani?

ALŽBETA:
Aj tak meškáš. Už si mal byť dole.
O chvíľu sa do pivnice vydám,
nech sú kliešte samý oheň, páľa.
Aj ihlice na podnechtie priprav,
ak by azda príliš bránila sa.

FICKO:
Všetko bude, ako rozkážete.
Vám sa brániť? Oj, či také ste už
v rukách svojich podkosili šmahom?

ALŽBETA:
Choď už!

FICKO:
Ako vietor zletím, grófka.
(Šúcha si ruky na odchode, úlisne).
Opäť jedna krásavica príde
do mojich rúk ako jahňa biele…

ALŽBETA:
I keď v plači, ale pyšná bola.
Pyšná na cnosť, ktorú musím zlomiť.
Koľko ešte kvetov mocnej vône
okolo mňa, čo som neutrhla…
Žena k žene ako k líške líška,
čo vo chvíli na zmiju sa zmení!

KATARÍNA:
Kto to, matka, čo po chodbe kvílil
z tvojej idúc izby pod dozorom?

ALŽBETA (ju hladká):
Čo ťa po nej, milá moja dcérka?!

KATARÍNA:
Ťažko znášať toľké vzlyky, čo sa
od stien derú cez dvere až k srdcu.
Musím už raz otvorene, matka,
vravieť s tebou. — Tajomstvo ti poznám…!

ALŽBETA:
Aké, dcéra?

KATARÍNA:
Vysloviť až desno.
V krvi dievčat zabitých sa kúpeš.

ALŽBETA (poodsotí Katarínu, sadne si):
Robím, čo chcem a čo potrebujem.

KATARÍNA (podíde k nej):
Zjav mi, matka, čo ťa viedlo k tomu,
v ľudskej krvi omladnutie hľadať?

ALŽBETA (mäkko, tajomne):
Lekárov to učenie je dávne:
na vlastnom už skúsila som tele,
keď som chyžnú vyťala po tvári:
na líce mi prsklo trošku krvi,
a tam hneď aj biela škvrna vznikla.

KATARÍNA (kľaká pred ňou):
Pri tom všetkom vädneš zo dňa na deň.
I keby ti hnusný kúpeľ tvoj snáď
mohol sviežosť navrátiť panenskú,
tou by si ju nemala kupovať
cenou, matka. Lebo hriech to veľký.

ALŽBETA:
O hriech a cnosť starajú sa blázni.

KATARÍNA:
Hrôza! Teda nič necíti tvoje
svedomie pri takých neľudskostiach?
(Vstala.)

ALŽBETA:
Hja! Svedomie cíti podľa toho,
ako súdi rozum. A ten velí:
v prírode kto z koho! Hľaď na zvery.
Mocnejší žerie a driape slabšieho.
Abo ryby. Väčšie hlcú menšie.
My sme taká zver a ryby veľké
v spoločnosti, ktorú ovládame.

KATARÍNA:
Ty teda už nemáš viery v sebe?!

ALŽBETA:
Dávno som už vypustila z hlavy
všetky márne farárske strašidlá.
Prvé zviera na zemi je človek.
A bohovia sme my povýšenci.
Toto, hľa, je celá viera moja.

KATARÍNA:
Chceš i vo mne podvrátiť to všetko,
čo výchovou upevnené bolo?

ALŽBETA:
Nehovorím s tebou bez úmyslu
otvorene, ako sama cítim.
Chcem, aby si povýšená bola
nad predsudky a rozumom vládla,
ako si už rodom povýšená.
Blud objíma a mámenia množstvo;
ty sa pravdy pridržuj.

KATARÍNA:
Ó, matka!
Keby múdrosť tvoja zobecnela,
svet by na púšť obrátil sa; ľudia
na divoké dravce, ako ty chceš.

ALŽBETA:
Nestaraj sa o to, decko moje.
Na svete vždy málo bude múdrych.
Množstvo drží pevne samo seba
v putách viery. Odňať si ich nedá.
Všetko mu vziať môžeš, nie však vieru.

KATARÍNA:
Zneuznávaš povahu človeka.
Človek nielen rozumom je živý.
Dané sú nám taktiež sväté city,
ktoré zaprieť je neľudskosť planá.

ALŽBETA:
A šetriť ich — to je vlastnosť slabých,
a nad takú povýšiť sa musíš.

