ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[121]

Neodškriepiteľná vec je, že so „Slovenskými novinami“ rezkejší ruch politicko-národný nastúpil v milom našom národe slovenskom. Ruch je znak života, bo „kto chce žiť, ať se kýva“. Pri tej starej nôte, ktorú stará slovenská škola husľami „Pešťbudínskych vedomostí“ národu neprestajne húdla, od dlhej chvíle už sa veru aj zívalo národu nášmu. Bolo to hudenie monotónne, a každá monotónnosť, najmä keď trvá príliš dlho, skôr uspáva než oživuje. Niet teda divu, že už aj mnohých národovcov našich chytala sa akási netečnosť a apatia politicko-národná. Tu zahučí do tej monotónnej starej nôty „Pešťbudínskych vedomostí“ silný kontrabas „Slovenských novín“. I zľakli sa mnohí a zapchávali si uši, že je to urážlivá a všelijakého kontrapunkcionálneho súmeru prázdna disonancia, zľakli sa, že potrhaná je jednosvornosť v národe. Ale čože nám je z takej harmónie a svornosti, keď pri nej „všetko mŕtvo a ticho“? Tu by sme radšej zvolali s naším výtečným spevcom: „Oj, keby radšej surmy hlásili, rana na ranu padala, žeby silnela sila zo sily, víťazom znela pochvala!“

Keby aj „Slovenské noviny“ žiadnej inej zásluhy posiaľ nemali, už tým ony docielili mnoho, že postavili nových odhodlaných bojovníkov, ešte aj bývalých „honvédov“ do šíku za práva národa a mnohých driemajúcich junákov i veteránov našich k novej činnosti vyvolali. Tá nastúpivšia disonancia podľa môjho zdania nič iného nie je, iba to, čo je v logike téza a antitéza, z ktorých protív sám národ si musí utvoriť syntézu. A chvalabohu, prišli umelci, ktorí z disonancie tým zaujímavejšiu rozmanitosť tónov, zaviňujúcich chválitebnú revnivosť, usilujú sa vyčariť a už teraz hrá sa sťaby o závod, a národu sa toto dueto začína ľúbiť. A to je dobre! A ak ešte dakedy počuť nejaký falošný tón, ktorý sa pri akejkoľvek muzike udá a ktorý ľúbozvučnosti na ujmu býva, i to sa časom pri dobrej vôli a lepšej vycvičenosti hráčov napraví a potom Slováci budú si môcť so Sládkovičom radostne privolávať: „Bratia, mocné sú šľachetných zväzky, svornosť nech záveje brodí!“ —

Pochlebujem si, aspoň z jednej i druhej strany mi pochlebované, že aj ja som niečím prispel k tomu, aby z tej disonancie revnivé a na variácie bohaté dueto povstalo, a síce svojimi článkami „Nová slovenská škola“ a „Účel Austrie pod centralizmom a dualizmom“. Síce našiel sa majster, ktorý v tej mojej kontrapunkcionálnej teórii daktoré chyby odkryť a opraviť sa vynasnažuje. Je to p. Július Plošic so svojím pojednaním „Stanovisko starej slovenskej školy“, v č. 47 tohto časopisu uverejneným. Keďže z celého jeho pojednania zavieva duch zmierlivý, a čo si nadovšetko vysoko cením, dobrý úmysel, preto bol som si umienil nič mu neodpovedať, pretože tie námietky, ktoré mi činí, tak slabé a nedôkladné sú, že ich každý čitateľ sám ľahko vyvrátiť môže. Avšak teraz predsa ináč som si rozmyslel, bo to požaduje záujem lepšieho objasnenia stanoviska nášho, od stanoviska „Starej slovenskej školy“ odchodného.

