ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

PARASKA:
Tu sme, Valko. A teraz už jedno:
ak nie život, smrť nás privíta tu.
Čas už dozrel tak, že premeškanie
značilo by hnilobou sa živiť.

VALKO:
Oh, len keby sa nám podarilo
vyžobroniť spravodlivosť svoju.

PARASKA:
Tu vidíme preukrutnú jatku,
kde už toľko našich mladých dievčat
pohynulo rukou tej hyeny,
čo prírodu oklamať by chcela.

VALKO:
Len aby sa ten pán od Prešporka
nezdržiaval —

PARASKA:
Pán palatín Thurzo?
Vieš predsa, že je už blízko k zámku.
Bojím sa však, či to dobre skončí.

VALKO:
Ak mu odkryjeme všetky zverstvá?

PARASKA:
Oko vidí, ale srdce stají.
Skôr zakryje, než by vydal zločin
z Čachtíc na svet. — Veď ma prijať nechcel,
a tak som sa do Viedne až pobral
pred samého kráľa. Ten, keď čítal,
čo som napísané dal mu od nás
rukou farárovou — hneď dal príkaz,
aby Thurzo prišiel vyšetrovať.

VALKO:
Vrana vrane oko nevykole.

PARASKA:
A tým skôr, že v príbuzenstve žijú.
Ich sú všetky práva, ich hodnosti.
Aj kráľovi oni rozkazujú
a krajinou podľa svojho vládnu.

VALKO:
Na sedliaka najviac nakladajú.

PARASKA:
Musíme ho teda za ruku viesť
ku zločinu, ukázať mu: tu je! —
Tu nádoba, do nej krv chytajú,
a tu vaňa. V nej sa kúpe striga.

VALKO:
Mráz preniká všetky moje kosti
nad zverskosťou, akej schopný človek.

PARASKA:
Avšak pravá jatka tu až — pozri!
Po dlážke, hľa, stopy ľudskej krvi.
Dve železné obruče tu visia
s povrazami. Tu vešajú obeť.

VALKO:
Dieťa moje nevinne strýznené!
Tu istotne bola vycedená
s neslýchaným zločinom krv tvoja.
Tu si darmo volala o pomoc otca,
matku, i nemé tie múry,
kým si dušu nevydýchla k nebu. —

PARASKA:
Thurzovi však nepostačí dôkaz,
aký dávajú tie nástroje tu.
Valko milý, nielen tvoja dcéra —
padla tu aj sestra moja, vieš to.
Aj snúbenku z fary vytiahli mi,
kým som v Prešporku bol pri Thurzovi.
Mám však správu, že mi ešte žije,
ale nevie, kedy besná zmija
povedie ju do pivnice tejto,
by jej život vycedila zo žíl.

VALKO:
Pomstu našu dokončiť nám treba.
Ľud aj z dedín okolitých v stráži
a len čo sa Thurzo objaví tu,
pôjde za ním, aby nestrečkoval.

PARASKA:
Všetko máme síce pripravené,
ale opatrnosť nezaškodí.
Hlavne, aby zmätok neprepukol,
lebo ten by Thurzo hneď využil:
sedliaci sa búria, nuž ich vojskom
na poslušnosť popriúčať treba.
(Počuť kroky dolu schodmi.)

VALKO:
Dakto ide!

PARASKA (zhasne sviecu):
Pod schody sa ukry,
Valko. Ja sa skryjem tuto — pod stôl.
Nevychádzaj, kým ťa nevyvolám…

ILONA:
Biedne dievča! Pred nedávnom kľúč sme
vypálili na dlaň jej — a teraz…

DORA:
Čože toľká ľútosť? Hovorí sa,
že i nemý statok tvrdšie skoná,
keď mu gazda nôž s ľútosťou dáva.
A či to snáď prvá obeť dneska?
Pri tak mnohých smrtiach veru mohla
otupieť už aj citlivosť naša.

FICKO:
Daj mi, Bože! Ja tak chladnokrvne,
ba s radosťou obrábam dievčatá
ako mäsiar nerozumný statok.
A bol by to znamenitý jatkár,
čo by toľko jalovíc bol zvalil,
koľko ja už dievčat pani grófke.

DORA:
Ani ja by počet neuhádla.

FICKO:
Sprvu sa mi triasli ruky pri tom —
teraz mi to zábavná len hračka.

ILONA:
Na zločiny sme už privyknutí.
Len či tak aj na pekelné muky?!