KATARÍNA (rozhodne, odmerane):
Dosť, ak nechceš, by som povýšila
nad úctu sa detinskú, ó, matka!
Reči tvoje desia o nič menej
ako skutky. Utvorila si si
presvedčenie primerané činom.
Stačia tvoje zásady omámiť,
ale nie už aj ospravedlniť.
Boj sa aspoň sveta, keď nie Boha.
Zlý to vezme koniec. Svet už repce.
Hovorí sa o mnohých obetiach.
Do rozbitia chodí džbán po vodu.

ALŽBETA (prudko skočí ku Kataríne, chytí ju za vlasy):
Nebojím sa Boha, ani sveta.
Ale ty sa môžeš mojej ruky,
ak ti ústa neprestanú trepať
reči, čo už nemožno mi nečuť.

KATARÍNA (postaví sa ako soľný stĺp):
Len ma udri. Bi a trýzni, zabi!
Ale pravdu povedať ti musím.
Ako matka zrodila si dcéru —
ale dcéra poprie takú matku,
ktorá devy ako štence gniavi,
len aby z nich mladosť mohla žmýkať.

ALŽBETA (chce ju udrieť, no stiahne ruku):
Odíď, odíď čím skôr z tejto izby — —

KATARÍNA (pomaly, hrdo odchádza).

ALŽBETA:
Také, hľa, sú deti! Len čo začnú
mlieko z pŕs piť, už chcú, aby rodič
všetkých pôžitkov sa zriekol pre ne.
Ja nestrpím žiadne obmedzenie!

FICKO:
Pani grófka, hlásim, že nám drábi
doviedli sem práve tých sedliakov,
čo príkazy vaše neposlúchli.
Na nádvorí taký krik však robia,
že som ani nestihol tú prácu,
čo v pivnici mám okolo dievky.

ALŽBETA:
Sedliakov hneď do temnice nahnať.

FICKO:
Urobím.

ALŽBETA:
A okovy na nich.
Každodenný údel ich: funt chleba,
holba vody a dvadsaťpäť palíc.
Príkaz tento zvestuj zámockému.
Potom vystúp na baštu a pozri,
či sa k zámku neblíži voz dáky.

FICKO:
Vchádza práve.

ALŽBETA:
Vypriahnite kone
a statočne ich zaopatrite.

FICKO:
Všetko podľa rozkazu sa stane.
(Odíde.)

ALŽBETA (upravuje sa v zrkadle):
Predsa slovo dodržal Kečegy.
Oh, tie lušty zle ma vystrojili,
a pre ženy oblek — vec to hlavná.
Škoda však, že prichádza tak skoro,
lebo tým sa oddiali smrť Mary.
O hodinku, o dve keby prišiel,
práve by som po kúpeli bola.
Celé telo navoňané čerstvo
dýchalo by mladou krvou zo mňa.
A takému ohňu neodolá
ani pán Kečegy prieberčivý.
Nič však zato. Privítam ho, uctím,
potom pošlem na hodinku zdriemnuť —
že to ako po tej ceste treba,
a ja zatiaľ sa vykúpem dobre.
(Klopanie.)
(Alžbeta beží k dverám.)
Predsa je tu! — čakala som —
(Zarazí sa.)

PARASKA (vstúpi).

ALŽBETA:
Kto ste?

PARASKA:
Zeman Paraska som, pani grófka.

ALŽBETA:
Akým právom nevolaný vchádzaš?

PARASKA:
Ba práve, že právo ma tu volá.

ALŽBETA (sadne).
Vyjav teda, čakám.

PARASKA:
Pani grófka,
dve bytosti priviedli ma pred vás.
Prvou: sestra moja drahá. Kde je?

ALŽBETA:
O tej predsa poslala som správu.
Umrela. Nuž nemusel si chodiť,
veď aj šaty doniesla vám Dora.

PARASKA:
Bratské srdce toto nepoteší.
Žiadam poznať neočakávanej
smrti okolnosti. Bolo dievča
zdravé, mladé. Na čo umrela tu?

ALŽBETA:
Na chorobu, ktorá stačí k smrti.

PARASKA:
Také reči, grófka, nepomýlia
ani mňa, no ani našich ľudí.
O čachtickom zámku idú chýry
úžasné. Chcem sestru svoju vidieť.
Musí sa hneď vyhrabať a obzrieť.

ALŽBETA:
Rozkazuj ty na svojej kúrii.
Na čachtickom zámku ja som pani.
Ber sa teraz!

