Zlatý fond > Diela > Alžbeta Báthoryčka


E-mail (povinné):

Stiahnite si Alžbetu Báthoryčku ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Jonáš Záborský:
Alžbeta Báthoryčka

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Eva Lužáková, Erik Bartoš, Slavomír Kancian, Katarína Tínesová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 86 čitateľov

Druhé dejstvo

Prvý obraz

Tmavá pivnica. Vchádza sa do nej dolu schodami v úzadí. Na strane dvere. Oproti týmto dverám stolík, prikrytý čiernym súknom tak, že toto siaha až po zem. Na stolíku strieborná umývacia nádoba a veľký nôž. V kúte, blízo druhých dverí, čo vedú do susednej — tajnej miestnosti, vaňa na kúpanie. V pivnici sú aj dva stĺpy.

Výstup 1.

Skôr, než sa začne otvárať opona, počuť spev.


Brodil sa kôň sivý podľa panskej nivy,
na nem sedel Janko všecek žalostivý,
že mu jeho milú do Čachtíc zaviedli,
na tom panskom zámku v svetlici zavreli.

Neplač, Janko, neplač, sivojoký Janko,
nenaríkaj veľmo, moj drahý šuhajko!
Pújdeme na zámok, kým započne svitať,
pújdeme ke grófki, budeme ju pýtať.

Jak bych ja neplakal, sivojoký Janko,
jak bych nenariekal, moj drahý šuhajko!
Javorina plače, aj Vršoček zlatý,
už sa moja milá viacej nenavráti.

Neplač, Janko, neplač, černojoký Janko,
nebanuj poslúchnuť, moj drahý šuhajko.
Pújdeme na zámek, otvoríme brány,
ani panský vartár sa neám neobráni.

(Poslednú slohu opakovať. A pri opakovaní sa už pomaly otvára opona.)

(Dora, priviazaná povrazmi k stolu, hlava jej visí zo stola dolu, ústa má šatkou previazané. Pri nej na stole horí sviečka. Ilonu nevidieť. Leží poviazaná vo vani, tiež so šatkou na ústach.)


FICKO (zbieha dolu schodami):
Hej, vy sprosté babizne, a dvere
nechávate všade otvorené?!
No počkajte, veď vám prosilíme.
(Keď uzrie Doru.)
Ako? — Azda som len nepoblúdil?
Čo je, Dora? Ako sa to stalo?
(Odviaže jej šatku z úst a uvoľňuje z povrazov.)

(Dora poloomdletá. Keď ju Ficko posadí na stole, zjojkne, oči prevráti, ruky inštinktívne dáva pod seba a prevalí sa na druhú stranu, aby nemusela sedieť.)


FICKO:
Och, diablica, takto sa dať zmlátiť!
A kde druhá?

DORA (ukáže rukou na vaňu).

FICKO (poviazanú, iba šatku z úst jej odstráni, posadí ju vo vani):
No, to pekná práca!
(Rozrehoce sa.)
Ty, Ilona, takto musíš sedieť,
kým nepríde grófka.

ILONA:
Ale skapem.

FICKO:
Čo aj skapeš. Grófka musí vidieť,
v akom stave som vás objavil tu.
A ty, Dora, ukážeš jej miesta,
na ktorých ťa opuchliny svrbia.
Ináč by mi grófka neverila.
Bo pre vašu neobratnú prácu
nedám sa ja paňou znevažovať.
Kde je Mara?

ILONA:
Či nevidíš? — Niet jej.

DORA:
Súdny deň ma nebude tak páliť
ako dnešná bitka.

ILONA:
Ukradli ju!

FICKO:
Koľkí boli?

DORA:
Neviem. Viac ich bolo.

ILONA:
Za hajdúchov oblečení boli,
mysleli sme: pomôžu nám. — A hľa!
Medzi nimi jeden v šate grófskom.

DORA:
Ten rozkazy dával.

ILONA:
Maru schytil,
pobozkal a hneď s ňou náhlil hore.

DORA:
Skôr, než sme sa stihli rozpamätať,
do povrazov zviazali nás, čerti.

FICKO:
Jasné. — Viem už. Nijaká v tom tajnosť.
Netreba sa náhliť. O hodinu
začnem pohon. Zajtra budú v zámku.
(Rozosmeje sa.)
Oh, ty Dora! Naozaj si sprostá.
Desať žien vieš razom skrotiť, ale
len čo sa ti objaví chlap dáky,
už si doondiata. Ako potom
s Luciferom obcuješ, keď nocou
von komínom na metle sa strácaš?

DORA:
Prestaň, Ficko. Vidíš, čo ma bolí.
A ty ešte zadrapkuješ. — Pľuhák!

FICKO:
No, no, veď len čosi pravdy bude
na tom, že vieš odoberať mlieko.
Po nič, za nič nevraví sa, Dora,
že kde ty sa objavíš, tam od kráv
miesto mlieka čistú krv len doja.
Mohla by si priučiť ma fachu,
ako telo na ropuchu zmeniť.

DORA:
Netreba už tebe priúčania:
i bez toho ropuchou si hnusnou.

FICKO:
Diablovi som dušu nezapísal
ako ty, a tak si už viac v pekle
než tu na tej zemi. S diablom chodíš
o polnociach po hlbokých lesoch,
on ti trhá čertovské zeliny,
z ktorých potom varíš aj pre grófku
tie mastičky na omladzovanie.

ILONA:
Keby to len pri mastičkách bolo.
Ale grófka radšej mladé devy.
Ako nočná mora priľahne im hruď
a potom krv z nich vyciciava.
Ja odídem. Už nás aj tak mlátia.