To som ja nikdy netvrdil, ako mi to p. Plošic vyčíta, že by náčelníci a prívrženci „Starej školy“, zastávajúc stanovisko jednoty štátu rakúskeho, „stredisko a ohnisko svoje von z Uhorska hľadali, nasledovne zlí vlastenci a zradní synovia vlasti svojej boli“. Ja som len to skutočné faktum konštatoval, že oni na základe jednoty štátu rakúskeho, ktorá až do roku 1848, a síce s podržaním ústavy uhorskej, fakticky jestvovala, aj rovnoprávnosť a slobodu národnú skôr dosiahnuť, aj vôbec vlasti našej uhorskej v jej reálnom spojení so štátom rakúskym, s ktorým by ona jednu mocnú ríšu tvorila, lepší materiálny a duchovný blahobyt a rozkvet zabezpečiť úfali, než by ona v odtrhnutí sa od tej reálnej jednoty nájsť kedy mohla. Keď teda Maďari r. 1848, odtrhnúc sa od reálnej únie s Rakúskom, na základe čisto personálnej únie štát špecificky maďarský (s maďarizáciou všetkých nemaďarských národností) dekretovali, či div, že mnohí Slováci zároveň so Srbmi, Chorvátmi a Rumunmi, chcejúc národnosť svoju zachrániť, zvolili si radšej kráľom a jeho vládou ponúkané stanovisko jednoty ríše rakúskej (t. j. reálnu úniu Uhorska s Rakúskom) so svätosväte sľubovanou rovnoprávnosťou národnou, a na obranu tohto stanoviska proti Maďarom, bojujúcim za stanovisko štátu špecificky maďarského, boli hotoví aj zbroj pochytiť a krv svoju vylievať? To stojí, že ak nemáme byť my Slováci tu v Uhorsku, tisícročnej vlasti našej, Slovákmi, ak nemáme tu mať národných práv, národného života, národnej osvety, vzdelanosti a slobody, vtedy vlasť táto nebola by aj našou vlasťou, ona by bola iba vlasťou tých, ktorí tu nad nami panujú, totiž Maďarov, a my by sme boli tuná iba sťa služobní helóti alebo z milosti trpení cudzinci, čiže podľa bežného v diplomacii maďarskej výrazu „az idegen nemzetiségek“.^[122] Opravdivá vlasť naša je tam, kde máme práva, kde sťa Slováci žiť a národne vyvíjať sa môžeme; to ale v štáte špecificky maďarskom, ktorý neuznáva žiadnej inej národnosti okrem maďarskej, nemôžeme, (bo tuná platí za zákon: „Minden ember legyen ember és magyar.“^[123] Keď sa teda Slováci proti štátu špecificky maďarskému, „Karpátoktól Adriáig“ rozprestierať sa majúcemu, respektíve proti maďarizácii na stanovisko reálnej únie s Rakúskom so svätosväte sľubovanou rovnoprávnosťou národnou postavili a toto stanovisko až do najnovších čias zastávali, tým sa proti opravdivému vlastenectvu neprehrešili, ale jedine svoje staré právo k vlasti, z ktorého ich maďarizácia vyzúvala, bránili, bo brániť svoje právo neznamená spolu aj vlasti neverným byť. Keby som ja to bol Slovákom za dajaký hriech, za nevernosť k vlasti počítal, vtedy musel by som to aj Srbom, Rusínom, Chorvátom a Rumunom, ktorí, ako známo, tiež to isté stanovisko roku 1848 - 49 zastávali, za zradu vlasti počítať; to som ja ale nikdy neučinil, ani učiniť nemôžem, tým menej, že som aj ja sám v tých osudných rokoch (1848 - 50) v tejto politike s nimi súhlasil, hoci už vtedy som veľmi pochyboval o nádejnom výsledku tejto politiky uhorských Slovanov či ohľadom národnosti, či ohľadom blahobytu vlasti vôbec. K tomuto skepticizmu príčinu zavdala tá náhoda, že v tom dome (v Starom Tekove), v ktorom som r. 1849 býval, za dlhší čas ubytovaný bol vtedajší generál poľskej légie Wysocki,^[124] ktorého mocnému zakročeniu poďakovať mám za svoje oratovanie, keď ma totižto asi dva týždne pred osudnou bitkou pri Šarlovciach u náčelníka armády maďarskej Görgeyho^[125] sťa buriča a pansláva s mnohými inými ťažko obžalovali. Ostatní väčším dielom nešťastlivo pochodili, dvoch zastrelili, iných sťa väzňov maltraitirovali^[126] a sem i tam vláčili a až pri Világosi Rusom odovzdali; mňa ale na slovo spomínaného poľského generála, ktorý ma sám osobne do Levíc pred Görgeyho odprevádzal, bez všetkých ďalších nemilých následkov hneď na slobodu prepustili. Keďže som dôveru tohoto oratovateľa svojho v plnej miere požíval, prirodzená vec bola, že sme sa pustili dakedy aj do dôvernejších politických rozhovorov a hádok. A on, ktorý v prítomnosti druhých pri obede a hlučnejších spoločnostiach a zábavách obyčajne nápadnú nevšímavosť a temer katónovskú prísnosť a mlčanlivosť zachovával, kdežto ostatní jemu podriadení poľskí dôstojníci vospust zábavní, zhovorčiví a štebotaví boli, osamote v súkromných rozhovoroch so mnou býval k zaľúbeniu dôverný, úprimný a zhovorčivý. Raz dohováral som mu, nakoľko je nám Slovanom uhorským ľúto, že bratia naši Poliaci utláčateľov našich podporujú a s nimi sa spojac, proti nám bojujú. Nemôžem tuná celý obsah jeho odpovede zdeliť; dosť nech je podotknúť, že výrečná jeho odpoveď vzbudila vo mne veľké pochybnosti a obavy, či Austria Slovanom dané sľuby splní, a či títo nevylievajú krv svoju daromne. Medzi iným vyslovil sa o Jelačićovi,^[127] Štúrovi atď., že títo mužovia môžu vraj byť dobrí vlastenci, môžu byť opravdivo zaujatí za svoj národ, za vlasť a za slobodu, ale sú vraj „krátkozrakí politici“ a dodal, aby som sa rozpamätal na jeho slová, že ak zvíťazí Austria, čo on, keďže jej aj Rusi na pomoc idú, za pravdepodobné držal, ako budeme potom utlačení, ako ona. Slovanov, ktorí za ňu bojovali, odsotí atď., atď. Utajiť nemôžem, že jeho bystré rozumovania veľký dojem na mňa spravili, hoci som si to bol čiastočne z jeho nenávisti proti Nemcom vysvetľoval. Ale keď som sa potom dožil, ako sa vláda rakúska Slovanom odplatila, a vôbec akú naskrz a voskrz protislovanskú politiku vo všetkom sledovala, menovite od r. 1853 až 1861, tu som sa živo rozpamätal na — Wysockého.

Bedlivým skúmaním politiky rakúskej, čítaním spisov a osudov Havlíčkových, zdeľovaním náhľadov svojich s inými, prišiel som ja a so mnou mnohí iní k tomu presvedčeniu, že Slovania uhorskí, ak nechcú byť znovu v nádejach svojich sklamaní a iba za nástroje znovu upotrebení, v dobývaní svojej národnej slobody a rovnoprávnosti iný smer politiky sledovať musia, než aký sledovali r. 1848 — 49.

Nakoľko nám to stanovisko jednoty ríše rakúskej, čiže reálnej únie Uhorska s Rakúskom na základe rovnoprávnosti národnej škodilo, aby som iné veci nepripomínal, už z toho vysvitá, že maďarizmus, t. j. maďarizácia nikdy takej popularity na Slovensku nemala, ako práve pod systémom Bachovým. Vtedy maďarizmus, nimbom patriotizmu a liberalizmu obtočený, také pokroky robil v národe našom, aké nikdy predtým. A preto až do r. 1853 zatracoval som ja to stanovisko jednoty ríše rakúskej s úplnou rovnoprávnosťou národnou nie síce sťa dajaký hriech proti vlasti, ale sťa chybu politickú, ktorá síce v minulosti sa dá ospravedlniť, ale nebol by som veril, že by sa ešte Slováci kedy za to stanovisko znovu zaujať mohli, ako to pod Schmerlingom mnohí opäť učinili.