PARASKA:
Pôjdem, pani grófka,
hľadať zákon u vrchnosti zeme.

ALŽBETA:
Chcela by som vidieť toho, čo by
prehľadávať prišiel na môj zámok.
Ber sa, lebo drábmi vybiť dám ťa.

PARASKA:
Ešte jednu bytosť hľadám u vás.
Máriu, čo násilím ste vzali
do učenia v zámku.

ALŽBETA:
Tiež ti sestrou?

PARASKA:
Kým tá prvá po krvi mi drahá,
Mária mi podľa srdca patrí.
Viete dobre, že sme zasnúbení.
Aj to viete, prečo sirotou je:
veď ste otca umučiť jej dali,
že bol sedliak ako málo iných,
čo sa nebál ani ťažkej práce,
ale ani vašej grófskej pýchy.
A či teraz náhradou jej má byť
služba u vás? Akáže jej služba,
keď ste ju tu Dorou dovliecť dali
a pod zámkou uzavretú máte,
že sa ani vídať nemôžeme?!
Druhý deň však, čo som nestretol ju,
a to pre mňa znamením je čiernym.

ALŽBETA (sladko):
Ale, ale, taký mladý zeman
a krásavec, akých u nás málo,
a ten iba také gusto mal by?
V očiach tvojich víno kypí, šumí,
mladé víno.

PARASKA:
Viem to, pani grófka,
preto hľadám vyvolenú svoju.

ALŽBETA:
Načo tebe hľadať? Pohneš rukou — —

PARASKA:
Ó, veď —

ALŽBETA:
Azda ti v tom niekto bráni?

PARASKA:
Že či bráni? — Pani grófka, len vy!

ALŽBETA (pristupuje k nemu):
Ja ti bránim? Ach, ako sa mýliš.
Pozri na mňa, na tie oči moje —
či nevidíš, že aj núkať vedia?

PARASKA:
To, čo vaše oči núkajú mi,
beľmo smrti kryje.

ALŽBETA (pohráva si s výstrihom na šatách):
Moje oči
vedia cenu ohňa, akým ty si.
Nemám srdce. Ty buď srdcom telu
môjmu, a ja nahradím ti všetko.

PARASKA:
Nie som z tých, čo majú telo za šat.

ALŽBETA:
Som ti pani. Vieš, čo môžem, ak chcem.
Ale teraz nemôžem chcieť, iba —

PARASKA (kľakne pred ňou):
Obaja to isté chceme, pani:
lásku! No kým ja ju kolenačky
hľadám, celý nesvoj v bôli, strachu,
zatiaľ vy ju chladnou rukou, päsťou
a či nožom zabíjate! Pre vás
láska je len telo. Telo s telom.
Pre mňa je však dušou v krehkom tele.
Prosím, ako prosiť môže človek,
vydajte mi to, čo nemá cenu
v tomto zámku pre vás: moju lásku.

ALŽBETA:
Tvoja láska ozaj bezcenná mi.
Ale dievča, čo sa učí v zámku,
nevydám ti, lebo potrebné je
pre mňa viac než pre blud lásky tvojej.
A tým skôr, že nevieš, čo sa patrí!

PARASKA:
A či som vás urazil snáď, grófka?
Veď či žiadam iné ako svoje?

ALŽBETA:
Omylom ťa poslali až ku mne,
a ten omyl ťažko odpykajú.
Vieš ty predsa, kto je Báthoryčka.

PARASKA:
Oj, viem, viem to. A bol by som radšej,
keby ste len snom, čo prejde, boli.
Ale vy ste naplnením hriechu.

ALŽBETA:
To som rada. Ale malá chyba:
hriech je slovo prázdne, duté pre mňa.
Naplnením rozkoše chcem vždy byť.

PARASKA:
A pre rozkoš nepoznáte ľudskosť.

ALŽBETA:
A či rozkoš nie je vlastnosť ľudí?

PARASKA:
Slepá, chlipná, nezriadená rozkoš,
schopná klamať, len aby sa sýtiť
z iných mohla?

ALŽBETA:
Prestaň v horlivosti.

PARASKA:
Neprišiel som za vyznaním lásky
pre vás, pani grófka. Ale teraz
už mi jasno. Žiadam prepustenie
Márie, bo ináč až pred kráľa
postavím sa, aby vedel, kto ste.