FICKO:
Na zločiny? — Netáraj, Ilona:
človek abo statok — všetko jedno.

DORA:
A keby to hriech bol, teda nie náš!
Pani káže, nám poslúchať treba.
A prečo nie? — Dobre nám, i keď nás
pani grófka občas poobšíva.

ILONA:
Veď keby len ona. — Ale sa nám
dostáva aj zo sedliackej dlane,
a tá veru ťažšia od grófkinej.

FICKO:
Taká bitka na kráse vám pridá…

DORA:
Za tie opuchliny, čo ma hryzú,
ďalšie panny priviedla som grófke.

FICKO:
Tie, čo vodíš, prilacné sú, Dora.
Ale čo ja, to sú z drahej masti.
Aj vytrpieť viem za takú korisť,
len keď neujde mi. Ako vtedy,
keď sme u farára našli Maru.
Nedal podobrotky — dostal päsťou,
a už blúznil o šteblíkoch k nebu.
Mare sa však vzdor jej nevyplatil:
za zub, čo mi lakťom vyrazila,
brániac sa jak jalovica mladá,
pani grófka sľúbila, že dá ju
do mojich rúk na ískanie hlavy.
(Túžobne vzdychne.)
Hah, to bude pobavenie, prisám…

ILONA:
Len aby ti pri toľkom ískaní
nevypadli aj ostatné zuby.

FICKO:
Nevypadnú. Najviac — ak ostanú
pozasekávané do jej tela.

ILONA:
Veľa si sa podučil u grófky!
Také žarty pri tak hrozných skutkoch — —

FICKO:
Život sa sám takto vyfarbuje, že
pri smútku hneď veselosť strojí.

ILONA:
Keby aspoň toľko netrýznila
bez potreby grófka obeť každú.

DORA:
Mučiť ľudí — jej najväčšia radosť.

FICKO:
Keď je to také pekné, keď sa mazlia.
Pani grófka moju náturu má.

ILONA:
Ale mne vždy srdce puknúť ide
pri tom ryku nešťastných obetí.

FICKO:
Dnes od toho budeš ušetrená.
Tá, čo príde, taká hlavatá je,
že sa poddá bez vzdoru a vzlyku.

DORA:
Uvidíme. — Už ju vedie grófka.

ALŽBETA (dolu schodmi vedie Máriu):
Hybaj, hybaj!

MÁRIA:
Kam to vediete ma?

ALŽBETA:
Na prechádzku k jatke.

FICKO:
Ja tvoj mäsiar.
Ale, pani grófka, slovo vaše — !
Sľúbili ste…
(Šepká jej.)

ALŽBETA:
Dám ti iné, krajšie,
dnes však práve túto musím cítiť
na pokožke svojho tela, Ficko.

MÁRIA:
Teraz vidím, čo len počula som.
Prenešťastné dievčatá v tých rukách,
čo sú krvou celkom postriekané.
Nebudem o zmilovanie prosiť,
skoršie by som tigra uprosila.
Mučíš ma už dávno. Domuč teda.
Boh nech pomstí všetku krv nevinnú,
ktorá tiekla dosiaľ v tejto jatke.
Peklo malo sviatok v deň, keď taká
hyena sa vylízala na svet.

ALŽBETA:
Poďže teda, poď, jašterka zlostná,
veď ty dobre poznáš svoju vinu.
Dnes ti môžem pripomenúť všetko:
vzdor tvoj, pýchu i snúbenca tvojho,
ktorý toľko narozprával o mne,
že aj ihlíc málo mám, by mohli
pozapchávať všetky póry, skade
cítiť zápach jeho slepej túžby,
že by azda premohol ma, slimák.

FICKO:
Pani grófka, do mojich rúk zverte
telo jej, a ja ho tak spracujem,
že vám bude ako dosiaľ žiadna.

ALŽBETA:
Ba, máš pravdu, Ficko. Tak urobím.
Odveď ju a prislaď, čo v nej horké.
Nezabudni rozpáliť aj kliešte,
aby som jej podkúrila päty,
keď už bude na povrazoch visieť.
A vy dve mi hneď priveďte ďalšie,
čo po Mare nasledovať majú —
(Vyberie zo záňadria zápisník, listuje.)
Aha — tu sú — Agnesa a Žofa!

DORA (odbehne aj s Ilonou z pivnice).