FICKO:
Vás aj môžu. Lebo sa im dáte.
Ale pre mňa práve v tom je rozkoš.
Stále čosi hľadať a vymýšľať.
Čosi, čím sa život môže skrotiť,
zviazať, rozdvojiť a potom pustiť
ako pena v dlani rozplývavá.

DORA:
Aj dosť múdro vedel by si vravieť,
len keby si blázna rohy nemal.

FICKO:
Blázon je len dotiaľ bláznom múdrym,
pokým vraví z mešca. Keď hovorí
z presvedčenia, už je bláznom hlúpym.
Ctia ho potom ako psa v kostole.

DORA:
Viem ja o tom, Ficko, veľmi dobre,
koľko si už dostal za tie služby.
Len raz neviem: načo ti to bude?
Ak raz prichytia ťa, isto skapeš.
Ani peklu, ani nebu nedáš,
čo honobíš.

ILONA:
Mohol si mať ženu;
ale ty len ako kúkoľ v poli:
zavadzia, kým nevytnú mu koreň.

FICKO:
Zbytočná vec líšku učiť fígle.
Radšej vy len o tom uvažujte,
ako grófke tvár nadstaviť máte,
aby mohla zlosť si vyliať na vás.

DORA:
Neostane grófka iba pri nás.
Pre teba tiež nájde, čo ti patrí.

FICKO:
Aj si myslím. Načase už predsa,
aby si ma očkom premerala…

ILONA:
Ani jej už iné nepotrebné,
len sa očkom voziť dolu tebou…!
(Kroky dolu schodmi.)

Výstup 2.


ALŽBETA (s bičíkom):
Čože to tu za prízrak z tej vane
škerí sa, há?

FICKO:
Ráčte opýtať sa
Dory. Ona lepšie odpovie vám.

ALŽBETA:
Ale ja just od teba chcem vedieť.
Ilona snáď odoprela službu?
Viem, že sa jej často bridí práca
u mňa. Môžem teda prepustiť ju.
Pravda, nie zo zámku. — Hovor, Ficko.

FICKO:
Keď som vošiel, po všetkom už bolo.
Doru na stole som poviazanú
našiel — a Ilonu vo vani zas.

ALŽBETA (pochopí):
Skoro ako v rozprávkovom svete.
Uvoľni ju, Dora. — Čudné veci
na zámku sa v posledných dňoch robia.
Kto tu vlastne pánom? A čo zákon?
Zákon, ktorým šľachta vládne zemi?

(Ilona uvoľnená, vytiahne sa z vane a blíži sa k Alžbete odprosenie žobrať na kolenách. No keď pred ňou kľaká, Alžbeta ju bičíkom tak švihne cez telo, že Ilona sa iba skrčí a ostane ako kameň, ako socha bolesti).


ALŽBETA:
Modlikať a žobrať. Vyproskávať
odpustenia — to hej. Ale čo z vás?
Aký osoh donášate zámku?

DORA:
Vaša milosť pani grófka, verte,
nemôžeme za to, čo sa stalo.

ALŽBETA:
Nemôžete? — Teda ja som vinná,
že vám ušla Mara so snúbencom,
s tým Paraskom, čo sa ku mne votrel,
aby vyhrážal mi ako cundre!

FICKO:
Pani grófka, ešte dnes ich pred vás
ako nemý statok popoženiem,
a už potom — čo len rozkážete —

ALŽBETA:
Pekne vyzeráme, ak už ani
dosť istoty nebude v tých múroch
pre nás! — A vy dve hneď zoberte sa
dolu do dedín a priveďte mi
zo zemianskych kúrií čo krajšie
mladé panny, aby som ich mohla
so sebou vziať do Prešporka — lebo
budem ich tam veľmi potrebovať.

ILONA (vstáva):
Všetko urobíme, pani grófka,
len sa na nás nehnevajte pre to,
čo sa práve stalo.

ALŽBETA:
Nehnevať sa?
Do žalúdkov nakopať vás, strigy,
aby ste z nich vydávili panny,
čo mi ušli pre nedbalosť vašu.

DORA:
Sedliaci nám uhýbajú, bočia,
ba niekedy nám aj poniektorí
rovno vyhrážajú strašnou smrťou.
Ešte šťastie, že hajdúsi s nami.

FICKO:
Opatrnosť zvýšiť treba všade,
lebo sa nám podajedni búria.
Ba niektorí do hôr odskakujú
za zbojníkov — a kaštiele, zámky
napádajú, že sa naše panstvo
proti nim aj zbraňou brániť musí.
Keď už sedliak so zbojníkom ráta,
sám je zbojník, neposlušný rebel.
Odváži sa prísť aj nevolaný.

ALŽBETA:
Vidím, vidím, keď už aj to vedia,
kde ich grófka tajný kúpeľ skrýva.

FICKO:
Sami na to nemohli prísť nijak.

DORA:
Aj pán farár Ambrózius s nimi
do jedného dúcha vreca, grófka.

ALŽBETA:
Ambrózius? Že by ten ich viedol?
Aj dosť možné. Na fare sú spisy,
čo skrývajú mnohú tajnosť zámku.
Ambrózius! — Proti mne sa dáva?
Dala som ho predvolať už včera!

F1CKO:
Odkázal, že môže prísť až zajtra.