ALŽBETA:
Ha-ha, hlúpy dosť by musel kráľ byť,
keby azda nevedel to, kto som.
Ale že ty mieniš o mne celkom
ináč, než som nazdala sa, to ma
viacej mrzí ako mienka kráľa.
Lebo kráľ je iba brucho — spľasne.
Ty však muž, čo túžby moje drása —
môžeš teda vziať si, čo ti dávam…

PARASKA:
Len to žiadam od vás, čo nie vaše.
Na ostatné nájdete si svojich,
čo vám rodom i lakotou rovní.

ALŽBETA:
Zneužívaš trpezlivosť moju.
Vieš, že dávno mohla som ťa vyhnať,
ale čakám, kedy spamätáš sa.

PARASKA:
Keby ste sa vy tak spamätali
a poznali, čo ste napáchali,
trikrát toľký život, ako máte,
krátky bol by na úprimné slzy,
prelievané po nociach aj cez dni.

ALŽBETA:
Urážať si prišiel?

PARASKA:
Kto je čistý,
toho moje slovo neurazí.

ALŽBETA:
O mne, grófke, ako o nečistej?
(Skočí k stolíku a chce zvoniť.)

PARASKA (zabráni jej v tom):
Netreba tu poplach robiť pre mňa.
Drábi teraz inú prácu majú.
Do temnice vašej aj tak prídem,
nebojte sa. Ale — nespútaný!

ALŽBETA (zlostne kričí):
Drábi! Drábi!

PARASKA (pustí ju a rýchlo odchádza):
Do videnia, grófka!

ALŽBETA (v zúrivosti zvoní a kričí):
Hej, kde ste, kde? Kde sú stráže? — Ficko?!
Takto nestráženú nechajú ma!
Drábi!

1. DRÁB:
Rozkážete?

ALŽBETA (vytne mu po tvári):
Tu máš rozkaz!

2. DRÁB (práve vstúpi, no keď vidí, čo sa robí, zuteká.)

ALŽBETA:
Či ty nevieš, kde je tvoje miesto?

FICKO (vstúpi a za krk vedie 2. drába):
Čo sa robí, pani osvietená?

ALŽBETA:
Ak mi zaraz nechytíte toho,
čo pred chvíľou ufujazdil stade,
nosy, uši vytrhám vám z tvárí!

FICKO:
Ale — veď ste čakali ho, či nie?

ALŽBETA (udiera ho hánkami do čela):
Ty kotrba! — Až teraz ho čakám.
A už za ním, kým opustí zámok.
(Vyženie ich.)
Dnes ma samá nepríjemnosť stretá.
Miesto čakaného Kečegyho
vrúti sa ti paholok Paraska.
A vyhrážok plné ústa na mňa.
No, veď si ho poobraciam ešte,
až v ňom budú mladé kosti prašťať.
Uvidíme, či sa nedá zvábiť…
Mrzí ma však, že už taká povesť
o mojom sa rozširuje zámku.
Lebo takto ťažšie bude z chalúp
i z kúrií nahovárať dievky.

FICKO (vstúpi a vlečie zmietajúceho sa a protestujúceho Kečegyho):
Za tým prvým drábi ešte sliedia,
ale ten tiež podozrivý zdá sa.
Do temnice rozkážete, grófka?

ALŽBETA (priskočí k Fickovi a oslobodí Kečegyho):

Do temnice — Ale teba, blázon!
Či ty nevieš, kto je pán Kečegy?

FICKO:
Ako vedieť, keď tu chodia toľkí
že ich ani zrniek do ruženca.

ALŽBETA:
Ach, ty plantoš kýsi. Ešte breše.
A či som ťa preto postavila
na to miesto, aby si bol slepý?
Nestačí ti na tvár pozrieť, Ficko,
aby si hneď vedel, kto to? — Ber sa!

FICKO (na odchode):
Pustíš — bitka! Chytíš — zas len bitka!
Ťažko vyznať v móresoch sa panských!

KEČEGY (strasie sa, bozká ruku Alžbete):
Pekné privítanie —

ALŽBETA (pohladká ho):
Tak sa stáva
tým, čo dlho nedajú sa vidieť.
Potom ani čeľaď nepozná ho.