MÁRIA:
Nevymyslíš nikdy také muky,
ktorými by mohla si ma zničiť
tak, že Boh by stratil stopu po mne,
ktorá vedie k potrestaniu tvojmu.

FICKO:
Šetri hlasom, bude ti ho treba
o krátky čas.
(Vlečie ju do druhej miestnosti.)

MÁRIA:
Na psa, akým ty si,
vystačím aj slovom svojím tichým.

ALŽBETA (rozzúrená):
Nekrič, nekrič, to ti nepomôže.
Kto raz príde do pivnice tejto,
hlasu jeho ozvenou len nebo.
Ty si raz už výnimkou tu bola.
U mňa každá výnimka sa spláca
s dvojnásobkom. To ty poznáš predsa…

(Uvoľňuje si šaty a rozpúšťa vlasy… pred veľkým zrkadlom,
čo visí na stene, sa pripravuje na kúpeľ.)

A tak budeš prípravkom mi vzácnym,
čo mi telo prijme ako cenu
za urážky nespratníka tvojho,
kým i jeho neprinútim kľaknúť
k mojim nohám, aby poznal kvet môj.
(Vo vlasoch si nájde biely vlas. Vytrhne ho.)
Dnes už tretí biely vlas mám v ruke.
Odkiaľ sa len berú? Veď sa cítim
ako deva, čo sa po prvý raz
milencovi dáva do objatia…

ALŽBETA:
A tá druhá kde je?

DORA:
Zabila sa.

ILONA:
Našli sme ju mŕtvu predo dvermi.

ALŽBETA:
Už aj to sa naučili? Čudné.
Poďme teda. Nechcem viacej strácať
vzácny čas tak prázdnym vyčkávaním.
Za nohy ju povesiť a jazyk
pripraviť mi na vytetovanie.

PARASKA (vyjde spod stola, rozhodnutý vbehnúť do druhej miestnosti):
Nemožno nám čakať viacej, Valko,
lebo každá minúta je život —
alebo smrť. — Poď!

THURZO:
Toto čo tu?

KATARÍNA:
Kúpeľ, pán palatín.
Tu sa zvykla kúpať pani grófka.

THURZO:
A ten krik tam?

KATARÍNA:
Ráčte počkať, pozriem.
Matka, kde si? — Mama, hľadajú ťa.

ALŽBETA (vyskočí z bočných dverí. Sviečka v tamtej miestnosti zhasla.)
Kto tu? Kto sa opovážil vstúpiť
nepozvaný do kúpeľa môjho?

KATARÍNA:
Pán palatín Thurzo s tajomníkom.

ALŽBETA:
Pán palatín Thurzo by bol taký,
že v kúpeli prekážal by dáme?
To je proti všetkej zdvorilosti.
Ráčte počkať hore, moji vzácni,
o chvíľu som pri vás na poklonu.

THURZO:
Znám pravidlá zdvorilosti, grófka.
Teraz ale neviažem sa na ne.
Lebo neprišiel som na poklonu,
ale tento kúpeľ poprezerať.
Bolo mi to nariadené kráľom.
(Ukáže Alžbete úradný list s pečaťou.)

ALŽBETA (vychyti list, roztrhne ho a hodí si ho pod nohy.)

THURZO (vzrušene a prekvapene):
Pani grófka!

ALŽBETA:
Pán palatín, prosím!
(Ukazuje na východ z pivnice.)

THURZO:
Všetko má svoj čas a svoje miesto.
Moje miesto teraz tu byť, aby
kráľovi som správu mohol podať.

ALŽBETA:
Od koho kráľ také zbiera reči
o Čachticiach, o mne, bohabojnej?

THURZO:
Z Čachtíc kýsi túlavý Paraska
zložil ponos pred Jasnosťou jeho,
že tu hrozné sa vraj dejú veci.

ALŽBETA:
To je pekné, že kráľovská milosť
dá na reči kdejakých paholkov,
ktorí roznášajú plané chýry;
na ponosy také potom dáva
zámky svojich veľmožov prehliadať.
Cítim sa tým veľmi urazená
a sa divím, že sa pán palatín
na takéto veci zneužíva.
Viac by mala, než kráľovský rozkaz,
platiť u vás uhorská sloboda,
ktorá bráni prehliadanie domov
panských. Prosím preto opätovne:
hneď sa vzdiaľte, by som nemusela
v zámku svojom svojho užiť práva.