Keď teda p. Július Plošic ďalej tvrdí, že v tej dobe (až po r. 1865) rovnako s druhými aj ja by som bol zastával stanovisko jednoty ríše rakúskej a že „veľmi málo práce by ho to stálo z plodov mojej spisovateľskej činnosti, z môjho verejného účinkovania to dokázať“, dobre, podrobujem sa skúške, nech to dokáže! Dokázať mi, pravda, môže, že som vždy neohrozene zastával zásadu rovnoprávnosti a slobody národnej, ale zásadu jednoty ríše rakúskej so stratou ústavnej neodvislosti a samostatnosti krajiny uhorskej, českej atď. od r. 1854 až podnes — nikdy. Ba aj pred tým rokom, redigujúc v Banskej Štiavnici „Cyrila-Metoda“,^[128] v politickom ohľade bol som prívržencom nie centralistického a k absolutizmu veslujúceho „Denníka viedenského“ ako náčelníci „Starej slovenskej školy“, ale slobodomyseľného „Slovana“ Havlíčkovho,^[129] na ktorého sa teraz i mužovia „Starej školy“ odvolávajú, a ktorý ani s obstrihanou ríšskou ústavou zo 4. marca^[130] (r. 1852 zrušenou) úplne spokojný nebol a proti chúťkam, k centralizmu nemeckému a k absolutizmu smerujúcim, udatne bojoval. Od r. 1852 — 1855, redigujúc v Pešti „Katolícke noviny“, z ktorých všetky politické články boli vytvorené, pre nevinný a lojálny výraz „náš kráľ“, v jednom, čísle užívaný, ťahal ma na zodpovednosť policajný úrad, kde mi Brotmann, vtedajší hlavný policajný správca, prísne zakázal, aby som sa vraj neopovážil užívať výraz „kráľ“, bo vraj niet viac kráľa, ale všetci jedného máme cisára pána, ináč že to považovať bude za búrenie ľudu. Skutočná pravda! Vôbec v tých časoch neblahej pamäti nebolo radno svoje politické zmýšľanie, ak sa ono so systémom Bachovým nezrovnávalo, verejne vysloviť; museli sme všetci, ktorí chváliť ten systém nechceli — čušať! Avšak v súkromných slovanských kruhoch, na čo by som celú hŕbu svedkov menovať mohol, vždy som celkom zatracoval zásadu jednoty ríše rakúskej, pod ktorou sa odvtedy vždy centralizácia, už buď Bachova, neskôr Schmerlingova rozumela. Ako mi teda dokáže p. Plošic, že v tej dobe aj ja som stál na stanovisku jednoty ríše rakúskej? Z mojich plodov literárnych? Dobre! K obľahčeniu pamäti jeho uvádzam mu tuná tie plody literárne a moje „verejné účinkovanie“. Po „Katolíckych novinách“ vydával som v preklade slovenskom „Schmidtove spisy pre mládež“; potom pracoval som s Viktorinom^[131] na vydávaní almanachu „Concordia“ a „Lipa“, v ktorých žiadnu stopu jednoty ríše rakúskej nenájde, ba naopak, v mojej veselohre „Zmierenie pri obžinkoch“ zjavuje sa moja tendencia politická za ústavnú neodvislosť a slobodu krajiny uhorskej a za uzrozumenie sa s Maďarmi. Tomuto svojmu presvedčeniu za stanovisko štátu uhorského s rovnoprávnosťou národnou živší výraz som dal v svojej politickej reči pri zádušnej slávnosti Hankovej, v Budíne r. 1861 držanej a usporiadateľom tejže slovanskej slávnosti, Jozefom Viktorinom, tlačou uverejnenej. Avšak celkom odhodlane proti zásade jednoty ríše rakúskej a za stanovisko uhorské s rovnoprávnosťou národnou vystúpil som až v Mácsayho „Priateľovi ľudu“^[132] a potom 6. júna v národnom slovenskom zhromaždení v Sv. Martine, kde moje politické účinkovanie p. Plošicovi známe musí byť z mojich rečí tamže držaných; a ak mu pamäť oslabla, nech si ich vypožičia na prečítanie od p. Sládkoviča, ktorému som ich bol v prepise odovzdal na zostavenie narádzaného „Diária slovenského národného zhromaždenia“.^[133] Dočíta sa tam medziiným aj o tej mnou už vtedy vyslovenej obave, že ak bude Austria kedy donútená národom svojim nejaké koncesie učiniť, vtedy radšej Maďarom všetky možné koncesie učiní a spojí sa s nimi na utláčanie slovanského živlu, čím som zjavne narážal na — dualizmus.

A to bolo, hľa, r. 1861.

Mimo vyššie spomenutých „plodov literárnych“ vypracoval som od r. 1862 — 1866 ešte nasledujúce školské knihy pre katolícke slovenské školy: 1. „Šlabikár slovenský s malou čítankou“, 2. „Prvá čítanka a mluvnica slovenská“, 3. „Druhá čítanka a mluvnica slovenská“, 4. „Tretia mluvnica slovenská spolu s náukou o skladaní listov a písomností jednacích“. Tieto mnou z časti pôvodne vypracované, z časti z nemčiny, češtiny atď. preložené a už aj do škôl uvedené knihy posiaľ ani len slovíčkom spomenuté neboli v žiadnych slovenských novinách, snáď z tej jedinej príčiny, že sú ony vypracované nie v duchu „Starej slovenskej školy“, ale v duchu stanoviska štátu uhorského a ústavy uhorskej s rovnoprávnosťou národnou. — Vo svojich iných buď polemikách, buď pojednaniach literárnych alebo politických nikdy som ja nezastával zásady jednoty ríše rakúskej v zmysle „Starej školy“, a keby som sa bol tu i tam snáď vyslovil proti rozpolteniu ríše na dva štáty (t. j. maďarský z tejto a nemecký z tamtej strany Litavy), rozumel som tým vždy iba dualizmus maďarsko-nemecký, čiže centralizáciu maďarskú z tejto strany a nemeckú z tamtej strany Litavy, ktorú sústavu som ja vždy zatracoval a zatracujem.

Keď sa ma teda p. Plošic pýta, či vraj budúci členovia Novej školy vtedy už sťaby v prorockom duchu tušili prevrat k dualizmu, odpovedám, že mnohí z nás už r. 1860 — 61 to nielen tušili, ale až veľmi sa toho obávali a „pozor“ Slovákom privolávali, čoho sa každý dočítať mohol medziiným aj v „Národných listoch“,^[134] Grégrom vtedy redigovaných, a v časopise „Ost und West“,^[135] Tkalacom vydávaného. Ale ani nebolo treba k tomu „prorockého ducha“, ale iba hlbšej kombinácie, aká je napríklad v mojom pojednaní „Cieľ Austrie“. Neobstojí teda ani to, čo p. Plošic tvrdí, že „dualizmus národný povstal sťa huba po daždi takrečeno cez noc“ a že „sa o tom ani budúcim členom novej školy, ba ani samým Maďarom predtým ani len nesnívalo“, bo vraj „prv než sa ten dualizmus zrodil, stáli všetci štátnici uhorskí na stanovisku jednoty ríše rakúskej“, a že „o personálnej únii Maďari celý ten čas (1850 — 1865) ani len tušenia nemali“. — Pane! Keď to tvrdíte, temer by som sa nazdával, že ste buď všetku pamäť potratili, buď orgány uhorských štátnikov toho času („Pesti Napló“ a „Magyar Ország“), obzvlášte ale akty snemu r. 1861 naskrze nečítali, že ste ani len nepočuli, čo chceli na tomto sneme „határozatisti“ a čo „adresisti“,^[136] ba že ste hádam ani len tá chýrečnú adresu Deákovu^[137] r. 1861 neprezreli. Verte mi, to je iba vaša fixná idea, že by „dualizmus bol sa zrodil sťa huba po daždi, takrečeno cez noc“, a že by predtým aj sami Maďari boli zastávali jednotu štátu rakúskeho; zatiaľ čo celý svet vie, že od r. 1851 až do r. 1865 všetky túžby, snahy a účinkovanie Maďarov viacej-menej podľa stávajúcich okolností k personálnej únii, k dualizmu boli namierené. Na slovo baróna Eötvösa, o ktorom tvrdíte, že by aj on bol v tých časoch (až po r. 1865) zastával zásadu jednoty ríše rakúskej, povedať vám musím, že o tom celý svet vie, že práve jemu prináleží sláva odokrytia dualizmu maďarsko-nemeckého na základe personálnej únie. On, podľa môjho zdania, prvý aj to slovo „dualizmus“ vyriekol, teóriu, oprávnenosť a potrebu dualistického zriadenia v nespočetných svojich politických pojednaniach, hlavne ale v klasickej svojej reči na sneme r. 1861, k prospechu dualizmu povedanej, dokazoval, ktorú keby ste prečítali, povedali by ste, že alebo Beust Eötvösovi, alebo Eötvös Beustovi z oka vypadol. Hlavnú váhu kládol on v tej reči svojej na to, že uhorská krajina neprináleží k nemeckému bundu, ostatné ale provincie rakúske prináležia, z ktorého pomeru on veľmi logicky a ostrovtipne oprávnenosť a potrebu dualistickej sústavy odvodzoval, poukazujúc spolu, ako je aj pre Nemcov rakúskych žiadúce, užitočné a potrebné, aby sa s Maďarmi proti spoločným svojej národnej hegemónie odporcom, t. j. proti Slovanom, dualistickým zriadením spojili. Vidíte, pane, že nie za jednu noc zrodil sa dualizmus; Beust prišiel len biľag udrieť na to, čo Maďari už od rokov hútali, kovali a osnovali. Je síce pravda, že po vojne „bratov proti bratom“, v ktorej bola Austria z nemeckého bundu vytisnutá, zľakli sa Maďari, lebo tým im bola odňatá hlavná báza, na ktorej oni posiaľ dokazovali oprávnenosť a potrebu dualizmu; zľakli sa tým viac, že vtedajší ríšsky kancelár Belcredi^[138] federatívnej sústave zdal sa byť nakloneným. Že sa zľakli, to vidno z mnohých článkov a listov vtedy uverejnených v „Pesti Napló“. Avšak zostala im ešte tá druhá báza, totiž tá, že rakúski Nemci Slovanom, rovnoprávnosť národnosti na základe federatívneho systému Palackého požadujúcim, ináč odolať nemôžu, iba tuhým spolčením sa s Maďarmi dualistickou sústavou, a preto začali oni teraz obzvlášte klopať na hegemonistické chúťky Nemcov rakúskych a na ich „teplé nemecké srdcia“. A to rozhodlo. Našli sa Kaiserovia a Mühlfeldovia, ozvali sa Herbstovia a Giskrovia,^[139] začali behať a kričať baby Debatta a Pressa,^[140] Beust vybral s do Pešti na vohľady, i zaľúbila sa mu stará pani hegemónia i s jej už dávno narodeným, ale posiaľ ešte nemanželským, čiže nezákonným deckom, ktoré on uzavretím sňatku manželského za svoje prijal, čiže legitimoval. Decku tomu už prv, než sa bolo narodilo, ešte v živote matky bolo dané zvestujúcim barónom Eötvösom meno „dualizmu“.