KEČEGY:
Za koho ma vlastne považoval
ten pľuhavý Ficko? — Veď ma striasal,
div som dušu nevypustil. — A to
všetko z lásky k ušľachtilej grófke…

ALŽBETA (ponúkne ho miestom, ona k nemu):
Musíš prepáčiť mu. Omyl stal sa.
Chytiť mali zemana Parasku,
čo pred chvíľou žobroniť bol u mňa
o sestru i snúbenicu svoju.
Ušiel mi však skôr, než som ho mohla —
(Spamätá sa, zmení tón.)
V tejto chvíli —

KEČEGY:
Áno, v tejto chvíli
poklonu som zložiť prišiel grófke.

ALŽBETA:
A som toho hodná?

KEČEGY:
Koľká skromnosť
v toľkej kráse…

ALŽBETA:
S rokmi pŕchnu vnady.
A bez vnád aj láska skoro chladne.

KEČEGY:
Pravda, tak to ide na tom svete.
Ale s grófkou výnimka sa stala.
Tu príroda akoby sa bála
porušiť tak zvrchované dielo
spanilosti, pôvabu a krásy.

ALŽBETA:
Lichotenie pri nás nebezpečné.
My za pravdu prijímame všetko,
čo je milo počuť ušiam ženským.
Slabosti tej poddaná som i ja
natoľko, že za poklonu takú
odmením ťa znakom svojej priazne.
(Podhodí mu mešec s peniazmi.)

KEČEGY:
Z tak pôvabnej rúčky všetko vzácne.
(Bozkáva jej ruku.)

ALŽBETA:
Maličkosť. Sto kremnických. Pobudneš
ale teraz aspoň mesiac u nás.

KEČEGY:
Ó, len či sa tak vznešenej dáme
za čas toľký nestanem aj nudným.

ALŽBETA:
S tebou chodí veselosť a rozkoš.
Kdekoľvek ty, tam ožíva všetko.

KEČEGY:
Pokiaľ so mnou osvietená grófka.

ALŽBETA:
Vtip tvoj hravý rozihrá každého.
Ty spojuješ preľúbeznú smelosť
s ušľachtilou, jemnou zdvorilosťou.
Pravý majster v spoločenských cnostiach.

KEČEGY:
Iba učeň pri vznešenej grófke,
ktorá sama zvrchované pri tom
majstrovstvo má, za ktoré mňa chváli.

ALŽBETA:
Ak sa teda mojím žiakom cítiš,
povinná som svedectvo ti vydať,
že si už aj učiteľku svoju
prevýšil.
(Bozk na čelo.)

KEČEGY:
Ó, milostivé nebo —

ALŽBETA:
Nebo? Videl si ho?

KEČEGY:
Iba cítim,
ako v srdci vládne. Nebo lásky.

ALŽBETA:
To sú iba slová. Nebo musí
zo skutkov a z činov lásku stavať.
Ja som nebo. Moje telo súce
v každej chvíli plameň slnka vyslať.
Ale chvíle príliš rýchlo miznú,
nečakajme na večerné hviezdy.
(Otvorí bočnú stenu a tam už pripravené poháre s vínom.)
Víno z mojich viníc. Poď sa napiť.

KEČEGY (dvíha pohár):
Na krv z toho vína!

ALŽBETA:
Na krv! Na krv!
Ka krv krásy a na mladosť tvoju.

KEČEGY:
Víno v krvi — to grófkina krása.

ALŽBETA:
Máš rád staré víno?

KEČEGY:
Čím je staršie —
tým silnejšie. Viacej ohňa je v ňom.

ALŽBETA:
Krv a oheň. — Aká veľká vášeň.
Pi! a — miluj!
(Strhne ho k sebe.)

KEČEGY (nad jej ústami):
Na tých ústach vína
slasť i plameň.

ALŽBETA:
Slasť pi — plameň uhas…

KEČEGY:
Ty — — !
(V mocnom objatí.)

KEČEGY:
Ó!

ALŽBETA:
Kto sa teraz opováži?!

FICKO (opäť klope).

ALŽBETA:
Kto tam?

FICKO:
Ficko.

ALŽBETA:
Čo chceš?

FICKO (vojde):
Nemáme ho.
Prepadol sa. Peklo si ho zhltlo.

ALŽBETA:
Koho? — čo to táraš? — Aha - viem už.
Nemáte ho? Ber sa a kým zájde
slnko, chcem ho tu mať. Ináč — beda!
(Ficko chce odísť.)
Počkaj!
(Vezme Kečegyho pod ruku a odvádza ho druhým vchodom do ďalšej izby.)
Tam je chvíľa. — Mojou vinou.
Služobníctvo stále čosi hľadá.
Mala som ťa hneď do tejto zaviesť.
Prídem k tebe asi o hodinu,
po kúpeli. — Ty sa zatiaľ priprav…
(Zašla s ním.)