THURZO:
Žiadam grófku, by mi nebránila
vykonať to, čo mi prikázané.
Vedzte, že tu márny každý odpor.
Prezriem, zvážim a odošlem správu.

KATARÍNA:
Ráčte odpustiť jej, pán palatín,
ostré slovo, ktorým sa vás dotkla.
Prekvapila návšteva ju taká.

ALŽBETA:
Akoby aj nie, veď takýchto sme
neskúsili dosiaľ ešte vecí.
Buď však, čo sa stalo, zabudnuté.
Pán palatin všetko poprezeral —
a čo videl, to oznámi Viedni.
Teraz bude mojím vzácnym hosťom.
Prosím, nech sa páči do hosťovskej.

THURZO (úklon, obráti sa a dá sa na odchod).

MÁRIA (výkrik, udusený):
Nie, — nie!…

THURZO (sa pristaví, polobratom odhadne situáciu a chce odísť von).

ZÁVODSKÝ:
Bolo by však ešte ta nakuknúť.

THURZO:
Kúpeľ ako kúpeľ. Čože chcete?
Sprevracať zem, pán tajomník, či čo?

ZÁVODSKÝ:
Podozrivý výkrik. Nakuknem sám.
(Chce do bočných dverí, Alžbeta mu zaskočí cestu.)

ALŽBETA:
Odpustite, milý pán tajomník,
tam sú veci, ktoré ženské mužským
bez ostychu nemôžu ukázať.

FICKO (zo dverí, aby tiež bránil vstup):
Istotne tak.

ALŽBETA:
Ty len zavri gamby.

THURZO:
Vynechajme toľkú dotieravosť.
Našli sme len toto, a nič iné.

ALŽBETA:
Galantného gavaliera slovo.
(Podá Thurzovi rameno.)

THURZO:
Len to čudné, že v pivnici kúpeľ.

ALŽBETA:
Na lekársku radu, pán palatín.
Kúpeľ v tmavých miestach napomáha
chorej koži, ktorá pekne zbelie.

ZÁVODSKÝ:
A ten mužský okolo kúpeľa?

ALŽBETA:
Ten len hrubšie koná pri tom služby.

FICKO:
Na tenké to spraví po mne grófka —

ALŽBETA:
Vidím, že už nič z kúpania môjho.
Neste, ženy, vodu naspäť hore.

DORA (vystúpi aj s Ilonou z bočných dverí a berie krhly s vodou).

ALŽBETA:
Ty daj ruku, milá Katarína,
hore schodmi von tajomníkovi,
ja vyvediem pána palatína.
(Pohnú sa k dverám.)

ILONA (polohlasne, vzadu):
Chvalabohu, že nám to tak prešlo.

PARASKA (vyjde spopod stola):
Teda koniec už vyšetrovaniu?
(Všetci stŕpnu a cúvnu späť.)

ILONA:
Kriste!

ALŽBETA:
Kto tu?

PARASKA:
Paholok Paraska,
svedok tvojich zločinov ukrutných.

ALŽBETA:
Prosím vašu palatínsku výsosť,
dajte zviazať tohto nespratníka.
Dávno zámok môj znepokojuje.
Je to lotor!

THURZO (vojakom):
Viem to! Poviažte ho!

PARASKA:
Nie som však sám!

VALKO (vystúpi):
Ja som svedok druhý!

THURZO:
Čo to? Kde som? Čo sa to tu robí?

VALKO:
Čo sa to tu robí? — Prosím, hľaďte!
(Roztvorí druhé dvere):

THURZO (poponáhľa sa pozrieť):
Neslýchané! — No, čo teraz, grófka?

ZÁVODSKÝ:
Dolu hlavou, za nohy zviazaná,
a tá druhá — na zemi tam leží.

THURZO:
Tú z povrazov hneď odviažte dolu!

ZÁVODSKÝ:
Čerstvou vodou k životu ju prebrať!
(Závodský, Valko a jeden vojak dnu).

PARASKA (chce sa vytrhnúť z rúk vojaka):
Pusťte, pusťte, než mi srdce pukne,
ak mi mŕtvu snúbenicu zvesia…

VALKO: (hlasno):
Bože! — Dodýchala! — Ďalšia vražda.

PARASKA:
Pusťte!

MÁRIA:
Milý!
(Hodí sa k nemu).

PARASKA:
Žiješ?
(Hladká ju po vlasoch).
Žiješ, drahá?