Inaugurovaním dualizmu maďarsko-nemeckého Austria bezohľadne vydala Slovanov uhorských na milosť a nemilosť tým, proti ktorým oni s ňou, t. j. za udržanie jednoty ríše rakúskej r. 1848 — 49 síce ozbrojenú, od tých čias ale až po 1867 neozbrojenú, avšak vždy odhodlanú opozíciu tvorili. Hľa, Maďari chceli r. 1848 až 1849 Austriu stroskotať, Slovania ale za jej udržanie s ňou proti Maďarom bojovali; Maďari od 1850 až po 1861 pasívnu, od r. 1861 až po 1867 činnú rezistenciu proti Austrii robili, ba vo vojne pruskej proti Austrii aj ozbrojene vystúpiť hrozili s Klapkovými légiami; Slovania ale nielen vždy verní boli Austrii, ale ešte aj činne za jednotu ríše rakúskej proti rezistujúcim Maďarom dejstvovali a Austria konečne, keď prišla do toho krušného položenia, že sa musela seriózne odhodlať, komu z týchto dvoch má dať koncesie, či verným a oddaným jej Slovanom, alebo posiaľ vždy sčasti odbojným, sčasti spurným Maďarom, bez všetkého klátenia sa zvolila si radšej týchto posledných, s ktorými zrieknutím sa svojich nárokov na jednotu štátu rakúskeho spojila sa na utláčanie slovanského živlu z tamtej i z tejto strany Litavy. Tak: spurní sú odmenení, verní ale potrestaní, a zdá sa, akoby toto jednanie Austrie — neprirodzené bolo. Avšak bolo ono celkom prirodzené a dôsledné, bo politika terajšieho sveta nezná žiadnych iných ohľadov a pohnútok, iba vlastné záujmy. Austrii viac záležalo a záleží na nemeckej jej „kultúrtrégerskej úlohe“, t. j. na panovaní Nemcov, než na jednote ríše. Jej teda nemecké záujmy, ktoré ona nad všetky iné vyššie stavia, požadovali: vyhovieť radšej štátoprávnym a národným požiadavkám spurných Maďarov, bo pri tých svoju nemeckú nadvládu a panovanie aspoň z tamtej strany Litavy zabezpečené nachádzala. Celkom prirodzená teda vec, že verných odsotila, spurných ale uspokojila a spojila sa s nimi k „pritlačeniu ku stene“ verných.

Ale namietne mi tu azda p. Plošic: Čo by sme boli vyhrali, keby sme aspoň od roku 1861 nie s Austriou za jednotu ríše rakúskej, ale radšej s Maďarmi za „personálnu úniu“ boli držali? Či by hádam Maďari v tomto páde náklonnejší boli bývali dať nám tiež neraz sľubovanú rovnoprávnosť národnú? Veru boli by nám Maďari to dali, čo nám dali Nemci, t. j. nič, bo ako Nemcom rakúskym viacej záležalo na ich nemeckej hegemónii než na jednote ríše rakúskej, tak aj Maďarom viacej záleží na nadvláde a panovaní Maďarstva, než na akokoľvek rozsiahlej ústavnej nezávislosti, samostatnosti a slobode krajiny.

To dopúšťam — veď aj sám Deák v tomto asi zmysle bol sa raz na sneme vyslovil. Avšak nachádzali sa ako v šľachte našej, tak i v triedach meštianskych mnohí výteční vlastenci, ktorým opravdive viac záležalo na ústavnej nezávislosti a samostatnosti krajiny než na hegemónii maďarského živlu, než na maďarizácii, a títo boli by sa skôr už vtedy pripojili k nám, najmä keby sme boli s miernejšími požiadavkami národnými, ako to „Nová škola“ na svätomartinskom zhromaždení narádzala, boli vystupovali, a tak naša vlasteneckonárodná slovenská strana priľnutím k nej všetkých opravdivých vlastencov uhorských, v lone slovenského národa sa nachádzajúcich, bola by extenzívne i intenzívne zmocnela, väčšej populárnosti ako u nižších, tak aj u vyšších tried nadobudla a už tým samým, že by ani nebol vynikol ten rozdiel medzi „Starou“ a „Novou slovenskou školou“, aj lepšie by sa bola konsolidovala. A už toto aká veľká výhra!