ALŽBETA:
Dohovorím duši jeho svätej,
nech nehasí to, čo nepáli ju.
A sedliakov musím ešte tuhšie,
ak nemajú ku mne uznalosti.
Sedliak — podliak. Bez svedomia žije.
Ale v hlave stále vláči Dóžu.
Dáš mu dušu, on ťa predsa zradí.
Dáš mu život a on zabije ťa.
A tak musím ja byť jeho bičom,
trýzniteľom, aby krútil chvostom
okolo mňa ako poslušný pes.
Koľkokrát už začal šanty stvárať,
do povstaní dal sa, a vždy zbehol.
Pokým sedliak také vlastnosti má,
ani jedna vzbura, čo sám začal,
nevyšla, no ani nevyjde mu!
Len ho biť a dusiť ustavične,
aby cítil, kto je nad ním pánom.
So sedľačou aj drobné zemianstvo.
Do jarma ho vohnať poddanského —
z nás bohatne, a sedľači praje.
Ber sa, Dora! Choď, Ilona. Ale
beda vám, ak vrátite sa bez diev!
Ty vieš dobre v chyžiach ňuchať, Dora,
povyťahuj hoci spod komínov,
ba čo priam spod materiných sukní…
Viacej drábov zoberte si z hradu,
aby sa vám ľahšie najímalo.
Tie, čo budú zo zemianskej fajty,
nahováraj pre Viedeň a Prešpork,
že sa panským vyučia móresom —
a že dobre za službu sa platí.
(Dora a Ilona odídu, sprevádzané ostrým pohľadom grófky.)

Výstup 3.


ALŽBETA:
A ty, Ficko, sám si rozkazy daj.
Ale také, čo mi potešením.

FICKO:
Dosť už rokov slúžim pani grófke,
pozná moje všetky verné služby.
Bo len jej a pre ňu žijem. Ba aj
smrť podstúpim za vyznamenanie.

ALŽBETA:
A či som ti azda málo dala?
Každú službu v mešci zrátal si, nie?

FICKO:
Mešec dobrý, kým pokojné srdce.
Len čo sa však srdce rozplamení,
stráca mešec akúkoľvek cenu.
Kde je mešec, tam aj opatrnosť,
a tá matkou vypočítavosti.
Kde však srdce, tam sa miera skutkov
navršuje slepo, bezhranične.

ALŽBETA:
Nerada ja slepé skutky, Ficko.
Škoda strácať hlavu, kde je rozum,
pre kus toho ohňa, čo má srdce.

FICKO:
Ako, grófka? — Veď vy sama všetko
pre radosti a pôžitky srdca —

ALŽBETA:
Netreba ti vedieť ešte všetko,
ale vedz, že je v tom jasný zámer.
I v tom, že ma Dora mastičkuje,
i v tom, že som rozhodnutá kántriť
mladé panny. Občas pochytí ma
čudný ošiaľ, čo mi zahmlí súdnosť…
Prečo sa však s tebou o tom bavím?!
Už aj ber sa! Stráže prekontroluj,
hajdúchov si naber, koľko myslíš,
a čím skôr mi živú Maru priveď.
Ale aj Parasku. Ak by sa chcel
brániť, potom ho aj zraniť môžte.
Ale tiež len živého tu dovliecť.

FICKO:
Tá úloha nebude mi ľahká,
lebo musím rátať so sedliakmi,
čo ma zachcú ohrozovať cestou.
A tak skôr, než vyberiem sa, grófka,
odmenu chcem.

ALŽBETA:
Keď sa vrátiš, dám ti
dvakrát toľko ako inokedy.

FICKO:
Nateraz vám ušetriť chcem v mešci.

(Alžbeta pred zrkadlom prstami si upravuje vlasy, pokožku na tvári urovnáva a odrazu nájde biely vlas.)


ALŽBETA:
Opäť biely vlas mám. — A tu druhý.
Odkiaľ sa len berú biele vlasy
medzi tými havraními? Veď sa
cítim ako mladucha v deň svadby…

FICKO:
Na tú chvíľu prezázračnú čakám:
pani grófka, odmenou mi buďte.
(Blíži sa k nej, ona cúva k dverám. Tie však Ficko pribuchne.)

ALŽBETA:
Zošalel si? — Dám zavolať stráže!

FICKO:
Nevolajte. Vám ja neuškodím.
Iba dajte srdcu prehovoriť,
bo i vo mne bije. Tiež som z krvi…
A už toľko rokov odriekam si
rozkoš tela pre vás, pani grófka,
že ak teraz odmietnete, nikdy,
nikdy viacej neuzriete slnko.

ALŽBETA (bičíkom ho udrie cez tvár a odkopne):
Také slová nevypusť viac z gamby!

FICKO (pokorne, ale je v tom aj zákernosť, sa k nej opäť blíži):
Biť môžete, koľko sa vám žiada,
znesiem veľa v tejto chvíli, grófka.
Neznesiem však odmietnutie príkre!
Svet ma iba mláti. Otec s matkou
uhnietli však telo sukovité:
nedá sa tak ľahko zlomiť vpoly.

ALŽBETA:
Choď mi z očú. Nemôžem sa dívať
na tie tvoje zohavené pysky.

FICKO:
Há — že odporný som? Kto dokáže?
Čo je zvonka nesúmerné, môže
zdnuka dávať súmernosť a súlad.
Veď vy viete, ako po vás lačniem.
Veď vy viete, že aj svoje dievča
nešetril som obetovať pre vás.
A teraz, keď odmenu chcem za to,
iba bič a kopance sú pre mňa?

ALŽBETA:
O tom radšej pomlč. Miesto panny
podhodil si svojej panej škriatka.
Či si myslel, že mňa možno klamať?
To, čo tvoje hnusné telo zhúžve,
to že bude dobré tvojej grófke?

FICKO:
Ale — veď vy viete, že to nie ja!
Iný po nej siahol. — A mňa zranil.

ALŽBETA:
A čo iný zanechá, to pre mňa?
Či už ani na to nemyslel si,
že mám dobrý zrak a presné hmaty,
aby som si dar oceniť znala?