VALKO (vychádza so Závodským):
Tu aj mojej dcéry posteľ smrti.
Táto sa tu zmývala jej krvou.
Žiadam v mene Boha potrestanie!

PARASKA:
Žiadam odsúdenie v mene mŕtvych.
Či už stačí, pán palatín Thurzo?

THURZO:
Stačí… vstaňte!

ZÁVODSKÝ:
To do neba volá.

THURZO:
Má snáď grófka slovo vysvetlenia?

ALŽBETA:
Iba toľko, že to, čo sa stalo,
nie je mojou vinou.

KATARÍNA (omdlieva zo vzrušenia):
Matka. Zle mi…

ZÁVODSKÝ (zachytí ju do náručia).

THURZO (vojakom):
Vyveďte ju na vzduch!

KATARÍNA (šeptom):
Nie… Len — vody…

ALŽBETA (chce využiť situáciu):
Hore, hore do kaštieľa poďme,
veď mi, chúďa, umrieť môže takto.
Pán palatín, chcete ešte čakať?
Či sa matka môže na to dívať,
ako vlastná dcéra omdlieva jej?

PARASKA:
Taká čistá pri nečistej matke —
akože by neomdlela z toho,
čo tu vidieť musí.

VALKO:
Nech len vidí.
Krehké omdlievajú. Ale na nás,
na nás majú iné srdce v hrudi —
neomdlieva, keď nás v krvi dusí…

THURZO:
Povinný som opýtať sa znova,
či chce grófka ešte niečo dodať,
čím by sme snáď celú túto vinu
ináč vidieť — a tým súdiť mali?

ALŽBETA:
Pán palatín, ak už vedieť chcete,
teda čujte: toto tu je dielom
tých dvoch báb, tých bosoriek, čo šíria
od sedľače do kaštieľov zápach
Belzebuba, s ktorým tak obcujú,
že sa na zem peklo cez ne kotí.

ILONA:
Nepravda. Nie!

FICKO:
Ticho! Nepapuľuj!
Sám to všetko aj dosvedčiť môžem.
Pani grófka? — O nej také niečo?

ALŽBETA:
Keď mi Ficko hlásiť prišiel, ako
Ilona a Dora mučia devy,
hneď som zbehla do pivnice v hneve,
že zachránim úbožiačky mladé.
Prišla som však prineskoro. A hneď
za mnou vaša palatinska výsosť.

FICKO:
Tak to bolo.

PARASKA:
Keby to tak bolo,
ani by som nevytiahol nohu
z Čachtíc do Prešporka k vám až, výsosť.
Ani Viedeň vidieť by som nechcel,
keby krivdy neboli až také,
že už ani tresty nepomôžu.

DORA:
Nič sme nerobili, čo by grófka
nekázala.

THURZO:
Priznala sa k vine:
tie dve baby do povrazov dajte!
(Vojaci viažu Doru a Ilonu).

DORA:
Tie povrazy Fickovi skôr patria…
On vo všetkom pravou rukou grófke.

ALŽBETA:
Ja zas rada, že ma ochraňuje
práve Ficko pred podlosťou vašou.
Vy dve by ste všetko vykántrili,
nebyť jeho pravej ruky na vás.

PARASKA:
Pán palatín, azda vás to teší,
ako sa tu nad vraždami bavia?
Ficko s grófkou vinníci sú hlavní.

DORA:
Šesť prípadov smrti rozpoviem vám
jedným dychom. A to jeho rukou.

ILONA:
Ja som bola svedkom, ako mučil
tri dievčatá hore v izbe grófky.
Pred jej zrakom také ohavnosti —

FICKO:
A ja o vás neviem? Neviem, Dora,
ako z dedín zvláčala si devy,
ako si ich trýznila a bila?
Neviem azda, koľké pohynuli
v rukách tvojich hnusných bosoráckych?

THURZO:
Priznáva aj Ficko. — Tiež ho zviažte!
Dať ho k babám. — A hneď súd sa zvolá,
kde ten podliak, nahuckávač besný
vlastným krkom zaplatí, čo dlžen.

FICKO (vyrúti sa na Thurzu s nožom v ruke):
Takéto ty poriadky chceš robiť?!