Bohužiaľ, nestalo sa tak! „Stará slovenská škola“, zvíťaziac na slovenskom zhromaždení svätomartinskom, ktorá, ako je vôbec známe, sama za národnú slovenskú stranu pred verejnosťou platila, svojím postavením sa znovu na stanovisko jednoty ríše rakúskej v zmysle sústavy Schmerlingovej proti Maďarom ústavnú nezávislosť a samostatnosť krajiny v zmysle zákonov r. 1848 žiadajúcim, ešte aj samých mnohých národovcov, ktorí s ňou na tej ceste kráčať nemohli, odpudila, a aj najhorlivejších donútila k tomu, že sa radšej utiahli z dejišťa politicko-národného.

A povedzte, či mohol dakto z našich šľachticov alebo z mešťanov slovenských, ktorí v srdci boli zaujatí za ústavnú nezávislosť a samostatnosť krajiny, k takej „národnej slovenskej strane“ sa pripojiť, ktorá jednotu ríše rakúskej s okolím slovenským mala za heslo? Veru nie! Ba ešte aj tí, ktorí sa už predtým začínali k nám hlásiť, odpudení a do protivného tábora nahnatí boli. Národná slovenská strana týmto svojím smerom politickým nie žeby bola zmocnela, žeby sa bola stala populárnou, príťažlivou — ona sa stala nepopulárnou, repulzívnou^[141] a sama v sebe rozdvojenou a zoslabnutou. A konečne, čo tým docielila? To, že ju Austria sama odvrhla — a teraz či chce, či nechce, musí stáť na stanovisku štátu uhorského. I aké to uponíženie, aká porážka!

Keby národná slovenská strana, ako to tí daktorí členovia „Novej školy“ na národnom zhromaždení svätomartinskom narádzali, čo sa týka ústavnej nezávislosti a samostatnosti krajiny bola držala s Maďarmi proti centralizačným nárokom Austrie, ó, ako celkom iné, ľahšie, priaznivejšie a šťastlivejšie bolo by teraz postavenie naše!

Teraz ale prichodí nám predsa len tam začínať, kde dôrazne narádzala začínať „Nová slovenská škola“ už r. 1861.

Celý teda ten čas od r. 1861 až po 1868 je pre národ náš toľko — ako stratený.

Ale p. Plošic upiera, že by „Stará slovenská škola“ od r. 1861 až po 1867 bola stála na stanovisku inom, než je stanovisko krajiny uhorskej. Múdro užíva on toho výrazu „krajiny uhorskej“, bo v tom i ja mu prisvedčujem, že stála na stanovisku „krajiny uhorskej“; avšak to ešte neznamená to, že by bola stála aj na stanovisku „štátu uhorského“. Krajina a štát nie je totožné. Napr. aj česká krajina je krajina, a predsa nie je ona ešte štátom, ale len s ostatnými krajinami rakúskymi, za „provinciu Rakúska“ považovaná, jeden štát tvorí. Aj krajina uhorská r. 1849 prestala byť štátom, a nebola štátom ani od r. 1861 (od Schmerlinga) až po 1867; ona až po inaugurovanie dualizmu Beust-Deákovho v reálnom spojení s Rakúskom jeden rakúsky štát tvorila a až r. 1867 v zmysle dualizmu začala byť „quasi^[142] štátom“. A tak dopúšťam p. Plošicovi to, čo tvrdí, že „Stará slovenská škola“ od r. 1861 stála na stanovisku „krajiny uhorskej“, rozumej: v reálnom spojení s Rakúskom, jeden štát tvoriacej; ale to je práve to samé, čo som i ja tvrdil: že „Stará slovenská škola“ stála aj od r. 1861 až po 1867 na stanovisku jednoty ríše rakúskej. P. Plošic chce vedieť, z čoho ja to uzavieram? Odpoveď: nie tak z držania sa členov „Starej slovenskej školy“, na národnom slovenskom zhromaždení to žiadajúcich, aby sa memorandum iba do Viedne ku prestolu zaslalo, hoci aj tu by som mohol všeličo poznamenať, ani z deputácie viedenskej, ako radšej z toho a jedine z toho to uzavieram, ako „Pešťbudínske vedomosti“, tento uznaný orgán „Starej slovenskej školy“, túžby a snahy národa slovenského od r. 1861 až po 1866 tlmočili. Keby sa neťažilo p. Plošicovi prečítať všetky čísla z tých ročníkov, presvedčil by sa, že „Pešťbudínske vedomosti“ v tých rokoch ten náhľad zastávali, akoby národ slovenský mohol dosiahnuť a zabezpečiť si rovnoprávnosť a slobodu národnú iba v reálnom spojení Uhorska s Rakúskom na základe ústavy Schmerlingovej. Na to mi tuším ani netreba poukazovať, že „Pešťbudínske vedomosti“ v svojom horlení za jednotu ríše rakúskej, respektíve za Schmerlingovu centralistickú ústavu, ešte aj federatívny systém Palackého a vôbec počínanie českého národa, opozíciu proti Schmerlingovej sústave činiaceho, až do r. 1866 zatracovali. Až keď Schmerling prepadol, až po Belcredim stali sa naraz federatívnymi. Ostatne odkazujem p. Plošica na terajšieho p. redaktora „Pešťbudínskych vedomostí“, ktorý v č. 105. predošlého roku v článku „Na Silvestra“ dosť zreteľne vyznáva, že posiaľ (t. j. až do konca r. 1867) bojovali „Pešťbudínske vedomosti“ za jednotu štátu rakúskeho; nech si len p. Plošic ten článok pozorne prečíta. Ba odkazujem p. Plošica aj na vlastnú fantáziu na konci jeho pojednania týmito slovami učinenú: „V pominulosti stále sme všetci na stanovisku jednoty Rakúska, veď, Hospodine, kdeže sme mali stáť, keď iného nebolo!“ Ex ore tuo!^[143] Ani nech mi to zase p. Plošic nevyčíta, že by som ja to „Starej slovenskej škole“ za dajakú „vinu a hriech“ počítal; ja som len jednoducho konštatoval a tuná opäť konštatujem, že iného podstatného rozdielu medzi nami niet.

„Stará slovenská škola“ v svojom doterajšom účinkovaní snažila sa čím najväčších výhod pre národ slovenský v Uhorsku dosiahnuť na základe jednoty ríše rakúskej, čiže reálneho spojenia uhorskej krajiny s Rakúskom. „Nová slovenská škola“ ale tvrdila, že na základe jednoty ríše rakúskej národ náš slovenský, a vôbec Slovania uhorskí i rakúski ani politickej, ani národnej slobody a rovnoprávnosti dosiahnuť nemôžu, ale radila slovenskému národu spolu s Maďarmi zaujať stanovisko štátu uhorského na základe personálnej únie, tuná spojencov a priateľov hľadať, a vôbec v solidarite s ostatnými nemaďarskými národnosťami cestou ústavnou vydobývať si tuná národné svoje práva.