FICKO:
To ja zo sklamania, žiaľu, grófka —

ALŽBETA:
Ty sa chveješ, Ficko! — Čo to robíš?
Mám ťa v hladomorni pookriesiť?

FICKO:
Môžeš. Všetko môžeš. Aj ma zabiť.
Ale predtým — predtým…

ALŽBETA:
Ako žriebä,
vypustené na dvor. Nezná mieru,
len sa plaší, erdží, všetko rúca…
Treba chytiť ho — a bez milosti
ohlávku mu stiahnuť! Takto — tak — tak!
(Vošla mu rukami do vlasov a strhla k sebe.)

FICKO:
Keby som vás zamordovať mohol —
Ej, tie vaše oči, oči hada,
ktorým neviem odolať už roky…

ALŽBETA:
Zamordovať chceš ma — a ty plačeš?!

FICKO:
Vy ste mojím peklom, čo ma páli,
peklom, kde mám ústa večne smädné,
vinicou ste so strapcami hrozna,
ktoré by som na víno chcel stláčať…

ALŽBETA:
Aj sa mi tak páčiš, Ficko, v hneve,
čo ti všetky žily rozbujdošil.

FICKO:
Nie je to hnev, ale sila ohňa,
páliť chce to, s čím by rada splynúť.

ALŽBETA (rozosmeje sa):
Najviac, čo si z teba cením, Ficko,
je tá tvoja bujná hriva konská.
S ňou sa pohrať, poláskať a pustiť…
To, čo pod tou hrivou nosíš, patrí
do maštale skôr než do pivnice,
v ktorej som si kúpeľ zhotovila.

FICKO:
Tak vy sa mi ešte vysmievate?
Za to, že vám pomocníka robím?
Za to, že si vlastný život ničím?
Za to, že len pre vás toľko hreším?
Za to, že sám seba zrádzam? — Za to?

ALŽBETA:
Nič nezrádzaš, lebo nič si nemal.
No ale ak myslíš, že snáď hrešíš,
už aj odpúšťam ti. — Ale — prestaň!

FICKO:
Neprestanem.

ALŽBETA:
Tak ťa strašne strescem.

FICKO:
Ak vás teší moja hriva konská,
tu ju máte. — Ja zas chcem tú vašu…
Čo vy v mojej — ja vo vašej hľadám.
Ale že je hustejšia než moja,
musím hlbšie vnárať prsty do nej —
a rozpúšťať takto, tak — tak —

ALŽBETA (výkrik):
Ficko!

FICKO:
Netreba tu kričať, grófka…

ALŽBETA (slabšie):
Ficko —

FICKO:
Nech by sa vám srdce roztopilo —
spletieme si svoje hrivy bujné.

ALŽBETA (spamätá sa, začne sa brániť):
Nikdy! — Nikdy!
(Nôž jej vypadne. Chytí ho a mieri na Ficka.)

FICKO:
Tak vy ma mňa nožom?!
(V zápase jej nôž vytrhne a odhodí.)
Iba toto máte na odplatu?
Nám dvom peklo jeden kotol strojí.
Tu na zemi, pokým ešte čas náš,
dajme do rozkoší. — Ak ja zviera,
i vy pri mne o nič menšie, grófka…
(Počuť rýchle kroky po schodoch, ale Ficko na to nereaguje.)

Výstup 4.


ALŽBETA:
Pusť ma. — Pusť, ty bujdoš divý…

KATARÍNA (vbehla do pivnice):
Matka!

FICKO (obzrie sa a hneď vstáva).

ALŽBETA (zbiera sa zo zeme, upravuje a hľadá bičík):
Kto ťa volal?

KATARÍNA:
Dve správy mám, matka,
čo ťa dozaista nepotešia.

ALŽBETA (chytí ju pod hrdlom):
Už to, že si vbehla nevolaná,
stačí, aby som ťa potrestala.
Prísahou však zaväzujem ťa tu,
že ak zradíš, čo si práve zrela,
tieto ruky materské ťa skolia. —
A teraz vrav: aké správy nesieš?!

KATARÍNA (oprie sa o dvere):
Iba také: sedliaci, čo boli
vo väzení, ušli.

ALŽBETA:
Nič zvláštneho
po tom, čo už doteraz sa stalo.
A tá druhá správa?

KATARÍNA:
O Kečegym.

ALŽBETA (so smiechom v úškľabku):
Aj ten ušiel?

KATARÍNA:
Vieš ty dobre, matka,
že ten by sa ani nehnul z miesta
bez príkazu tvojho.

ALŽBETA:
Teda čo s ním?

KATARÍNA:
Strašné poníženie jeho stavu:
v stajni medzi dobytkom ho našli.

ALŽBETA:
To už ozaj mnoho. Čo za peklo
vyliahlo sa dnešného dňa v zámku?
Už len aby mňa chytili, skazy,
a tiež dáko povláčili v blate.
Verím však, že život zachránil si?

KATARÍNA:
Život? — Holý život nechali mu.

ALŽBETA:
Za takéto poníženie grófa
pol dediny ešte dnes dám zviazať.

KATARÍNA:
Pán Kečegy inej mienky, matka.
Sedliaci vraj nemohli prísť k nemu
do izby, kde ty si nechala ho.
Bol to ktosi, kto sa vyzná dobre
v každej izbe, pozná všetky vchody,
lebo vošiel z bočných tajných dverí.

FICKO (čudne sa zatvári a začne si hľadať prácu).