THURZO (položí nohu na ležiaceho Ficka a vytiahnutú šabľu namieri mu na srdce):
Mal by som ťa tu na mieste dobiť,
pes prašivý. Ale radšej súdu
odovzdám ťa pre svedectvá ďalšie.
Ortieľ však už teraz čuj, ty šakal:
hlavu sťať a na výstrahu telo
spáliť v ohni spolu s beštiami,
ktorým naviac prsty poodtínať
najprv, aby svedectvom sa stali
všetkých popáchaných ukrutností.

PARASKA:
A čo s grófkou, pán palatín, prosím?

THURZO:
Ani grófka trestu neunikne.
Pretože však vina druhoradá
u nej, taký dávam návrh trestu:
až do smrti do kláštora zavrieť,
aby v pôstoch, v modlitbách a v plači
oľutovať mohla svoje hriechy.

PARASKA:
U grófky že vina druhoradá?

THURZO:
Ako sama vyznala nám, tak je.

ALŽBETA:
Vyznala som iba to, čo pravda.
Ak by sa však pán palatín mýlil,
ak by azda na slovo dal iných,
sama nájdem dosť prostriedkov na to,
aby som si ubránila svoje.

THURZO:
Mýlka u mňa môže byť, to pravda,
slovo iných tiež mi počuť treba;
uznám i to, že sa pani grófka
brániť môže proti obvineniam.
Posledné však slovo bude moje.

ALŽBETA:
Nie je predsa možné, pán palatín,
aby ste sa nedívali na stav,
na rod, ktorý zásluhy má veľké!

THURZO:
To je síce pravda. Ale vám už
málo patria zásluhy, čo manžel
nebohý váš získal v tejto zemi.

ALŽBETA:
Cez neho aj na mňa úcta prešla.

PARASKA:
Keby ste ju zveľaďovať znali.
Ale vy ste zapredali úctu
za krv našich panien — a tak nie vám,
ale im, hej, im dnes úcta patrí.
Neuznávam druhoradú vinu
u grófky, keď svedomie jej viažu
činy proti ľudskosti a právu.

THURZO:
A vy, vedzte, málo máte práva
meniť to, čo ja sám ustanovím.
Pán tajomník, predneste ten návrh
súdu. — Ináč skončili sme všetko.

VALKO:
Ale moja dcéra neožije,
aby mohla vysloviť tú pravdu.
A tak za ňu, za ňu i za všetky
vravím: táto, táto beštia je!
A čo ma hneď zabijete, nedbám,
ale pravde, pravde dajte slovo.

THURZO:
A či som jej nedal? Nečuli ste,
že vinníkov smrťou potrestáme?

PARASKA:
Ak tí traja zaslúžia smrť právom,
potom právom svätej pravdy aj tá,
čo tých troch až do krajnosti hnala.

ZÁVODSKÝ:
Súd uváži všetky okolnosti:
nebude to páska nevidomých,
nie jazýček rozkývaný azda
svojvôľou či blahosklonným ťahom,
ale pravdou, akú sme tu našli.
Či snáď máte iné na dôkazy?

PARASKA:
Máme.

THURZO:
Už som riekol. Slovo moje
nie na ceste ošarpaná plánka.
Za svoj úrad ručím pred výsosťou
nášho kráľa, nie pred vami. — Poďme!

THURZO:
Čo tam za krik? Vojak, nože, pozri!

MÁRIA:
A mne, prosím, slovo odopreté?
Či ja sama neviem ťarchu viny
tejto, čo sa dusí od ľútosti,
akú ste jej vy ponúkli? — Hanba!

THURZO:
Tvoje slovo tiež súd vypočuje.

VOJAK (vráti sa a za ním prichádza Ambrózius).

THURZO:
Čo sa robí hore?

AMBRÓZIUS:
Hore, pane?
Pán a sudca najspravodlivejší
rozhodnutia vaše práve značí.
Pod ním, nižšie, na postati zemskej
okolitý ľud sa zišiel zvedieť,
ako láska s pravdou nažívajú.
Ja zástupcom jeho. Dajte slovo,
ktorým ľud sa upokojí, stíši,
lebo ináč ťažko uhnúť bude.

THURZO:
Hádankami prišli ste ma kŕmiť?
Vy, dušpastier, vy — a takto so mnou?
Muž vzdelaný — a s tou nevzdelanou
sedľačinou? Predchodca váš ináč
nažíval tu, a bol obľúbený
tak u grófstva ako v samej cirkvi.