Pre odstránenie všetkého nedorozumenia tuná poznamenávam, že zásada personálnej únie Uhorska nezatvára v sebe potrebu dualizmu štátneho, tým menej národného, t. j. aby z tejto strany Litavy bol štát špecificky maďarský, z tamtej ale strany štát nemecký, čiže, aby ostatné národy a krajiny pred i za Litavou boli „ku stene pritlačené“. Keď my teda zastávame zásadu personálnej únie Uhorska, tým ešte nezastávame ani maďarskú centralizáciu z tejto, ani nemeckú z tamtej strany Litavy, ba ani dualizmus štátny vôbec.

V štáte uhorskom chceme mať úplnú rovnoprávnosť a slobodu národnú a najmä vo vzťahu ku „Trojjedinému kráľovstvu“^[144] a ku Sedmohradsku federatívnu sústavu; v krajinách ale ku korune uhorskej neprináležiacich tiež úplnú rovnoprávnosť národností a federatívne zriadenie štátu. Alebo prečo by tam musel byť iba jeden štát? Keď my pre Uhorsko žiadame ústavnú nezávislosť, samostatnosť a slobodu na základe čisto personálnej únie, to isté mileradi dopriali by sme aj kráľovstvu českému (s Moravou a Sliezskom), aby aj ono malo postavenie rovné uhorskému štátu. Korune českej aj podľa princípu národnosti, aj podľa historického štátneho práva, aj podľa národnopolitiokej dospelosti národa českého to isté štátne postavenie prislúcha ako korune uhorskej. Ani uhorské, ani slovanské, ba ani vôbec európske záujmy nedopúšťajú, aby kráľovstvo české bolo ponemčené a niekedy od Nemecka pohltené. Teda trializmus? Prečo nie? To isté právo a tie isté dôvody, ktoré bojujú za personálnu úniu koruny uhorskej, bojujú aj za personálnu úniu koruny českej — teda za trializmus. Dualizmus už tým samým, že ruší historické právo jednotlivých krajín na autonómiu a nedopúšťa rovnoprávnosť a slobodu národnú, neuspokojuje národy a nasledovne chová v sebe zárod večitých treníc a nepokojov národných a konečne vedie buď k absolutizmu, buď k dačomu horšiemu. Pri dualizme nie je možno vymotať sa z politiky nemeckej, aj pre Uhorsko, aj pre Rakúsko záhubnej. Pri dualizme tie dva scentralizované štáty pri odchodných záujmoch a účeloch štátnych aj nebezpečenstvo zrazenia sa v sebe chovajú; pri trializme tohoto nebezpečenstva niet, bo keby aj nejaká diferencia medzi dvoma povstala, ten tretí kládol by protiváhu. Tak mali by sme štát uhorský, štát český, a tretí štát striktne rakúsky (t. j. nemecko-slovinský) tvorili by ostatné krajiny Jeho Veličenstva, ani k uhorskej, ani k českej krajine neprináležiace, takže by územie slovinským národom obývané dostalo svoju vlastnú autonomnú národnú správu. Čo sa týče Haliče s Krakovom, Bukovinou a Lodomeriou,^[145] tie pri autonomnej národnej (poľskej a rusínskej) samospráve mohli by sa hádam pripojiť k uhorskému štátu, ako to už aj na sneme uhorskom bolo spomenuté.

Konečne prichádzam na poslednú námietku p. Plošica, že ja totiž krivdu som urobil „Starej slovenskej škole“ tvrdením o nej, že ona ešte aj teraz stojí na stanovisku jednoty ríše rakúskej; odkazuje ma na spomínaný už článok „Pešťbudínskych vedomostí“ „Na Silvestra“, na ktorý sa už odvolávala proti mne aj sama redakcia „Pešťbudínskych vedomostí“. Tak teda, ako vidno, dementujú ma oba v tomto ohľade, jednoducho udávajúc, že aj „Stará slovenská škola“ v prítomnosti stojí na stanovisku štátu uhorského a nasledovne, že medzi „Novou“ a „Starou slovenskou školou“ podstatného rozdielu niet.

Ja s najväčšou radosťou odvolal by som, ak som v tom ohľade „Starej slovenskej škole“ krivdu urobil, keby ma „Pešťbudínske vedomosti“ dôkladne o tom presvedčili. Nechcem síce pochybovať o úprimnosti p. redaktora, ale, ako známo, žijeme dobu divného položenia, Cislajtánie a Translajtánie, ktoré diplomatickým menom „Zwangslage“^[146] nazvali. Či hádam aj „Pešťbudínske vedomosti“ pri tom svojom tvrdení, že aj ony už teraz stoja na stanovisku štátu uhorského, necítia sa byť v takom tulajdáckom „Zwangslage“? Ony „stoja na stanovisku štátu uhorského“, ale len pasívne, lebo musia, nie ale činne, lebo posiaľ ho nezastávali. „My posiaľ zastávali sme zásadu jednoty štátu austrijského, ale už ju viac zastávať nemôžeme, bo nám to Austria sama, ktorá pokonala sa radšej s Maďarmi, zabraňuje, hovoriac nám, že nás viac nepotrebuje, a vykazujúc nám za domov náš štát uhorský. Či teda máme byť austrijskejší než Austria sama?“ Toto, hľa je opravdivý zmysel toho ich článku „Na Silvestra“. Že teda „Pešťbudínske vedomosti“ za jednotu ríše rakúskej na základe federatívnej sústavy Palackého už teraz tak odhodlane a s otvoreným čelom neplaidirujú,^[147] ako vždy plaidiruje napr. „Zukunft“,^[148][149] toho na príčine môže byť toto ich „Zwangslage“. Ony prestali síce plaidirovať za jednotu štátu austrijského, ale nezačali ešte plaidirovať za personálnu úniu Uhorska, ba indirektne vyslovili sa neraz proti nej (t. j. proti osobitnému, od Austrie nezávislému štátu uhorskému) tým, že proti „ľavej strane“, zásadu čisto personálnej únie zastávajúcej, odhodlane vystupujú, akúsi hotovosť svoju prejavujúc kloniť sa radšej k Deákovej strane, pretože táto aspoň „nejaké koncesie Austrii učinila“ na udržanie aspoň dajakej tône jednoty ríše rakúskej. A prečože vlastne taký krutý boj vedú „Pešťbudínske vedomosti“ proti „Slovenským novinám“? Dopúšťam, že našli si ony všakové zádrapky proti nim, bo kto zádrapky hľadá, ľahko ich nájde, ale, podľa môjho zdania, hlavná pohnútka k tomu krutému boju je tá, že „Slovenské noviny“ s výstrednou ľavou stranou^[150] zastávajú čisto personálnu úniu. Bo prečože im to „Pešťbudínske vedomosti“ toľme za zlé majú? Azda preto, že „Slovenské noviny“ chcú veriť v sľuby tej krajnej ľavej strany, čo sa týče národnosti? To sotva, veď len hádam skorej môžeme s tým držať, ktorý naše národné právo aspoň len uznáva a šetriť nám ho sľubuje, než s tým, ktorý nám ho urputne neguje. A potom „Slovenské noviny“ nielen preto s tými „výstrednými ľavičiakmi“ držia, lebo im títo rovnoprávnosť a slobodu národnú sľubujú, ale aj preto, aby opozícia proti pravej strane, národné právo nám upierajúcej, bola tým mocnejšia. „Slovenské noviny“ spojením svojím s „výstrednými ľavičiakmi“ už tým dosiahli by svoj cieľ, keby následkom tohto spojenia porážku utrpela tá strana, ktorá naše národné právo ani len v zásade nechce uznať.