ALŽBETA:
On tak myslí? Ale! — Opak pravdou.
Keby vedel, čo už ja viem, dal by
zo sedliackej kože čižmy robiť.
Už je pohár preplnený žlčou.
Vylejem ju do žalúdkov čvargy,
nech sa zvíja v kŕčoch ako psisko,
ktorý vyžral plný hrniec jedu.
Ak im bolo málo mojej lásky,
dvojnásobok nenávisti pridám.

KATARÍNA:
Opäť, matka, počuj moju skarhu:
to, čo robíš, nebude ti ku cti.
Nielen vraždíš, čo ti nenáleží,
lež aj láska zvieracím ti pudom.
Alebo — ak ozaj stav tvoj rovný
s tým, čo má tvoj sluha, potom asi
aj Kečegy právom ležal v stajni.

ALŽBETA:
Apoštolov, akým ty si, dcérka,
dávno božou slávou ovenčili
a do chrámov postavili pre tých,
ktorých treba strašiť večným ohňom.
Vidím, že si tieňom tela môjho
od istého času, Katarína.
A tieň plaší. Nerada ho vidím.
Bude lepšie, ak ťa pošlem do tmy,
ktorá sama v sebe hlce svetlo
tak, že ani nitky tieňa niet v nej.
Ficko, ber ju! — A do hladomorne!

KATARÍNA (výkrik):
Nie!

(Prudko otvorí dvere a uteká. Ficko sa vrhne za ňou, na schodoch ju dolapí a vlečie do pivnice. Katarína sa bráni).


KATARÍNA:
Nie! — Pomoc! — Stráže!

FICKO:
Pekný hlások.
Skoro ako matkin. Iba krotší.

Výstup 5.

(Na krik zbehnú do pivnice dvaja drábi. Postavia sa vo dverách a čakajú, čo rozkáže Alžbeta.)

(Alžbeta keď ich tu uzrie, ako tak hlúpo a nerozhodne stoja, pochytí ju záchvat zúrivosti, v ktorom cítiť všetku hrôzu z neľudskej beštiality.)


ALŽBETA:
Čo tu chcete?

DRÁBI (nechápavo sa dívajú jeden na druhého).

FICKO (pustil Katarínu, drábom):
Ohluchli ste, či čo?

ALŽBETA:
Taká dcéra celý zámok zvolá
do pivnice proti vlastnej matke.
Ak vám teda iný milší, než ja:
na kolená!
(Bije ich po tvári.)
Čo kľačíte? — Hore!
(Bije ich bičíkom.)
Čo stojíte? Predo mnou len kľačať!
(Opäť ich bije.)
Za Parasku, čo vás okabátil.
Za sedliakov, čo vám dneska ušli.
Taká stráž mi ako strašiak v poli.
Berte sa mi! — Ale hore schodmi
po ležiačky, by vám bruchá spľasli!
(Kopne do nich, tí padnú na tvár — a takto sa plazia von hore schodmi.)

KATARÍNA:
Prestaň, matka!

ALŽBETA:
Ty mi rozkazuješ?
Ty, čo si mi vždy príťažou bola?
Radšej kameň mala som tam nosiť,
kde bol plod tvoj. Kameň, ktorým by som
pohlušila všetkých nepotrebných,
všetkých, čo mi prekážajú —

KATARÍNA:
Sama
najtvrdšou si skalou, a nie žena.

ALŽBETA:
Boj sa, boj sa, lebo neprestanem,
kým ťa nepresvedčím, že mi škodíš.
Boj sa môjho hnevu, Katarína,
ktorý strachom smrti naplní ťa.

KATARÍNA:
Kde niet viny, nemôže byť strachu.

ALŽBETA:
Veľkosť viny ja určujem, nie ty.
Prestaň —

FICKO:
Dovolíte, pani grófka?

ALŽBETA:
I ty, Ficko, slovo žiadaš pre ňu?

FICKO:
Nie. Ja, prosím, skutkami chcem grófke
dokázať, že iba pre ňu žijem.
Dovoľte mi odísť za hajdúchmi,
aby som si dobrý plán pripravil
na Parasku, Maru, na sedliakov.

ALŽBETA:
Múdro, Ficko. Predsa si mi blízky
ako nikto. Za tie služby verné
preddavok môj —
(Pobozká Ficka na čelo.)
Potom, keď sa vrátiš
s úlovkami, povýšenie dám ti
nielen v službe, ale aj v grošíkoch.
Okrem toho — aby si sa krotil
pri správaní s grófkou v každom čase —
(vytne mu po tvári)
dám ti Maru deň-dva pred kúpeľom.
S ňou sa môžeš modliť podľa svojho.
Výnimka tá posledná a prvá!

FICKO:
Za všetko už teraz moja vďaka.

ALŽBETA (Kataríne):
Ty poď so mnou.
(Vychádzajú z pivnice.)
Skôr než pôjdeš, Ficko,
uprav to tu na poriadok zase.
A že nezabudneš zavrieť dvere!

Výstup 6.