AMBRÓZIUS:
Nevzdelaní — nijako nie sprostí.
Majú rozum, vedia súdiť triezvo,
majú dušu — nie inakšiu vašej…
Predchodca môj skladá účty Bohu,
a tam iste pripomenú aj to,
koľko smrti, vrážd zatajil preto,
že bol stálym hosťom pani grófky.
Verdikt povedzte nám, vaša jasnosť,
aby viacej nebolo tu smrti
nečakanej, násilnej a podlej.
Ľud chce pokoj. V pokoji chce prácu.
Z práce chce svoj podiel. To vy viete.
Prečo teda vy hádanky ľudu
z nariadení svojich posielate,
čakajúc, že za to bude vďačný?!

THURZO:
Mňa ste prišli súdiť, a či ako?

PARASKA:
Nesúdime, iba žiadame vás:
odsúďte tých, čo sa našou krvou
ako pijavice sýtia ešte.

VALKO:
Nad hrobami našich detí tráva,
ale z hrobov pomsta naša rastie.

MÁRIA:
Nech len povie grófka, či je pravda,
že nás k smrti netýrala sama?!
Kto nás chodil v noci budiť zo sna?
Kto rozkázal šaty z tiel nám strhať,
že sme nahé po celú noc stáli
pred vami, a vy ste naše telá
mučili a trápili tak, že mi
ani ústa vysloviť to nechcú,
lebo čosi také ani zvery
medzi sebou robiť nedokážu…
Vravte, vravte, zahlušte mi slovo,
ak je ono podlé, nepravdivé.

ALŽBETA:
S tebou vravieť — to ako keď leva
vyzvú, aby s komárom sa pobil.
Výrok, čo pán palatín tu vzniesol,
ľútostivo prijímam a prosím
Boha, by bol milostivý ku mne.

AMBRÓZIUS:
Hľa, až k čomu príde to v tých zámkoch
a kaštieľoch človek! Povýšený
nad ľudí sa nečlovekom stáva.
Zvyknutý od narodenia trýzniť,
vyzúva sa aj z ľudskosti všetkej.
Chceme počuť súd nad Báthoryčkou.

THURZO:
Ja sám nie som súdom. Ostatné už
viete. Grófku dáme do kláštora,
kde dožije roky zemské v pôstoch,
na ľútosti a na milodaroch.
Tým trom som navrhol sťať hlavy.

AMBRÓZIUS:
Do kláštora grófku? Taký výrok
nebo mal by na dávenie siliť.
Kláštory sú pre nevesty Krista,
vaša jasnosť, nie pre zmije z pekla.

THURZO:
Nenašiel som dosť dôkazov takých,
pre ktoré by mal som ináč voliť.

KEČEGY:
Kde sme? Čo sme? Veď tu samý rebel.
Pozrite sa, takto grófa zriadiť?!
Odkedy nám sedliak strážcom práva?

VALKO:
Odkedy sú grófi zaslepení
tak, že vidia iba svoje bruchá.
Nevidia však sedliaka, čo v handrách
plahočí sa zemou ako otrok.
Nám len kyseľ a ovsený chlebík,
prisolený hajdúchmi a drábmi.

KEČEGY:
Pán palatín Thurzo? — Vítam pekne.
A prečo nie hore, pani grófka,
ale tuto — v pivnici? — Há — zrada!

THURZO:
Čo vás v takom stave prihnalo tu?

KEČEGY:
Katarína poslala ma z izby,
aby som hneď bežal do pivnice,
že ma pani grófka prosiť dáva.
Sama nemôže prísť. Vysilená,
zúbožená, kriedy belšia v líci,
matke svojej po mne odkazuje,
aby si vraj zachránila dušu.

AMBRÓZIUS:
Vaša jasnosť, tento je tiež vinník.
Bo i kvôli nemu pani grófka
pleť si stále omladzovať chcela.
Raz len masti, raz krv užívala
na rozkoše svojich hriešnych údov.

THURZO:
Tiež ho pred súd.

KEČEGY (uteká von):
Mňa — a pred súd? Z lásky?

PARASKA:
Tam je ortieľ najspravodlejší.
(Ukáže rukou na ležiaceho Kečegyho).

PARASKA (podáva zápisník Thurzovi):
Tu je, prosím, ďalší doklad o tom,
koho chcete do kláštora poslať.

THURZO (prezerá zápisník a krúti hlavou):
To je strašné. Neuveriteľné.

PARASKA:
Ale je to pravdivé a verné.
Vlastnou rukou grófky zapísané.