Potom by „výstredná ľavá“ strana, keby s pomocou našou majoritu na sneme získala, buď by dostála svojmu slovu, alebo, ako to „Pešťbudínske vedomosti“ tvrdia, nie; ak nie, vtedy dokázala by sa byť vierolomnou a spolu zradnou proti demokratickej slobode, za ktorú teraz plaidiruje, bo opravdivej demokratickej slobody bez národnej niet, a vtedy spojili by sme sa proti nej so všetkými opravdivo slobodomyseľnými živlami, a v tom by záležala mravná sila naša, že bez nás (rozumiem tu všetky nemaďarské národnosti) žiadna maďarská strana, ktorá národnú rovnoprávnosť a slobodu neguje, pri vesle vlády udržať by sa nemohla.

Keby teda, čo si prajeme, nielen Slováci, ale aj Srbi, Rusíni a Rumuni v tomto smere politiky s nami kráčali, vtedy opravdivá sloboda a rovnoprávnosť dosť skoro slávila by v uhorskom štáte úplné svoje víťazstvo.

Toto je význam nášho držania s „výstrednou ľavou stranou“ za čisto personálnu úniu.

Ešte raz teda: naše držanie s výstrednou ľavou stranou za čisto personálnu úniu má ten zmysel, aby padla tá strana, ktorá nám národné právo urputne upiera, alebo trebárs by ho aj zásadne neupierala, pri dualizme Beust-Deákovom dať nám ho nemôže, teda aby padol dualizmus maďarsko-nemecký.

A akýmže iným spôsobom padnúť môže, azda tým, keď „Pešťbudínske vedomosti“ „výstrednú ľavú“ stranu zoslabiť sa vynasnažujú? Či tým nezoslabujú opozíciu proti dualistickej vláde, národné právo nám zásadne upierajúcej? Opravdive tým jednaním „Pešťbudínske vedomosti“ dualistickej vláde lepšie služby preukazujú než jej servílny „Krajan“.^[151]

Vysvitá z toho, že „Pešťbudínske vedomosti“ jedine pre toto držanie „Slovenských novín“ s „výstrednou ľavou stranou“ tak oppugnujú,^[152] lebo — „Slovenské noviny“ s tou ľavou stranou čisto personálnu úniu zastávajú; ich boj proti „Slovenským novinám“ je teda vlastne namierený proti personálnej únii. Z toho nasleduje, že ony nechcú personálnu úniu, teda že snáď ešte aj teraz zaujaté sú za reálnu úniu Uhorska s Rakúskom, t. j. inými slovami, za jednotu ríše rakúskej; nestoja teda ešte ani teraz na stanovisku štátu uhorského. Alebo sú snáď za „status quo“,^[153] za uhorský „quasi štát“ v zmysle dualizmu Beust-Deákovho? Tertium non datur.^[154] Možno, že by ony držali radšej s Deákovou stranou, ktorá aspoň aké-také „koncesie učinila Austrii na udržanie aspoň dájakej tône jednoty ríše rakúskej“; ale to je chyba, že ich tá Deákova (vládna) strana nechce, bo ich nepotrebuje. Potrebovala by ich istotne, akonáhle „výstredná ľavá strana“ mimo nadania tak by zmocnela v krajine, že by jej majorita na budúcom sneme pravdepodobná bola.

Toto je moja kombinácia; ak je nepravá, nech ma o tom „Pešťbudínske vedomosti“ dôkladne poučia. Avšak úplne len vtedy by som im uveril, že aj ony stoja na stanovisku štátu uhorského a že teda podstatného rozdielu medzi nami niet, keby prestali nepriateľsky vystupovať proti „Slovenským novinám“, zásadu čisto personálnej únie zastávajúcim. Ale posiaľ ony samy ten rozdiel in praxi uznávajú tým, že zatracujú účinkovanie „Slovenských novín“ za personálnu úniu.

Tým dokazujú, že ony nie sú za personálnu úniu.

Za akú úniu sú? O tom sa ony zreteľne a určite ešte posiaľ nevyslovili, a dopúšťam, že k tomuto mlčaniu v tak vážnej otázke môžu mať vážne pohnútky a príčiny; ale preto nech nehovoria, že medzi „Starou“ a „Novou školou“ v tomto ohľade žiadneho podstatného rozdielu niet.

Avšak napriek tomu, že čo sa týče politického stanoviska, rozdiel medzi „Starou“ a „Novou slovenskou školou“ skutočne ešte jestvuje, úplne a z celého srdca súhlasím s p. Plošicom, aby tento rozdiel, táto rôznosť náhľadov „nerozhorčovala ducha nášho“, aby nebola prekážkou národnej svornosti, nám tak veľmi potrebnej; kde ide o naše práva, tam aby sme všetci sťa jeden muž, sťa jedna pevná reťaz (ako sa to napr. pri zakladaní slov. kat. gymnázia, buď bohu chvála, z jednej i druhej strany dokázalo) spolu držali a aj pri zakladaní politickonárodných, hospodárskych atď. spolkov v národe našom, ako aj pri budúcich voľbách do snemu, prečo by sme sa nemohli medzi sebou uzrozumieť tak, aby v podujatiach národných neboli rozdrobené sily naše? To bola chyba, že „Pešťbudínske vedomosti“ prívržencov „Slovenských novín“ za zlých národovcov držali, za humbug a Boh zná, za čo vyhlasovali. Toto musí prestať. Ja aspoň zo svojej strany úplne som presvedčený, že aj „Nová“, aj „Stará škola“ i národu, i vlasti dobre chcú; bo či môže kto milovať národ a nenávidieť vlasť jeho? Alebo naopak — milovať vlasť a nenávidieť národ svoj? — Tu teda len o to ide, ako by sme i národu i vlasti najlepšie pomôcť mohli, a tuná rôzniť sa môžeme v náhľadoch a v prostriedkoch, ale v láske k národu a k vlasti nikdy!