FICKO (sám, opretý o stĺp):
S kýmže sa mám podľa svojho modliť?
S tebou, s tebou, ukrutnica krásna,
i keby si sedem nožov mala:
každá ruka, každá noha jeden,
jeden v ústach miesto jedu hada
a dva zvyšné — nože prsných hrotov…
Z týchto siedmich nožov sedem slastí,
sedem rozkoší si pootváram —
Teba zabiť? — Oh, čo by to bolo!?
V smrti každé telo rovnaké je.
No kým žije, každá ináč dýcha,
ináč vzdychá, prosí, hrozí, ľúbi…
A mne roky iba po tom túžia,
by som cítil páľu tej, čo v sebe
sama ohňom pýchy… — Pokoriť ju! —
Na zem strhnúť do pút svojich ramien,
dať jej cítiť inšie, než čo cíti
z tých, čo sama pre lásku si určí…!
Hej, i sluhom dočasne ti budem,
sluhom, pokým začnem účtovanie.
Čo mne svet, to ja zas vrátim svetu,
nechcem zostať dlžníkom mu v ničom:
svet mi nedal to, čo iným dáva,
a tak prečo ja by bol jak iný?
Nepoznám si otca ani mater,
najdúch pohodený na podstienku,
každým bitý, vysmievaný kruto…
Nepritúlil som si dievča k telu,
i keď krv mi v prívaloch sa hnala.
Úškľabkami ranili ma všade,
že som rástol iba v tmavých kútoch
roztúžených nocí ako pavúk:
sieť si spriadal na obete sveta,
múdrosť súkal pre svoj život z hladu.
Zabiť by ma chceli! Radšej teda
ja zabíjať budem pre pohodlie
takej, čo ma po zásluhe cení.
Z jej bohatstva i mne odkvapkáva,
groš z grošíka, peniaz ku peniažku,
peniaz — peniaz, to mi cena vlastná!
Mať peniaze, stratím, čo ma hrbí,
za peniaze kúpim, čo mi chýba,
život, blahobyt a nádheru v ňom;
k peniazom sa pridá mnohé dievča,
čo mi bude krásu dýchať do úst…
A tak pomstím, pomstím svoje krivdy,
pomstou mocniem, oslabujúc iných,
pokým nezbohatnem na tú cenu,
že mi bude svet nie na tvár hľadieť,
ale iba do plného vreca:
a kto z neho poníženie vystrie
hlavu ku mne, nájde, čo mu hodím.
A tak pomstím, pomstím svoje krivdy,
pomstou mocniem, oslabujúc iných.
(Rozrehoce sa.)
Pán Kečegy! — Slovo dodržal som.
Ešte dobre, že to grófka všetko
na Parasku, na sedliakov šije.
Kto mne stojí v ceste, nepochodí.
Príroda mi núka rovnováhu:
menej krásy vyvážiť má sila,
faloš, úskok rozumu mi bratia?!

(Hore nad pivnicou sa ozve najprv trúbka. Neskôr do trúbky aj zvuky bubna.)


Pani grófka rozkaz dala za mňa.
Nech mi nemieša sa do remesla!
Načo toľko hurtu, kriku, vresku?
Tak sa iba deti hlásia na svet.
Plán však — plán sa rodí pri tichosti.
Musím hore. A hneď začať útok
po Čachticiach, aby som sa zmocnil
utečencov, strojcov našej skazy,
keby sme im včas nesekli žilu.

(Sfúkne sviečku a uteká von. Trúbka a bubon intenzívnejšie vyznievajú do zatvárajúcej sa opony.)

Opona

Druhý obraz

V malej izbietke-kancelárii farára Ambrózia. Dominuje predovšetkým mrežovaný oblok. Táto izbietka je postavená skoro z tých istých základov ako pivnica na zámku, iba je tu iné usporiadanie a rozmiestenie pre celkový vzhľad.

Je večerné decembrové šero, ktoré postupne prejde až do tmy.

Výstup 1.

(Pri roztváraní opony doliehajú už do izby farára smutné, bolesť a útrapy prezrádzajúce piesne dievčat a mládencov, ktoré vychádzajú z neďalekého susedného domu, kde sú asi priadky.)

(Ambrózius sedí tvárou obrátený do zamrežovaného obloka. Pred ním otvorená obecná kronika, do ktorej píše pri sviečke. Doliehajúci spev ho však vyrušuje… počúva…)


AMBRÓZIUS:
Smutná pieseň v ústach toho ľudu.
Mordovaný, v právach okrádaný,
pomoc hľadá iba v pravde božej.
Zo všetkých strán vlkov zavýjanie,
čo sa na tej psote priživujú.
A najväčším vlkom Báthoryčka;
grófka-vlčica, tá rozbesnená
šelma ľudská, akú kronikári
v tomto kraji, ba v krajine celej
ešte dosiaľ v riadkoch nevynašli.

(Píše.)

List už píšem stodvadsiaty piaty.
A niet hádam ani jeden taký,
čo by nemal zmienku o tej žene,
o jej ukrutnostiach, o jej vraždách,
ako aj o nadháňačoch slepých…
Ak už na tom svete niet viac lásky,
ak už ani pravda nemá miesta
iba preto, že je v srdciach biednych,
potom iba v smrti vykúpenie.
Ale ty si, Bože, nádej večná,
veriť kážeš, klopať ustavične.
Áno, klopať. Búchať na tie brány,
čo sú závorami do svedomia,
neprestanem, pokým neotvoríš,
aby ľud sa dostal ku prameňu
vody živej zo spravodlivosti.
Klopať, búchať modlitbou i päsťou,
lebo päsť je naplnením slova,
ktoré je tak zahriaknuté v práve.
Ty, o Bože, nájdi odpustenie
pre všetkých, čo životy si bránia.
Pre Parasku, ktorý obetavo
vlastnú mladosť rozhodol sa zložiť
na záchranu snúbenice svojej.
Druhý týždeň, čo je mimo Čachtíc:
s obžalobou šiel až do Prešporka,
kde chce vravieť s palatínom Thurzom.
Ak by ho ten azda prijať nechcel,
má sa vybrať až pred panovníka.
Obžalobu napísanú nesie
mojou rukou. Možno sa už vracia.
Ak nám nesie pomoc proti grófke,
jeho radosť o to väčšia bude,
že Máriu, čo mi zveril, nájde
uchránenú pred lapačmi z hradu.
Aj mi čudné, že od toho času,
čo Paraska do pivnice vnikol,
kde si grófka kúpeľ stroji z panien,
po Čachticiach ticho. Asi tuší
Báthoryčka, že sa niečo hýbe
po sedliackych domkoch, čo ju môže
z rovnováhy vyviesť. — Horšie bude,
ak to ticho iba búrku veští;
búrku, v ktorej ona bude bleskom.