THURZO:
Podľa mien i číslic pri tých menách,
Bože — do šesťsto obetí je tu!
Kedy? Ako mohla jedna žena
také zverstvá napáchať — a čakať,
že ju milosť navštívi a dá jej
čas, by mohla nebo vykúpiť si?
Ak nič inšie, toto celkom stačí.
I grófka je kriminálnym väzňom!

ALŽBETA:
Vyprosím si také obvinenia.
Zápisník, čo v rukách vašich, jasnosť,
obsahuje mená mojich slúžok.
A to, myslím, nie je zakázané.

THURZO:
Keby pri tých menách nebol popis
toho, čo ste popáchali na nich.
Každé meno — iný spôsob trýzne —
od bitky až po posledný výkrik,
čo sa vydral z hrdla každej devy,
zabíjanej vašou vlastnou rukou!

ALŽBETA:
Zburcovať dám po krajine šľachtu
proti takej nehanebnej reči,
akou ma tu častujete. — A to
pred mojimi sluhmi, pred zbojníkom,
pred takými, čo ma slúchať majú.
Kam by došiel urodzený stav náš,
keby sme ho v ponížení mali?
Slinami ho opľúvali vtedy,
keď ho najviac upevňovať treba
proti všetkým nespratníkom z ľudu
sprostého a nehodného lásky!
Ak už my dnes kántriť začíname
samých seba, čo si zajtra sedliak
bude dovoľovať, pán palatín?
Také slová, aké od vás čujem,
predzvesťou sú skutkov našich trúdov,
čo sa pohnú proti nám a zemi;
toto všetko predvídavo cítim,
preto v pevných rukách držala som
podriadených svojich ako v kliešťach.
Naše právo vládnuť musí silou —
bez ohľadu na citlivé duše!
Boh si pre ne drží večné nebo,
kde aj oni blaženosti dôjdu.
Nám blaženosť na tej zemi daná,
a tak všetko v rovnováhe stojí.
Beda šľachte, beda tej krajine,
ktorá nevie povýšiť sa nad smrť
poddaného, sedliaka či sluhu,
ale zákon prekrúcať by chcela,
čím sa iba sama ponižuje.

THURZO:
Ale zákon —

ALŽBETA:
Znám uhorský zákon!

AMBRÓZIUS:
A ten azda protiľudský? Zverský?
Zverskejší snáď ako vaše skutky?
Ak je každý čin váš naplnením
zákona, čo spravodlivosť hlása,
slinou tvár mi obrýzgajte, grófka!
(Pauza.)

THURZO:
A tak menom tohoto zákona
vyhlasujem: grófku Báthoryčku
odsudzujem na dosmrtný žalár
v tej pivnici, kde spáchala zverstvá.
Nijaký lúč slnka nesmie vidieť —
a nič jesť len suché kôrky chleba,
zapíjané vodou päťkrát denne.
Toto vyhlasujem právoplatne —
plnou mocou — ja, palatín Thurzo —
roku Pána tisícšesťstodesať,
keď som spolu s tajomníkom svojím
na čachtickom zámku zistil pravdu
o zločinoch. — Ostatné súd povie.

PARASKA:
Hľa, tu stojí stelesnenie zloby,
krutosti a pošetilej pýchy,
nadutosť a neľudskosti korbáč;
tá, čo sama v sebe predstavuje
čas a našu dobu, zrelú na to,
aby sme ju do reťazí dali
na tak dlho, pokým nezakape!

THURZO:
Odveďte ju do pivnice tamtej!

AMBRÓZIUS:
Zle tam, kde sa i tie najsvätejšie
city srdca sprevracajú, zľahčia.
No kde rozum a kde cnosti vládnu,
tam aj blaho plynie stále pre ľud.
Z nerozumu a podlosti: neresť!
Toľko vašich bludov, ukrutenstiev
nenapraví často celá večnosť!

VALKO:
Ak som zbíjal, primálo som zbíjal,
hej, vy páni, my vaši poddaní,
v čiernej zemi budeme zrovnaní?
Z čiernej zeme červená krv tryská,
hej, vy páni, už je vám smrť blízka.
Z čiernej chmáry na vidno sa blýska,
hej, vy páni, po vás rumoviská!

PIESEŇ:
„Hej, počkajte, páni, veď vás pánboh skáre,
hej, budeme vás vešať na konáre…“