Nedržme teda prívržencov „Starej školy“ za zlých vlastencov, pretože oni s nami to isté stanovisko štátu uhorského čiže personálnu úniu ešte nezastávajú. Veď im tiež iba o to ide, o čo nám, t. j. aby sme v štáte uhorskom neboli považovaní iba za „idegen nemzetiségek-y“^[155] alebo za „tót népfaj“,^[156] ale aby sme boli tuná zákonne uznaní za rovnoprávny národ. Oni istotne len dotiaľ stanovisko štátu uhorského na základe čisto personálnej únie osvojiť si nechcú, dokiaľ ten štát chce byť špecificky maďarským štátom a dokiaľ neuzná aj nás Slovákov a naše národné práva; ich pasívna rezistencia nie je teda namierená proti vlasti, proti štátu uhorskému, ale je namierená proti bezpráviu a krivde, ktorá sa v štáte tom nášmu slovenskému národu deje. Nech ten štát prestane byť štátom špecificky maďarským a stane sa opravdive uhorským, aký za starodávna býval, nech sa stane oproti všetkým národnostiam tejto vlasti spravodlivým, jedným slovom, nech prestane v ňom krivda a stane sa spravodlivosť aj nám Slovákom, a ešte dnes aj „Pešťbudínske vedomosti“ budú hlásať spolu s nami stanovisko štátu uhorského, a v tomto zmysle beriem ja to osvedčenie „Pešťbudínskych vedomostí“, že ony aj stoja na stanovisku štátu uhorského, a v takomto zmysle skutočne stoja. Rozdiel teda medzi nami a nimi v tom záleží, že oni ľahostajným a pasívnym chovaním sa oproti štátu špecificky maďarskému, aký ani my mať nechceme, chcú dosiahnuť to, čo my (Nová škola) činným a horlivým spoludejstvovaním so všetkými opravdivými uhorskými vlastencami za neodvislý štát uhorský na základe čisto personálnej únie chceme dosiahnuť, totiž blaženstvo spoločnej vlasti našej, ktorá bez národnej slobody a rovnoprávnosti ani opravdive slobodnou, ani silnou a šťastlivou byť nemôže.

Uznávame, že aj z nás mnohí ešte donedávna prívrženci „Starej slovenskej školy“ boli. A či sa môže povedať o nich, že vtedy neverní boli vlasti? Či jednému každému vlastné svedomie, tento najspravodlivejší vnútorný sudca, nevydáva svedectvo o tom, že oni aj vtedy ako národu svojmu slovenskému dobre priali, tak aj za všelijaký prospech spoločnej milovanej vlasti boli zaujatí? A hľa, ako vtedy mnohí z nás cítili a oduševnení boli, tak cítia a oduševnení sú aj oni. My, pravda, teraz iný politický smer za prospešnejší, za cieľuprimeranejší držíme; lebo konečne tá politika je najlepšia, ktorá k cieľu vedie a doterajšia rezistencia, ani činná ani pasívna, oproti štátu uhorskému k cieľu neviedla. Pri každej zmene vládnej sústavy rakúskej, keď sme sa domnievali, že už neďaleko vrcholca splnenia svojich nádejí stojíme, zrazu zase sme boli zrútení a podobní tomu zakliatemu Sizyfovi, vždy zase len odspodu skalu hore dvíhať a nikdy ju predsa hore na vrch nevyzdvihnúť odsúdení sme boli.

Toto je história národa nášho od r. 1848 až po 1868.

My teda zvolili sme si teraz inú cestu; ale preto neuvaľujeme podozrenie z dajakého nevlastenectva na tých opravdivých národovcov, ktorí s nami ešte nesúhlasia, ani nedopúšťame, aby oni od neprajníkov národa nášho v tomto ohľade boli špinení. Veď, hľa, proti nám nemôžu povedať, že sme nie zaujatí za vlasť, za nezávislosť a slobodu štátu uhorského, a predsa zaslepenci, bože im odpusť, či aj nás z panslavizmu a protivlasteneckého zmýšľania neobviňujú? Je to stará taktika renegátov a neprajníkov národa nášho, proti ktorým my bráňme tú pravdivú zásadu, že každý opravdivý národovec je spolu aj dobrým vlastencom; ale naopak — renegát a odrodilec nie je dobrým vlastencom.

Ale aj „Pešťbudínskym vedomostiam“ na povšimnutie! Nech nevystavujú za „jediné kritérium lásky a vernosti k národu pomer, v akom kto stojí k memorandu, čiže ako kto horlí za okolie alebo nehorlí“. Jediné neklamné kritérium, čiže známka národoľubstva je láska, rozumie sa, že tá láska činná a obetivá, prejavujúca sa skutkami, národnú rovnoprávnosť a slobodu, národnú česť, osvetu a vzdelanosť a vôbec hmotný i duchovný blahobyt národa nášho napomáhajúcimi. Aj tu platí to neklamné meradlo: „Podľa ovocia poznáte ich.“ Veď aj náčelníci vašej strany osvedčili sa, že keby šľachta a meštianstvo naše s národom svojím držali, nepotrebovali by sme okolia. Nuž, keď je tomu tak, my teda nehorlíme síce za „okolie“, ale horlíme a pracujeme za to, aby šľachta a meštianstvo naše na Slovensku, ktoré posiaľ, s malými čestnými výnimkami, národu svojmu odcudzené boli, konečne uznali svoju chybu a priznali sa k opustenému národu svojmu. Vy chcete ohradiť národ proti odrodilstvu okolím slovenským, my ale odrodilstvo vyšších tried národa nášho, zakladajúce sa sčasti na protinárodnej výchove, sčasti na zle chápanom vlastenectve (pseudovlastenectve), poučovaním a poukazovaním na opravdivé vlastenectvo, ktoré bez lásky k národu svojmu je iba lichým chvastaním a prázdnou frázou, zo základu vyvrátiť a sprostred národa nášho vykoreniť chceme. My chceme proti odrodilstvu ohradiť národ lepšou národnou výchovou v školách a oproti útiskom a nespravodlivostiam rovnoprávnosťou v úradoch. Ktorá cesta je lepšia, či tá vaša alebo naša, kto to rozhodne? Avšak nezabúdajte, že „cesty mohou býti rozličné“. My však toho náhľadu sme, že dokiaľ šľachta a meštianstvo naše, aspoň šľachetnejšia časť, čiže jadro týchto tried národa nášho s národom svojím držať nebudú, dokiaľ nebudeme mať národnejšiu výchovu v školách, zbytočné a bezvýsledné je všetko horlenie za „okolie“; ak ale, čo silne úfame, vymôžeme si slovenské školy a získame sympatie šľachty a meštianstva nášho, vtedy dosiahli sme, za čím všetci túžime, úplnú rovnoprávnosť národnú aj bez „okolia“, alebo, ak by ho uznal potom národ za nevyhnutnú podmienku svojho jestvovania; samo sebou by prišlo a slávili by sme sviatok znovuzrodenia národa nášho i spoločnej vlasti, sviatok bratského zmierenia a objatia sa s Maďarmi. Trebárs teda odchodné náhľady máme, ale cieľ jeden a lásku k národu i k vlasti jednu, a preto prestaň všetok hnev a nesvár medzi nami! Ja aspoň z celého srdca podpisujem srdečné slová p. Plošicove: Podajme si bratské ruky k láske a svornosti, veď sme krv z jednej krvi, kosť z jednej kosti, veď sme všetci ubití, patriace nám právo si všemožnými povolenými a zákonitými spôsobmi vydobývajúci Slováci!