(Popod oblok sa prevalí tieň čudnej postavy… farár sa strhne, skočí k obloku.)


Čo to za tieň? — Tajuplná chôdza
odráža sa od sypkého snehu…
Ticho, zasypané tmavou nocou,
chce sa zdvihnúť?! — Ale proti komu?
Prečo práve mne pod oblok vešia
znak výstrahy cez tieň nalomený?!
(Vracia sa za stôl.)
Možno, že to iba niekto z mladých,
pripravený medzi priadky vletieť,
strach im nahnať, rozveseliť šaľbou.
Aspoň malý žartík do úzkosti,
čo sa toľkým v očiach usadila.
(Píše.)
S veľkou túžbou všetci vyčkávame
návrat Parasku od palatína.
Sviatky lásky, pokoja a hodov
prežili sme pri chudobe veľkej;
každý deň a noc je pre nás misou
plnou neistoty za vrchstolom,
z ktorej ujedáme miesto chleba.

(Prudké búchanie na dvere. Ambrózius beží k dverám.)


Kto tam?

MÁRIA:
Ja, Mária. Otvorte mi!

(Keď jej Ambrózius otvorí, celkom vysilená vpadne do izby. Ambrózius ju zachytí, aby nepadla na zem. Ostane mu visieť v náruči.)


AMBRÓZIUS:
Dcéra moja, ozvalo sa ticho,
upokoj sa, tu si zachránená.
Dnešný večer čudným nepokojom
oblápal mi myšlienky a srdce.
Písať chcel som, že sa vyjasnieva,
že od Vianoc božie ticho rastie.
Ale práve pred chvíľočkou malou
čierny tieň sa prelial cez tie mreže.
Božie ticho rozbilo sa…

MÁRIA (spamätúva sa):
Otče,
zle je.

AMBRÓZIUS:
Vidím, dcéra, že si celá
vyjavená, nesvoja a plachá.

MÁRIA:
Odpusťte mi, že som práve dneska
sama vyšla z fary do susedov…

AMBRÓZIUS:
Viem, Mária, že ti clivo pri mne
v pustej fare. Ale — uváž, kto ťa
do mojich rúk zveril, kým sa vráti…

MÁRIA:
Srdce sa mi proti mysli strhlo.
Nakuknúť som chcela, a hneď nazad,
ale vtom — oj, ako besný víchor —
Ilona sa objavila v izbe.
Mládenci hneď obstúpili dvere,
a kým sa tam s drábmi pasovali,
my sme ako bez duše sa hnali
domov…

AMBRÓZlUS (posadí ju na stoličku a dá jej vody):
Ilona je menej krutá.
No kde ona, tam aj Dora s Fickom.
Dozaista všetky domy prejdú
a zas budú chytať Báthoryčke
ďalšie panny. Teraz už je ťažko
zastaviť ich v rozbesnenej vášni.

MÁRIA:
Na úteku počula som kričať,
že Agnesu od Rubáka vzali.
Celý večer najveselšia bola…

AMBRÓZIUS:
Agnesku? — To dievča šestnásťročné?
Najveselšia? Veď sa do jej rokov
nezaplietla ešte pavučina
smútku ani bôľu. Ale teraz…

MÁRIA:
Musíte jej pomôcť, otče.

AMBRÓZIUS:
Musím?
Chcem! Chcem! A chcieť, to je viac než musieť.
Prečo sa len Boh tu prejavuje
v ukrutnostiach, v hrôzach prenesmiernych?
Prečo pokoj vyteká nám ako
voda z dlaní v časoch veľkej žízne?
Či snáď preto, aby mohol skúšať
pancier našej viery v neho? Preto?
A čo, ak ten pancier nevydrží?
Odoprie nám aj milosrdenstvo?
Slúžiť som ti prišiel, Pane, čuješ? —
Slúžiť som ti prišiel, bo si láska.
Ale ak sa láska tvoja zhliada
len v zrkadle hrôz a utrpení,
nechcem ti byť sluhom — ale ostrý
nástroj vykreš zo mňa s ohňom pomsty!
(Na odchode.)
Mária, buď stále opatrná.
Noc je málovravná pani klamstva.
Pokúsim sa o záchranu panny
Agnesy, ak ju tu ešte nájdem.
Keby nie, nuž ku grófke sa vydám.

(Mária ostala sama. Sviečku zahasila. Cez oblok svit mesiaca. Kľakla a prosí.)


MÁRIA:
Vyslyš, Kriste, slová moje v bôli:
zachráň, zachráň Agnesu z rúk grófky.
Nezatrať ju preto, že je mladá.
Poznám grófku, keď ju krutosť schytí;
pokorne ťa prosím, Bože mocný,
nedaj okúsiť z tých útrap takej,
ako Agnesa je: krásne čistá.
Nech je tvoja v mladosti a skutkoch,
nech ju nepoškvrnia ruky grófky,
ruky, na ktorých sa pení krv z nás…
(Zabúchanie na dvere.)
Ježiši! Kto —

(Vyskočí, strach v celom tele, utiahne sa do kúta, kde ostane ako stĺp. Búchanie sa opakuje.)


Nepohnem sa z miesta.
Neotvorím!

(Po pauze zaklopanie na oblok. Prudké, vzrušujúce.)