FICKO:
Aký to mám život? Aký život?
Veď ja pre ňu iba slepý sluha,
ako tieň sa plazím za jej svetlom.
(Počuť Alžbetin smiech.)
Ó, diablica! Ako tá vie vládnuť.
Mladých pánov do ložnice vodí,
tam ich svojím bielym telom šiali.
Mne však ako psovi: Tu ma počkaj!
Počkám, počkám. — Ale ten, čo s vami,
pozná ešte, v čom zas Ficko majstrom.

ALŽBETA (vojde s úsmevom na tvári):
Ech, ty hlupák. Vyrušovať — to vieš,
ale rozkaz panej nevyplníš.
A čo kúpeľ? — Pripravili ste mi?

FICKO:
Nestihol som, lebo toho chytám.

ALŽBETA:
Chytáš — a tu stojíš ako drevo.

FICKO:
Kázali ste: počkaj. A ja čakám.

ALŽBETA:
Ale i ja čakám, kedy prídeš
hlásiť, že máš Parasku! I kúpeľ
že už dávno pripravený pre mňa!

FICKO:
Rozumiem — a letím do pivnice,
kde ma istotne už Dora čaká.

ALŽBETA:
Choď! — No nezabudni na Parasku!
(Zostala sama. Díva sa do zrkadla, odkladá si ozdoby na stolík.)
Mladá pekná nevesta a panna
oháňať sa musí pred ctiteľmi.
Ale keď sa tratí sviežosť líca,
chladnejšia je hneď aj úcta ku nám.
Mužskí sa nám poklonia a bočia
ako Jozef od nôh Putifárky.
Biely vlas mám.
(Vytrhne ho.)
Prvý, čo som našla
dnešného dňa. Odkiaľ sa len berie?
Veď sa cítim ako mladá žena,
čo druhý rok svadby oslávila.
Zachrániť si musím tela magnet
prípravkami, čo sa osvedčili:
čosi z bylín, čosi z krvi panien —
z tej ružovej rosy, preciedzanej
do žíl mojich.
(Vezme nôž.)
Poď, ty nástroj vzácny,
taký drahý tým, čo tebou vládnu.
Iba výkrik — vzlyk — a zastonanie.
Potom už len mlčanlivé ticho.
Čoho sa báť viacej ako smrti?
Smrti, čo nás v mladých rokoch skosí?
Staroby sa bojím! Hej, staroby!
Staroba je cintorínom krásy,
mladosti a lásky, čo nám vládla.
Staroby sa bojím! Hej, staroby!
Nedožičiť rokom prítok vrások,
rukám triašku z vycivenej kože,
rozumu sa chytiť ako hrivy
tátoša, čo večnú mladosť iskrí
spopod kopýt času v dozrievaní.
Staroby sa bojím! Pred ňou plaším
dni a noci v rozochvení stálom,
pred ňou držím ruku mocne v strehu,
ruku, ktorá vládze skántriť šmahom,
len aby ma nepriviedla na trón,
kde sa miesto objatí a smiechu
prázdne gamby škeria zo zrkadla,
v ktorom oči močidlom už suchým.
Staroby sa bojím! Bielych vlasov.
Biele vlasy — mladosť odtiekla mi —
biele vlasy — lásky zradné klamy —
biele vlasy — nitky smrti z drámy,
kde si sama, i keď s tebou známi.
Staroby sa bojím! Pokým vládzem,
nevpustím ju do záhrady svojej,
i keby som neviem koľko ešte
hľadať mala, skúšať, preverovať
prostriedky aj spôsoby, čo k ruke
stav mi dáva, postavenie moje.
Boh sám si nás pekne podľa seba
na tej zemi rozdelil a hľadí,
ako vieme chrániť to, čo dal nám.
Boh je večne mladý, nestarnúci.
A on, vládca, prvý nad prvými,
predobraz, chce, aby aj my, prví
na tej zemi, tiež mu rovní boli.
Boh sa nebál v nebi Lucifera,
zbraňou krvavo ho zrazil v peklo;
to on, Boh, on prvú vojnu viedol,
on, Boh, prvý príklad zemi podal,
že ak vládnuť, potom vládnuť smelo,
bez bázne a strachu nad kvapkami
živej krvi, ktorá omladzuje…!
(Vykročí.)