VALKO:
Pán farár! — Ste doma?

MÁRIA (upokojí sa):
Ten hlas taký podozrivý zdá sa.

VALKO:
Hej, pán farár — prosím, ak ste doma,
pomôžte nám. To ja, Valko z Konca.

MÁRIA:
Áno, Valko. Valko je to, pravda.
(Podíde k obloku, s uvoľnením.)
Valko, vy to — —

VALKO:
Ja, ja. Ste tam sama?

MÁRIA:
Sama.

VALKO:
A pán farár?

MÁRIA:
Pred chvíľočkou
vyšiel z fary.

VALKO:
A vie o Agnese?

MÁRIA:
Vie už.

VALKO:
Kde by som ho našiel?

MÁRIA:
Vravel,
že sa za Agnesou berie.

VALKO:
Hore?

MÁRIA:
Aj tam pôjde, ak ju nenájde tu.

VALKO:
Idem teda za ním. Sám by sotva
pred grófku sa dostal.

MÁRIA:
Choďte, Valko,
a pomôžte nevinnému decku.
(Díva sa oblokom za odchádzajúcim.)
Ako náhli. Ani keby dcéru
svoju vlastnú bránil —
(Obrátila sa chrbtom k obloku.)
Tej však Valko
nevedel už pomôcť. Zahynula
ako toľko iných dievčat mladých
po ukrutnom trýznení a v mukách…
Oh, len keby čím skôr späť dostali
Agnesu z rúk Ilony a Dory.
Agnesa! Agnesa!
(Opäť kľakne.)
Nehnevaj sa,
že ti neviem pomôcť ani radou,
ani inak; — sama prikovaná,
čakám, aká priepasť otvorí sa
nad mladosťou mojou, pokorenou
toľkou zlobou krutej Báthoryčky.
(Prudké, náhlivé klopanie na oblok, sprevádzané hlasom.)

NEZNÁMA (Dora):
Pre živého Boha prosíme ťa,
Mária, poď pomôcť kamarátke.
Agnesu sme z rúk Ilony vzali,
tu je, pozri, ale skaličená,
omdletá a celá dotrhaná.
Potrebuje čo najskoršie pomoc.

MÁRIA (bez rozmýšľania skočí k obloku, otvorí ho, aby lepšie videla):
Ozaj, Agneska to. — Poďte k dverám.
Hneď vás vpustím. Len s ňou opatrne…
(Uteká ako zmyslov zbavená k dverám a otvára.)

(Ficko sa vrúti do dverí a hneď sa chce zmocniť Márie. Tá však, vidiac, že bola oklamaná, inštinktívne sa rozbehne k stolu — a takto chce uniknúť Fickovi. Ten sa však iba škodoradostne rozrehoce.)


FICKO:
Prepelička v hniezde farskom skrytá —
na milenca čaká. — Prišiel, vidíš;
a je taký lačný po objatí
ako lev, čo týždeň mäso nežral.
(Chce ju chytiť, ale tá mu uhýba.)
Poďže, Dora, pomôžeš mi v práci!

DORA (prichádza s odporným úškľabkom):
Agnesa je vonku — predo dverami.
Dýcha čerstvý vzduch a zapíja ho
bielym snehom —

FICKO:
Choď ju prebrať z mdloby,
Mara. — Choď a povedz hajdúchovi,
aby jej dal pokoj —

MÁRIA:
Odpornejší
od ropúch ste — v klzkej koži hada.
Nič vám nie je ľudské ani sväté.

FICKO (vyskočí na stôl a odtiaľ sa vrhne za Máriou. Chytí ju):
Nevravže tak, Mara. Ty nám svätá;
na oltár ťa postavíme grófke —
(Tuhý zápas Márie s Fickom.)
Oh, ty šteňa, lakťom do úst biješ?!
(Vlečie ju k dverám. Dora za ním.)

(Ambrózius vbehne do izby a vidiac, čo sa robí, púšťa sa do Ficka, aby oslobodil Máriu.)


AMBRÓZIUS:
Tak vy takto? —

FICKO:
Tak, pán farár! — Dora,
odvleč Máriu. Ja sa vyspovedám
z hriechov svojich pánu farárovi.

(Dora pochytí Máriu od Ficka a vytiahne ju von. Farár chce prestať v zápase s Fickom, aby mohol brániť Máriu, ale Ficko ho nepustí.)


FARÁR:
Prestaň, Ficko. Prestaň týrať, vraždiť!

FICKO:
Prestanem hneď, len čo splním prísľub.
Vám však, aby ste mi nekázali
viac o láske k blížnym svojim, dám dnes
príležitosť o milosti snívať.

(Zrazí farára k zemi a omráči ho po hlave. Keď vidí, že farár leží v bezvedomí, obtrie si ruky o nohavice a hrdo odchádza.)


Toto by ste vidieť mali, grófka.
Pokorený každý, čo bol proti.
A dve mladé panny do zálohu
vedieme vám s túžbou po odmene.

(Hneď po Fickovom odchode ozve sa štekot psa, potom zavýjanie — a opäť brechot iného psa… Po chvíli z druhého konca dediny blížia sa ľudské hlasy, do ktorých občas zaznievajú výstrely hajdúchov. Ako sa tieto hlasy zosilňujú, farár sa začne preberať z omráčenia.)


FARÁR:
Ide — ide vojsko spravodlivé…
s týmto vojskom, bitým, zneuznaným,
postavím sa proti tyranovi…
(Vstáva zo zeme a ťažkým krokom ide k dverám.)
My — alebo ona! Otvorte sa,
srdcia zvonov, a na poplach bite…

Opona





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.